Skin Alley

oficiální www «

Medzi fanúšikmi 70-kovej hudby má skupina Skin Alley postavenie kvalitnej rarity, ktorá by nemala chýbať v zbierke žiadneho z nich. Na otázku, ktorý zo štyroch albumov sa najviac oplatí, však neexistuje jednoznačná odpoveď. Vtip je v tom, že podobne ako Atomic Rooster alebo Beggar’s Opera, aj oni prešli búrlivým hudobným vývojom od psychedélie cez džez rock až po tvrdý hard-prog rock zakončený komerčným blues rockom. Platí, že čo doska, to úplne iná hudba.

Ale pekne po poriadku.


Skupinu založili v druhej polovici 68-ho roku v Londýne, pričom profesionálne začali pôsobiť v roku 1969, hudobníci Krysztof-Henryk Juskiewicz (organ, piano, harpsichord, melotron, vocals), Bob James (guitar, alto sax, flute, vocals), Thomas Crimble (bass, melotron, vocals) a Alvin Pope (drums, congas, timpani). Ich zakladajúci člen Max Tayler bol partnerom agentúry Clearwater Productions, ktorá skupine pomohla s vybavovaním koncertov, vďaka ktorým jej reputácia rástla a vyústila do dvojalbumového kontraktu s CBS. V marci 1970 vyšiel eponymný debut plný psychedelického rocku, ktorý mal úspech vďaka skladbe Living in sin. Skupina koncertovala popri takých skupinách ako napríklad Edgar Broughton Band a Hawkwind, pričom do druhej menovanej odišiel v polovici nahrávania druhého albumu basgitarista Crimble. Náhradou bol Nick Graham zo skupiny Atomic Rooster (a nie je to člen Tucky Buzzard rovnakého mena, čo zdôrazňujú všetky nové vydania na CD v bookletoch či už Skin Alley alebo Tucky Buzzard), ktorý na album prispel zatiaľ iba ako spevák. To pagham and beyond (december 1970) predstavuje odklon od psychedélie k čistokrvnému džezrocku á la Colosseum a toto zrovnanie podčiarkuje verzia skladby Walking in the park u oboch protagonistov. Predaje obidvoch albumov boli neuspokojivé, a tak CBS skupinu vyrazila. Zaujímavosťou je, že skupina v roku 1970 nahrala soundtrack k filmu o nemeckej modelke menom Verushka, ktorý dodnes nikto nevydal. V priebehu roka odišiel bubeník Pope a nahradil ho Tony Knight. Skupina nakoniec uzatvorila zmluvu s firmou Transatlantic a vydala dva albumy, v roku 1972 Two quid deal, ktorý osobne považujem za ich najlepší. Je plný vodcovstva Nicka Grahama a jeho spevu a flauty. Viac ako čokoľvek iné, sa podobá na Atomic Rooster, ide o výborný hard rockový počin. Avšak túžba po ziskoch a sláve urobí aj z najotrlejších hudobníkov bábky v rukách šoubiznisu, takže v roku 1973 vychádza komerčne bluesrockový album Skintight, ktorý sa silne ponáša na Rolling Stones. Hudba je to poslucháčsky vďačná, ale úplne nudná. Toto konštatujem ako vlažný fanúšik Rolling Stones, naopak, nadšeným fandom Jaggera a spol. tento album odporúčam.
Úspech sa pravdepodobne nedostavil a skupina sa rozpadla.

hejkal... (celý článek)