Naposledy přidané recenze
Ginger Baker's Air Force / What A Day - Beatclub 1970 (2024)
| 14.10.2025 | Môj prvý kontakt so skupinou Ginger Baker’s Air Force sa odohral prostredníctvom VHS pásky, otec mal nahranú skladbu Early In The Morning z Beat Clubu. Okamžite som si ju zamiloval. A hoci sa nachádzala na debutovom koncertnom albume, verzia z Beat Clubu je stokrát lepšia. Preto som neváhal ani sekundu, keď sa v roku 2024 zjavil na pultoch set CD a DVD nazvaný What A Day – Beat Club 1970.
Kapela nahrala pre nemeckú televíziu päť skladieb, jednu lepšiu ako druhú. Mala dva pokusy, a tak CD obsahuje celý set dvakrát. Ako som už spomínal, Early In The Morning dozrela, pomohla tomu aj pozmenená zostava a duo vokalistiek Dianne Stewart a Aliki Ashman. Z debutu tu hrá vlastne iba Graham Bond a Bud Beadle. Inak, táto skladba sa s Bakerom i Bondom ťahá už od albumu The Sound Of 65 kapely Graham Bond Organisation. A že krásne dospela! Takmer plynulo prejde do ďalšej nabúchanej pecky Sunshine Of Your Love. Vokalistky, dychy a africké perkusie prekvapivo sedia do tejto hardrockovej psychedélie. Som rád, že mám túto verziu doma. Toady je podmanivá skladba s perfektne sediacim bubeníckym sólom. Baker mal cit na kompozičnú výstavbu svojich sól. Nemuseli byť ultra rýchle, ale vždy mali hlavu a pätu. Graham Bond ponúkol aj svoju šamanskú blízkovýchodnú skladbu 12 Gates Of The City z albumu Holy Magick. Je parádna, dlhšia minutáž jej prospieva.
Veľkou vzácnosťou je prítomnosť skladby Kena Craddocka What A Day. Hoci ju nahrali, nikdy nebola odvysielaná. Kapela ju plánovala zaradiť na svoj druhý album, čo sa však nestalo, a tak zmizla v archívoch až do tohto odhalenia. Dobre, že ju tu máme, krásna potemnená melodická vec s neuveriteľným pnutím, cítim sa pri nej ako preživší človek po strašnej vojne. Som rád, že je to za mnou, ale zároveň sa už nedokážem tešiť bez zármutku.
Nájsť päť rozdielov medzi dvomi setmi ma nijako zvlášť nezaujíma, a tak si celú šou užívam dvakrát. Sú predelené dva a pol minútami štúdiovej atmosféry (Studio Atmos). Je to zbytočnosť, ale svojim spôsobom to človeka pripraví na opakovačku bez pocitu, že ide o redundantnú záležitosť. A ak sa na hudbu radi pozeráte, je tu úplne skvelé DVD.
Toto je dokonalý archívny záznam, povinnosť. Milujem túto hudbu!
» ostatní recenze alba Ginger Baker's Air Force - What A Day - Beatclub 1970
» popis a diskografie skupiny Ginger Baker's Air Force
CCS / The best band in the land (1973)
| 13.10.2025 | Tvorbu CSS (Collective Consciousness Society) som si zadovážil v dvojdiskovom komplete Tap Turns On The Water: The CCS Story od Esoteric Recordings z roka 2013, okrem všetkých troch albumov obsahuje aj nealbumové single. Dnes si niečo povieme o treťom albume The Best Band In The Land, ktorý vyšiel v roku 1973.
Alexis Korner založil toto košaté bigbandové kombo s úmyslom prerábať klasické rockové hity do brass rockových podôb. Využíval k tomu dánskeho speváka a gitaristu Petra Thorupa a veľké množstvo saxofonistov, trubkárov, skrátka, dychárov. Najznámejšia je ich inštrumentálna verzia skladby Whole Lotta Love, ktorá sa stala znelkou relácie BBC Top of the Pops.
Tretí album obsahuje desať skladieb, ktoré sa počúvajú ľahko. Energicky mi prídu usadené, ku coverom sa pridalo pár vlastných kompozícií, ale tie nie sú ktovieako zaujímavé. Azda len náladová Hundred Highways ma oslovuje. Najlepšia vlastná skladba je rozhodne Cannibal Sheep, akoby vypadla z močaristého vúdú bahna . A preto ma najviac baví Donovanova Wild Witch Lady, fascinujúca je Lola od The Kinks. Jedno sa CCS musí nechať, dokázali z minima vyťažiť preprodukovanú estrádu, pričom si uchovali rockový prejav. Krásne to počuť vo vydarenej variácii na hit Johnnyho Kidda & The Pirates zvaný Shakin’ All Over. Spraviť z neho perkusijnú dychavičnú exhibíciu, tomu vravím výzva! Zato Sunshine Of Your Love je síce parádne temne zafarbená, ale paradoxne pomerne introvertná a umravnená, čo sa mi ku skladbe veľmi nehodí.
Pokiaľ máte radi dychy, prídete si na svoje. Celkovo je The Best Band In The Land dobrý album, hoci predchádzajúce počiny kapely boli lepšie. Asi aj preto sa kapela vzápätí rozpadla. V apríli 1974 vyšiel ešte vynikajúci singel Hurricane Coming/Dragster, ktorý pomohol naštartovať vysielanie nezávislého rádia Piccadilly Radio (Greatest Hits Radio Manchester & The North West). Ten je k albumu pridaný ako bonus, spolu s béčkom singla The Band Played The Boogie – Hang It On Me. To je rovnako skvelá našliapnutá vec, čudujem sa, že ju nezaradili na album.
» ostatní recenze alba CCS - The best band in the land
» popis a diskografie skupiny CCS
Proto-Kaw / The Wait Of Glory (2006)
| 10.10.2025 | Prešli dva roky od neopakovateľného debutu kapely Proto-Kaw a na pultoch sa objavil ďalší album – The Wait Of Glory.
Kapela okolo Kerryho Livgrena ostala pokope, akurát za biciu súpravu si sadol nový hráč Mike Patrum. Dvanásť skladieb pokračuje tam, kde debut skončil. Aj tu je najsilnejším prvkom atmosféra. Aj tu je cit viac ako hudobná zručnosť, hoci aj tá je vysoká. Kým sa k nej dostanem bližšie, spomeniem ešte obal, bizónia kresba na jaskynnej stene je opäť zaujímavá a páči sa mi.
Temnota, ktorá opantáva väčšinu skladieb na albume, načne Nevermore a ja som v siedmom nebi. Proto-Kaw má pomerne jedinečný sound, čím sa vymyká zo záplavy neoprogovej šedi. Tento album má v sebe troška viac orientálnej nálady (Relics Of The Tempest), ale nevadí mi to. Nechýbajú aj najazzlé inštrumentálne hody mixované priam metalovým soundom (When The Rains Come), je zaujímavé, ako sa veteráni dokážu prirodzene vysporiadať s novodobými trendami a ešte znieť sviežo (Picture This). Samozrejme, prakticky všetky skladby sa lenivo sunú dopredu, na všetko je čas, nikto sa nikam nenaháňa. Snaha zadefinovať krásu je tu s nami od praveku, v krehkej nádhere At Morning’s Gate sa to hádam podarilo priam ukážkovo. Svižnejších temp je minimum, najbližšie k nim má tvrdá Melicious Gladiator.
Oproti debutu sú tu však aj drobné nedostatky. V niektorých baladách akoby sa vytratila iskra (On The Eve Of The Great Decline). Niektoré tvrdšie skladby ma zbavujú pozornosti, hoci by nemali (Physic). Album je tiež pridlhý. Niekde pri The Vigil sa mi stáva, že sa moja myseľ vydá na bočné chodníčky a z pozorného počúvania sa stáva kulisová záležitosť. Pripisujem to nedostatočnému zovretiu ohniska albumu. Menej je niekedy viac. A možno by sme sa vyhli funkoidnej hrôze Old Number 63, ktorá ma vyslovene irituje a rozbíja náladu celého diela. O Osvaldo’s Groceries ani nehovorím. To je taká Zappovina krížená so ska. Akurát bez Zappu.
Dvanásta skladba je uvádzaná ako bonus, čo je čudné, keďže bez nej album nikdy nevyšiel. One Fine Day je nudná záležitosť, tuctový bluesový popík, chápem, že ju nechceli zaradiť do playlistu albumu, nemuseli ju tam pchať vôbec.
Môj celkový dojem z The Wait Of Glory je však pozitívny. Ide o výborný album, ak máte radi náladovú inteligentnú hudbu, rozhodne sa mu nevyhýbajte!
» ostatní recenze alba Proto-Kaw - The Wait Of Glory
» popis a diskografie skupiny Proto-Kaw
Prokop, Michal / Ostraka (2025)
Na Michalu Prokopovi mi vždy imponovala jeho mnohovrstevnost: hudebník, politik, moderátor… Nakolik této zemi prospěl jako politik si netroufám ani odhadovat, ale talk show, již moderoval, byla alespoň pro mě jednou ze dvou nejinteligentnějších, jaké kdy na českých obrazovkách běžely (není bez zajímavosti, že tu druhou také moderoval a snad stále ještě moderuje muzikant), a jeho stopu v historii naší populární hudby (populární v nejobecnějším, tedy vůči klasice vymezujícím slova smyslu) už nezavane žádná kulturní vichřice. O to větší bývá zvědavost, když taková legenda přijde s novým počinem ve věku, v němž její vrstevníci zpravidla už jen recyklují vlastní minulost.
Album Ostraka nabízí na třech stranách vinylového dvojalba (či jednom cédéčku, případně v datové složce o 13 souborech) celkem 53 minut a 26 vteřin hudby. Vyjma finálního coveru tento čas notami naplnili vesměs současní členové kapely: kromě tří zpěvákových počinů jsou to kytarista Pavel Marcel (2 kousky), klávesista Andy Čermák (3) a pro mě možná překvapivě nejvíc basák Zdeněk Wimpy Tichota (4), který v jednom případě (V NÁKUPÁKU) přispěl i textem. O písmenka se dále postarali Martin Němec, Michal Bulíř, Jan Lacina, Tomáš Roreček a Marian Zima, tedy autoři, kteří své kvality většinou osvědčili již na předchozím albu, a i tady svoji práci odvedli dobře: jejich texty Prokopovi sednou, a to i když stejně jako já máte pořád pod kůží Pavla Šruta či Jiřího Žáčka.
Materiál alba je vyrovnaný a prostý jakýchkoli nástrah – skoro se chce napsat standardní Prokop, což desce z důvodů, jež ozřejmím níže, přičítám k dobru. Co mi na ní chybí, je alespoň jedna „zásadní“ píseň, nějaká ta „Kolej Yesterday“, které se na Prokopových albech většinou vyskytují (například na tom předchozím Má vlast a Hoří Notre Dame); snad jí měla být titulní OSTRAKA, mě ale svojí prvoplánovostí nepřesvědčila. I tentokrát album uzavírá cover z odkazu tuzemské klasiky – Šlitrova/Suchého NA SHLEDANOU, kterou si Prokop sám upravil a zaranžoval. Cover je vždy tak trochu hrou o posluchačovu dobrou vůli slyšet již slyšené novýma ušima, a tento hned na startu znevýhodňuje fakt, že originál má řada Prokopových příznivců (mě nevyjímaje) až příliš dobře naposlouchaný z doby, kdy frčel takříkajíc v reálném čase. Tudíž tenhle pokus vnímám s určitými rozpaky – Michal Prokop jako by tu do puntíku ilustroval to, co řekl v rozhovoru s Michalem Bystrovem v knize Ztráty a návraty, totiž že jeho projev zůstává muzikantský – tohle je totiž opravdu hlavně muzikantská záležitost, suverénní zpěv, který ale nijak neilustruje text, ta tam je Suchého nostalgie z loučení.
Co se kapely týče, vedle léty společného hraní prověřených opor (Hrubý, Tichota, Razím) byl pro mě největším – a nutno dodat, že velice příjemným – překvapením kytarista Pavel Marcel. Hrál sice už na předchozím albu, tam ale přece jen víc respektoval styl v té době již nemocného Luboše Andršta. Tady je už plně za sebe, a přesto se mu podařilo být svým a přitom zachovat ducha starého dobrého Framusu.
Co napsat závěrem? Snad že se občas neubráním srovnávání Michala Prokopa s jeho vrstevníkem Vladimírem Mišíkem. Oba mám rád. Oba na scéně působí zhruba stejně dlouho, oba měli k dobré hudbě i kvalitní texty od (leckdy stejných) autorů, často básníků, oběma rotovali v kapelách stejní muzikanti. Oba působili v politice. Oba ve svém věku dokáží jít dál. Jen Mišík časem dospěl ke spíše písničkářskému projevu, zatímco ten Prokopův je stále – jak už napsáno výše – svrchovaně muzikantský. Hlavně ale Prokop zůstal svůj: Mišík „na stará kolena“ změnil tým a výsledkem jsou tři alba, z nichž to první mi přijde skvělé, druhému jsem na chuť nikdy nepřišel, pročež tím třetím jsem se – dost možná ke své škodě – už neobtěžoval. Prokop si ale – bez jakékoli pejorativní konotace – pořád hraje to svoje, skoro jako by Marian Zima v textu písně VYROVNÁNÍ vyjádřil jeho krédo:
„Před sebou snad ještě pár písní.
Jsem známá firma. Člověk v tísni.
Později s časem bude nouze.
Je lepší předem dohodnout se.“
Zkrátka pokud jste Michala Prokopa měli rádi před touto deskou, budete ho mít rádi i po ní. I proto jsem rád, že na konci setlistu stojí právě „Na shledanou“ a ne – třeba – „Sbohem lásko“.
V kontextu Prokopovy diskografie to slyším na 3 hvězdy.
» ostatní recenze alba Prokop, Michal - Ostraka
» popis a diskografie skupiny Prokop, Michal
Ginger Baker's Air Force / Ginger Baker's Air Force 2 (1970)
Ginger Baker je legenda. Ako bubeník pomohol vytvoriť a nastaviť štýl hrania pre rockovú muziku, ako kapelník dokázal prichádzať s natoľko progresívnymi hudobnými fúziami, že ho drvivá väčšina progrockových fanúšikov dodnes ani len nedokázala objaviť.
Druhý album skupiny Ginger Baker’s Air Force s jednoduchým názvom 2 nadviazal na debutový koncertný dvojalbum, ktorý si osobne radím k tomu najlepšiemu, čo vôbec v populárnej hudbe 20. storočia vzniklo. Kombinácia jazzu, rocku a afrických kmeňových rytmov a nástrojov ostáva dodnes osamotenou ukážkou toho, že world music môže byť aj vynikajúca. V súbore hrali niekoľkí velikáni, za všetkých spomeniem aspoň Stevea Winwwoda, Rica Grecha a Grahama Bonda.
Kým debut bol nahraný v januári 1970 a vyšiel na konci marca, druhý album sa nahrával v máji a v októbri, pričom na pulty sa dostal v decembri 1970. V zostave nastalo viacero zmien, odišiel Grech (hoci na albume sa ešte sem-tam vyskytol) i Steve Winwood. Prišli nové vokalistky, gitarista i basák. Výsledkom je sedem skladieb, ktoré majú ledva 35 minút. Teda, v Austrálii, na Novom Zélande a v Nemecku vyšiel album vo výrazne pozmenej podobe. Mal osem skladieb, z toho štyri boli úplne nové. Najzaujímavejšia bola verzia Sunshine Of Your Love, aspoň, čo si pamätám, otec mal na kazete nahranú nemeckú verziu albumu. Na CD sa mi podarilo získať britské vydanie, nuž budem hodnotiť verziu z CD od Big Pink Music z roka 2022. Mimochodom, je to prvé oficiálne vydanie tohto albumu na CD vôbec.
Album je nevyrovnaný. Sú tu krásne veci, ako napríklad úvodná Let Me Ride, ktorá štýl kapely definuje priam ukážkovo. Cover od Cream Sweet Wine je zaujímavý tým, že je vokálne rozkokošený a sedí mu to. Ani veselá Do U No Hu Yor Phrenz R? nie je zlá, ale nie je to práve muzika, ktorá by ma oslovovala. Zato We Free Kings je úžasná atmosférická pecka, v tejto polohe mám skupinu najradšej. Stará soulová balada I Don’t Want To Go On Without You ma nebaví, hoci ma ničím neuráža. Toady nie je iba variácia na bubenícke sólo, ako by sa mohlo zdať. Naopak, ide o temnejšiu náladovku, ktorá síce typické Bakerovo sólo obsahuje, každopádne však funguje aj ako skladba a to sa mi páči. 12 Gates Of The City nahral Graham Bond v tom istom roku aj na svoj vynikajúci sólový album Holy Magick v rámci celostranovej koláže, tu má väčší priestor a znie vynikajúco.
Album 2 vyzerá ako kompilát, pozliepané covery a vlastné skladby. Napriek tomu tá polhodina nejako drží pokope a vlastne ma baví. Prihodím jednu protekčnú hviezdu k trom istým, predsa len je Baker novátor, akých veľa nebolo. Navyše ma dokázal upútať africkým šamanstvom a to sa okrem neho nepodarilo nikomu. Ak si chcete vypočuť niečo netuctové, tento album je na to ako stvorený.
» ostatní recenze alba Ginger Baker's Air Force - Ginger Baker's Air Force 2
» popis a diskografie skupiny Ginger Baker's Air Force
Proto-Kaw / Before Became After (2004)
Skupinu Kansas neradím ku svojim srdcovkám, hoci niekoľko jej albumov ma baví. Keď v roku 2002 vyšli archívne nahrávky jej predchodkyne Proto-Kaw, bol som šokovaný. Bola to azda jediná americká skupina, ktorá mohla konkurovať progresívnym veličinám typu King Crimson alebo Van Der Graaf Generator. V roku 2003 ju Kenny Livgren s niekoľkými členmi Kansas a zopár novými hráčmi opätovne priviedol k životu. V roku 2004 sa na pultoch objavil debutový album Before Became After a podľa mňa riadne rozvíril neoprogovú scénu.
Šestica hráčov ponúka desať skladieb, ktorých najväčšou prednosťou je atmosféra. Mimo komerčnej produkcie Kansas sa hudobníci neviazane rozkokošili, pričom nestratili zo zreteľa, že muzika má mať dušu. Pozitívne je, že muzika znie súčasne, moderne, a predsa nie nudne. Namiesto husieľ z Kansasu tu pestrosť výrazov nahrádza flauta a saxofón. A po vzore korenia sa zjavujú iba tam, kde to naozaj treba. Nič nie je prehnané, žiadna samoúčelná onánia neruší vyznenie celku. Už úvodná skladba Alt. More Worlds Than Known krásne rozpletá motívy, nikam neuháňa, skôr mám pocit, akoby som sa plavil na člne po pokojnej hladine rozľahlého jazera. Keď mám chuť zarybárčiť si v snahe chytiť nejakú tu baladu, vzrušenie mi prinesie hneď niekoľko kúskov. Majestátna Words Of Honor, hravá Axolotl alebo hymnická Gloriana, väčšie ryby nechytil nik! Pokiaľ milujete fusion prehrávanie hromady nôt, na udicu sa chytí flexibilný kúsok Quantum Leapfrog. Ak ste si mysleli, že pitva nemôže byť estetickým zážitkom, tento úlovok vás vyvedie z omylu, baví ma nachádzať v jeho vnútri všetky skryté nuansy. A aj tvrďáci si prídu na svoje, ak sa im podarí ulapiť Greenburg, Glickstein, Charles, David, Smith and Jones, skladbu, ktorá kombinuje metal s dadaizmom. A v rovine peknej pesničky sa v jazere premávajú rybičky ako Occasion Of Your Honest Dreaming. Bývali doby, kedy by takéto popové lahôdky mohli vysielať aj v rádiách, ale dnes sa už krása nenosí, prevláda tupá produkcia prázdnych kalórií, krabích prstov bez krabieho mäsa...
Celým album prestupuje istá melanchólia, akoby sa schyľovalo k nevyhnutnému. Zároveň je v nej sem-tam ukrytý tŕň, ktorý mi rozrýva srdce i dušu. Niečo pochmúrne, ale nie beznádejné, sa derie na povrch, neviem to dosť dobre opísať, našťastie je tu skladba Leaven, vypočujte si ju a pochopíte. Ako by sa mal hrať súdobý neoprog, najlepšie vystihuje Heavenly Man. Nie, netreba sa tváriť, že 80’s pop sound je neo, existuje aj príjemnejšia cesta k dosiahnutiu poslucháčsky vďačného, zároveň netuctového znenia. Taká skoro dvanásťminútová Theophany je krásnou ukážkou toho, že artrocková hudba má čo povedať aj v novom miléniu.
Bonusový disk núka okrem rozhovoru tri skladby, pričom koncertná skladba Belexes je cover od Kansasu, singlový edit Words Of Honor ničím neprekvapí, a tak jediná skladba, ktorá dopĺňa debut, je It Moves You. A práve tá má v sebe asi najväčšiu dávku osemdesiatkového prejavu, a teda nestojí za zmienku. Keby tento disk nebol, o nič by sme neprišli.
Proto-Kaw je podľa mňa jedna z najlepších artových novodobých skupín. Síce ju založili veteráni, ale znejú sviežejšie než zástup mlaďochov, čo si z techniky hry urobili modlu a zabudli, že hudba je o pocitoch, nie matematike. Before Became After je úžasný album, odporúčam všetkým.
P.S. Oranžovo zafarbený bizón spredu na obale je skvelý, modrý na zadnej strane ešte lepší.
» ostatní recenze alba Proto-Kaw - Before Became After
» popis a diskografie skupiny Proto-Kaw
Ramatam / In April Came the Dawning of the Red Suns (1973)
V roku 1973 sa na pultoch zjavil album In April Came The Dawning Of The Red Suns skupiny Ramatam a dnes si povieme, či stojí za pozornosť.
Už pri prvej dvojskladbe The Land/Rainy Sunday Evening je jasné, že máme čo dočinenia s úplne inou skupinou. Mäkké pradivá psychedelického popu korenené sláčikmi znejú príjemne, ale ostrosť debutu je fuč. Kapela sa scvrkla na trio. K dvojici Lawton a Sullivan sa pridal bubeník Jimmy Walker. April Lawton sa ujala aj roly hlavnej speváčky, zahrala si na basu, harmoniku a hammondky.
Čo sa týka albumu, výsledok je nesúrodý, odľahčený. Betty Lou veselo rokenroluje, okrem iného je mi jasné, že Lawton bola talentovanejšou gitaristkou než mnohí jej mužskí kolegovia. Na hudbu má nulový vplyv fakt, že sa neskôr transgenderovo „premenila“ na chlapa. Na svoje hardrockové korene si kapela spomenie v podarenej koláži I Can Only Love You, pričom na svoje si príde aj dychová sekcia. A záverečné gitarové sólo je slasť! Rovnako Downrange Party a Push A Little patria k tomu najlepšiemu a najtvrdšiemu na albume. Podľa mňa mohla byť Ramatam naozaj významná hardrocková kapela, keby sa orientovala týmto smerom a nerozotrela svoj potenciál do spotrebných sfér. Aspoň ja by som bol v siedmom nebi. A čo tam po druhých! :) Namiesto toho prevláda toto:
Celé dielo je pretkané kratšími inštrumentálnymi vsuvkami (Excerpt From Guitar Concerto #1, Free Fall) a až folkovými (Autumn Now), popovými (Rhinoceros) či country (Bounty On My Table) baladami. Tie mi veľmi nesedia, ale najpodivnejšia je aj tak pochodová estráda Stars And Stripes Forever od skladateľa Johna Philipa Sousa. Na kieho frasa tu vôbec je?
Ako celok na mňa každé počúvanie pôsobí roztrieštene, ale v jednotlivých momentoch vnímam až geniálne črty. In April Came The Dawning Of The Red Suns je preto zvláštny album. Zaujímavý, hoci nevyvoláva túžbu po častom počúvaní. Či?
» ostatní recenze alba Ramatam - In April Came the Dawning of the Red Suns
» popis a diskografie skupiny Ramatam
Ramatam / Ramatam (1972)
Keď sa v 60. rokoch na scénu vrútil Jimi Hendrix s jeho Experience, nikto netušil, že zrodí jedného z najvýznamnejších rockových bubeníkov všetkých čias – Mitcha Mitchella. Dlho sa u Hendrixa neohrial a v podstate sa vytratil z hudobnej brandže. Kým sa tak stalo, stihol ešte nahrať debutový album skupiny Ramatam, o ktorom si dnes niečo povieme.
Skupina bola vedená spevákom a gitaristom Mikeom Pinerom, jedným z pozabudnutých velikánov hardrockovej éry. Ten sa po Blues Image a Iron Butterfly odhodlal založiť Ramatam a dobre urobil. Získal aj mediálne vďačnú posilu – gitaristku (a speváčku) April Lawton. Okrem Mitchella bol v zostave aj basgitarista Russ Smith a klávesák Tommy Sullivan. Ich vzájomná chémia nám v roku 1972 dala album Ramatam, ktorý ma pri prvom počúvaní pozitívne prekvapil svojim nekompromisným prejavom a neochotou viazať sa na jeden štýl, pričom si vždy zachovával svoju tvár.
Hudba je to svieža, parádne nabudená (Whiskey Place) a znie, akoby sa na svet vrhla živelná pohroma, po ktorej zostáva množstvo úrodnej pôdy a príležitostí na rast. Pinera a Lawton žeravia gitary spôsobom, ktorý by im nejedna hutnícka pec závidela, celkový sound zakaľuje hrubizný Pinerov hlasisko. Po ostrý riff nechodí ďaleko (Ask Brother Ask), v meditatívnych chvíľkach znie presvedčivo (What I Dream I Am, Changing Days) a nechýbajú ani experimentálnejšie kúsky. Nežné flautové intro v Heart Song sa pretaví do jedného z najlepších hardrockových riffov vôbec. A tento kontrast skladbe vydrží po celý čas, sóla sú priam jazzové. Vôbec sú dychové presahy prítomné častejšie, než by sa zdalo, taká Wayso by mohla byť na hociktorom albume raných Chicago. Asi najznepokojujúcejšia skladba na albume je Strange Place, na úvod sa ocitneme revíri plnokrvnéj artovej nálady, aby nás následne rozsekali lovecké psy vtelené do ťažkotonážnych riffovacích polôh. V poslednej dobe som si máloktorú muziku takto užil. Páči sa mi jej neposednosť, každá skladba, aj tá najtvrdšia, má v sebe rôzne pradená vymykajúce sa klišé. Je jedno, či je to spevná Wild Like Wine alebo pregitarovaná Can’t Sit Still, všade je čosi, čo ma vytrhne z očakávania a vzbudzuje vo mne pozornosť.
Pokiaľ máte radi netuctovú tvrdú muziku, Ramatam je album pre vás. Nie je rádiovo sterilizovaný, producentský hrebeň zahodil mimo dosah, nuž nečudo, že toto je jedna z najleoších zabudnutých hardrockových nahrávok z amerického kontinentu. Obľúbil som si ju. A vy?
» ostatní recenze alba Ramatam - Ramatam
» popis a diskografie skupiny Ramatam
Blues Image / Red White & Blues Image (1970)
| 03.10.2025 | Po odchode Mikea Pineru do Iron Butterfly to skupina Blues Image nezabalila, ale najala speváka Dennisa Corrella a gitaristu Kenta Henryho, ktorý sa ako hosť zjavil už na albume Open. Spoločne sa im podarilo nahrať album Red, White & Blues Image, ktorý vyšiel na konci jari 1970.
Deväť skladieb sa opäť snaží pôsobiť pohodovo, ale musím povedať, že hudbe chýba iskra. Kapela sa očividne snažila dostať do rádiového éteru, a tak zjemnila svoj prejav. Výsledkom je kastrovaná muzika, vôbec sa nečudujem, že to bol koniec celej skupiny. Baladické skladby sú tuctové. Južanská It Happens All The Time by chcela byť spevná a clivá, namiesto katarzie ma však omína zúfalá snaha uhryznúť si nohu, aby som sa z jej pasce vykrútil. Taká Behind Every Man má navyše aj akýsi funkoidný tras, ktorý jej viac uškodil ako pomohol. Jediná balada, ktorá rockovo pne a funguje na mňa na jednotku, je Good Life. Škoda, že kapela nenabrúsila svoj prejav častejšie.
Ešte aj v tých svižnejších veselkách je miera gýču miestami na nevydržanie (Rise Up, Gas Lamps And Clay), nádych južariny je ubitý mäkkotou (It’s The Truth). A až vkĺznu do coutry nudy, tak Let’s Take A Ride uspí aj insomniaka.
Jediná ambicióznejšia skladba je Ain’t No Rules In California. Tvrdá rocková záležitosť akoby vypadla z minulých albumov. Počuť perkusie (ktoré sa inak z albumu vytratili), drsný spev má na svedomí bubeník, vďaka za to. Osem minút plných improvizácií uplynie rýchlejšie ako orgazmus počas noci, kedy sa posúva zimný čas na letný. Páči sa mi aj tvrdšia bluesovka Take Me Back s chripľavým spevom, aspoň troška znie ako čosi, čo má v sebe rockový náboj.
Red White & Blues Image je podpriemerná popová americká spotrebná doska. Nie, že by sa nedala vypočuť, ale načo. Pripomína mi dišputu o dvoch pohlaviach v ústave. Iste, nie je to nič objavné, ale na kieho frasa o tom viesť vážnu debatu? Inak, samostatne album nevyšiel v žiadnej reedícii a to ani na LP, nieto na CD. Ja mám spojené vydanie s debutom od Music On CD z roka 2023, pôvodne to takto vyšlo v USA v roku 2005.
» ostatní recenze alba Blues Image - Red White & Blues Image
» popis a diskografie skupiny Blues Image
Blues Image / Open (1970)
V roku 1970 vydala skupina Blues Image svoj druhý album Open, na ktorom sa ocitol jej jej najväčší hit Ride Captain Ride.
Jedenásť skladieb nepatrí k najdlhším, väčšina pesničiek nepresiahne tri minúty a niekoľko z nich nemá ani dve! O tom, že Pinera patril k najlepším hardrockovým gitaristom, ma presviedča už úvodná Love Is The Answer. Inak máme čo dočinenia s pohodovou muzikou, ktorá si nič nedokazuje a paradoxne tým dokazuje, že komplikovanie jednoduchých nálad vlastne nestojí za to.
Z albumu sa mi okrem úvodnej skladby prirodzene vyliahlo niekoľko favoritov. Sedemapolminútová bluesová dumka Clean Love ma prenáša kamsi na pomedzie Nirvány, Pay My Dues zhmotňuje pocit škriabania kovu po obnaženej kosti, no a klasika Parchman Farm je zaujímavo zaranžovaná, myslím, že podobnú verziu nenahral nik. Ak vám bude niekto tvrdiť, že hudba existuje bez hudobníka a je jedno, kto ju interpretuje, tu máte dôkaz, že na ľudskom faktore záleží. Zaujímavá je aj medzihra Wrath Of Daisey, ktorá otvára druhú sedemapolminútovú nálož na albume, a síce Take Me. V polohách nekonečného jamovania ma kapela oslovuje v miere prevyšujúcej Mount Everest.
Ak by som čosi oželel, tak rozhodne otravnú tanečnú vsuvku La Bamba. Aj keď uznávam, že Blues Image bola popri skupine Santana jedna z mála rockových kapiel, ktoré využívali mohutné perkusie, mňa tento šumivý nádych nikdy veľmi neoslovil.
Celkovo je Open prekvapivo nevtieravý album, ktorý vie v pravej chvíli pritvrdiť. Dnes sa už takéto diela veľmi nezjavujú, nuž mu protekčne nadelím štyri hviezdy z piatich.
» ostatní recenze alba Blues Image - Open
» popis a diskografie skupiny Blues Image
Bloomfield, Kooper, Stills / Super Session (1968)
Koncom 60. rokov sa rozmohol zvyk nahrávať jam sessions rôznych hudobníkov, len tak, pre radosť z hrania. Al Kooper to dotiahol do dokonalosti hneď svojim prvým takýmto počinom nazvaným Super Session.
Opustil práve Blood, Sweat & Tears, nuž brnkol Mikeovi Bloomfieldovi, reku, či sa nepridá. Obaja sa poznali už z dôb, kedy pomáhali Bobovi Dylanovi elektrifikovať folk na albume Highway 61 Revisited. Ten práve zvažoval odchod z Electric Flag, nuž súhlasil. Kooper na dva dni zabukoval štúdio v Los Angeles, najal klávesáka Barryho Goldberga, basáka Harveyho Brooksa (obaja z Electric Flag) a štúdiového bubeníka Eddieho Hoha. Prvý deň nahrávania prebehol bez problémov, ale potom sa Bloomfield zbalil, že v štúdiu nemôže spať, a odišiel. Kooper narýchlo zavolal Stephena Stillsa, ktorý sa tiež práve chystal opustiť kapelu Buffalo Springfield a nahrali spolu druhú stranu albumu. Super Session tak na obale nesie mená Bloomfield-Kooper-Stills. Počas mixovania v New Yorku Kooper doplnil do mixu nejaké dychy a album sa zjavil na pultoch 22. júla 1968.
Britskú „bielu“ bluesovú vlnu u nás pozná azda každý, o tej americkej sa tu vie menej. Super Session však patrí k nahrávkam, ktoré generácia môjho otca milovala. Pritom nešlo o kapelu, bol to štúdiový projekt založený na improvizácii.
Päť skladieb s Bloomfieldom je progresívnejších. Iste, základ je blues (Albert’s Shuffle, Really), ale hudobníci nenápadne votkali do pradiva prevažne inštrumentálných skladieb niekoľko zaujímavých postupov. Najvypuklejšie je to v skladbe His Holy Modal Majesty, pocte Johnovi Coltraneovi, ktorý rok predtým skonal. Zároveň skladba vychádza z kompozície East-West od Butterfield Blues Bandu. Je to právom najvýraznejšia vec na albume. Osobne sa mi páči skladba Stop, i keď verzia od James Gangu je neprekonateľná. Čo mi nie vždy sedí, je zapojenie dychov, v takej Man’s Temptation je ich naozaj hromada.
Stills priniesol do soundu trocha prériovej atmosféry, prerobená Dylanovka It Takes A Lot To Laugh, It Takes A Train To Cry by urobila radosť každému hippiesákovi. V 60. rokoch azda neexistovala coverovanejšia skladba ako Season Of The Witch, aj tu znie fajn. Stills nie je virtuózny gitarista, ale jeho pohoda celkom dobre vyvažuje Bloomfieldovo majstrovstvo. Najlepšia skladba tohto setu je však ostrejšia You Don’t Love Me. Má správny riff, aké počúvam veľmi rád. Záverečná ospalá Harvey’s Tune akoby vypadla z romantického gýča 80. rokov. Nebaví ma. S dychmi je to vždy riziko, tenká hranica medzi počúvateľným a otravným sa prekračuje ľahšie ako svedomie katolíckeho poslanca.
Mám aj štyri bonusy, zaujímavé sú však len záverečné dva bluesové zárezy – nevydaná skladba Blues For Nothing a koncertná Fat Grey Cloud.
Super Session je výborný „džemovací“ album, ale k dokonalosti mu čosi, ani nie, že chýba, ale skôr má pár momentov nazvyš, ktoré ma vyrušujú. Celok to však neovplyvnilo, pokiaľ máte radi bluesovú muziku, stojí za pozornosť.
» ostatní recenze alba Bloomfield, Kooper, Stills - Super Session
» popis a diskografie skupiny Bloomfield, Kooper, Stills
Buchanan, Roy / Live In Japan (1978)
Koncerty v Japonsku patrili v 70. rokoch k legendárnym. Mnohé kapely tam zažiarili, čo nebol až taký problém, keďže ich vždy vítali nadšené davy. Deep Purple, Scorpions, Cheap Trick, Judas Priest, vlastne každý rocker to tam mal ľahké. A bokom neostal ani bluesman Roy Buchanan. V roku 1978 vydal koncertný album Live In Japan z turné realizovaného v roku 1977. Aký je?
Jedným slovom – brilantný. Osem skladieb extrahuje to najlepšie z hry Roya Buchanana. Už úvodná exhibícia Soul Dressing ma vynáša zo stoličky, a to nás tu čakajú iné vrcholy. V centre diania je blues a najmä gitarové sóla. Nekonečné, búrlivé, plačúce i monumentálne. Buchanan mal úplne jedinečnú farbu tónu, druhý taký gitarista po svete nechodil. Ešte aj v tých o chlp „horších“ kúskoch typu Sweet Honeydew, Lonely Days Lonely Nights alebo Sweet Dreams sa týči nad väčšinou buesmanov ako naša bývalá prezidentka nad aktuálnymi ministrami z konšpiračných webov.
A vo vrcholoch pokoruje Mount Everest. Tunajšia verzia Hey Joe je čosi, čo by mal počuť každý, kto má uši a vášeň pre dokonalú citlivú muziku. Aj s Foxy Lady čoby dovetkom. Slow Down je parádny rokec, Blues Otani zasa vyučuje všetkých tých „slowhandov“, ako sa má hrať pomalé blues. Najtvrdšia pecka je však My Baby Says She's Gonna Leave Me. Namiesto fňukania tu ohrdnutý chlapík očividne berie do ruky zbraň a chystá sa na krvavú odplatu.
Live In Japan je podľa mňa najlepší album Roya Buchanana. A podľa vás?
» ostatní recenze alba Buchanan, Roy - Live In Japan
» popis a diskografie skupiny Buchanan, Roy
Kaipa / Inget nytt under solen (1976)
Gitarista Roine Stolt sa nepochybne zapísal do dejín progresívneho rocku ako jeden z jeho najvýznamnejších predstaviteľov. A hoci sa mi do širšieho povedomia dostal až svojimi neskoršími projektmi typu Flower Kings alebo Transatlantic, fakt, že ide o muzikanta aktívneho už v 70. rokoch minulého storočia, ma priviedol aj ku skupine Kaipa. Tá sa síce tiež etablovala aj v „novoveku“, aktívna však bola aj v spomínanej dekáde. Do zbierky sa mi podarilo zaradiť jej druhý album Inget nytt under solen z roka 1976 a neľutujem.
Prečo? Politicky korektný opis vzývajúci ľudskú nemohúcnosť, ako sa to bežne deje v internetovom prostredí, by ponúkol asi takúto odpoveď: „Album obsahuje dlhé i krátke skladby, hudobníci hrajú na svoje nástroje a mne sa to páči. Je to klenot!“
Takto si mnohí predstavujú to správne písanie o muzike. Nikoho neurazí, nikoho nenadchne a vlastne ani nič nepovie, však? O nejakom duševnom nasýtení a priestore pre premýšľanie ani nehovoriac. Čo mám teda dodať a nikoho sa nedotknúť? Ako pokračovať? Azda zvolím buď východný celistvý opis albumu alebo západný analytický prístup zameraný na detail skladby po skladbe. Oboje má svojich priaznivcov i odporcov, nie je skvelé, že im internet umožnil rozčuľovať sa takpovediac konštantne?
Nuž, k ničomu som nedospel, a tak sa vykašlem na verejnú mienku a urobím to po svojom. Viem, nie je to NIČ NOVÉ POD SLNKOM.
A práve to v preklade znamená názov tohto albumu. Skenet Bedrar je dvadsaťminútová náladovka, nikam sa neponáhľa, tóny sa lenivo rozlievajú do éteru a zároveň pôsobia troška znepokojujúco. Akoby sme mali nacistov v parlamente, ale však čo! Určite to dobre dopadne... Našťastie, hudba nekandiduje, ale teší. Ja mám rád, keď hudobníci dokážu zložiť melódiu. Tu sme uprostred melodických hodov prakticky od začiatku. Nie, že by bol každý motív silný ako Herkules, ale nikdy sa nestratí ako nádej zoči-voči realite. Spevu je pomenej, zato gitara a klávesy si v nej vytvorili výnosný sólový biznis.
Na druhej strane platne sa nachádzalo päť kratších hudobných útvarov. Náladou sa nevymykajú úvodnému opusu, Ömson sken dumá o nesmrteľnosti chrústa, Korståg velebí krížové výpravy, akoby to boli nejaké vznešené podujatia, ktoré treba ospevovať, Stengrodornas parad má hravú, ba až rozprávkovú atmosféru. Je fajn počuť, že sa hudobníci nebrali iba vážne. Hoci ani to nie je na škodu, ako dokazuje selanka Dagens port. Titulná skladba Inget nytt under solen je asi najmelodramatickejšia vec na albume. Nedokáže však udržať fazónu a rýchlo skĺzne do letargie. Asi ako keď sa mileniál tvári, že hrozne trpí, keď vypadne internet v mobile.
Štyri bonusové skladby v angličtine s hosťujúcim spevákom ponúkajú pohľad na to, ako by album mohol znieť, keby vyšiel v medzinárodnom (čítaj anglickom) prostredí. Nestalo sa. Aj tak som spokojný, že ich nemecké vydavateľstvo Tempus Fugit v roku 2015 na svoje CD vydanie zaradilo.
Inget nytt under solen je výborný album plný podmanivej melodickej muziky. A to je veru črta, ktorú dokážem oceniť. A vy?
» ostatní recenze alba Kaipa - Inget nytt under solen
» popis a diskografie skupiny Kaipa
Guess Who, The / American Woman (1970)
The Guess Who bola úspešná rocková skupina, pravda, najmä v Kanade a v USA. V Európe si ju pamätáme ako kapelu jedného hitu, a síce American Woman. Pochádza rovnomenného albumu z roka 1970, nuž si o ňom niečo povedzme.
Vyšiel hneď v januári a šlo o posledný album, na ktorom hral gitarista Randy Bachman, ktorý vzápätí založil inú úspešnú formáciu – Bachman Turner Overdrive. Burton Cummings má skvelý osobitý hlas, nuž ho osobne považujem za najdôležitejšieho člena skupiny. Veď okrem spevu hrá na flautu, harmoniku, obsluhuje klávesy a ešte aj sem-tam brnkne do gitary.
American Woman je dnes už legendárna hardrocková hymna, hoci málokto tuší, že jej súčasťou je pomalé bluesové intro, ktoré Lenny Kravitz zabudol sprzniť, za čo mu vlastne ďakujem. Ako úvodná skladba trocha klame telom, pretože muzika The Guess Who je pomerne rôznorodá. Niekto by povedal pestrá, ja tvrdím, že je skôr nevyvážená.
Kontrast medzi sixtiesovou popovou náladou a hardrockovým pnutím sa prelína celým albumom a na mňa pôsobí rozhárane. Asi ako slovenská „zjednotená“ opozícia. Zaujímavé je, že sa to často snúbi v rámci jednej skladby, čuj When Friends Fall Out, 8:15 alebo skvelú vytvrdenú pecku No Sugar Tonight/New Mother Nature. Osobne sa mi z albumu páči najviac. A veľmi podobne na mňa zaberá spevná kráska No Time, ktorá sa nachádzala v inej verzii už na albume Canned Wheat. Psychedelická tiaž v Proper Stranger vyvoláva príjemné pocity, asi ako keď podchladený človek milostne zaspí. Avšak je to melancholická dumka Talisman, ktorá je pre baladických psychedelikov niečo ako lampáš pre nočné mory. Je nádherné nechať sa ňou spáliť. Nechýba blues, bez toho by to koncom 60. rokov naozaj nešlo. A tak sa tu svižne promenáduje 969 (The Oldest Man), inštrumentálka so zaujímavou jazzovou flautovou medzihrou. A pomalé harmonikové blues Humpty's Blues/American Woman (Epilogue) je úžasnou bodkou za celým dielom.
V Kanade bol album prvý, v americkom rebríčku sa ako jediný prebojoval do prvej desiatky, bol deviaty. Titulná skladbe sa dostala aj do britského rebríčka, kde sa usadila na 19. mieste. Za mňa je to výborný album, jeden z tých zásadných v rockovej histórii, ktorý treba počuť. Ale nepovažujem ho za najlepší album skupiny, tým je Live At The Paramount. American Woman sa vlní v trendoch svojej doby, avšak práve jeho roztrieštenosť mi niekedy troška prekáža. Ale beriem, že to môže byť mojim rozpoložením. Nič to, štyri hviezdy si zaslúži!
» ostatní recenze alba Guess Who, The - American Woman
» popis a diskografie skupiny Guess Who, The
Keef Hartley Band / Seventy Second Brave (1972)
V roku 1972 vyšla posledná štúdiová nahrávka kapele Keef Hartley Band nazvaná Seventy Second Brave. Ukončila tak éru skupiny okolo bubeníka Keefa Hartleyho, ktorá začala bluesovo, rozkvitla v brassrockovom sade a postupne ju uchytilo funky, ba až disco. To viedlo k odchodu Millera Andersona, nuž sa zostava zmenila. Gitaru a spev si vzal na plecia Junior Kerr, piano obsluhoval Pete Wingfield. Dychy ovládli Chris Mercer a Nick Newell. Jediný starý člen bol basák Gary Thain a na organ zahosťoval Mick Weaver. Čo spolu ponúkli?
Funky. Funky, funky a veľa funky. Keef Hartley sa v ňom topí, stráca, zaniká. Heartbreakin’ Woman sa ani len nesnaží predstierať, že má v sebe čosi iné. Dychy znejú ako československý kabaret po desiatej večer. Marin County je taký ten funky-blues, aký by Mayall zahral s ľahkosťou jarného vánku. V podaní Keef Hartley Bandu má na nohe priviazanú betónovú traverzu a v rýchlokurze potápania sa na dno exceluje. Následné funky vrtáky sa už iba noria do bahna a snažia sa preraziť dno. Nocturns to načne, Always Thinkin’ On You zavŕši. A aby toho nebolo málo, tak to zaklincuje záverečná estráda What It Is.
Od funky sa vybočí len v jedinej nudnej balade, lepák Hard Pill To Swallow má azda najvýstižnejší názov skladby, aký poznám.
Nič z albumu nevyčnieva, ešte aj skočná Don’t You Be Long sa v tom plačká ako ryba vo vypustenom rybníku. Azda len funky etalón Don’t Sign It má v sebe štipku šmrncu. No dobre, aby som len nefrflal, je tu jedna výnimka z pravidla. You Say You're Together Now od Garyho Thaina je zaujímavá dumka, ktorú si aj odspieval. Nečudujem sa, že zakotvil v Uriah Heep.
Hodnotiť túto nezáživnú nahrávku je ťažké. Inštrumentálne niet veľmi čo vytknúť, ale pocit je nulový. Jednu hviezdu prihodím za čiernobiely indiánsky obal.
» ostatní recenze alba Keef Hartley Band - Seventy Second Brave
» popis a diskografie skupiny Keef Hartley Band
Beckett / Beckett (1974)
Britská kapela Beckett vydala v roku 1974 jediný eponymný album. Ale aký!
Úvodné sláčikové trilkovanie Once Upon A Time... The End s čistým spevom človeka okamžite navnadí na artové snenie, z čoho ho pomerne rýchlo vyvedie rázna Rolling Thunder. Terry Wilson-Slesser má plantovsky zafarbený hlas, čo je plus. V balade Rainclouds sa akoby obloha rozostúpila a na poslucháča sa zniesla nebeská manna. Opäť sa na celkovej atmosfére podieľajú sláčiky, ale božské sú aj gitarové sóla.
O spore s Iron Maiden, ktorá si vypožičala čosi zo skladby Life’s Shadow do svojho opusu Hallowed Be Thy Name a tiež do skladby Nomad písať nebudem. Ide o veľmi podmanivú pomalú atmosférickú skladbu, také by som niekedy vydržal počúvať dlhšie ako uisťovanie o tom, aký som úžasný, a to je už čo povedať :). Záverečná orchestrálna gradácia s gitarovým vyplakávaním patrí k najúžasnejším momentom hudobnej histórie. A plynulo na ňu nadväzuje krátka dumka New Dawn Chorus, ktorá je akoby jej dovetkom.
Druhá strana platne pritvrdí, A Rainbow’s Gold má pozvoľný nástup, pričom ide o ďalší z kúskov, ktoré by sa nestratili na niektorom albume Led Zeppelin. V podstate mi tento album pripomína soundrack na dumanie, toľko matných, až snových skladieb sa len tak nepočuje, aj preto sa Don't Tell Me I Wasn't Listening vtelila do zamatu. Mám rád, keď sa dopredu derie basa a v skladbe Green Grass Green je doslova dominantným nástrojom. Hard rock nikdy neznel podmanivejšie! Oddychová My Lady má v sebe zároveň čosi znepokojivé, čím sa stáva nesmierne zaujímavá. Záverečná True Life Story strieda nálady ako alkoholik poháre, pričom sa stále drží vychádzkového tempa.
Beckett je perla na pomedzí progresívneho rocku, jeden z klenotov rockovej histórie. Odporúčam každému priaznivcovi vznešenej muziky.
» ostatní recenze alba Beckett - Beckett
» popis a diskografie skupiny Beckett
Butterfield Blues Band / The Paul Butterfield Blues Band (1965)
Paul Butterfield Blues Band patrí k prominentným poslom bluesovej muziky. V 60. rokoch 20. storočia sa síce blues postupne presadilo v Británii, ale aj v USA sa našli kapely, ktoré tejto britskej vlne zdatne konkurovali. A ešte aj ukazovali cestu. Debutový album z roka 1965 obsahuje jedenásť skladieb a dnes si o ňom niečo povieme.
Paul Butterfield je legenda. V zostave svojho blues bandu mal hneď dvoch gitaristov, ktorý sa mali stať pomerne úspešnými hudobníkmi. Mike Bloomfield je u nás asi známejší, ale aj Elvin Bishop si za oceánom vybudoval úspešnú kariéru. Nestratili sa ani hráči ako Mark Naftalin (klávesy), Jerome Arnold (basa) a Sam Lay (bicie). Čo nám spolu prinášajú?
Born In Chicago, čo môže byť ikonickejšie ako harmonika a blues? Jedna bluesová pecka strieda druhú, kapela občas prekvapí a vlastnou kompozíciou, taká Screamin’ má patinu, akoby prišla z 20. rokov priamo z plantáže.. Prím však hrajú klasické bluesové štandardy, Shake Your Moneymaker, Blues With A Feeling, I Got My Mojo Working a ďalšie sú skrátka klasika. A parádne zahraná! Pristavím sa pri Mellow Down Easy, táto chuťovka od Willieho Dixona je neuveriteľne chytľavá, ale ani Paul Butterfield z nej nedostal to, čo dokázali ZZ Top na albume Fandango!. Najlepšou skladbou na albume je tá posledná. Krátka rýchla pecka Look Over Yonders Wall ma vždy priam vystrelí zo stoličky. A že blues je len o depke. Houbeles!
Na svojom debute sa Paul Butterfield Blues Band prezentuje ako vyzretá bluesová veličina. Harmonika je skvelá, zvyšok kapely nezaostáva, nuž tu máme vynikajúcu nahrávku, ktorá ma baví. Mohla by aj vás.
» ostatní recenze alba Butterfield Blues Band - The Paul Butterfield Blues Band
» popis a diskografie skupiny Butterfield Blues Band
Deep Purple / Machine Head (1972)
V diskografii Deep Purple vnímám osobně dva vrcholy: desku In Rock (1970) a o dva roky mladší album Machine Head, o kterém mě zrovna teď hodně láká něco napsat. Netěší mě chodit kolem horké kaše, takže rovnou říkám, že tentokrát budu vlastně jenom chválit.
V prvé řadě mě baví kovový, místy až studený zvuk zařazených skladeb. Samotného by mě zajímalo, jak moc má něco společného s tím, že pánové své party nahrávali uprostřed zimy ve vymrzlé chodbě vybydleného hotelu ve švýcarském letovisku. Neméně oceňuji také jejich nástrojové party, které tuhle dokážou výrazově splynout v jedno, aby se o kousek později rozkošatěly do bohatého instrumentálního vějíře a přitom stále zůstávají dobře čitelné - na zvukové "špinění" se tu moc nehraje, přesto jsou jednotlivé nahrávky řádně vytvrzené. A do třetice musím zmínit, že v některých skladbách (zejména Smoke on the Water a Lazy) mě ta špetka jazzového instrumentálního koření bere natolik, až si říkám, jak rád bych si Ritchieho s Jonem poslechl v nějakém jazzrockovém projektu. Smůla.
Rozebírat jednotlivé skladby? Past vedle pasti. Smoke on the Water a Highway Star - dvě pecky, které sebechladnější fanoušek pozná i podle jejich kytarových sól, což u rockových nahrávek považuji za velmi vysokou metu. Zrádný rytmus Maybe I´m a Leo, u kterého mě baví se občas ztratit a nedopočítat, rock´n´rollové (Space Truckin´) a bluesové (Lazy) názvuky, drobné instrumentální ornamenty (pasáž "Zavolejte stráže, zbláznilo se páže" v Lordově klapkovém sóle v Never Before)... Machine Head je pro mě od začátku do konce instatní serotoninová bomba.
Na desce mě baví i texty, ve kterých se túrují motory silných vozů (Highway Star) i vesmírných náklaďáků (Space Truckin´), stýská se po domově (Pictures of Home) či nad nepovedeným vztahem (Never Before), a dokonce tu nechybí troška oblomovštiny, se kterou vyčerpaní muzikanti po návratu z dlouhých turné jistě udělali mnoho osobních zkušeností (Lazy). No a zařadit na album introspektivní skladbu o improvizovaných podmínkách jeho vzniku je zajímavý nápad samo o sobě, jenže když se z ní ještě navíc stane megahit s kulturním přesahem daleko za rockové hranice, nezbývá než sejmout libovolnou pokrývku hlavy.
Nějaký ten pátek už uplynul od dob, kdy jsem Smoke on the Water považoval za skladbu Rolling Stones (protože moc jiných rockových kapel, ke kterým bych ji mohl přiřadit, jsem tehdy neznal), a kdy jsem byl skálopevně přesvědčen o tom, že v nejefektnější části kytarového sóla z Highway Star ve skutečnosti znějí klávesy (protože něco tak rychlého přece na kytaru zahrát nejde). Za návrat k magickým pocitům, se kterými jsem tuhle hudbu objevoval, bych dal nevímco, ale ani ty současné, které jsem tu zkusil nastínit, pro mě nejsou k zahození.
» ostatní recenze alba Deep Purple - Machine Head
» popis a diskografie skupiny Deep Purple
Mayall, John / The Diary of a Band Volume Two (1968)
V roku 1968 vydal John Mayall v krátkom slede po sebe dva albumy, ktoré sú pomenované The Diary Of A Band. Volume One a Volume Two vyšli na CD spoločne, a tak k nim aj pristúpim, nakopírujem tento text pod oba albumy.
Oba sú kompiláciou nahrávok z októbra, novembra a decembra 1967, kedy Mayall hral so zostavou Chris Mercer (sax), Dick Heckstall-Smith (sax), Mick Taylor (gitara), Keith Tillman (basa) a Keef Hartley (bicie). Akurát v skladbe Blood On The Night hrá na basu Paul Williams.
Zvuk nie je práve dobrý, ale počúvať sa to dá. Aj keď sú niektoré skladby koncertne predĺžené o množstvo improvizovaných sól, nenájdete tu nič také, čo by sa dalo prehlásiť za natoľko jedinečné alebo zaujímavé, aby sa o albumy bili zástupy fanúšikov. Blues, blues, blues a blues, to je náplňou koncertných šou Johna Mayalla. Pokiaľ je to vaša krvná skupina, majú vám albumy čo ponúknuť. Nechýba štipka psychedélie, dýchavičných jazzových momentov a pod. Počujete odozvy publika, sprievodné slová kapelníka k obecenstvu, debaty s Keefom Hartleym, vládne tu naozaj klubová atmosféra. A to je asi najcennejšia devíza tohto koncertného diela. Dnes je blues unifikované a redukované na gitarových virtuózov, ktorí hrajú stále to isté. Vtedy bolo nálad vyjadrených v bluesovej hudbe podstatne viac. Mimochodom, napríklad taká I Can’t Quit You Baby tu podľa mňa znie lepšie ako od Zeppelínov. God Save the Queen znie naopak ako psychedelický trip, miestami až ako výsmech hymne. Vôbec by ma neprekvapilo, keby sa práve tu Hendrix inšpiroval pre svoj hymnický výstup na Woodstocku.
Inak, práve v pomalých bluesových náladách je Mayall na pódiu najpresvedčivejší. To, že má v zostave dvoch prominentných jazzových dychárov, nie je tiež na zahodenie, v takej The Train si robia, čo len chcú. A ja to chcem tiež!
Sú albumy, ktoré slúžia skôr ako dokumentačné produkty. Oba diely The Diary Of The Band sú presne takýmto počinom. Hudba je to výborná, zvuk je však stráviteľný len pre odolných jedincov. Dávam obom albumom zhodne po dve zberateľské hviezdy. Fakt je, že ich prakticky ich nepočúvam. Iba som tak akosi rád, že ich mám.
» ostatní recenze alba Mayall, John - The Diary of a Band Volume Two
» popis a diskografie skupiny Mayall, John
Mayall, John / The Diary of a Band Volume One (1968)
V roku 1968 vydal John Mayall v krátkom slede po sebe dva albumy, ktoré sú pomenované The Diary Of A Band. Volume One a Volume Two vyšli na CD spoločne, a tak k nim aj pristúpim, nakopírujem tento text pod oba albumy.
Oba sú kompiláciou nahrávok z októbra, novembra a decembra 1967, kedy Mayall hral so zostavou Chris Mercer (sax), Dick Heckstall-Smith (sax), Mick Taylor (gitara), Keith Tillman (basa) a Keef Hartley (bicie). Akurát v skladbe Blood On The Night hrá na basu Paul Williams.
Zvuk nie je práve dobrý, ale počúvať sa to dá. Aj keď sú niektoré skladby koncertne predĺžené o množstvo improvizovaných sól, nenájdete tu nič také, čo by sa dalo prehlásiť za natoľko jedinečné alebo zaujímavé, aby sa o albumy bili zástupy fanúšikov. Blues, blues, blues a blues, to je náplňou koncertných šou Johna Mayalla. Pokiaľ je to vaša krvná skupina, majú vám albumy čo ponúknuť. Nechýba štipka psychedélie, dýchavičných jazzových momentov a pod. Počujete odozvy publika, sprievodné slová kapelníka k obecenstvu, debaty s Keefom Hartleym, vládne tu naozaj klubová atmosféra. A to je asi najcennejšia devíza tohto koncertného diela. Dnes je blues unifikované a redukované na gitarových virtuózov, ktorí hrajú stále to isté. Vtedy bolo nálad vyjadrených v bluesovej hudbe podstatne viac. Mimochodom, napríklad taká I Can’t Quit You Baby tu podľa mňa znie lepšie ako od Zeppelínov. God Save the Queen znie naopak ako psychedelický trip, miestami až ako výsmech hymne. Vôbec by ma neprekvapilo, keby sa práve tu Hendrix inšpiroval pre svoj hymnický výstup na Woodstocku.
Inak, práve v pomalých bluesových náladách je Mayall na pódiu najpresvedčivejší. To, že má v zostave dvoch prominentných jazzových dychárov, nie je tiež na zahodenie, v takej The Train si robia, čo len chcú. A ja to chcem tiež!
Sú albumy, ktoré slúžia skôr ako dokumentačné produkty. Oba diely The Diary Of The Band sú presne takýmto počinom. Hudba je to výborná, zvuk je však stráviteľný len pre odolných jedincov. Dávam obom albumom zhodne po dve zberateľské hviezdy. Fakt je, že ich prakticky ich nepočúvam. Iba som tak akosi rád, že ich mám.
» ostatní recenze alba Mayall, John - The Diary of a Band Volume One
» popis a diskografie skupiny Mayall, John