Počiatky americkej blues-džez rockovej skupiny Rhinoceros je možné vysledovať v roku 1967, kedy sa v Los Angeles istý Frazier Mohawk (pôvodne sa volal Barry Friedman) rozhodol spolu s istým Rothchildom, že z miestnych hudobníkov vytvorí novú skupinu, ktorá vezme svetovú scénu útokom. Vymyslel jej aj „skromné“ meno: Supergroup. Mezi šťastlivcami sa zjavili – gitarista Doug Hastings (pôvodne zo skupiny Seattle’s Daily Flash a dokonca nahradil Neila Younga v Buffalo Springfield) a spevák a klavirista Alan Gerber z Chicaga. Z ostatných protagonistov možno spomenúť napríklad gitaristu Dannyho Kortchmara alebo basáka Kerryho Magnessa.
To sa odohralo v septembri roku 1967 a v októbri sa Rothchild vybral do New Yorku a z legendárnej kanadskej skupiny John & Lee and the Checkmates naverboval basáka Petra Hodgsona a speváka Johna Finleyho. Následne sa do skupiny podarilo nalákať Dannyho Weisa z Iron Butterfly, ktorý v tom čase odmietol ponuku skupiny Blood, Sweat & Tears a ešte jedného člena Checkmates, klávesáka Michaela Fonfara. Koncom roku 1967 nahradil Hodgsona basák Jerry Penrod a akoby to nestačilo, skupina riešila aj problém s „Kanaďanmi“, ktorí nedostali víza, a tak nakrátko v skupine spieval David Ackles. Poslednou akvizíciou v zostave bol bubeník od Franka Zappu, Billy Mundi.
V roku 1968 sa podarilo vybaviť potrebné víza a celá skupina mohla vyraziť do štúdia a v podstate sa dohodla na kontrakte s vydavateľstvom Elektra Records. Ľudia z Elektry však skupinu nevolali Supergroup, pre nich to bol iba koncept, na ktorom sa malo stavať. Za osem dní bolo v lete tohto roku nahratých osem skladieb, ktoré sa stali základom pre debutový album, ktorý vyšiel v roku 1969, už pod názvom Rhinoceros. Debut (Elektra 74030) bol priaznivo prijatý kritikou, ale v rebríčku Billboardu sa dostal iba na 115. miesto.
Následné dlhé turné napokon zastihlo skupinu rozdelenú na dve frakcie. Finley a Gerber chceli zostať v Los Angeles a naďalej spolupracovať s Rothchildom, zvyšok skupiny však autokratického producenta nechcel ani vidieť a túžil sa usadiť v New Yorku. Problém bol, že Rothchild chcel, aby skupina hrala originálne úpravy prevzatých vecí, kým skupina chcela stvoriť singlový album plný vlastných vecí. Napokon sa Gerber podvolil a skupina sa premiestnila a zmenila producenta. Finley tiež ostal. Skupinu opustil basák Penrod a nahradil ho 17. ročný Weisov brat Stevie, ktorý však zakrátko prepustil flek ďalšiemu rodinnému príslušníkovi, tentoraz Finleyho bratrancovi Petrovi Hodgsonovi. Album Satin chicken (Elektra 74056) napokon produkoval David Anderle a materiál bol z veľkej časti skladaný a nahratý naživo v štúdiu. Vo výsledku pribudlo trošku funky atmosféry kombinovanej s blues rockom, džezom, soulom a gospelovým spevom.
Pred ďalším turné nastalo zemetrasenie v zostave. Odišli až traja členovia, Hastings, Gerber a Mundi. Gerber sa vyjadril, že túži byť v skupine, ktorá tvorí niečo kreatívne a experimentálne. A Rhinoceros bola v jeho očiach zrazu obyčajná funky rhythm & blues rocková skupina. Zvyšok osadenstva naverbovalo známych zo skupiny John & Lee and the Checkmates, konkrétne gitaristu Larryho Leishmana a speváka a bubeníka Duka Edwardsa. Producentom posledného albumu Better times are coming (Elektra 74075, 1970) sa stal Guy Draper, ktorý paradoxne napokon musel napísať asi polovicu jeho skladieb. Skupina však týmto prakticky prestala existovať a album pravdepodobne (podľa Weisa) vznikol najmä kvôli zmluve, ktorú musela dodržať.
Väčšina hudobníkov našla uplatnenie v hudobnom biznise aj naďalej. Finley, Fonfara, Hodgson, Leishman a Weis sa stretli v skupine Backstone, ktorá nahrala jeden album, On the line (1972). Z významnejších účinkovaní je možné spomenúť, že:
Danny Weis sa objavil na albumoch Everly Brothers (Stories We Could Tell, 1972), Iana Matthewsa (Some Days You Eat The Bear, 1974) a dokonca Lou Reeda (Sally Can't Dance, 1974).
Doug Hastings hral na albume Dr. Johna (Remedies, 1970).
Michael Fonfara sa objavil tam, kde aj Danny Weis, akurát že u Lou Reeda ostal až do roku 1980 a následne hral na štvrtom albume skupiny Foreigner (1981).
Billy Mundi hral na albume New Morning (1970) Boba Dylana a na albume Moondog Matinee (1973) skupiny The Band.
Za svoju existenciu vydala skupina pomerne dosť singlov, tu je ich zoznam:
V USA:
You're My Girl / I Will Serenade You (Elektra 45640), 1968
Apricot Brandy / When You Say You're Sorry (Elektra 45647), 1969
I Need Love / Belbuekus (Elektra 45659), 1969
Back Door / In A Little Room (Elektra 45677), 1969
Old Age / Let's Party (Elektra 45691), 1970
Better Times / It's A Groovy World (Elektra 45694), 1970
V Británii:
Apricot Brandy / Along Comes Tomorrow (EKSN 45051) 1969
I Will Serenade You / You're My Girl (EKSN 45058) 1969
Back Door / Don't Come Crying (EKSN 45080) 1970
Old Age / ? (ESKN ?) 1970
Na CD sa albumy zjavili vďaka Collectors’ Choice Music, debut vyšiel v roku 2002 (CCM-284-2) a Satin chicken spoločne s Better time are coming na jednom CD (CCM-386-2) v roku 2003 (remaster v roku 2004). Okrem toho vyšla iba v Japonsku kompilácia Save The Rhino (Braveworks Japan 1990)
(Faktografia je prevzatá z bookletov CD od Collectors’ Choice Music a z oficiálnej stránky skupiny www.rhinoceros-group.com/, informácia o kompilácii Save the Rhino prevzatá zo Zapomenutej hudby http://lege.cz/hudba/rhinoceros.htm)
hejkal 01/2011... (celý článek)
