Myšlienka dať dokopy výrazné muzikantské osobnosti a čakať, čo z toho vypadne, rozhodne koncom 60. rokov patrila k obľúbeným a hodným experimentovania. Gitarista Mike Bloomfield (28.7.1943, Chicago) patril k tým, čo to viackrát úspešne zrealizovali. Na gitare hral od trinástich rokov a do povedomia sa dostal, keď začal hrať v Paul Butterfield Blues Band. Vytiahol ho hľadač talentov pre Columbiu, istý John Hammond. Na svojom konte mal okrem iných napríklad Billie Holliday alebo Boba Dylana. A aj to určite zohralo rolu v tom, že Bloomfield hral na Dylanovom albume Highway 61 Revisited a hral s ním aj na folkovom festivale v Newporte v roku 1965, keď sa Dylan „zelektrizoval“, čo je vďačná téma na úplne iný článok. Bloomfield napokon založil skupinu Electric Flag a po jej rozpade sa vrhol do známych vôd takzvaných supersession. Netreba hádam ani spomínať album Super session z roku 1968 s Alom Kooperom a Stephenom Stillsom alebo živý album Live Adventures of Mike Bloomfield and Al Kooper z roku 1969. Chémia fungovala. Preto sa niet veľmi čo čudovať, že keď sa manažér Thomas Jefferson Kaye pustil do projektu Triumvirate, Bloomfield bol zahrnutý. Ďalšou obeťou sa stal Dr. John, boogie pianista, ktorý sa vlastným menom volal Mac Rebennack (21.11.1940, New Orleans) a v tej dobe mal už za sebou úspešnú muzikantskú, aj sólovú kariéru. Tretím do partie bol syn svojho otca, spomínaného producenta Hammonda, John Paul Hammond (13.11.1942, New York), ktorého kariéra gitaristu a speváka delta blues si do tej doby vystačila s viacerými albumami. Špekulácie, či zavážili aj iné „kvality“ nechávam na špekulantoch. Štúdiovú zostavu doplnili bubeník Fred Staehle, basák Chris Ethridge, trumpetista Richard „Blue“ Mitchel, trombonista George Bohannon, saxofonisti James Gordon a Jerome Jumonville a za priehrštie sprievodných vokalistov a vokalistiek (Robbie Montgomery, Jessie Smith, Lorraine Rebennack). Ako to už v podobných prípadoch býva, producent Kaye tiež prispel gitarou a nejakými vokálmi. Fakt je, že ako producent si viedol dobre, dokázal nájsť voľný čas v harmonograme všetkých troch nositeľov projektu a po miernych peripetiách, ktoré budú uvedené neskôr, vznikol v roku 1973 v štúdiách Columbie v San Franciscu a Village Recorders v Los Angeles album Triumvirate (Columbia KC 32172). Výsledok je však pomerne nejednoznačný. Desať skladieb, dve z prea Dr. Johna a osem štandardov, medzi ktorými nechýba Rock me baby od B.B. Kinga, Ground hog blues od Johna Lee Hookera alebo Pretty thing Willieho Dicksona je zahratých zdanlivo súdržne. Avšak potlačenie inštrumentálnych predností interpretov je viac ako zrejmé. Akoby sa báli vôbec sa prezentovať. Takže je tu slušne zahraté neinšpiratívne blues, ktoré, pravda, nie je zlé, ale chýba mu väčšia iskra a keby nevzniklo, nič by sa nestalo.
Kde sa stala chyba?
Odpoveďou môže byť hoci pôvodný text na platni. Čo-to rozhodne naznačuje. Samozrejme, z komerčných dôvodov ide o rozprávku so šťastným koncom, ale...
„Ešte skôr, ako zahrali čo i len jednu notu v štúdiu, sa protagonisti na čele s producentom T. J. Kayeom obávali, že môžu nastať dve situácie. Po prvé, dôjde k stretu eg a výsledkom bude trojitá individuálna predvádzačka, akí sú len skvelí. Po druhé, nevznikne medzi nimi takzvaná chémia. Behom prvých dvoch týždňov bolo jasné, že chémia tam jednoducho nie je. Každý z protagonistov sa vyhrážal odchodom a Dr. John sa zbalil a odišiel domov. Koncom februára bol prehovorený, aby sa vrátil a zrazu si všetci uvedomili, že chémia tam vždy bola“
Nasledujú také tie obvyklé rečičky typu ako to bolo super a ako je výsledok niečo extra. Nikde sa nepíše, akým zázrakom bol Dr. John prehovorený a ani na obale platne, kde sú vyfotené tri pomerne unavené postavičky, nie je moc badať nejaký entuziazmus. Len tak hádam, ale mám pocit, že nahrávacia spoločnosť tlačila viac ako len metodicky. Nečudo, že album sa nikde moc nespomína a ostáva hlavne dokumentom doby. Doby, ktorá dala modernej rockovej hudbe veľmi veľa, ale zároveň nepoznala zľutovania. Meno predáva. Toto heslo však o hudbe nehovorí nič. Príbeh Triumvirate poukazuje na to, že umenie nasilu nemá šancu a aj tie najžiarivejšie hviezdy to nezachránia. Ako poznanie zvláštnych osudov však aj takéto počiny majú svoj význam. Veď blues je aj o trápení.
hejkal 08/2013 – pôvodne uverejnené v časopise Rockplus 1/2011... (celý článek)
