Nemecká rocková scéna 70. rokov ponúka viac ako štedrú dávku rôznorodej muziky, či už psychedelickú, džezovú, artovú, klasickú, bluesovú alebo hoci „hardovú“. A práve hard rock šiel k duhu zabudnutej formácii Blackwater Park, po ktorej ostal jeden šťavnatý album Dirt Box.
Jej počiatky možno vystopovať k dvojici Norbert Kagelmann (bicie) a Michael Fechner (gitara), ktorá sa počiatkom roku 1971 rozhodla, že klávesáci (konkrétne hrajúci na Hammondky) sú pliagou rockovej hudby, resp. je ich všade plno a celý ten pompézny, klasický a krautrockový ošiaľ im za to nestojí. Naopak, mali chuť zahrať si pekne od podlahy starým dobrým bluesom načuchnutý gitarový hard rock. Paradoxne, ubytovali sa v rodinnom dome v Grunewalde, ktorý patril práve klávesákovi, Burkhardovi Plengeovi. Ten bol v tom čase niečo ako mediátor, a preto si v jeho baraku veselo vyhrávali a „džemovali“ členovia berlínskej rockovej smotánky, ako napr. hráči zo skupín Karthago, Twangy Gang, Motivation a občas zaskočili aj chalani z Murphy Blend, ktorí skúšali neďaleko.
A práve basák Andreas Scholz z poslednej menovanej skupiny kývol na to, že s našou spomínanou dvojicou vytvorí hardrockové trio. Zrodila sa kapela Blackwater Park.
Okamžite začali intenzívne skladať vlastné skladby, aby mohli vyraziť na pódiá, čo sa im zakrátko aj podarilo. V júni 1971 zažiarili na festivale v Herzbergu a v auguste sa im podarilo získať do zostavy anglického speváka Richieho Routledgea. Ten sa vybral z Londýna do Berlína okukať možnosti a hneď bola ruka v rukáve. Nakoľko sa mu nechcelo cvičiť staré skladby, prinútil kapelu zložiť úplne nový repertoár. Zaujali aj promotérov a ku koncu roka sa upísali značke BASF.
Debutový album Dirt Box nahrali v hamburskom štúdiu Windrose za štyri dni, od 17. do 20. decembra pod taktovkou W. Klausa. Produkoval ho J. Schmeisser a obal navrhol M. Fessel. Aj keď všade možne nájdete informáciu, že v tom istom roku stihol aj vyjsť, fyzicky to nebolo možné, album sa na pulty dostal až v novom roku. Rovnako vyšiel vo Venezuele a v roku 1973 dokonca v Japonsku. Nahrávanie bolo spichnuté narýchlo a hoci vypomohol aj Plenge, výsledok nebol podľa očakávaní muzikantov. Routledge bol natoľko sklamaný, že sa hneď po nahrávaní zbalil a zdúchol do Londýna. Kagelmann rovnako prepadol beznádeji a opustil kapelu krátko po ňom. Spätne sa tomu ostáva len čudovať, nakoľko muzika je to správne vytvrdená a dravá. Dá sa rozumieť večnej nespokojnosti muzikantov, ale ktovie, či v tom nebolo niečo viac.
Za pomoci Plengeho presvedčili ďalších muzikantov, ktorí hrali v Murphy Blend, a síce Wolfganga Rumlera (gitara, spev) a Achima Schmidta (bicie, spev), aby sa pridali. Za mikrofón sa postavil nováčik Felix Vietor (to meno má u nás nepochybne svieži zvuk). Celý blitzkrieg bol natoľko koordinovaný, že BASF okamžite vytlačila podpisové kartičky s novou zostavou. Ale to bolo všetko. Napriek tomu, že kapela úspešne koncertovala, vydavateľstvu sa nechcelo vrážať ďalšie peniaze do marketingu, nuž v roku 1973 odišiel Scholz. Zbalil sa rovno po vystúpení na festivale v Bremerhavene, pričom celú svoju aparatúru predal nejakej anglickej kapele, čo vystupovala po Blackwater Park. Nečudo, že kapela sa zakrátko rozpadla.
Fechner ostal hudobníkom až do svojho skonu v roku 2001. Aktívnymi hráčmi boli a sú aj Schmidt a Vietor. Rumler sa naopak živí ako ozvučovací technik.
Album sa na cédečko dostal v roku 1992 vďaka iniciatíve Second Battle, na francúzskej značke Spalax Music vyšiel v roku 1996. Po pirátskych ruských vydaniach (Second Life (2004) a ešte existuje aj ďalšie neurčité pirátske vydanie) si záujemcovia mohli napraviť chuť v roku 2015 vydaním od Long Hair. Zberatelia platní dostali reedíciu ako od Second Battle (1990), tak od Long Hair (2015).... (celý článek)
