hejkal - @ 31.07.2012 | #

K hudbe Pink Floyd som sa bližšie dostal okolo roku 1994, kedy som bol vzatý na ich koncert vo Viedni. Neskutočný zážitok, lasery cez celú oblohu, zvuk, sťaby z playbacku, Another brick in the wall zahrali, rovnako ako High hopes. Áno, boli to klipy k albumu The division bells, ktoré ma spolu so zmieňovaným hitom zaujali čoby malého fagana. Pamätám si ešte videokazetu s Pompejami a pavučinovými bicími, to bolo tiež zaujímavé. Nečudo, že mám k poslednému štúdiovému albumu trošku nostalgický vzťah.

Jedenásť skladieb totálne ovládol Gilmour a jeho meditatívne sóla, pri ktorých aj budhista vyzerá ako splašený kôň. A cluster one, What do you want from me, Wearing the iside out, Coming back to life, to sú skladby, ktoré nabádajú k zatvoreniu očí a snívaniu o príjemných stránkach žitia i bytia. Samostatnou kapitolou je neskutočne podarená skladba High hopes. Tráva je zelenšia, čo môže byť pozitívnejšie (HIV diagnóza určite nie)... Melancholické vzopätie génia a nech niekto skúsi povedať, že skupina sa skladateľsky vyčerpala! Minimálne v tomto prípade to neplatí.

Iste, nájdu sa aj slabšie kúsky (Take it back, Keep talking a iné), album by mohol byť o pätnásť minút kratší a znel by ešte lepšie, rád mu to však odpustím, keďže nič ďalšie už skupina nevyprodukovala a asi ani nevyprodukuje.

Čo dodať na záver? Pokojné dielo na pokojné prežívanie. Podľa mňa je to dôstojná rozlúčka s legendou. A tie videoklipy! Málokedy si s hudbou spájam vizuálne doplnky, avšak nedokážem si spomenúť na žiadne iné klipy, ktoré by som si tak pamätal a ktoré vyčnievali v čase i priestore ako dielo majstra sci-fi v záplave brakových spotrebných rodokapsov. Takto má vyzerať pop do rádií typu Jemné melódie a nie tie vyfabrikované výlučky, čo sa podliezajú masám. K The division bell podliezajú masy a to je sakra rozdiel!

PaloM @ 02.08.2012 06:11:26 | #
Ahoj Piťo, ja ako jedna z trafených husí skúsim zagágať prvý :-) Hoci riskujem, že gagot sa trafí do témy, ktorá nebola cieľom tvojej reakcie. Avšak budem sa snažiť byť konkrétny a osobný, s dôverou v normálnu reč.
V mojich reakciách na hejkalove recenzie nikdy nešlo o kritiku či podozrenie, že recenzie písal ako prázdnu pózu či frajerinu. hejkal všeobecne píše skvelo, srandovne chváli i kritizuje, čo je umenie vymýšľať také metafory a na tom sa vždy dobre bavím (o čo autorovi určite aj ide, aby sme sa zabávali). Súhlasím s tebou, musí byť dovolené všetko kritizovať, modla a zlaté teľa pre zdravo rozmýšľajúcich fanúšikov neexistuje.
Trvám na tom, že hejkalovi oveľa viac sedia recenzie muziky (najmä gitarové kapely), ktorú má rád a tým písačkám aj viac verím. Pokiaľ ide o jeho recenzie-kritiky na niektoré albumy Pink Floyd, tak som presvedčený, že danú hudbu nepochopil a preto k nej nič necíti, alebo menej cíti. Samozrejme, ktokoľvek môže napísať, že Pink Floyd sú horší ako ako opitá dychovka. Len si pritom pomyslím, že chlapec nechápe alebo nerozumie tomu, čo počúva. A na to pomyslenie mám právo :-)

Nikto nemusí pred veľdielom padať na zadok a už vôbec nie kolektívny pád na riť (jedine pre tou modlou), ale pre mňa je vrcholný zážitok zostať s otvorenou hubou nad úžasnou muzikou (predsa len dopad na kostrč je bolestivý, tak radšej takto).

Jasné, nemusí každý písať o tom, čo má rád. No, pozitívne myslenie má niečo do seba. Písať a vravieť o tom, čo má človek rád, prináša väčšiu radosť, ako písať a vravieť o tom, čo nemá rád. A to sa prenáša aj na čitateľov a poslucháčov. Hudba je pre zábavu - a radšej mám napr. v TV humoristov ako tragédie a krváky. No nepochybujem, aj krváky si vyžaduje určitá sorta (a zvyšuje sledovanosť).

Celé je to veľmi jednoduché a to sa zhodneme. Stačilo by tu rešpektovať pravidlo, ktoré si treba často pripomínať. Nadávať na muziku môžme, osobne sa napádať nie. Ľahko sa mi to teraz píše, no dodržať to...

Ďakujem ti Piťo za veľmi poctivú a slušnú reč, verím ti, že to tak cítiš. Želám príjemný deň.