Mayak - @ 17.11.2015 | #

Byť vo svete progresívneho rocku rešpektovanou a etablovanou kapelou a vydať behom 26. rokov svojej existencie tri štúdiové albumy (a nič navyše, podotýkam) v takmer pravidelných deväťročných cykloch ... hmmm, aj takto môže vyzerať prejav funkčnosti a životaschopnosti rockového telesa ...

ADVENT sa stali vďaka svojbytnosti hudobnej produkcie a špecifickým aranžmánom svojich progresívnych kompozícii vlastne vlajkovou loďou toho, čomu sa začalo nie tak dávno vravieť „pastorálny prog rock“ (zásadne si nemýliť s termínom kresťanský rock a jeho predstaviteľmi, kapelami, ako Servant, Third Day, a predovšetkým Petra, u ktorých je majoritou vo vyznení celku religiozita textov a až následne samotná hudobná kompozícia).

Roky strávené hudobnými aktivitami bratskej dvojice (Henry a Mark Ptak) v prostredí katedrálových a chorálnych zoskupení, ale aj ich inklinácia ku vážnej hudbe vtlačili silnú pečať i do finálnej tvorby ADVENT. Čarovná na hudbe tejto skupiny je však práve vyváženosť medzi pastorálnym trendom skladateľského vkladu Henryho Ptaka a vyložene art/prog rockovo cítiacim skladajúcim gitaristom (a vlastne multiinštrumentalistom) Alanom Benjaminom.

Pôvodne štvorčlenná zostava ADVENT sa v ostatných rokoch (a ich sporadických koncertoch v teritóriu USA) stabilizovala na šesťčlennú zostavu, ktorá nahrala celý, vyše 77 minútový album...

... album dlho očakávaný, istým spôsobom novátorský, s mnohými fragmentami fenomenality, ale napriek tomu že som veľký priaznivec tejto kapely aj toho, čo vytvorila si neodpustím isté kritické postrehy, týkajúce sa celkovej dĺžky albumu a s ňou súvisiace zloženie existujúceho tracks-listu.

V prípade albumu „Silent Sentinel“ by efekt jeho údernosti a priaznivého dopadu na poslucháča pri inej verzii konečného usporiadania skladieb ešte rapídne narástol. Medzi nosné a nesmierne výrazné skladby sú zakomponované nie práve najšťastnejším spôsobom polo-akustické gitarové etudy – improvizačné duetá dvojice Alan Benjamin, Greg Katona („The Uncharted Path“, „Reloj de Sol“, „12/12“, „Second Thoughts“), resp. spievané epizódne medzihry („On the Wings of an Ant“, Verse 1, 2 a 3). Prirodzená dynamika a gradácia postupne plynúceho albumu je takto istým spôsobom narušovaná a brzdená. Čisto môj subjektívny názor je, že redukcia základného albumu len s plnohodnotnými skladbami na magickú hranicu do 60 minút a vydanie dodatkového (bonusového) disku s etudami a krátkymi kompozíciami, či s ďalším, „šuplíkovým“ materiálom by bola proste vhodnejšia a sila a presvedčivosť základného disku by sa blížila (ešte viac) k termínu Dokonalosť...

To, čo robí vydaný album napriek uvedeným výhradám famóznym sú jeho dlhšie a dlhé útvary, predovšetkým pompézne a efektne znejúca otváracia časť albumu („In Illo Tempore“ + „To Dunsinane“), rozšafná „Voices from California“, finálna, gradovaná inštrumentálka „Romanitas“, vrcholom albumu je však samozrejme titulná epická suita, plná nálad, zmien hudobných rytmov a tempa a striedania tichých a dramatických pasáží „Silent Sentinel“ (aj s doplnkovou kompozíciou „Sentinel's Reprise: The Exit Interview“), ktorá nepochybne patrí do zbierky klenotov vedľa kultových opusov, autormi ktorých sú Yes, Genesis, E.L.P., či Pink Floyd.

Táto kapela z New Jersey je v mojich očiach a ušiach veľkou a výraznou, pre svoju neopakovateľnosť kombinácie katedrálového zvuku klávesových nástrojov (v celej škále variability) v podaní bratov Ptakovcov, spolu s intenzívnym art/prog rockovým prejavom gitaristu a multiinštrumentalistu Alana Benjamina. Skladateľsko - aranžérsky potenciál tandemu Henry Ptak & Alan Benjamin je v tvorivej chémii hudby niečo neporovnateľné (ale asi aj vzácne, keďže albumov ADVENT je ako šafránu). Ďalším silným faktorom v hudbe ADVENT sú vokály. Americké kapely Echolyn, IZZ a Advent sú istým spôsobom deti – pokračovatelia hudobných ideí (a foriem spevu) legendy Gentle Giant, každá svojským spôsobom, s prínosom niečoho nového a vlastne originálneho a jedinečného. V prípade ADVENT je to práve spojenie estetiky a pôsobivosti kostolných, či katedrálnych aranžmá zborového spevu s efektom, razanciou a variabilitou (art)rockových viachlasových vokálov, ako to poznáme z hudby 70. rokov predovšetkým v podaní Yes a Gentle Giant.

Nemienim konkrétne popisovať, či analyzovať jednotlivé skladby na albume „Silent Sentinel“. Každý jeho aktívny poslucháč si pri ich variabilite prejde vlastnou škálou pocitov, emócií a nálad.

... a ak sa už „musí“ každý album hodnotiť, v kontexte s napísaným textom vlastne v tomto bode žiadnu dilemu nemám a nepociťujem ...

catcher @ 25.11.2015 21:15:30 | #
Album už mám naposlouchané, takže jsem to s tím "střihem" zkusil, a (aspoň pro mě) to funguje. Musím dodat, že ty "výstřižky" jsem dal zase dohromady jako "disc 2" a kupodivu to taky drží dobře pohromadě (přesně jak jsi psal o tom bonus disku).
Mám rád Anthonyho Phillipse z počátku 70's, a tyhle miniatury mi ho dost připominají. Takže ne odpad z alba, ale jen "přemístění", protože mám pocit,
že mi trochu nesedí to přerušení kontinuity větších celků, i když zrovna tak to možná chtěli tvůrci alba.
Ale zpět k hudbě - je hodně náladotvorná, taková jemnější než Babb & Schendel, a připadne mi (v souladu s názvem kapely)že zrovna v tuto dobu adventního času před zimním slunovratem, ve ztemnělém interiéru za mrazivého večera s výhledem na krajinu pod sněhem je její smyslový účinek dokonalý.
Zdá se, že se k tématu váže i obal alba... to dřevěné schodiště starého viktoriánského domu evokuje interiér domu Ebenezera Scrooge z Dickensovy Vánoční koledy (ale to už je jen moje fabulace).
Album je pro mě příjemným překvapením, rozhodně se poohlédnu po těch předchozích dvou.
Se zmíněnou inspirací geniálními hudebníky Gentle Giant mám spojenou spíše kapelu Echolyn, tam slyším těch střípků slavné předlohy přece jen víc. I jejich poslední album je skvělé, ovšem nikdy nezapomenu, jak mě ohromila před dvaceti lety deska As the World, to je prostě dokonalost sama.
Mayak, díky za seznámení s krásnou deskou.