Reakce na recenzi:

hejkal - @ 16.11.2022

Moja vášeň pre obskúrne a zabudnuté rockové skupiny z prelomu 60. a 70. rokov mi celoživotne prináša objavy, z ktorých sa teším. Od detstva som chcel byť archeológom, len som netušil, že vykopávky budem konať v 70. rokoch minulého storočia v oblasti hudby. Neľutujem.

Tak som sa tento rok dostal naslepo k albumu Scruffy Duffy od Duffy. Kapela nahral dva albumy, o ktorých sa na internete dočítate, že sú buď komerčne hardrockovo ladené, ale majú v sebe prvky progresívneho rocku. Nastoľujú sa prirovnania k Deep Purple, Uriah Heep, Humble Pie a dokonca k Jethro Tull. No dobre, to znie sľubne. Ale kde je pravda?

Spevný melodický (hard) rock, to je to, čo počujem ja. V úvodnej skladbe Running Man výrazne zaznieva ústna harmonika a hoci neprináša nič extra, ako dobový hit si ju viem predstaviť. To balada Changing My Ways s zeppelínovským striedaním nehy a búrlivých plôch ma napĺňa viac. Vrchol albumu mám jasný. Inak, je to jedna z dvoch dlhších skladieb na albume, kapela sa zväčša drží necelých troch minút na skladbu! Kombinácia bicie-basa-gitara-klávesy-spev ponúka dostatočne plný sound, aj keď nie je núdza o pokojné záležitosti (Ode To Clay, I Can’t Help The Way I Am). Vo všeobecnosti však prevládajú pohodové glamom šmrncnuté veci (The 1959 Rock ‘N’ Roll Bop, The Browns) a pre mňa sú najzaujímavejšie tie párplovské kúsky ako Banker alebo Joker. Samozrejmou perlou je záverečná deväťminútová temná náladovka St. John’s doplnená na mojom japonskom CD o polminútový bonus s príznačným názvom Finale.

Celkovo ide o dobrý album, pár skladieb vyčnieva, nuž ho môžem odporučiť každému, kto nepohrdne obyčajným rockom.