hejkal - @ 14.06.2013 | #

Mahavishnu Orchestra – nepamätám si nikoho, kto by z vrstovníkov a kamarátov môjho otca neslintal blahom, keď sa táto skupina spomenula. Od detstva mi bolo jasné, že toto je niečo tak geniálne, že Einsteini s Michelangelami sa mohli tak akurát plaziť kdesi na zadných stranách encyklopédie najvýznamnejších majstrov civilizácie a necloniť McLaughlinovi a spol. Keď som sa konečne dopracoval k prvým dvom albumom, ešte som nebol priveľmi fusion orientovaný, ale debut The inner mountain flame si ma získal okamžite a dodnes ho mám z tvorby kapely najradšej.

Zlovestné šramotenie v niekoľkokrát sa opakujúcich úvodných gulášoch ihneď uzemnia prípadné nepatričné poznámky o tom, že džez rock nemôže byť tvrdý ako žula. Meeting of the spirits je prvá z ôsmich inštrumentáliek a má všetko, čo si poriadna hudba môže nárokovať. Famózna rytmika, bublikajúca gitara, omračujúce sláky (Goodman žiaril už vo Flocku, ale aj tu ma oslovuje najviac). K tomu sa pridáva monumentálna scénická atmosféra, vedľa ktorej pôsobia hollywoodske veľkofilmy ako CGA grafika po dvadsiatich rokoch. Príjemne ospalá nálada v Dawn sa vďaka husliam a gitare mení na agresívne slnečné lúče, ktoré nedbajú na žalúzie a svietia práve do očí chrniaceho neboráka. The noonward race je doslova jazda. Besná a rozkúskovaná ako telá chodcov, ktorí neuhli z krajnice. Mojou najobľúbenejšou skladbou z debutu je A lotus on Irish streams. Kedysi dávno som mal napálené CD, kde boli vymenené strany albumu, nuž som ho napočúval naopak a táto podmanivá záležitosť ho pre mňa nielen otvárala, ale i definovala. Samozrejme ide o to, že prím hrá Goodman. Jeho husle rozprávajú príbehy s emočným nasadením ľubovoľného barda z dávnych čias, v kombinácii s klavírnymi vlnkami a akustickou gitarou ide priam o vážnu hudbu. Vital transformtion otvorí bravúrny Cobham, ide o ďalšiu brutálne rockovú jazdu s inštrumentálnou úrovňou nad hranicami slnečnej sústavy. V občasných pomalých melodických pasážach nechýba gradujúce napätie, ktoré nahradí i Viagru. A máme tu zlovestnú náladovku. The dance of Maya by mohli hrať aj doom metalisti, tak hustú atmošku má. A miestami sa človek prichytí pri tom, že počuje blues, ale hrajú ho gepardy ktorým niekto zapálil chvost, nuž trielia o preteky. Naopak, You know, you know medituje v mori pokoja, kde je vánok rozprávkovou bytosťou a o uragánoch nieto ani legiend. Zato psychoanalytik ba sa tam uživil, ako skladba dostáva nekontrolovateľné nástrojové tiky. Prebudenie na úrovni elektrošokov sa vyrúti v záverečnom kúsku Awakening. Je to vražedné a podozriví muzikanti si (ne)pokojne brúsia nástroje na najvyšších otáčkach. Perfektný záver!

Tento album má dušu. Inštrumentálne fusion majstrovstvo drsne rockuje, a preto ide o môj najobľúbenejší album od skupiny.

Judith @ 18.06.2023 20:18:11 | #
Inner Mounting Flame je kostka Maggi, z jaké by většina kapel navařila klidně i na dvě dekády. Já tenhle vrchol zatím obdivuju v tichém úžasu, takže dojmy v tuhle chvíli nepřispěju, zaujaly mě ale informace o nahrávání v rané fázi existence kapely (jak píše stargazer) - vychází mi z toho, že rozdíl mezi první a druhou sestavou nebyl jen ve složení, ale do velké míry právě i ve způsobu tvorby, kdy Apocalypse počínaje alba vznikala prvotně jako studiové projekty, zatímco předtím spíš nahrávky vzešly z koncertování; někde jsem viděla zmínku, že MO intenzivně vystupovali už před vydáním debutu. Mohlo by to vysvětlit, proč na mě raná alba působí, jako bych přišla do kina v půlce filmu nebo na večírek v jedenáct - zábava je v plném proudu a já se jen horko těžko chytám...