hejkal - @ 28.03.2009 | #

Album opradený legendárnymi statusmi, tak som o ňom bol informovaný mojim okolím (otcom počnúc, krstným otcom nekončiac). Hviezdna rytmika. Gitarista, o ktorom sa hovorilo s bázňou a úctou. Až som ho konečne získal (u nikoho sa platňa nedochovala) na CD. Ani som nedýchal, vložil do mašiny a stlačil play...

Nechám chvíľku spomienky bokom a prebehnem playlist:

Black cat moan: výborný blues rock,
Lady: sekaná rýchlovka s vrstvenými vokálmi,
Oh, to love you: zabudnuteľná spomalená cukrová vata,
Superstition: vážna rocková smršť preoblečená do blues,
Sweet sweet surrender: podarený hitový slaďák, moja najobľúbenejšia skladba na albume,
Why could I care: pohodový svižný blues rock,
Lose myself with you: sekaná svižná kvákajúca vec,
Livin’ alone: boogie, ktoré nenudí,
I’m so proud: ďalší komerčne vďačný slaďák so spevným refrénom.

Ako chalan som mal očakávania. Po dopočúvaní som zostal trošku rozpoltený. Kde je tá pecka? Mal to byť minimálne zážitok storočia a on nikde...

Po rokoch tento album vnímam inak, ale to čiastočné rozčarovanie stále pôsobí kdesi v podvedomí. Moja hlavná subjektívna výčitka ide na celkové vyznenie albumu. Príde mi trošku mdlý. Akoby skupine chýbala živá voda. Vnímam snahu o úspech v komerčnej sfére. Škrtenie nasilu. Ale možno sa mýlim. Každopádne 3,5*.

bullb @ 25.07.2010 10:08:50 | #
Mimochodom, platňu mám už asi 33 rokov. Aj napriek tomu, že je to superskupina, hrajú kompaktne a s nenormálnym nasadením. Im so proud je starý šláger, ktorý poznám aj vo verzii od I.Hayesa. Superstition nemá chybu.