moonySK - @ 13.12.2010 | #

Október 1971, Pompeje, Taliansko.
Mrazivá atmosféra miesta, kde pred 2000 rokmi zasypala sopka Vezuv všetkých obyvateľov mesta, víta s veľkým nadšením 4 hudobníkov menom Pink Floyd, aby aspoň trocha pripomenuli život spred dávnej doby.

Maben (režisér filmu): "Keď chalani z PF počúvali pieseň Echoes, ktorú sme v to októbrové popoludnie natočili, stál som neďaleko od nich v amfiteátri. Naraz ma prekvapilo, aké ticho v tom meste bolo. Počuli ste trávu rásť. Nádherný pokoj. Ale myšlienka, čo sa tu pred 2000 rokmi stalo, ma privádzala do šialenstva."

Tlkot srdca. Zrýchlený dych. Bum - bum - Bum- BUm- BUM BUM BUM ----- a naraz prvý tón z Rickovho piana.
Na obrazovke sa zjavuje nádherný amfiteáter so štyrmi hudobníkmi, aparatúrou, filmármi a zvukármi uprostred. Kamera sa za zvukov intra približuje smerom k Nickovi, a ja cítim, že aj po 40 rokoch ma tá pieseň neskutočne dojíma. "Overhead the Albatross hang motionless upon the air, and deep beneath the rolling waves in labyrinth from coral caves..." - a ja sa úplne odovzdávam do sveta prenádhernej hudby Gilmoura, Watersa, Wrighta a Masona. Prenáša sa to aj na neskutočné sólo Davida, kde ho vidím dokonca v 20 obrazoch. Hudba graduje, graduje, a zrazu tu prichádza uvoľnujúca funk-rocková pasáž, kde si vďaka koľajnici s kamerou, ktorá prechádza okolo hudobníkov, môžem detailne pozrieť to miesto. To neskutočné miesto. To prenádherné miesto. A v ňom geniálna kapela. EARGASM.

Vzápätí sa ani nestihnem zobudiť z vytrženia, a už je tu Careful with that Axe Eugene (ktorú bohužiaľ pre nedostatok času natáčali v štúdiách vo Francúzsku). Tá ma až tak neoslovila. Saucerful of Secrets s jej outrom Celestial Voices patrí k tomu najlepšiemu z tohto koncertu. Zase ma chytá to, čo aj pri Echoes...takto sa to prenáša aj cez One Of These Days I Am Going to Cut You Into the Little Pieces, čo je vyslovený Nickov husársky kúsok. Nikdy predtým, ani potom, som ho nevidel v takom nadšení z hrania. Doslova a do písmena búcha o dušu.
Nečudo, že mu vyletí aj palička :D.

A potom je tu taká bluesová srandička (ako aj nasledujúca Set the Controls for the Heart of the Sun bola natáčaná v Paríži) Mademosoille Nobs, na Meddle premenovaná na Seamus podľa Davidovho psa, ktorú spieva čisto nádherná francúzska fenka Nobs.
Dlho netrvá, a už zase padám s piesňou o slnku do hlbín nádhernej hudby.

A nastal zlatý klinec večera. Prichádza pokračovanie piesne Echoes.

Rick vylúdza z organu všetky zvuky z registrov, David pritom miesi rukou s bottle neckom po desiatom pražci a ja mám pocit, ako keby som počúval záhrobné zavíjanie z Pompejí. Občas mám z toho až strach...A už zase som v známom amfiteátri, tentoraz obraz vychádza spomedzi Nickovych bubnov. A ja viem, že už je dobre. Prichádza posledná sloha, refrén, prenádherné sólo, a už zase cítim to, čo pri začiatku filmu.

Čisté emócie. Keď po koľajnici zase odchádza kamera spred Nickovych bubnov do hora k vrcholu amfiteátru, plačem. Nič v mojom krátkom živote ma tak emocionálne nevyšťavilo ako tento koncert.

GOD SAVE PINK FLOYD. 7 z 5.

Judith @ 18.12.2022 23:16:28 | #
Lahůdková recenze. Dneska jsem u tohoto snímku v jednu chvíli začala přemýšlet - jako bych si na moment všimla toho, že si hovím doma a sleduju tuhle neuvěřitelnou krásu. Že se někde sešli čtyři maníci a jen tak vystřihli třeba takové Echoes. Pak si říkám, jen tak to nebylo, byli tam další lidi, štáb, někdo jim musel vyrobit nástroje...
Někde se naučili hrát... spousta lidí přežila spoustu drsných staletí, aby se zrodily čtyři právě takovéto osobnosti, s tímhle talentem a vtiskem... někdo musel vymyslet technologii záznamu zvuku, celá hudba musela válet sudy staletími přesně do téhle jamky, odkud ji Pink Floyd zvedli a řekli si, že teď si trochu pohrají oni... někdo dal světu internet a vůbec...
No prostě začalo se mi to rozbíhat do neuvěřitelné košatosti a nic z těchto úvah zároveň nedokázalo přehlušit tu čistou nádheru, která se na mě linula. A pak mi došlo, že oni tohle všechno věděli. Uvědomili si, že někde mezi bublinami v bahně a kytarovou hrou Davida Gilmoura se něco stalo, něco lusklo prsty a zavolalo si nás k tabuli.
Že o tom to celé je, a největší div je vlastně to, že dokážeme tuhle krásu vnímat a nezapomenout u toho dýchat. Že si někdo prostě jen tak přijde a hrábne do strun, druhý to natočí a pošle do světa. Že všichni tvoříme hustě tkanou, ale i nesmírně křehkou síť, v níž se naše kroky různě kříží a ovlivňují. A že jsem v životě dost ušetřila za rekreační drogy, když jsem místo nich radši sáhla po muzice :)