hejkal - @ 31.01.2026 | #

Nadviazať na úspech Blues Breakers With Eric Clapton isto nebolo ľahké. Obzvlášť, keď si Mayall z úspešnej zostavy nechal len basgitaristu. V rámci svojej liahne talentov padla voľba na gitaristu Petra Greena a za bicie si sadol dnes už legendárny Aynsley Dunbar. Výsledok ich spolupráce počuť na albume A Hard Road. Nahraný bol na jeseň 1966, ale vyšiel až v polovici februára 1967. Aký je?

Rytmika John McVie a Aynsley Dunbar nevyčnieva, časy košatých inštrumentálnych výletov na Mayalla ešte len čakali. Titulná skladba krásne ukazuje, prečo je Peter Green jedným z najvýraznejších bluesových „fílingistov“.  Z tých štrnástich kúskov na albume vyžaruje pohoda. Nie je taký energeticky vybudený ako jeho predchodca, Green je oveľa meditatívnejší typ gitaristu. Vie sa aj rozpáliť (You Don’t Love Me, The Stumble), ale jeho výraz ovplyvňuje celok k citlivejšiemu vyzneniu. Občas zahosťujú dychári (Another Kinda Love, Leaping Christine, Someday After A While (You're Be Sorry)), čo sa Mayallovi zapáčilo natoľko, že na ďalšom albume už mal dvoch dychárov prakticky v zostave. Osobne neviem vypichnúť nejaké extra vrcholy, všetko sa kĺže v jednej rovine, bez pádov, ale aj bez poskočení. Nie je to na škodu, ale je toho na mňa na jeden záťah priveľa, ku koncu obvykle strácam pozornosť.

Toto je dobrý bluesový album. A Hard Road je paradoxne široká udržiavaná cesta, po ktorej poslucháč kráča bez toho, aby rozodral podrážky. A možno by sa nejaké tie hranaté kamene pod nohami občas hodili, nech človek neskĺzne do rutiny...