Brano - @ 25.07.2010 | #

Keď som sa dozvedel o odchode klávesáka a hlavného aranžéra Martina Orforda z IQ, priznám sa, že som mal obavu o budúcnosť tejto skupiny. Neskôr som však počul hru nováčika Marka Westwortha a všetky moje obavy sa rozplynuli ako dym vo vetre. Minulý rok v novembri v jednom e-shope som objavil toto cd v akcii za výbornú cenu 10 eur. Takže som to objednal a kúpil naslepo. Občas tak robím... viem, že sa to nemá, ale toto iracionálne správanie je skoro vždy pekelne vzrušujúce. Nechcem sa chváliť, ale tak na 90 percent mi to vždy vyšlo :-). Je treba dať aj na intuíciu. Titulná skladba Frequency je skutočne skvostná. Na úvod morzeovka a hlas z rádia prechádzajú postupne do mohutnej klávesovej steny v štýle Tonyho Banksa a do toho skvelý nekompromisne ostrý basový riff. A som na vrchole blaha. Vidíte ako málo stačí niekomu ku šťastiu? Presne toto som od IQ čakal a moje želanie mi splnili do bodky. Album nemá slabé miesto, dokonca má niekoľko povnášajúcich až orgastických pasáží, ako napríklad keď v Ryker skies Peter Nicholls spustí to svoje tajomné "welcome hero in ryker skies..." pôsobí to ako z iného sveta, ako z inej galaxie. Album mám doslova "prežutý" , poznám naspamäť každú notu, každý tón... a napriek tomu sa k nemu opakovane vraciam a stále mám pri počúvaní ten ťažko opísateľný smutno povznášajúci pocit a to od úvodnej sklaby Frequency až po záverečnú, trochu Collinsovsky znejúcu baladu Closer. S kľudným svedomím môžem zaradiť Frequency medzi také klenoty IQ ako sú Subterranea, The wake, Ever alebo Dark matter. Chcem však upozorniť tých, ktorí snáď očakávajú od tejto platne niečo novátorské a prevratno progresívne a neviem čo ešte... že budú sklamaní. IQ sa totiž hrdo uberajú svojou starou vyšliapanou cestičkou už dlhé roky a k mojej spokojnosti nemienia meniť smer (hudobný, nie ten ficov :-)). Hodnotím čisto subjektívne a možno nekriticky za plný počet.

Brano @ 28.07.2010 11:24:33 | #
Filozof:Ja sa na to pozerám trochu inak.Keď si kúpim nejaké CD,alebo nahrám niečo nové na kazetu tak nestačí mi jeden povrchný posluch a šup s Cd do poličky a idem kúpiť ďaľšie.Doprajem si vždy opakované posluchy,aby som objavil všetky zákutia a zaujímavé pasáže,ktoré by mi pri prvom povrchnom posluchu mohli uniknúť.Bežne sa mi stáva,že keď ma nejaká hudba osloví a chytí za srdce, tak mám jedno Cd v prehrávači aj niekoľko dní a týždňov. Keď v 99-tom Dream Theater vydali metropolis part 2 ,alebo Genesis v 97-mom Calling all station ....tieto platne ma natoľko zaujali,že som ich počúval denne a cd som nevyťahoval z prehrávača aj niekoľko mesiacov.Takže moja filozofia je vypočuť radšej menej hudby a to do detailov ,ako mať tisíce rôznych nosičov a potom si to vypočuť len raz,alebo vôbec.