Brano - @ 25.07.2010 | #

Keď som sa dozvedel o odchode klávesáka a hlavného aranžéra Martina Orforda z IQ, priznám sa, že som mal obavu o budúcnosť tejto skupiny. Neskôr som však počul hru nováčika Marka Westwortha a všetky moje obavy sa rozplynuli ako dym vo vetre. Minulý rok v novembri v jednom e-shope som objavil toto cd v akcii za výbornú cenu 10 eur. Takže som to objednal a kúpil naslepo. Občas tak robím... viem, že sa to nemá, ale toto iracionálne správanie je skoro vždy pekelne vzrušujúce. Nechcem sa chváliť, ale tak na 90 percent mi to vždy vyšlo :-). Je treba dať aj na intuíciu. Titulná skladba Frequency je skutočne skvostná. Na úvod morzeovka a hlas z rádia prechádzajú postupne do mohutnej klávesovej steny v štýle Tonyho Banksa a do toho skvelý nekompromisne ostrý basový riff. A som na vrchole blaha. Vidíte ako málo stačí niekomu ku šťastiu? Presne toto som od IQ čakal a moje želanie mi splnili do bodky. Album nemá slabé miesto, dokonca má niekoľko povnášajúcich až orgastických pasáží, ako napríklad keď v Ryker skies Peter Nicholls spustí to svoje tajomné "welcome hero in ryker skies..." pôsobí to ako z iného sveta, ako z inej galaxie. Album mám doslova "prežutý" , poznám naspamäť každú notu, každý tón... a napriek tomu sa k nemu opakovane vraciam a stále mám pri počúvaní ten ťažko opísateľný smutno povznášajúci pocit a to od úvodnej sklaby Frequency až po záverečnú, trochu Collinsovsky znejúcu baladu Closer. S kľudným svedomím môžem zaradiť Frequency medzi také klenoty IQ ako sú Subterranea, The wake, Ever alebo Dark matter. Chcem však upozorniť tých, ktorí snáď očakávajú od tejto platne niečo novátorské a prevratno progresívne a neviem čo ešte... že budú sklamaní. IQ sa totiž hrdo uberajú svojou starou vyšliapanou cestičkou už dlhé roky a k mojej spokojnosti nemienia meniť smer (hudobný, nie ten ficov :-)). Hodnotím čisto subjektívne a možno nekriticky za plný počet.

chameleos @ 28.07.2010 15:53:44 | #
Ja mám asi 400 CD,ale keby som mal možnosti /finančné/ určite by som sa v CD "topil".No aj tak si myslím , že mám po mojich najobľúbenejších,najlepších aj všetky tie "základné"/,odporúčané všetkými kritikmi sveta/-čo sa záhadne niekedy aj prekrývajú s tými mojimi.Na počúvanie mám taký zvláštny zvyk. Vždy počúvam /študujem/ asi 2-3 týždne jednu skupinu. Nijako to nevyberám, len ma to tak napadne .Manželka sa vždy smeje,že deti pripravte sa ,teraz máme mesiac Led Zep.,teraz zase Jethro a" fčul" Metallica ,Slayer a tak pod.Keď to príde tak od dotyčnej skupiny drvím všetky CD ,články,kritiky,knihy...Potom si nahrávam taký svoj súkromný best of. No a potom zisťujem že u tých veľkých /Pink floyd,Beatles,Led Zeppelin/je problém čo vyhodiť ,u 1.ligy sa sem tam nájdu odpadky,postupne sa to obracia a na dne/Sweet,Slade/ sa už len sem tam blikne diamant.