Ivko - @ 10.02.2013 | #

Fenomenálny skladateľ, flautista, gitarista a spevák, frontman skupiny Jethro Tull, mal vždy výhradné právo, tak pri projektoch so skupinou J.T., ale aj pri svojich vlastných sólových počinoch, vybrať si svojich spolupracovníkov. Inak tomu ani nemohlo byť pri jeho, v poradí, druhom sólovom albume. Názov projektu Divinities: Twelve Dances with God, teda Božstvá: Dvanásť tancov s bohom jasne hovorí, kam si to Ian nasmeroval. On síce, viackrát vo svojich rozhovoroch upozornil, že jeho slová, zvlášť texty, netreba brať úplne vážne. Teda doslova. Ale v tomto prípade niet pochýb o tom, že v tomto svojom projekte za sa celkom jasne, vážne a zámerne dotkol svetových náboženstiev. Iste, nie je to prvýkrát, čo Anderson siahol po takejto téme. Stačí uviesť Aqualung a Thick As A Brick. Oba sú však súčasťou diskografie Jethro Tull. Tento Ianov sólový projekt je jeho serióznym pokusom, či ambíciou, zapísať sa do sféry tzv. vážnej hudby. Možno tak ako tomu bolo v prípade Paula McCartneyho a jeho Oratória. Je to plne inštrumentálne album, kde podmanivý Ianov hlas budeme márne hľadať i čakať. Nevadí, pretože o to väčší priestor je tu daný jeho poznávacej značke a tou je nepochybne flauta...Toto veľmi príjemné, v dobrom slova zmysle, miestami až uspávajúce, relaxačné turné po odkaze svetových náboženstiev, či ich influenciách, ničím nepripomína to, čo poznáme z radoviek Jethro Tull, ba ani z Ianovych iných sólových projektov.
Album síce zvukom miestami dosť pripomína určité súčasné trendy v new age, ale zároveň tu nájdeme množstvo odkazov na folk a pravda i klasiku. Zrejme, ale Ianovi nešlo o príklon k nejakej konkrétnej forme duchovnej hudby, ale skôr upozorniť na stále trvajúci, ale aj pretrvávajuci a dosť silný vplyv náboženského pluralizmu na súčasnú globalizujúcu sa spoločnosť. Alebo presnejšie povedané - na súčasnú kultúru a umenie, zvlášť hudobnú produkciu. Nech to Anderson myslel tak, či onak, určite tento zámerom monolitný, no vnutorne zámerne odlišný, 12-piesňový cyklus, je príjemným osviežením i prekvapením v Andersonovej sólovej tvorbe a nemôže byť sklamaním pre jej skutočných znalcov. Na realizácii tohto zaujímavého a niekedy, nie právom obchádzaného a možno aj zaznavaneho hudobného počinu, ktorý bol kompletne nahraný v Ianovom domácom štúdiu v priebehu roka 1994, sa zúčastnilo viacero hudobníkov. Na prvom mieste je to Andy Giddings, hráča na klávesové nástroje,v rokoch 1991 - 2007, člen skupiny Jethro Tull. Je to práve on, čo dal tomuto projektu ten správny orchestrálny zvuk a jeho tipicé zafarbenie. Samozrejme, a vlastne ako aj inak autorom všetkých dvanástich kompozicii, nie je nikto iný ako Ian Anderson. Je to vlastne jeho osobitá suita pre flautu a orchester s dvanástimi rôznymi zastaveniami, či tancami. Pre ucho poslucháča je asi melodicky najchytľavejšie piate zastavenie, tanec s názvom In Maternal Grace. Túto skladbu i celý album odporúčam si vypočuť viackrát a podľa možnosti v absolútnom kľude.
http://www.youtube.com/watch?v=stJRGdyzv_E
Nemožno si nevšimnúť aj obal nosiča. Vznikol v Zarkowski Design štúdiu, v anglickom Warlinghame.
A práve prostredníctvom obalu je úplne jasné, ktorých svetových náboženstiev sa projekt dotkol. Takže,je židovstvo, kresťanstvo,budhizmus, hinduizmus a islamu. Nie náhodou v strede symbolov štyroch hlavných svetovych náboženstiev nájdeme tancujúcu bohyňu Kali. Toto hinduistická božstvo nie náhodou je akceptované hnutím new age i západným neopohanstvom. Ianovo stanovisko, či vzťah k niektorému z nich, tu však budeme márne hľadať.... Ak ho chcete poznať musíte siahnúť po Aqualungu, trebárs po piesni My God. Ale aj tu treba pripomenuť Ianovo vyhlásenie, aby sme to nebrali príliš važne...
http://www.karaoketexty.cz/texty-pisni/jethro-tull/my-god-109468

Ivko @ 11.02.2013 18:15:05 | #
Hudba a náboženstvo, ich vzájomné ohlasy a vztahy by boli veľkým a zaujímavým námetom pre ich historické, sociologické, psychologické, ale geopolitické zhodnotenie. Určite by tam bolo potrebné ešte vsunúť daľší fenomén - viera a to nie iba v religióznom kontexte. Všetko spomínané sa totiž veľmi jasne dotýka človeka, jeho nespochybniteľného dualizmu. Naviac, je to veľmi citlivá emotívne podfarbená oblasť jeho preživania i rebríčka hodnôt. Úzko súvisiacimi témami by boli aj postoje, či stanoviská cirkví k umeniu, kde hudba patrí práve k najstarším a najkomunikatívnejším formám. Cirkev, zvlášť tá “najpravejšia“ = rímskokatolícka, sa nikdy netajila a ani netají, že umenie, a v rámci neho aj hudba bola i je sučastou jej vonkajšej prezentacie, ale aj jej mocenských záujmov. Pochopiteľne aj veľmi efektívnym priestorom pre rafinovanú manipoláciu a bohorovné zneužívanie.
Ian Anderson ani ľudsky, ani umelecky určite nepatri k umelcom, čo by potrebovali k vyjadreniu sa k danej téme nejaký špecialny dôvod, či potrebu. Nebodaj, aby siahol po lacnej reklame. Jednoznačne, z atmosféry albumu to aj cítiť, že rešpektuje fakt, že piatim vedúcim svetovým náboženstvám si ešte stále darí udržiavať si nemalý vplyv aj v sučasnom dynamickom svete a to práve v oblasti umenia a pochopiteľne aj hudby samotnej. Možno však a najviac práve v kontexte sily ich tradicie…Tak už ostáva iba na pozornom poslucháčovi, aby v dvanastich tancoch, zastaveniach Ianovej symfónie objavil to, čo tam popravde hľadá a možno aj nachádza, alebo by chcel nájsť i možno aj našiel...
Pre mňs osobne je sympatická forma tohoto podania, či influencia, ktorá opäť môže pre niekoho posobiť ako new age, alebo ako pokus dotknúť sa a možno aj trochu začleniť do toho, čo zvykneme pomenovať vážna hudba. Tu opäť ostáva veľký priestor pre individuálne posúdenie každého poslucháča, ako sa mu to podarilo. Z môjho pohľadu znie to dosť originálne a aj presvedčivo.