hejkal - @ 18.11.2010 | #

Niekedy pred piatimi rokmi som naďabil na skupinu Still Life a vďaka Repertoire a jej reedícii z roku 2006 môžem aj ja vlastniť CD.

Málokedy sa pred poslucháčom zjaví skupina hrajúca melodický hard rock bez gitary a pritom si to nikto ani nevšimne! Still Life to zvládajú v šiestich monumentálnych varhaních skladbách, ktoré môžu pripomínať (náladou) Uriah Heep v čase jej najväčšej slávy. Už úvodná People in black preteká dokonalosťou a to ani nie je najlepšou skladbou albumu. Vokálne orgie v Don’t go sú podkreslené tu mohutnými klávesovými nástupmi, tam jemným klavírom, a melodično z toho vyteká po hektolitroch. Aj to je však „nič“ oproti vrcholnému dielu na albume, skladbe October witches. Tá má mierne znepokojujúci úvod a následne sa vlastne nepohne od gradovania „refrénu“. „Look very closely in my eyes, can you see me as I am, can you see through my disguise?“ ma uhranulo! Hammondy nikdy nezneli lepšie. Pecka, pecka, pecka! Nasleduje slaďáčik Love song no.6 (a čosi v zátvorke), ktorý predsa len sprvoti obsahuje aj niečo ako sprievodnú gitaru. No, slaďák... Skôr je to pomalá mohutná hard rocková hymna. To svižnejší hard rockový kúsok Dreams má v sebe niečo diabolské, tvrdé, zlovestné, a predsa si uchovávajúce melodickosť, to je málokedy zvládnutá kombinácia. Záverečná Time akoby vypadla z Demons and wizards, niet čo dodať.

Jeden z najlepších albumov, aké som kedy v živote počul.

PaloM @ 18.11.2010 19:42:13 | #
Práve mi to dohralo (20:34 hod) a vôbec som nebol a nie som schopný rozoznať, ktoré skladby sú slabšie a ktoré lepšie. Tak vynikajúce použitie Hammondu na celom albume som asi ešte nezažil. Napadlo ma tiež prirovnanie k Uriah Heep, ale tu na rozdiel od nich je oveľa menej pátosu (napr. Sunrise)- akosi to celé plynie veľmi prirodzene a nevtieravo. Snáď mi rozumiete, Uriah Heep s Byronom je pre mňa posvätená muzika, ale toto treba veľa krát počuť, aby sa človek vedel optimálne vyjadriť. Je to nádherný album.