Reakce na recenzi:

nowhere_man - @ 11.07.2011

Look at yourself je album, ktorým Uriah Heep opäť priniesli o niečo inú hudbu. Myslím to tak, že prvý album je iný ako druhý a tento je opäť iný od obidvoch prvých... Skrátka, vyvíjali sa v rámci žánru veľmi excelentne. Aspoň ja to tak cítim. Tento album priniesol hlavne priamočiare rockové skladby, ale na vysokej úrovni a niektoré z nich aj s progresívnou príchuťou. Úvodná Look at yourself je priamočiary ťah na bránu s úžasnými hammondkami Keny Hensleyho, ktorý si tento song aj odspieval, a takisto skvelými bicími nielen Iana Clarka, ale v závere aj troch členov Osibisa. Potom príde I wanna be free, melodická pekná vec, v závere ktorej to Byron opäť vybalí ako sa patrí. No a nasleduje jedno z vrcholných diel - July morning. Myslím, že všetci tu na progboarde sa už stretli s tým, že je to spolu so Stairway to heaven a Child in time základ rockovej hudby 70-tych rokov. A áno, je to tak. Úžasná melódia, miestami temná, Byronove citlivé vokály, ale aj napäté a k tomu sólo Manfreda Manna robí z tejto skladby jedinečný zážitok. Ken Hensley a jeho hammondky sú nezameniteľné. A ideme ďalej - Tears in heaven je skladba, ktorá mi evokuje slide gitarou Led Zeppelin. Ale opäť tu musím spomenúť úžasné vokály značky UH. David Byron je jednoducho extra trieda. Nasleduje moja najobľúbenejšia skladba albumu Shadows of grief. To je skvelá, temná skladba s riffom, ktorý môžu závidieť všetky metalové kapely. Navyše to, čo predvádza Byron s vokálmi, to som ešte nikdy nepočul. Táto skladba je prvá trieda čo do temnoty aj do vokálov. What should be done je potom taká oddychovka. Príjemná, ale oproti zvyšku albumu obyčajná. Záver patrí vypaľovačke Love machine. A čo bonusy? Tak v prvom rade je to What´s within my heart - krásna akustická baladička chytajúca za srdce. No a potom je tu ranná verzia skladby Why o minutáži 11.18. Tá je takisto úchvatná a ja osobne ju odporúčam počúvať na prechádzke v noci. Takž opäť mi neostáva nič iné len dať plný počet bodov.