Agents Of Mercy / The Fading Ghosts Of Twilight

Už prvé avíza o vydaní albumu, kde sa stretávajú Roine Stolt (boss The Flower Kings, Transatlantic, ex-Kaipa, ex-Tangent) a Nad Sylvan (Unifaun) vyvolali dychtivé očakávania progrockových fanúšikov, čo tento v podstate švédsky superprojekt prinesie. Na albume síce hosťujú dvaja skvelí americkí bubeníci (Pat Mastelotto z King Crimson a koncertný náhradník spievajúceho Nicka D'Virgillia v Spock's Beard, Jimmy Keegan), ale majoritné party bicích nahral predsa len domáci maďarský Švéd (alebo švédsky Maďar) Zoltan Csörsz (The Flower Kings, Karmakanic, ex-Tangent) v rytmickom tandeme s géniom Jonasom Reingoldom (boss Karmakanic, The Flower Kings, Tangent) na bezpražcovú basu. Jedine hráča na všetky klávesové nástroje (aj husľové party na albume) Biggo Zelfriesa (Walrus Farm) znalejší progrockeri asi zrovna nepoznajú.

Celý album projektu/skupiny Agents of Mercy je vlastne autorské a kompozičné dielo Roine Stolta. Personálna prevaha Kvetinových Kráľov a hlasový register plus spevácke schopnosti Nada Sylvana, ktoré sú úspešným a takmer ideálnym priesečníkom spevu Petera Gabriela, Philla Collinsa a Fisha, dávajú vopred tušiť, kam sa bude hudba Agents of Mercy uberať: medzi lyrickejšími polohami The Flower Kings a retro soundom prostrednej etapy v tvorbe Genesis. A to sa aj na The Fading Ghosts of Twilight v podstate deje. Album je skutočne dobré (remeselne výborné) dielo excelentných muzikantov. Ale "dobrý" je v školskej terminológii trojka v päťstupňovej škále. Keby tento album vydala verejnosti neznáma kapela dosiaľ anonymných hudobníkov, asi by to spôsobilo menší poprask. Lenže...

V dnešných časoch nadprodukcie progrockových albumov v celom svete a navyše pri poznatku, že samotní The Flower Kings chrlia svoje produkty, obyčajne v dvojalbových verziách takmer každoročne, mám, aspoň ja, len hodne silný pocit déja-vu. Proste to tu už bolo v rôznych verziách, navyše pomaly nespočetne krát a prežuté z každej strany. Tvorčí tlak u Roine Stolta je síce evidentný, ale už dlhšiu dobu nie je tak invenčný, ako v počiatkoch kapely TFK. Navyše ktorýkoľvek radový album TFK je obohatený aj skladateľskými nápadmi a invenciou ďalších členov materskej kapely, predovšetkým klávesáka Tomasa Bodina, ale aj Jonasa Reingolda, v spievaných pasážach aj Hasse Fröberga.

Agents of Mercy je v podstate ďalší sólový album Roine Stolta s účasťou výborných inštrumentalistov a hodne kvalitného speváka, ale iba s určitou aranžérskou spoluúčasťou na finálnom diele. Najviac na mňa pôsobí úvodná, titulná skladba, ale aj to najmä vďaka tomu, že vo svojej druhej časti mám silný pocit, ako keby vypadla z genesisovského dvojalbumu The Lamb Lies Down on Broadway, i kvôli povedomému hudobnému motívu a spevu a frázovaniu Nada Sylvana, à la Peter Gabriel v tom čase. Každá ďalšia skladba už len stále viac a viac evokuje klasické postupy, známe z tvorby TFK. Hudobný materiál albumu plynie síce príjemne, ale pôsobí, asi ako tok rieky v zregulovanom koryte, bez krivoľakých meandrov, bez nejakých zásadných zmien rýchlosti tempa, až máte nečakane často pocit, že si môžete počas posluchu tohoto CD príjemne zdriemnuť. Žiadne záchytné body, kde by sa tok hudby dramaticky menil, žiadny pozitívny nepokoj, ktorý by nútil zásadne zbystriť pozornosť poslucháča. Takýto stav som ešte pri počúvaní žiadneho albumu TFK dosiaľ nezažil. Nemožno ho porovnávať ani s debutovým albumom Unifaun, na ktorom Nad Sylvan v tandeme s Bonamicim spolupracoval dlhých 7 rokov a je neporovnateľne rozmanitejší a rôznorodejší.

Možno, že hudobný a kompozičný obsah albumu The Fading Ghosts Of Twilight bude niekomu stačiť k celkovému uspokojeniu z finálneho výsledku, po takmer 78 minútovej porcii progresívneho (?) rocku. Mne to tentokrát a od takýchto hudobníkov určite vôbec nestačí...

17. 3. 2009

» ostatní recenze alba Agents Of Mercy - The Fading Ghosts Of Twilight
» popis a diskografie skupiny Agents Of Mercy

---

Mar De Robles / Indígena

V dnešnej dobe objaviť skutočne kvalitnú hudobnú kapelu, hoci aj z nejakej exotickej krajiny sveta nie je aj vďaka internetovým možnostiam žiadnou raritou. Kvintet Mar de Robles pochádza z Chile, z mesta Rancangua a bezmenný debutový album im vyšiel ešte v roku 2003. Ich renomé začalo narastať nielen medzi milovníkmi náročnejších foriem rocku a jazzu v Južnej Amerike, ale po vydaní dvojky Indígena v druhej polovici minulého roku aj vo väčšine zvyšku sveta.

Nie celkom bežné nástrojové obsadenie - úplná absencia klávesových nástrojov, dvaja bubeníci (Jesús Parada - klasické bicie, Ignacio Larrondo - congas, djembé, perkusie), basgitarové inštrumenty, ako u Tonyho Levina z King Crimson (Cristián Larrondo - fretless bass, Chapman Stick), variabilná gitarová hra Rodriga Morisa a päticu doplňuje nesmierne talentovaný Julio Tobar, hráč na tenor saxofón, priečnu flautu a v dvoch asi polminútových fragmentoch aj spevák.

Mar de Robles sú očividne inšpirovaní hudbou kultových King Crimson (éra od albumu Discipline doposiaľ), holandských Focus (v jemnejších polohách, v pasážach s flautou) a avant-progových Akinetón Retard, asi najvýznamnejšej súčasnej rockovej skupiny z Chile. Výsledok tohoto mixu je skutočne úchvatná verzia avantgardne znejúceho progresívneho rocku. V deviatich kompozíciach, oscilujúcich časovo poväčšine okolo piatich minút, chŕlia na nás hudobníci obdivuhodné množstvo inštrumentálnych motívov.

Rodrigo Moris hrá na gitare často minimalistické sekvencie à la Robert Fripp, zasnené akordy ako Jan Akkerman, ale nezaprie sa v ňom ani Juhoameričan, takže dôjde aj na pasáže etnického latino-rocku. Tam kde dominuje duel gitary a basy, máte pocit, že skutočne počúvate King Crimson, tam kde sú v popredí jemnejšia gitarová hra a flauta, si nostalgicky spomeniete na zlatú éru Focus. Album je v podstate inštrumentálny, spev Julio Tobara v skladbách X_2004 a Chileneos je v podstate len epizódny, v kompozícii Aborigen sa vokálne štylizuje dokonca do šamana, príslušníka pôvodného obyvateľstva Austrálie... Pasáže, hrané na tenorsaxofóne v kombinácii s ostatnými nástrojmi členov kapely zase znejú ako nejaká dramatická forma jazz rocku.

Štruktúra jednotlivých skladieb, napriek veľkému počtu použitých, skutočne originálnych motívov a nápadov nemá tendenciu opakovať niektorý z nich vo vygradovanej forme, napriek tomu jednotlivé skladby pôsobia skutočne kompaktným dojmom.

Album, s dĺžkou trvania necelých 56 minút vám zbehne, ani sa nenazdáte a máte okamžite chuť si ho pustiť opäť - je proste návykové. Nie je teda ani prekvapujúce, že skupina v poslednej dobe doslova vymetá všetky podstatné art/prog rockové festivaly v Južnej a Strednej Amerike (napr. kultový Baja Prog 2007 v Mexiku a Earthdance 2007 v Chile).

Mar de Robles sú skupinou mladou a nesmierne perspektívnou, v dnešnej dobe, ktorá praje retro návratom trendov zo zlatých 70. rokov minulého storočia iste ešte o nej budeme počuť... Hodnotenie: 4,5/5



23. 1. 2008

» ostatní recenze alba Mar De Robles - Indígena
» popis a diskografie skupiny Mar De Robles

---

VARIOUS ARTISTS / The Spaghetti Epic 3

Jubilejný - desiaty rok fungovania oslávi v týchto dňoch spolupráca fínskeho progresívneho časopisu Colossus a francúzskeho vydavateľského labelu Musea Records. Najnovšie prináša na trh svoj ďalší produkt. Edícia Spaghetti Epic má v podstate jednoduché pravidlá: všeobecne menej známe, ale kvalitné a hodne interesantné progrockové kapely z celého sveta majú možnosť na ploche v intervale 20 až 25 minút predviesť svoje umenie, pričom predlohou, akýmsi libretom im je niektorý z kultových filmov západoeurópskej westernovej produkcie, v prípade tohoto albumu je to film "The Great Silence", s legendárnym Klausom Kinskim v hlavnej úlohe. Čelná strana bookletu je vlastne pôvodná verzia reklamného plagátu k filmu. Výsledkom by mala byť kompozícia v tradíciach klenotov artrocku 70. rokov typu Yes - Close To the Edge, resp. The Gates Of Delirium, Genesis - Supper's Ready, alebo E.L.P. - Tarkus a dominujúci zvuk analógových nástrojov, ako sú Moog, Mellotron, resp. Hammond organ… V minulých rokoch takto svoje majstrovstvo v rôznych edíciach časopisu Colossus predviedli kapely Glass Hammer z USA, Tempano z Venezuely, Nathan Mahl z Kanady, Sinkadus a Simon Says zo Švédska, Randome, C.A.P., Tilion a Taproban z Talianska, Trion z Holandska, Minimum Vital z Francúzska a množstvo ďalších. Tentokrát dostali príležitosť skupiny Little Tragedies z Ruska, Yesterdays z Rumunska a projekt NOT z Talianska.

Little Tragedies (na svojom konte majú za 10 rokov niekoľko albumov, posledný je The Cross z r. 2008) so svojou kompozíciou The Voice of Silence príliž zrovna nepresvedčili. Inštrumentálne vychádzajú z odkazu E.L.P., starších Yes a terajších Glass Hammer, teda forsírujú hutný a hustý zvuk klávesových nástrojov. Po hodne dobrom, až bombastickom rozbehu však skladba skĺzava do akéhosi rovnomerne plynúceho toku a v jej druhej polovici sa nič závažnejšie nedeje, záverečná gradácia sa nedostavuje… Hlavným kameňom úrazu sú dve spievané pasáže bežným, priam tuctovým barytónom a - samozrejme v ruštine, čo pôsobí rozpačite a trochu úsmevne. Technickú zdatnosť a istú mieru nápaditosti však inštrumentálnej zložke skladby nemožno uprieť.

Etnickí Maďari z rumunského mesta Cluj (Kluž), kapela Yesterdays, sú už o niečom úplne inom. Vlani im vyšla na Musea Records remastrovaná verzia mimoriadne dobrého albumu Holdfénykert z roku 2006. Decentný zvuk kláves, mierne zasnená atmosféra, výborná architektonická štruktúra kompozície, časté, ale prirodzené a nenásilné striedanie umne skĺbených hudobných motívov, protirytmy, skvelé aranžmá a bravúrne a s ľahkosťou zladené viacnásobné vokály (v maďarčine) posúvajú túto kapelu do sféry klenotov súdobého progresívneho rocku. Pasáže s akustickou gitarou, flautou, resp. na inom mieste s dychovými nástrojmi, šikovne uloženými do hlavnej dejovej línie sú čerešničkami na skutočne chutnej torte, s názvom Suite Pauline.

Taliansky projekt N.O.T., teda Noise Overtones Therapy nie je pravidelnou kapelou, ale pre tento účel zostaveným projektom, najmä z muzikantov z kapely Akt (album Dentokirtós z roku 2007). Pokojný, pochodový rytmus v prvých piatich minútach kompozície Epilogo postupne prechádza v rozbeh a razanciu - objavujú sa časté crimsonovské pasáže a klávesy, evokujúce škandinávsku scénu, konkrétne skupiny ako Änglagård, Landberk, či Anekdoten. Spev a šepotom recitované pasáže (v taliančine) do deja tohoto eposu zapadajú plynule a prirodzene. Celá výstavba skladby je kvalitne vygradovaná a udržiava poslucháča v neustálej pozornosti. NOT sa zhostili svojho príspevku na koncepčnom albume dôstojne.

Celkove sa jedná o veľmi zaujímavý a hodnotný album, potvrdzujúci zmysluplnosť týchto projektov a ďalšie celkom originálne obohatenie sveta progresívneho rocku …


Hodnotenie: Little Tragedies - 2,5; Yesterdays - 5; N.O.T. - 4,5



2. 3. 2009

» ostatní recenze alba VARIOUS ARTISTS - The Spaghetti Epic 3
» popis a diskografie skupiny VARIOUS ARTISTS

---

Honduras Libregrupo / La Única Posición Es La Oposición

Argentínska kapela Honduras Libregrupo vznikla koncom roku 2004 v Buenos Aires, keď ju založili gitarista Alex Kodric a basgitarista Alejandro Leonelli. Po angažovaní bubeníka (Gabriela Falciola) a zadefinovaní štýlu, ktorý by chceli hrať, sa k nim pripojil ešte brat Alexa, hráč na klávesové nástroje Nicolás Kodric (mená súrodencov evokujú, že sú to potomkovia migrantov z oblasti teritória bývalej Jugoslávie). Kvartet Honduras Libregrupo hodne koncertoval po celej Argentíne a získal si rešpekt ako originálna, špecificky hrajúca skupina. Behom púhych dvoch dní v roku 2006 natočili vo vlastnom náklade svoju prvotinu, 46 minútový album Volumen I., ktorý znie ako jedna veľká psychedelická improvizácia, pripomínajúca tie najrannejšie koncerty Pink Floyd z éry Syda Barretta v britských kluboch. Keď v novembri 2006 nahrali na jeden kompilačný album svoju verziu Sea Song, pod názvom Canción del Océano od legendy a veterána Canterburskej scény, Roberta Wyatta, doniesla sa táto informácia aj k samotnému pôvodnému autorovi. Robert Wyatt bol potešený a nadšený touto coververziou, skontaktoval sa s kapelou a upravenú a zremastrovanú verziu albumu Volumen I. pomohol vydať aj s bonusom Canción del Océano na jednom francúzskom labeli aj pre európsky trh. Súčasne sa podieľal aj na vydaní živého albumu skupiny.

V marci 2007 začínajú Honduras Libregrupo nahrávať album La Única Posición es la Oposición ("The Only Position is Opposition"). Do kapely vstupuje jej piaty stály člen, saxofónista Ignacio Dominguez a Honduras Libregrupo podpisujú kontrakt s argentínskym labelom Azione Artigionale, ktorý je pozitívne naklonený avantgardným skupinám a projektom, a v máji 2008 je kompletná doska vypustená na svetlo božie.

Výborný album La Única Posición es la Oposición pôsobí, ako keby vznikol v rannej ére Canterburskej scény - pred 40 rokmi. Živo si predstavujem situácie, ako sú muzikanti z Honduras Libregrupo v štúdiu obložení okrem hudobných nástrojov i vinylovými verziami albumov pramatky Canterbury scene, skupiny Matching Mole, prvými troma doskami Soft Machine a paletou sólových albumov z bohatej diskografie Roberta Wyatta. Necelých 45 minút prináša odkazy na tvorbu Gong (spojenie psychedélie, space rocku a Canterbury), Soft Machine (spojenie jazzu a Canterbury), ale tiež talianskych Picchio Dal Pozzo (uplatnenie vokálnych foriem a farieb v Canterbury). Členovia kapely aj svojim vizuálnym imidžom pripomínajú obdobie neskorých 60. rokov, éru "kvetinových detí" a popularity LSD. Špecifický zvuk klávesových nástrojov je daný aj záľubou kapely a najmä Nicolása Kodrica v rannej krautrockovej scene (predovšetkým nemeckých Can).

Album otvára Tomando Conciencia del Baile, vyše šesť minútová zmes garážového psychedelického rocku s fragmentami z albumu Volumen I., prechádzajúca postupne do štruktúr, aké hrávala v počiatku skupina Gong.

Botox je výrazne jazzová skladba s dominujúcou gitarou, jediná kompozícia na albume bez využitia hry saxofónu.

Canción para Osvaldo Bayer je mix space rocku a zemitého Canterbury, evokuje atmosféru z albumu Soft Machine II a prvých nahrávok Gong, hlavne rytmickou štruktúrou.

Los Deportes je avantgardný jazz, základom sú tu meniace sa rytmické slučky, celkove v skladbe dominuje sólujúci saxofón.

Segunda Mitad del Día je predovšetkým pocta albumu Rock Bottom Roberta Wyatta, ale obsahuje aj skvele aranžované vokály, aká je možné počuť na albume Picchio Dal Pozzo I (z roku 1976).

Monocromático para Flora, takmer 13 minútová kompozícia je psychedelický rock ako vyšitý (či skôr vystrihnutý) z albumov Pink Floyd Ummagumma alebo More, ale s vygradovanou dynamikou, dadaistickou pasážou uprostred (typické pre niektoré krautrockové kapely) a s efektným a grandióznym finále.

Celkove je album La Única Posición es la Oposición určený hlavne pre milovníkov rannej Canterburskej scény a jej retroverzií.

» ostatní recenze alba Honduras Libregrupo - La Única Posición Es La Oposición
» popis a diskografie skupiny Honduras Libregrupo

---

Advent / Advent

Z amerického New Jersey pochádzajúca progresívne rocková kapela Advent (nemýliť si s metalcorovými menovcami zo Severnej Karolíny) oslávi tohto roku svoje 20 - ročné jubileum. Za dobu svojej existencie vydala (len) dva štúdiové albumy.

Ten druhý, podstatne známejší Cantus Firmus z roku 2006 bol vrelo prijatý kritikou a progrockovými internetovými servermi, ale o prvom, bezmennom albume z roku 1997 vie málokto, skôr len nadšenci a informovaní fanúškovia skupiny. Vyšiel totiž v relatívne malom, ale už kultovom talianskom progrockovom vydavateľstve Mellow Records, kde sa emisné náklady jednotlivých produkovaných titulov pohybujú rádovo v stovkách, takže nie je div, že tento album je dávno beznádejne vypredaný a o reedíciach sa v Mellow Records zrovna neuvažuje. Ale ono je to už asi bežné, že perly sa strácajú v anonymite davu a nadprodukcie, o to krajšie je ich objavovať...

V štúdiu štvorčlenná, koncertne až šesťčlenná kapela stojí na troch silných zakladateľských, hráčskych a skladateľsko - aranžérskych osobnostiach: multiinštrumentalista Alan Benjamin a bratská dvojica Henry Ptak a Mark Ptak (nemýlite sa, ich korene "po meči" sú v Čechách, ako priznal v jednom staršom interview Mark Ptak) majú za sebou pomerne bohatú minulosť aktívnych hudobníkov, nielen v progrockovom žánri. Alan Benjamin bol spolu s pojmami, ako sú v USA Mike Keneally (ex - Frank Zappa) a Kevin Gilbert duchovným otcom tribútnych albumov legendám Gentle Giant (Giant Tracks, HyberNation Music (USA) a Giant for A Live, Mellow Records ) a Procol Harum (The Best of the Whalers, Brokkelfish Records (Germany)). Bratia Ptakovci inklinujú aj k vážnej hudbe, aktívne hrávajú aj v katedrálových a chorálnych zoskupeniach v regióne NJ a NYC, sú to excelentní hráči na klávesové nástroje, obaja speváci, aj v zborových zoskupeniach. Hudba Advent vychádza z odkazu Veľkej Trojky (ako tvrdia traja hlavní členovia skupiny): Gentle Giant, Genesis a Procol Harum.

Album Advent otvára dynamická, nápaditá skladba Maginot Line s vtipným textom a typickými viacnásobnými vokálmi, à la Gentle Giant, je to jeden z mojich favoritov na tomto CD.

Skoro 11 minútová suita Alison Waits (A Ghost Story) je postavená na silných klávesových partoch a evokuje náladu z albumov Tony Banksa a zo starých príbehov z ranných albumov Genesis v akomsi katedrálovom aranžmá.

Skladbičky Rear View Mirror a Trompe L'Oeil majú typickú arómu a atmosféru krátkych songov Gentle Giant, pričom dominujú opäť hutné zvuky kláves bratov Ptakovcov. Striedme gitarové party Alana Benjamina silne evokujú (na celej doske) spôsob hry Alana Holswortha (Gong, U.K., K2).

Nowhere Else To Go je opäť kompozíciou dynamickejšou so strednou pasážou viacnásobných vokálov katedrálového typu.

Živé prevedenie skladby In The Tree s komplikovanou štruktúrou a v šesťčlennom obsadení si môžete pozrieť na >> odkaz

Marche To The Fighte / The Retreat je zase dôkazom o koketovaní Advent s klasickou hudbou, kratučká skladbička Caminando zase pôsobí, ako fragment z hudby k baletu...

Vyše sedem minútový epilóg BITB je vlastne medley zo skladieb Boys in the band a Knots ich veľkých vzorov, Gentle Giant, ale samozrejme v aranžmá bratov Ptakovcov.

Prvotina Advent je z môjho pohľadu skvelou doskou nekonvenčných muzikantov s všeobecnými znalosťami o hudbe, ale s (progresívne) rockovým myslením a invenciou. Zaslúži si iste štyri silné hviezdičky.

8. 1. 2009

» ostatní recenze alba Advent - Advent
» popis a diskografie skupiny Advent

---

Not a Good Sign / Not a Good Sign

Recenzia.
Talianska, všeobecne rocková scéna, ale aj špecificky tá, ktorá je venovaná progresívnym hudobným výbojom bez nejakých ohraničení, je nesmierne bohatá a rozmanitá. Projekt/kapela NOT A GOOD SIGN je časovo veľmi mladá záležitosť, vznikom datovaná do roku 2011 a verejne aktívna v podstate až od tohto roku, ale hlavne jej dvaja hlavní protagonisti , hráč na klávesové nástroje, skladateľ a aranžér Paolo «Ske» Botta a gitarista, skladateľ a v tomto prípade aj majoritný textár Francesco Zago sú už nesmierne skúsení harcovníci, ktorí majú na svojom konte albumy rešpektované aj tými najväčšími maškrtníkmi nekonvenčnej, progovej, či až avantgardne hľadačskej hudby.
Obaja sú ideovými vodcami už teraz kultových virtuózov YUGEN, Paolo «Ske» Botta nahrával aj koncertoval s americkými FRENCH TV a navyše vydal pod vlastnou prezývkou SKE aj fenomenálny album/projekt „1000 Autunni“, Francesco Zago bol zakladateľom genesisovsko – crimsonovskej kapely The NIGHT WATCH (čo je vlastne predchodca už veľmi známych The WATCH Simone Rosettiho) ... a nespočetné množstvo participácie týchto dvoch umelcov na albumoch iných progresívnych a avantgardných kapiel by bolo na značne dlhý výpočet...
Ich spojenie so spevákom Alessio Calandriellom a basgitaristom Gabriele Guidi Colombim zo skupiny La Coscienza di Zeno (predstavitelia už tradičného novodobého „italo prog rocku“) možno považovať za čiastočne prekvapivú záležitosť. Najmä Alessio Calandriello, ktorý spieva pomerne tradične a navyše v rodnom jazyku v materskej kapele, zrazu rapídne zmenil hudobný výraz po angažovaní do tohto projektu, je expresívny, radikálne výraznejší a ukazuje skutočný register svojich vokálnych schopností ... a v tomto prípade v univerzálnej angličtine s textami od Francesca Zaga. Na kompletný kvintet ich dopĺňa bubeník Martino Malacrida, ktorý má pomerne bohaté hudobné skúsenosti aj s jazzom a fusion.
Album stojí predovšetkým na perfektnej zohratosti tandemu Paolo Botta / Francesco Zago a znalosti seba samých aj vzájomne jeden druhého. Títo dvaja talentovaní, invenční a nekonečne variabilní hudobníci už spolu zložili, zaranžovali a nahrali celú škálu hudby, od sofistikovaného progrocku, Canterburskej školy, cez rôzne fúzie avantgardy, hudby s komponentami klasiky, jazzových sekvencií a ozvien etnickej produkcie. Talent Paola Bottu pre silu skutočnej melódie, dynamiku, dramatičnosť a schopnosť skĺbiť množstvo parciálnych fragmentov a drobnôstiek do jedného súdržného celku je snáď nekonečná a bezhraničná. Na albume Not a Good Sign je asi najviac počuť to, čo by sa dalo pomenovať termínom retro prog, lebo čerpanie vplyvov zo 70. rokov a množstvo reminiscencií, jasne počuteľných zo samotných skladieb je tu nepopierateľné. Francesco Zago je evidentne inšpirovaný predovšetkým Frippovským spôsobom hrania i programovania a album pôsobí v mnohých chvíľach posluchu, ako istá forma pokračovania placky The NIGHT WATCH „Twilight“ , čo je z môjho pohľadu ten najintenzívnejší odkaz nesmierne rozmanitej talianskej progresívnej scény na éru a vplyv ranných King Crimson a Genesis na rockovú produkciu na Apeninskom polostrove. Na album sa dostali aj skvostné a vytríbené inštrumentálne kúsky, spoločne skoncipované tandemom Botta / Zago, ktoré z nejakého dôvodu nezapadali koncepčne, či strategicky na štúdiovky YUGEN, či SKE (konkrétne „Almost I“, „Making Stills“ či „Afraid To Ask“) .
Zo spievaných skladieb je špecifická najmä „Witchcraft By A Picture“, kvôli hosťujúcemu éterickému vokálu Sharron Fortnam z britských CARDIACS, v kontraste s hutnými, pochmúrnymi a tajomnými inštrumentálnymi motívmi oboch hlavných protagonistov albumu v nespievaných pasážach.
Zostávajúcich päť trackov spieva už spomínaný Alessio Calandriello. „La Coscienza di Zeno“, domovská kapela tohto speváka znie v záplave nesmierne plodnej „italo-prog scény“ pomerne fádne a neprináša niečo zásadné. Aj samotný Alessio neznie nijak výrazne v taliansky spievaných textoch. To je ale v ostrom kontraste s „Not a Good Sign“, kde z neho Botta a Zago vytlačili jeho skutočný a skrytý potenciál. Akcent angličtiny je síce do istej miery priehľadný, ale to nie je, myslím vôbec podstatné.
Všetkých päť kúskov, kde Alessio Calandriello dostal priestor je skutočne príťažlivých, skvele aranžovaných, harmonicky vyvážených a ... návykových.
„Almost II“ je pomalšia, citovo podfarbená doplnková kompozícia, ako protiklad gradujúcej crimsonovskej inštrumentálke „Almost I“.
Titulná, dramatická „Not a Good Sign“, silne evokuje formou výstavby kompozície klasicky ladenú taliansku fusion scénu a najviac asi rešpektovaných Deus Ex Machina.
Dynamická a variabilne sa meniaca a stupňovaná „Coming Back Home“ vám ostane v hlave ako loopová slučka práve vďaka speváckemu partu Allesia, je tu skvelý ...
„Flow On“ je ukážkou zvládnutého frázovania tohoto speváka a táto skladba presvedčí aj skutočne väčšieho skeptika, že jeho výber na post frontmana bol nepochybne správny.
Viac hardrockovo znejúca „The Defeaning Sound Of The Moon“ ukazuje, že aj v tejto polohe je Allesio, ako ryba vo vode ... ale takúto formu „hardrocku“ by som kľudne počúval aj denne ...
Skladateľský, kompozičný, aranžérsky talent, zmysel pre harmónie a nesmierna hráčska a inštrumentálna zručnosť tandemu Botta / Zago, podporeného skutočne v tomto projekte pasujúcim spevom Calandriella a veľmi slušný výkon nenápadnej (vzhľadom na príliš silné individuality oboch protagonistov) rytmickej sekcie, robia z tohto albového dielka istým spôsobom skvost.
Myslím, že som pomerne náročný poslucháč a len tak niečo so mnou už nezvykne zamávať, ale prvotinu „Not a Good Sign“ počúvam ako nejaký závislák ..a prajem si, aby prvotinou neostala ... alebo nás Paolo «Ske» Botta a Francesco Zago prekvapia opäť raz inou variáciou na téma ... „krása hudby“ ...

Hodnotenie: 4,5/5 (trend smerom hore)

» ostatní recenze alba Not a Good Sign - Not a Good Sign
» popis a diskografie skupiny Not a Good Sign

---

Anima Mundi / The Lamplighter

Nepíšem recenzie zvlášť často, napriek tomu, že počúvam kvantá muziky, navyše skutočne zo svojho aspektu záujmu pomerne úzkostlivo vyberanej a to, že sa ku jednej kapele vyjadrujem po tretí krát touto formou je pre mňa samotného skôr raritné a neštandardné...
Navyše, napriek tomu, že progrock (neoprog, symfoprog) stále milujem, nie je pre mňa spomedzi subžánrov už zďaleka tým jediným pravým, orechovým v hudobnom svete.
Ale to, čo sa udialo a stále deje u progrockových ANIMA MUNDI ma podvedome „prinútilo“ vyjadriť svoje pocity a emócie...
Už v tejto dobe jasná výkladná skriňa kontinentálne amerického, samozrejme, že kubánskeho (ale nepochybne európsky znejúceho) symfonického progresívneho rocku vydáva práve svoj štvrtý regulárny štúdiový počin. Očakával som prirodzenú a úplnú kontinuitu na predošlé, aj mnou v podstate vychválené albumy „Jagannath Orbit“ a „The Way“ a tá kontinuita tu aj je, ale v inej forme, ako si asi mnoho prívržencov týchto progrockerov z „Ostrova Slobody“ predstavovalo. Personálne zmeny v rockových bandoch sú jav celkom prirodzený, no odchod už pevne etablovaného, étericky (Jon Andersonovsky) intonujúceho speváka Carlosa Sosu už počas nahrávania a masteringu nového albumu (oficiálne z rodinných a osobných dôvodov), bol celkom nečakaný. Muzikanti z ANIMA MUNDI, teda hlavne obaja zásadní inštrumentalisti Roberto Díaz a Virginia Peraza boli „nútení“ prepracovať celé aranžmá spievaných skladieb vlastne už hotového albumu, z dôvodu, že nový spevák kapely, Emmanuel Pirko Farrath má značne odlišnú farbu hlasu, intonáciu a spôsob frázovania, ako predtým zasnene znejúci tenor, ktorého vlastníkom je Carlos Sosa.
Tenor bol vystriedaný veľmi sýtym barytónom, v mnohých pasážach a fragmentoch spevu inklinujúci až k spodnému okraju hlasovej polohy a z relatívne známeho sveta progresívneho rocku (neoprogu), najviac pripomínajúceho Gary Chandlera, speváka, gitaristu a bossa britských JADIS.
Snáď prvé dve počutia albumu boli pre mňa istým zaskočením a potreboval som stráviť zmenu vokálneho imidžu zo snivo-éterického sveta kapely ... do sveta o niečo iného, ale v konečnom rezultáte predsa len jednoznačne pozitívneho, východiskového a vpred posúvajúceho v pravom slova zmysle. Emmanuel Pirko Farrath dodal svojim štýlom spevu skupine akýsi až mystický pocit pokoja a duchovnej harmónie, napriek tomu, že symfonický prog má znieť často aj dramaticky a expresívne - tieto ingrediencie však ostali nakoniec v hudobnom vyjadrení ANIMA MUNDI plne zachované.
Aj textová zložka „The Lamplighter„ má prvky ezoterična, tajomnosti a istého artrockového pátosu, aký poznáme najmä zo staršej tvorby legendárnych YES a súbežne z projektov Jona Andersona, predovšetkým s Vangelisom, či aj z niektorých jeho sólových albumov.
Formálne je album rozdelený do dvoch vyše 20 minútových suít a záverečného epilógu.
Titulná suita „The Lamplighter“ je postavená najmä na nosných plochách a variabilných motívoch širokej škály klávesových nástrojov „Ricka Wakemana v sukni“ - Virginia Peraza dozrieva, ako značkové víno a jej priestor na každom ďalšom albume týchto Kubáncov rastie priamo úmerne s ich nespochybniteľnou kvalitou. Tí, ktorí máte radi napr. yesovský „Awaken“ z albumu Going For The One, pravdepodobne pocítite určitú spätosť medzi týmito dielami s takmer identickou skladateľskou, kompozičnou a textovou filozofiou, aj keď obe skladby sú suverénne špecifické a svojské.
Suita „Tales from Endless Star“ je podobne, ako predošlá, titulná, rozložená do štyroch formálnych častí. Na priestore vyše 26 minút sa toho deje ešte viac a je tu väčšia miera dramatična a a ešte bohatšie inštrumentálne výkony.
Roberto Díaz, šéf ANIMA MUNDI sa hlási predovšetkým ku gitarovému odkazu stálic, ako sú Steve Hackett, Steve Howe a Roine Stolt, ale tu znie jeho gitara podstatne viac, ako to poznáme z albumov v podaní Davida Gilmoura, či Andy Latimera, teda je to najmä o pocitoch a náladách a istej miere melanchólie, či latentného, no predsa len krásneho hudobného smútku. Najmä 10 minútová inštrumentálna „Endless star“ je ukážkou jeho gradovanej hráčskej ekvibrilistiky, v striedajúcich sa drobných „súbojoch“ s elektrifikovanými klávesami i klasickým klavírom Virginie. Aj drobné, nevtieravé inštrumentálne plochy, vyhradené už v kapele štandardne hosťujúcej Anaisy Gómez (flauta, klarinet, resp. gajdy) sú nespochybniteľnou ozdobou tohto albumu celkove.
Sedem minútový epilóg albumu „His Majesty Love“ znie predsa len muzikantsky uvoľnenejšie a akoby optimistickejšie a bezstarostnejšie. Je to, akoby vydýchnutie si, po určitým spôsobom dramatickej a napínavej ceste.
„The Lamplighter“ po mnohonásobnom počutí a skutočne výborných predošlých počinoch považujem za kompozičný a hráčsky vrchol ANIMA MUNDI. Kubánci sú celkom nepochybne v svetovej extralige symfonickej formy progresívneho rocku.
A to, že o pár dní odštartujú tohtoročný festival „Night Of The Prog“ v nemeckom Loreley je aj satisfakcia za ich doterajšiu tvorbu i rešpekt globálneho progrockového sveta pred tým, čo pre neho vykonali a aký nespochybniteľný vklad do studnice svetového rocku progresívneho ANIMA MUNDI celkove priniesli ...

» ostatní recenze alba Anima Mundi - The Lamplighter
» popis a diskografie skupiny Anima Mundi

---

Five-Storey Ensemble / Not That City

Aj veľmi nároční milovníci subžánru RIO/Avant-Prog si vďaka nekonvenčnej aktivite vydavateľstva AltrOck Records (sídliaceho v talianskom Miláne) v hľadaní skutočne originálnych a neštandardných skupín a hudobných telies, hrajúcich progresívne formy hudby, bez akýchkoľvek obmedzení, mantinelov a šablón mimoriadne obľúbili bieloruskú skupinu Rational Diet, ktorá v rokoch 2007, až 2010 vydala tri nepochybne kvalitné a invenčné albumy, prakticky rovnocenné s produkciou „hviezd“ tohto subžánru, ako sú Univers Zero, Henry Cow, Art Zoyd či Present. Niet divu, akademické hudobné vzdelanie všetkých členov Rational Diet, odvaha a schopnosť prirodzene spájať vplyvy klasickej hudby a náročných, avantgardných žánrov, rocku, jazzu a etnických vplyvov z nich veľmi rýchlo urobili medzi znalcami doslova kultovú záležitosť.
Ako to však často býva, po istej miere úspechu a dopytu zo strany fajnšmektov došlo vnútri RD k názorovým rozkolom v otázke, kde a ako ďalej a ambiciózna kapela sa rozštiepila na dve frakcie. Tá prvá, kde ostala väčšina mužských členov Rational Diet a v podstate pokračuje v línii pôvodnej kapely, prijala názov The Archestra a práve jej vychádza album „Arches“, ktorého produkciu a mastering zabezpečil už vysoko rešpektovaný Udi Koorman, známy aj z izraelských AHVAK. Druhá časť pôvodných RD, pianistka, klávesistka a speváčka Olga Podgaiskaja spolu s hráčom na saxofóny a fagot, Vitaly Appowom, založili niečo, ako komorný, ale aj istým spôsobom avantgardný súbor s názvom Five-Storey Ensemble. Hudobný materiál tohto telesa bol v priebehu roku 2012 predstavený na viacerých multikultúrnych akciách vo svete a preto vôbec niet divu, že agilný AltrOck Records im veľmi ochotne vydal debutový album “Not That City".
Five-Storey Ensemble sa v porovnaní s „materskými“ Rational Diet posunuli muzikantsky iným smerom. Definovať hudbu, ktorú produkujú pod skladateľským a koncepčným vedením Olgy Podgaiskej a čiastočne aj Vitalyho Appowa nie je celkom jednoduché ... ale to podstatné je, že nemá takmer nič spoločné z aspektu nástrojového obsadenia a hudobného výrazu s termínmi rock (ani ten progresívny), ba ani jazz. Základom kompozícií je veľmi špecifický mix prvkov klasickej hudby, východoslovanského folku a istým spôsobom aj hudby, aká sa komponuje viac – menej ku náročnejšej filmovej produkcii. Globálne balenie a aranžmá jednotlivých songov pritom obsahuje nemálo prvkov avantgardy a hlavne dramatičnosť, aká býva častá pri kvalitných artrockových schémach hudobných skladieb a opusov. Samotný album „Not That City“ postupne vlastne vznikal čiastočne, ako soundtrack zo živých vystúpení pre experimentálne divadelné spoločnosti v Bielorusku a čiastočne, ako hudba v pozadí, počas čítania diel poľského básnika Czeslawa Milosza pri prezentáciách jeho tvorby. Finálna verzia, pripravená pre AltrOck Records má názvy jednotlivých trackov a dokumentáciu spracovanú v anglickej terminológii, ale spievané pasáže a skladby, v podaní sopránu Olgy Podgaiskej a tenoru Sergeya Dolgusheva sú v pravej spisovnej bieloruštine a osobne to cítim, ako pozitívum.
Majoritná časť kompozícií a skladbičiek má inštrumentálny charakter, vždy v inej atmosfére, náladotvorných detailoch, vytvárajúcich rôznorodé pocity, emócie, či imaginárne predstavy. Veľmi pestrá paleta sláčikových, dychových a klávesových nástrojov vytvára obrovskú variabilitu možností vyjadrovať fragmenty klasickej, komornej, folkovej, ale podľa mňa najmä avantgardne ladenej nie bežnej a nie vždy porovnateľnej hudobnej produkcie. Napriek predošlému sú pre mňa istými vrcholmi albumu kompozície „The Incommunication“ a „Yesterday Dormant“, ktoré sú nezvyčajným dialógom, priam operného charakteru sopránu Olgy Podgaiskej a tenoru Sergeya Dolgusheva, potom „The Unpainted“, ťažký a dramatický opus, ktorý ako keby vypadol z albumu „Heresie“ legendy UNIVERS ZERO, ale obohatený o ženský vokál Olgy, ďalej „Amid The Smoke And Different Questions“, kde Sergey spieva melancholický, melodický part a bohatá inštrumentálna sekcia v celkom inej tónine, v takmer disharmonickom ladení a v kaskádach protirytmov hrá niečo diametrálne odlišné ... ale predsa celok má úžasné finálne vyznenie ... a nakoniec titulná a zároveň epilógová „Not That City“, ktorej o minútu dlhšiu - živú verziu (pod pôvodným názvom „Post Tyrannica part III“) si je najlepšie vypočuť na vlastné uši tu : >> odkaz .
Five-Storey Ensemble je pre nekonvenčných a hľadajúcich fanúšikov muziky všeobecne, celkom nepochybne prínosom, obohacujúcim ich obzor a markantnou ukážkou toho, že výrazové prostriedky hudby nie sú ešte zďaleka vyčerpané a akákoľvek glorifikácia niečoho, čo tu už bolo v ľubovoľnom hudobnom subžánri vyprodukované (obzvlášť pri dnešných tendenciách ich neohraničene premiešavať), môže byť ešte celkom pokojne ak už nie úplne prekonané, tak aspoň istým spôsobom stále kvalitatívne porovnateľné.

» ostatní recenze alba Five-Storey Ensemble - Not That City
» popis a diskografie skupiny Five-Storey Ensemble

---

Sanguine Hum / The Weight Of The World

Nepochybne, nie je bežnou záležitosťou, aby jedna, takmer personálne sa nemeniaca kapela figurovala postupne, resp. aj súbežne pod viacerými názvami. Rodáci z britského Oxfordu a priatelia - gitarista a spevák Joff Winks a klávesák a programátor Matt Baber, basgitarista Brad Waissman a bubeník Paul Mallyon fungovali v rokoch 2001 až 2008 doma na Ostrovoch, ako pomerne známa, takmer kultová kapelka Antique Seeking Nuns, hlásiaca sa predovšetkým k odkazu priekopníkov Canterburskej scény Hatfield and the North, Caravan, Gilgamesh a Soft Machine a súčasne boli inšpirovaní nemálo aj tvorbou Franka Zappu. V rokoch 2003 až 2009 vydali postupne tri EP disky, všetky prijaté pozitívne znalcami subžánru Canterbury.

Tá istá štvorica , avšak pod hlavičkou Joff Winks Band v rokoch 2003 - 2007 produkovala aj konvenčnejšiu muziku (inšpiračné zdroje napr. Neil Young, či Beck) a vydala tiež postupne tri albumy. V roku 2009 sa však štvorčlenná kapela pretransformovala do súboru s názvom Sanguine Hum a prijala celkom novú výzvu: skladať a hrať zase niečo... celkom iné. A môj názor je, že sa im to veľmi slušne darí.

Sanguine Hum som sám pre seba objavil ešte na konci roku 2010 po vydaní albumu Diving Bell (vďaka progrockovým serverom), ako sviežu, svojsky hrajúcu, ale pritom hráčsky, skladateľsky a aranžérsky nesmierne interesantnú „novinku“.

Diving Bell vyšiel oficiálne pre britský trh ešte na značke Troopers For Sound (tak ako aj v priebehu roku 2012 vydaný výborný živák Live In America), ale silne expandujúci Esoteric Recordings im pre celosvetový dopyt vydal vlani reedíciu tejto dosky aj s ďalšou trojicou skvelých bonusov a hneď začiatkom tohto roku aj novinku The Weight Of The World.

Jedinou personálnou korekciou za celých, vyše 12 rokov existencie tejto skupiny s postupne sa meniacim názvom aj zameraním hudobnej produkcie, je vlaňajší odchod pôvodného bubeníka, na miesto ktorého prišiel ešte pred nahrávaním Live In America novic Andrew Booker. Hudbu Sanguine Hum nejako škatuľkovať, či definovať je skutočne nesmierne ošemetné. Už termín neoprog je tu pomerne problematický a akákoľvek podobnosť s klasickými britskými neoprogovými kapelami (IQ, Pallas, Pendragon, Twelfth Night, Arena, atd., atd.) je prakticky nulová. Subjektívne, ak mi táto partička niekoho okrajovo evokuje, tak sú to najskôr The Pineapple Thief. SANGUINE HUM sú však značne rozmanitejší a výrazovo širokospektrálnejší.

Hladký, priam hodvábny spev a špecifická gitarová hra Joffa Winksa, hojné využívanie Rhodes piana (je to predsa len nástroj viac frekventovaný v jazzovej, ako rockovej hudbe), rôznych zvonkohier a vzdušných perkusií Mattom Baberom sú atribúty, ktoré hudbe tejto kapely popri vysokej melodičnosti, pomerne bohatých skladateľských a aranžérskych nápadoch, ale aj skúsenostiach s „canterbursko/zappovskou“ hráčskou minulosťou dávajú punc značne originálneho telesa, aj keď výsledný sound je podľa mňa veľmi straviteľný a značne pozitívne pôsobiaci. Žiadna bombastičnosť, patetizmus, ani omračujúce sóla, ako je často všeobecná snaha nielen v hudbe, ktorej sa vraví progresívny rock. Na druhej strane – vysoká dynamika skladieb, hravosť, časté rytmické a melodické zmeny a veľmi prirodzené plynutie hudby a nie zriedkavo až chytľavé motívy, to všetko dáva pocit, že doska netrvá „vinylových“ 46 minút, ale podstatne kratšie.

Album otvára dvojica výrazných kompozícií - dramaticky naliehavá From The Ground Up a za ňou 8– minútová éterickejšia System For Solution.

Prostrednú pasáž kratších skladbičiek otvára inštrumentálka In Code a za ňou spevne, až hitovo znejúca (bez pejoratívneho podtextu) a ľúbivá Cognoscenti. Vzdušná Day Of Release s výrazne spievaným refrénom Joffa Winksa a na ňu plynule nadväzujúca komorná, jazzovo podfarbená jednohubka Phosphor sú avízom grandiózneho finále albumu – titulná 15-minútová The Weight Of The World, pozostávajúca formálne z troch častí, je klasická art/progová suita, tak ako to svojimi hudobne výrazovými prostriedkami cítia títo štyria kamaráti, rodáci z Oxfordu. Istým spôsobom je to vrchol ich doterajšej tvorby pod hlavičkou Sanguine Hum, plný rockových a jazzových figúr, skvelej rytmiky, gradácie a nebesky znejúceho hlasu Joffa Winksa.

Sanguine Hum prináša mojej hľadačskej a nepokojnej hudobnej duši niečo, čo tu v obdobnej forme proste ešte nebolo: jemný mix inteligentného (prog)rocku, jazzu, ba aj popu, zostatkové stopy Canterbury, drobné inšpirácie aj z iných hudobných oblastí, skvelých, vyhraných hudobníkov, lahodný mužský vokál a hrejivý pocit spokojnosti, optimizmu a radosti z muziky. Mal by som chcieť od nich ešte niečo viac? Hodnotenie: 4,5

» ostatní recenze alba Sanguine Hum - The Weight Of The World
» popis a diskografie skupiny Sanguine Hum

---

D.F.A. / Kaleidoscope

Zatiaľ ešte neveľkému hudobnému vydavateľstvu Moon June Records sa podaril skutočne husársky reedičný kúsok, keď pod svojou značkou dodalo na trh dvojalbum s názvom Kaleidoscope.

Aj keď ide prakticky o doteraz obidva štúdiové albumy, ktoré kvartet z talianského mesta Verona vydal už skôr na domácom trhu (album Lavori In Corso v roku 1997, Scolopendra Records a Duty Free Area v roku 1999, Mellow Records).

Talent a originalitu kapely si všimol počas nahrávania živého vystúpenia D.F.A. na "Nearfest 2000 Prog Rock Festivale" (Bethlehem, Pennsylvania, USA), v podstate najvýznamnejšom svetovom festivale, venovanom progresívnemu rocku, manažér a promóter Leonardo Pavkovic a v júni roku 2001 na čerstvo založenom Moon June Records im vydal skelý a verejnosťou mimoriadne pozitívne prijatý živák s materiálom z tohoto festivalu, s názvom Work In Progress Live. Skupina potom ešte v marci roku 2002 absolvovala aj ďalší významný prog rockový festival Baja Prog (na mexicko - americkom pohraničí) a dopyt po jej štúdiových nahrávkach na americkom trhu bol logickým krokom k vydaniu tohto brilantného dvojalbumu...

D.F.A. sú inšpirovaní jasne britským art rockom 70. rokov (Yes, E.L.P., King Crimson, Gentle Giant), ale aj domácimi predstaviteľmi tohto smeru (P.F.M., Banco del Mutuo Soccorso, Le Orme), ale do art rockových štruktúr svojich kompozícii zabudúvavajú pri komponovaní hodne jazz rockových prvkov a figúr (vplyv Weather Report).

Výsledkom ich skladateľskej, kompozičnej a aranžérskej práce a nahrávania svojich hudobných produktov je vlastne skutočne kvalitný a vyvážený fusion oboch výrazných hudobných smerov. Skupinu založili ešte v roku 1991 obaja predstavitelia súdobej rytmickej sekcie - bubeník a hlavný spevák Alberto De Grandis a basgitarista Luca Baldassari, v roku 1993 prišiel po personálnej výmene gitarista Silvio Minella, ale až príchodom Alberta Bonomiho, hráča na klávesové nástroje a ďalšieho speváka, dostalo v roku 1995 kvarteto D.F.A. tú pravú a súčasnú tvár.

Hybnými silami kapely a skladatelia podstatnej väčšiny hudobného materiálu sú práve obaja spievajúci členovia, Alberto De Grandis a Alberto Bonomi. Je to skutočne zaujímavý kontrast často melodických klávesových liniek Bonomiho a jazzových pasáží, plných protirytmov bubeníka De Grandisa. Obaja súčasne aj spievajú, každý s inou farbou hlasu, pričom De Grandis zväčša dominuje. V skladbe Esperanto spieva ako hosť expresívny Alberto Piras (z tiež vynikajúcich Deus Ex Machina) a na druhom disku v nádhernej baladickej skladbičke Malia zase poeticky Giorgia Gallo. Skladateľsky, ale aj spôsobom hry na gitaru sa však občas blysne Silvio Minella. Celá štvorica muzikantov vlastne neustále perfektne šlape a na svoje si prídu tak milovníci náročnejších foriem progresívneho rocku, ako aj jazzrocku a fusion.

Pätnásť pôvodných, teraz remastrovaných štúdiových kompozíci je doplnených aj o ich tri živé verzie (Work Machine na prvom CD a Space Ace Man a Collage na druhom CD), čo kompaktnému charakteru dvojalbumu nepochybne pozitívne ešte pridalo. Pre vnímavého poslucháča je táto hudba balzámom na uši a informácia, že Moon June Records sa chystá v polovici roku 2008 vydať pomerne dlho očakávané tretie štúdiové dielo kapely D.F.A. je nepochybne príjemnou a potešiteľnou správou.



12. 1. 2008

» ostatní recenze alba D.F.A. - Kaleidoscope
» popis a diskografie skupiny D.F.A.

---

Karfagen / Lost Symphony

Fenomén Antona Kalugina vo variabilite hudby je snáď pre každého vnímavého poslucháča progresívneho rocku definitívnym argumentom, že invenčný a vlastne aj špičkový progrock sa hrá aj na území bývalého rozlohou najväčšieho štátu sveta v moderných dejinách. Ruskí (zauralskí) Gourishankar, či uzbeckí FROM.UZ boli a sú prvé silnejšie lastovičky vo svete tohoto subžánru.

To, čo však produkuje v posledných rokoch rodák z Charkova, prostredníctvom svojich troch skupín / projektov - skladateľ, hráč na klávesové nástroje (ale v skutočnosti multiinštrumentalista), spevák, textár, aranžér a producent Anton Kalugin, sa dá nazvať istou formou workoholizmu, známeho nám od súputníkov, ako sú Clive Nolan, či Steven Wilson, pričom toho skôr spomenutého svojimi kvalitami a invenciou už celkom nepochybne a jednoznačne predstihol.

Zatiaľ, čo najmä kapela Sunchild, ako aj jeho spoločný projekt s majiteľom vydavateľstva Caerllysi Music, Willom Machiem – HOGGWASH sú v podstate neoprogové záležitosti, Karfagen je „pevnými nohami“ symfonický progrock, inšpirovaný mimo art rockových skupín zo 70. rokov globálne skôr novodobou tvorbou Camel a tiež The Flower Kings, I.Q. a The Tangent.

Lost Symphony je v poradí piatym regulárnym, štúdiovým počinom Karfagen a už teraz si dovolím tvrdiť, že je aj istým vrcholom tvorby na poli symfonického rocku v podaní Antona.

64 minútový, v podstate inštrumentálny epos nahral spolu s troma priateľmi a celou plejádou hostí (mimo Ukrajincov hosťoval napr. aj gitarový matador, Roberto Diaz z Anima Mundi), a hoci album vyšiel vo forme digipacku, je štrukturovaný vo forme tiež pre vinylovú verziu a bonusy navyše.

Atypicky, ale pritom kompaktne sú rozmiestnené jednotlivé tracky na albume – na úvod tri náladotvorné „drobnôstky“, každá z iného hudobného súdku, potom tri strednodobé, viac rozvinuté skladby a po dvoch opäť intermezzo skladbičkách nasleduje dvojica skoro 20 – minútových opusov, plných meniacich sa motívov, zmien tempa, nápadov a nástrojových vsuviek.

Gitarista Alexander Pavlov dostáva na Lost Symphony pomerne hodne priestoru a jeho hra často nesmierne evokuje Pat Methenyho – nádherná The China Wizard a záverečná Afterwords akoby vypadli z excelentného albumu Secret Story...

Vlastne drobných jazzových nálad a hudobných obrázkov je na tomto albume neúrekom. Samotný Anton sa tu hlási, mimo jasnou inšpiráciou ku konceptu The Snow Goose od Camel aj ku holandským Focus (častá flauta hosťujúceho Vasju Ivanova a jej pomyselné „súboje“ s klávesovými plochami) a čo mňa nesmierne potešilo – aj ku neprávom opomínanej americkej kapele Happy The Man (jazzové pasáže hry na fagot a hoboj). Veľmi výrazný a často aj dominujúci je tu prítomný akordeón, a jeho východoeurópska verzia bajan. Od narodenia slepý, celoživotný priateľ Antona Kalugina, Sergej Kovaľov je bravúrny hráč na oba tieto nástroje a vlastne ich povýšil na seriózne (prog)rockové inštrumenty. Celou tvorbou Karfagen, nevynímajúc novinku, sa mimo symfonického rocku, prvkov klasickej hudby a jazzu tiahne aj prirodzená línia slovanskej spevnosti (rozumej lahodnosti, či ľubozvučnosti) a folkových, ba aj folklórnych motívov, na ktoré je pôvodná ukrajinská kultúra nesmierne bohatá. V hudbe Karfagen je ich zakomponovaných podstatne viac, ako u neoprogových Sunchild a dávajú tvorbe tejto kapely vlastne punc nenapodobiteľného muzikantského koloritu. Akordeóny a dychové nástroje tu pochopiteľne dopĺňa aj celá škála hostí, obsluhujúcich sláčikové inštrumenty. Karfagen, zvlášť na tejto placke je nesmierne bohatý hudobný orchester, fúzujúci dominanciu symfonického rocku s klasikou, jazzom, folkom a tradičnou ľudovou hudbou, konštruovanou na takmer výlučne inštrumentálnej báze (bezslovné vokály Antona, Sergeja a Alexandra sú jednoznačne výrazom hlasu, ako čiste hudobného nástroja).

Pri viacnásobnom počúvaní albumu zistíte, že naoko nesúrodé rozostavenie skladieb, čo sa týka minutáží na ňom, je v skutočnosti vysoko zmysluplné a nesmierne účelné. Anton Kalugin má vysoko vyvinutý cit pre striedanie rôznorodých hudobných nálad, tichších a hutnejších pasáží a farebnosti komponovaných plôch. Vydanie albumu bolo naplánované na Vianoce a atmosféra istého ezoterična, či rozprávkovej krajiny je citeľná z celého jeho trvania. Aj toto je prejav istej intuitívnosti a podvedomého, ale pozitívneho programového marketingu, ktorý v dnešnej veľkej konkurencii v hudbe subžánru progresívneho rocku určite Karfagen o niečo viac zviditeľní. Anton Kalugin a Karfagen si to totiž jednoznačne plne zaslúžia ...

A na záver - je pochopiteľne celkom príjemné, vidieť v buklete na strane s poďakovaním Antona tým, ktorí nejakou mierou prispeli k zdarnej tvorbe a pohode tohto albumu, aj svoje vlastné meno...


30. 12. 2011

» ostatní recenze alba Karfagen - Lost Symphony
» popis a diskografie skupiny Karfagen

---

Anima Mundi / The Way

Skupín a muzikantských projektov, ktoré hrajú v dnešnej dobe progresívny rock, symfonický prog rock, či neoprog (alebo aj retro prog, či crossover prog) je momentálne vo svete, ako húb po výdatnom letnom daždi. Ale takých, ktoré zásadne vyčnievajú, či dosahujú kvalitu, ktorá je skutočne vysoko nad šedivým priemerom, či štandardom, nie je práve v celom svete veľa. Aj tie najšpičkovejšie progresívne rockové telesá viac-menej zákonite musia vychádzať z odkazu a rozvíjania myšlienok a hudobnej filozofie niektorého z pilierov žánru, ktorý zamával rockovou hudobnou scénou v bohatých a nedostižných ranných 70. rokoch. Byť v tomto subžánri striktne originálny je vlastne, žiaľ, už takmer absolútne vylúčené.

Druhý radový album kubánskych prog rockerov Anima Mundi - Jagannath Orbit z roku 2009 ma skutočne nečakane oslovil a zasiahol do progerského srdca, aj ako človeka, ktorého hudobné cítenie navždy najviac ovplyvnila britská legenda Yes. Preto som ich tretí album, ktorý sa objavil na svetle sveta koncom roku 2010 očakával skutočne so značným záujmom. Skupina Anima Mundi sa z aspektu nahrávania a edície albumov pevne ukotvila u etablovaného francúzskeho progresívneho labelu Musea Records a súbežne sa ich ujala skúsená manažérka Suze Merlin z Belgicka, kde je vlastne aj terajšie administratívne európske útočisko stále známejšej kapely.

Navyše koniec minulého roku bol poznačený, pre zainteresovaných a znalých fanúšikov, emisiou ešte jedného albumu známej prog rockovej kapely zo zámoria, ktorého odkazom je celkom očividne pocta pôvodnej tvorbe Yes a náväznosť na ňu vlastným spôsobom komponovania a vlastnými hudobnými výrazovými prostriedkami – ide o album amerických Glass Hammer - If. Nechcem tu príliš obidva albumy porovnávať, ktorý z nich a čím je lepší či invenčnejší, všetko je výsostne subjektívne, ale služobne mladší a súčasne z podstatne komplikovanejších východiskových podmienok pochádzajúci Anima Mundi by to u mňa vyhrali takmer vo všetkých kritériách a imaginárnych ukazovateľoch hodnotenia...

Album The Way na ploche takmer hodiny prináša štyri kompozície, ktoré by sa dali charakterizovať, ako tri stredne dlhé a jeden skutočne gargantuánsky opus. Už stabilizovaná zostava stojí na dvoch zásadných pilieroch – sú nimi gitarista / veterán Robert Díaz a ženský klávesový fenomén Virginia Peraza, ktorým skvele sekunduje svojim špecifickým tenorom Carlos Sosa a skvele šliapajúca rytmická sekcia v zložení Yaroski Corredera (basgitara) a Manuel Govin (bicie a perkusie).

Spôsob gitarovej hry Roberta Díaza v mnohých momentoch evokuje hru Steve Howe-a z Yes, je možno menej priamočiarý, ale na druhej strane z neho vychádza pomerne viac spevných zvukov, Yaroski Corredera sekunduje na basu Díazovi veľmi často spôsobom hry yesovského Chrisa Squire-a. Carlos Sosa má síce odlišný odtieň farby tenoru, akým spieval Jon Anderson v Yes (napriek tomu nesmierne príjemný, až ukľudňujúci), ale to čo robí Virginia Peraza s batériou klávesových nástrojov, je skutočne nevídané – mojim uhlom pohľadu je už dominujúcim prvkom skupiny a plochami a kaskádami svojej hry zatienila aj svojho gitarového partnera v kapele a jej prínos pre špecifický sound Anima Mundi je už vlastne majoritný. Ženský Rick Wakeman z mladých rokov, ba ešte niečo navyše... a to v prospech celkového vyznenia kolektívneho hudobného produktu bez zbytočného sólovania a egoistického sebepresadzovania.

Všetky štyri tracky albumu sú výrazné, so silným melodickým podkladom a gradujúcou štruktúrou výstavby kompozície. Aj textovo sa Anima Mundi blíži skôr Yes, ako trebárs Genesis (teda textová zložka dopľňa viac charakter a farbu hudobných plôch a nie je iste primárnou záležitosťou pre skupinu).

Najprv nás naštartuje 14-minútová Time to Understand. Stačí privrieť oči a pohybujete sa v imaginárnych krajinách výtvarníka Rogera Deana, či scenérií z Cameronovho veľkofilmu Avatar, odohrávajúceho sa farbami a nádherou hýriacimi sekvenciami bizardnej prírody na mesiaci Pandora...

Tretia v poradí Flying to the Sun pripomína niečo, ako hybrid skladieb Parallels a Avaken z yesovského albumu Going for the One.

Čiste subjektívne považujem za najdôležitejšie na albume najdlhšiu a najkratšiu skladbu. Vyše 26-minútová a chronologicky druhá v poradí Spring Knocks on the Door of Men je ako moderné pokračovanie toho, čo Yes hrali na albumoch Relayer, či Tales From Topographic Oceans – pomerne hodne motívov skĺbených do jedného pevného a riadne dlhého celku, ale so zachovaním všetkých pôvodných ingrediencií. Posledná, relatívne najkratšia Cosmic Man obsahuje pre zmenu tak silný a do hlavy sa vtierajúci centrálne vystavaný (no hudobne nie jednoduchý) motív, že ešte niekoľko hodín po počúvaní albumu mi stále intenzívne rezonuje v podvedomí.

The Way je skutočne skvelý a nanajvýš pokope kompaktne držiaci album. Potvrdil nesmierny vzostup rastu kubánskych progerov, naštartovaný na albume Jagannath Orbit. A mojim už vôbec nie tajným prianím, je uvidieť ich na živo na budúci rock na akcii, oslavujúcej termín „progresívny rock“ – v nemeckom Loreley na Night of the Prog 2012 v spoločnosti ďalších väčších, či menších hviezd a hviezdičiek tohoto subžánru.

2. 5. 2011

» ostatní recenze alba Anima Mundi - The Way
» popis a diskografie skupiny Anima Mundi

---

Anima Mundi / Jagannath Orbit

Nové komunikačné technológie a do istej miery aj globalizácia spôsobili, že v súčasnosti nie je zrovna prekvapujúce objaviť mimoriadne zaujímavú skupinu, hrajúcu skutočne kvalitný art/prog rock aj v krajinách, kde by to málokto tipoval. Dnes je to už okrem Severnej Kórei (pochopiteľne) a Antarktídy (aj to asi len dočasne) možné asi všade inde.

Ani "Ostrov Slobody" nie je výnimkou. Napriek prekážkam politického a administratívneho charakteru tu v roku 1996 z popudu gitaristu a speváka Roberto Diaza (nar. 1971) vznikla skupina Anima Mundi, ktorej členmi sa stali Virginia Peraza (nar. 1972; klávesy), bubeník Ariel Valdés, basista Gustavo Camptis a spevák a gitarista Abel Gonzalés. Nadšenie britským artrockom 70. rokov sa prejavilo na vzniku postupne troch demáčov: Eterno Cauce (1997), Tierra Invisible (1998) a Más allá (1999). Skupina prijíma ďalších dvoch hráčov - na keltské gajdy (dudy) a flautu plus ďalšie keltské folkové nástroje. Dochádza k výmene basgitaristu (G. Camptisa nahradil Ariel Angel) a speváka (A. Gonzálesa vymenil Andremil Oropeza). Sedemčlenná kapela vydáva najprv na domácej značke Egrem (venujúcej sa tradičnej lokálnej a populárnej hudbe) v roku 2001 album Septentrión, ktorý sa dostal aj mimo Kubu a spôsobil veľmi pozitívne ohlasy medzi recenzentmi i rádovými poslucháčmi. O rok neskôr upravený a zremastrovaný album vydáva aj taliansky kultový label Mellow Records, povedomie o Anima Mundi sa šíri aj v Európe a kapela koncertuje na progfestivaloch na americkom kontinente. V rokoch 2003 - 2004 Anima Mundi koncertujú málo, mimo základnej trojice R. Diaz, V. Peraza, A. Valdés, s najatými hráčmi na basgitaru a bicie (pôvodná rytmická sekcia emigrovala). Na konci roku 2004 prichádza do Anima Mundi basista Yaroski Corredera (nar. 1971) a druhý bubeník a perkusista Osvaldo Vieites. Kapela nahráva inštrumentálne party na svoj druhý album a v roku 2006 prichádza nový, mladý spevák Carlos Sosa (nar. 1984), ktorý okrem kvality spevu prináša aj anglické texty (miesto pôvodných španielskych). U najväčšieho európskeho progresívneho labelu, francúzskeho Musea Records nahrávajú v roku 2008 album Jagannath Orbit. Potom odchádzajú obaja bubeníci (A. Valdés aj O. Vieites) a na ich miesto prichádza veterán kubánskej rockovej scény s obrovským potenciálom Manuel (Manolo) Govín (nar. 1969). Takto upravený kvintet (všetci pochádzajú z hlavného mesta Havana City) je aj v súčasnosti koncertnou verziou Anima Mundi.

Jagannath Orbit prináša na ploche takmer 68 minút sedem kompozícii, ktoré sú ukážkou skvelého súčasného art (prog) rocku. Skupina má dve mimoriadne kvalitné individuality: Gitarista Roberto Diaz je ako zo starej školy 70. rokov, variabilita a technická virtuozita sú u neho prirodzené a cítiť z nej obdiv najmä ku globálnej tvorbe Steve Howea. (Oficiálne sa kapela Anima Mundi hlási k odkazu Yes a zo súčasných skupín k The Flower Kings.) Klávesistka Virginia Peraza je vlastne Rick Wakeman v sukni. Veľkolepý, plný a často bombastický zvuk jej klávesových nástrojov často pripomenie aj niektoré albumy Vangelisa Papathanassiou, najmä z éry spolupráce v tandeme s Jonom Andersonom (Jon & Vangelis). Carlos Sosa nižšie položeným tenorom tiež evokuje spev Jona Andersona. Celkový sound Anima Mundi je podstatne viac európsky znejúci, ako latino - americký a relatívne najbližšie má k tomu, čo Yes predviedli vo Švajčiarsku v r. 1976 pri nahrávaní albumu Going for the One. Nádherné sú kaskády klávesových nástrojov, kombinovaných v pomyselných súbojoch s bohatými gitarovými partmi; výrazné harmónie a detailistická práca všetkých nástrojov na albume sú tu samozrejmosťou.

Úvodná, takmer 18 minútová poéma We Are the Light svojou štruktúrou pripomína yesovské Close to the Edge, akurát hlavný vokálny motív, linúci sa ťažiskom skladby je na mňa až priliž ako od AOR kapiel (teda mainstreamovo obyčajný). Asi ako keby Asia v čase svojej najväčšej (prvotnej) slávy chcela jednoduchým hlasom Johna Wettona vytvoriť obdobu dramatickej Close to the Edge... Toto je asi najväčšia slabina z celého albumu a moja jediná výtka voči nemu; inštrumentálne a aranžérsky je však epos zvládnutý bravúrne.

The Awaken Dreamer in the Soul Garden Dreams the Flower Planets - majestátne éterické, zvukovomalebné klávesy, ako keby R. Wakeman a Vangelis spolu maľovali hudobné imaginárne krajiny, známe vo vizuálnej podobe zo štetca Rogera Deana... inštrumentálka - a excelentná Virginia...

Toward the Adventure evokuje Yes, Carlos Sosa spieva chvíľu snivo, chvíľu dramaticky, Roberto Diaz kreslí gitarové figúry ako Steve Howe, klávesy Virginie Perazy všetko efektne dofarbujú.

There's a Place not Faraway stojí na naliehavom tenore Carlosa Sosu, decentne zaranžované inštrumentálne pasáže a príjemne chytľavý refrén dávajú skladbe takmer hitovú ambíciu (pre tých náročnejších).

Titulná Jagannath Orbit (in the Orbit of Love) je členitá kompozícia, opäť tu počuť v jej prvej polovici vokálne linky á la AOR, ale inštrumentálne sú muzikanti naladení ako Yes v plnej paráde, hlavne v druhej časti skladby máte pocit, že sú tu skutoční Howe, Wakeman, Squire a White… ba aj Jon Anderson v záverečnej, vygradovane spievanej pasáži.

Rhythm of the Spheres - vyše 16 minútová inštrumentálka plná duelov gitara - klávesy. R. Diaz a V. Peraza v plnej škále ukazujú, čo skutočne vedia a mne sa natíska otázka: "Vie niekto z Vás o žene, hrajúcej v tomto žánri (ale aj mimo neho) na celú batériu klávesových nástrojov lepšie, invenčnejšie, precíznejšie a dokonalejšie?" Za viac, než 30 rokov, čo aktívne počúvam rockovú muziku, ako takú ju nemám s kým rovnocenne porovnať... R. Diaz má tú smolu, že mužských gitaristov, hrajúcich ako S. Howe, S. Hackett, či R. Stolt je podstane viac.

Sanctuary je silná rocková "pesnička" v strednom tempe, à la Yes z albumu 90125; celkom efektné zakončenie tohto vysoko nadštandardného diela...

Jagannath Orbit počúvam už niekoľko dlhých mesiacov a album mi prirástlo k srdcu. Aj keď neprináša nič zásadne nové, je ukážkou toho, že aj v krajine, kde sú na to problematické podmienky môže vzniknúť skupina a album, ktoré hravo prečnievajú cez celú plejádu britských a kontinentálnych európskych rockových skupín a albumov o celé konské dĺžky... Hodnotenie: 4,5

1. 7. 2009

» ostatní recenze alba Anima Mundi - Jagannath Orbit
» popis a diskografie skupiny Anima Mundi

---

Phideaux / Phideaux - Number Seven

Hneď na začiatku by som chcel podotknúť, že toto je skôr psedo-filozofujúca úvaha, ako recenzia. Ale "spevák, multinštrumentalista a skladateľ", Phideaux Xavier, je vo svete, aj pri nespočetných viac - menej podobných paralelách, nie zase až taký častý zjav...

Úprimne priznávam, že napočúvané mám z diskografie tohto hudobníka len posledné tri albumy - The Great Leap, Doomsday Afternoon a novinku Number Seven, tvoriace neformálnu trilógiu. Number Seven je pritom, paradoxne ôsmy album v diskografii muzikanta/skupiny (album Friction z r. 1992 teda možno považovať za "nultý").

Album Number Seven je bizardno - humorným, fantastickým príbehom obyvateľa zvieracej ríše, plcha obecného (dormouse). Už tu si dovolím poznámku, že scenáristický nápad je do istej miery okopírovaný - veľmi podobný koncept ("Mouse"), avšak oveľa sugestívnejší, zhudobnila už pred vyše desiatimi rokmi austrálska kultová neoprogová kapela Aragon.

Vyše hodinu trvajúci album Number Seven má všetky ingrediencie, ktoré má spĺňať v dnešnej dobe nevídanej konjuktúry neoprogového subžánru "dielo", ktoré chce skutočne zaujať aj etablovaných kritikov a zároveň razantne preraziť medzi znalými poslucháčmi v dobe (napaľovania CD a sťahovania hudby z internetu), keď majoritná časť tých, čo túto hudbu skutočne konzumujú, si tento produkt v originálnej verzii aj kúpi v hudobnom krámiku/markete s pocitom skvelej investície...

V tomto smere je Phideaux Xavier takmer génius, podarilo sa mu chytiť, či zabiť dve muchy jednou ranou. Štyria recenzenti z piatich ho na progrockových internetových serveroch, aj v printových médiách vynášajú do nebies a deviati z desiatich bežných poslucháčov progresívneho rocku (rozumej neoprogu) hodnotí album Number Seven, podobne, ako predošlý Doomsday Afternoon ako krásny a prakticky dokonalý, napĺňajúci ich predstavy o perle progrockovej muziky...

Asi sa rúham a nemal by som si dovoliť spochybňovať, dokonca zásadným spôsobom tento model tvorby a realizáciu toho, čomu sa ešte stále hovorí rock progresívny, ale ja mám asociácie z počúvania Number Seven, asi ako z pozerania sa na ženu (inak plešatú) s dlhovlasou parochňou a (pôvodne plochú) s "už zabudovanými" prsnými silikónovými implantátmi, veľkosti 4.

Posluch albumu Number Seven moje uši celkom akceptujú, v hlave sa však dvíha vztýčený varovný ukazovák a žalúdok, ten dokonca stúpa smerom ku hrdlu (nie od dojatia).

Hudba Phideaux na Number Seven je ako imelo, krásne a zelené aj v mraze, ale parazitujúce na čiastočne uschýnajúcom materskom strome...

Xavier Phideaux je vlastne sofistikovanejšia verzia hudobného podvodníka - cieľavedome si privlastnil (teda vykradol, okrem už spomínaného scenáru) chutné ingrediencie a čerešničky z torty od celej plejády artrockových a progrockových kapiel (napr. Mike Oldfield, Pink Floyd, Jethro Tull, Camel, Renaissance, Curved Air, Alan Parsons, dokonca VDGG, ale aj trebárs z talianskej progresívnej scény) a (úprimne) veľmi šikovne to zaaranžoval, pritom tam nie je ani štipka niečoho - aspoň trochu vlastného. Mne to pripomína šikovný predaj bezcenného, ale na prvý pohľad dobre vyzerajúceho braku, navyše v luxusnejšom balení. Toto na davy stále platí. Ľudia sú radi klamaní a ochotne a zväčša dobrovoľne žijú v ilúzii.

Mal by som Xaviera vlastne obdivovať - mierou bežne nevídanou sa mu podarilo vo svete "nekomerčnej" hudby to, po čom bežne márne túžia zlatokopovia vo sfére hudobného popu a mainstreamu. Navyše sa obklopil pre poslucháčov (neo)progrockového žánru v podstate neznámymi resp. málo známymi hudobníkmi ale najmä výbornými speváčkami (Ariel Farber, Valerie Gracious, Linda Ruttan - Moldawsky, Molly Ruttan - Moffat), ktoré striedaním svojich vokálnych partov silne kompenzujú Xavierov nie práve vábivý, skôr podpriemerný hlasový prejav.

Viem že nikoho od nákupu a počúvania albumov Phideaux, teda v tomto prípade Number Seven neodradím (iste to nechcem, nie je to môjim cieľom), no z "výsledkov práce" Mr. Xaviera necítim tú úprimnosť a entuziazmus, na ktorý som zvyknutý od mnohých iných v tomto fachu a intuícia mi notoricky šepká, že mu nemám veriť. A ja verím svojej intuícii...

Preto aj miera hodnotenia tohto produktu je adekvátna tomu, čo pri jeho počúvaní neustále cítim. Uši by dali možno štvorku (za aranžérsku činnosť), hlava dvojku (len za ženské vokálne party), no srdce ani ten jeden povinný bod (nulová invencia a okaté rabovanie z nedoziernej studnice perál 70. rokov). Po sčítaní a vydelení je to jednoznačné...


28. 9. 2009

» ostatní recenze alba Phideaux - Phideaux - Number Seven
» popis a diskografie skupiny Phideaux

---

Transatlantic / The Whirlwind

Transatlantic flies again!

Asi mi nikto nebude protirečiť vo fakte, že Transatlantic je personálne jednoznačne najvýznamnešia art/prog rocková "supergroup" v novom tísícročí, teda v jeho prvej dekáde a to už iste nikto nezmení. Po období sedemročnej hibernácie (alebo skôr samorozpustení sa z titulu osobných religióznych dôvodov, ktoré v minulosti uviedol Neal Morse) kapela zložená zo štyroch silných individualít vo svojich materských (rovnako významných) skupinách práve púšťa na trh svoj tretí regulérny štúdiový počin Whirlwind.

A práve teraz sa začínajú siahodlhé polemiky o tom, čo novinka vlastne prináša...

Kôli komerčnému aspektu Whirlwind vychádza v troch verziách: ako regulérna jednoalbová verzia, ako špeciálna edícia s bonusovým diskom, obsahujúcim dodatkový materiál a najmä cover verzie skladieb iných autorov (Genesis, Beatles, Procol Harum, Santana) a ako luxusná verzia s dvoma CD a dvoma DVD nosičmi. Isteže nás najviac interesuje základná verzia, ktorej obsahom je jediná, ale zato takmer 78 - minútová kompozícia, skladajúca sa z dvanástich parciálnych, ale čiastočne sa prelínajúcich častí. Možno je to náhoda (možno nie), že v takmer rovnakom období sa na verejnosť dostala vlastne identicky hudobne aj obchodne riešená verzia tematického albumu Porcupine Tree - Incident...

Už po prvých posluchoch megakompozície Whirlwind je evidentné, že Neal Morse, napriek tomu, že je iba jednou štvrtinou superbandu Transatlantic, sa podieľa na zhruba troch štvrtinách tohto albumu kompozične, aranžérsky aj pozíciou hlavného speváka. Je to asi logické - nemá povinnosti v materskej kapele (koncertné, organizačné, alebo s promotion) a aj v minulosti (v Transatlantic aj v Spock's Beard) bol vlastne v týchto činnostiach jasne dominantný. A skladateľský potenciál v sebe stále nepochybne sám ešte cíti. Ako tak mu ešte sekunduje - kompozične aj sólovým spevom Roine Stolt, ale aj ten s o niečo menšou mierou, ako na predošlých dvoch albumoch (iste to nie je jednoduché - The Flower Kings, minulosť v Kaipa i Tangent a nový projekt Agents Of Mercy zaberajú hodne času a invencie...). Pete Trewavas a Mike Portnoy boli napriek hráčskej fenomenalite na svoje nástroje vždy len spoluaranžéri a doprovodný vokalisti v tomto kvartete (je paradoxom, že existencia Transatlantic bola vlastne prvotnou ideou i snom Portnoya).

A tak pre tých, čo poznajú dobre tvorbu domovských kapiel týchto štyroch hudobníkov a hlavne sólové projekty Neala Morsea musia cítiť až príliž veľa paralel a asociácii na albumy Spock's Beard V, Snow, Testimony, One a ?. Ten rukopis je charakteristický, neprehliadnuteľný a neprepočuteľný. Navyše pátos a pompéznosť úvodu albumu (Overture - Whirlwind), no najmä jeho epilóg (Dancing with Eternal Glory - Whirlwind) sú typické pre hudobnú architektúru takmer všetkého, čo Neal vyprodukoval za posledných 15 rokov. Je to skutočne veľmi efektné, muzikálne, má to dynamiku a spád, ale je to celkom zreteľne čitateľné. Takže nakoniec aj keď podobne čitateľný (v kontexte tvorby The Flower Kings) je aj rukopis Roine Stolta, osobne som nesmierne vďačný, že subkompozície A Man Can Feel, Evermore, inštrumentálna medzihra Pieces of Heaven, ale aj aranžérske pasáže v Out of the Night a On the Prowl sú evidentne z jeho pera. Pri pozornom počúvaní je možné zachytiť použitie fragmentov "ruchových stôp" z legendárneho albumu The Dark Side Of the Moon (na začiatku albumu a pred subskladbou Is it Really Happening).

Finálny výsledok novinky bohatierov z Transatlantic je profesionálne takmer dokonalý, ambiciózny a pôsobivý progresívne rockový album, ktorý však - a to sa dalo očakávať - neprináša nič prevratné a ničím nevybočuje z teritórií bežného progrockového subžánru. "Konzervatívni progrockeri", odchovaní na eposoch, ako sú Thick as a Brick, Tarkus, Supper's Ready, či Close To the Edge budú mať z tejto placky celkom nepochybne radosť a dobrý pocit, hľadači a fanúškovia aspoň niečoho nového zostanú podstatne chladnejší a oceniť môžu tak akurát to, že laťku nasadenú prvými dvoma štúdiovkami Transatlantic celko určite nepodliezli...


3. 10. 2009

» ostatní recenze alba Transatlantic - The Whirlwind
» popis a diskografie skupiny Transatlantic

---

Singularity / Of All The Mysteries

Z coloradského Denveru v USA pochádzajúca kapela Singularity je jednou z tých, ktorá v dnešnej záplave nadprodukcie hudby zo všetkých jej škatulkových, ale aj nezaraditeľných smerov a odnoží zaujme už na prvé počutie predovšetkým vnímavého a náročnejšieho poslucháča progresívneho rocku. Je to jedna z tých nie veľa skupín, ktoré jalovo neplytvajú ohurujúcim a noblesným zvukom a hráčskym egoistickým exhibicionizmom. V ich hudbe väčšinou dominuje zvuk klavíra, alebo Hammondiek, ku ktorému sa pridávajú decentne ďalšie nástroje (samozrejme na čele s gitarou), alebo nezriedka jeden, až štyri vokály. Všetci štyria súčasní členovia kapely sú totiž okrem kvalitných inštrumentalistov súbežne aj hodne dobrí speváci. Pôvodní členovia, klávesák John Green a bubeník Jamie McGregor pribrali k nahrávaniu svojho tretieho albumu gitaristu a hráča na cello Scotta Clelanda a basistu a flautistu Jonathana Patcha. V čase písania tohoto textu nepoznám ich predošlé dve placky, ale verím znalcom kapely a fanúšikom na internetových serveroch, že posun kapely dopredu je evidentný a pozitivny.

Celkove pôsobí hudba denverských Singularity ako koláč upečený z týchto ingrediencií: sci-fi albumov Rush - (trilógia 2112, Farewell To Kings a Hemispheres), najmä vďaka dramatickej konštrukcii oboch dlhých skladieb, Anathema - evokácia farieb hlasov bratov Cavanaghovcov a spôsob uplatňovania viachlasných liniek je úplne evidentná a King Crimson - kôli rôznym disharmonickým pasážam, ale to skôr v okrajovejšiom merítku. Asi najvýstižnejší stručný termín pre charakteristiku inštrumentálnej zložky hudby Singularity je "sofistikovaný Rush". Celkove je však tento tretí štúdiový počin skupiny koncepčným, zádumčivým a vo svojej podstate komorným dielom.

Mongrel je rozbehovka s crimsonovskými protirytmami a prechádza v prvý vrchol albumu - 15 minútový epos Smile, plný striedania nálad, pasáží s akustickou gitarou, cellom a flautou a s bohatým využitím vokálov všetkých štyroch členov kapely. Inštrumentálka XOT je skladba vystavaná na majoritných klávesoch, kde základný motív je umne ovešaný drobnými vstupmi ďalších nástrojov. Patchquilt je balada, akoby z repertoáru Anathemy z obdobia albumu Judgement - klavír a spev à la Vincent Cavanagh jasne dominujú… Kaleidoscope je môj jasný favorit s kratších skladbiček na albume - krásne snivý duet piana a jemnej gitarovej hry. Druhý epos na albume, vyše 20 minútový Islands je plný viacnásobných vokálov (medzi jednotlivými hlasmi sú cítiť skutočne len malé nuansy a rozdiely v ich farbe) na silnom klavírnom podklade, krásna gradácia skladby je zaplnená častejšími flautovými vyhrávkami a je efektným vyvrcholeným tohoto diela.

Je nesmierne príjemné náhodne objavovať takéto perly a osobne mi to prináša v poslednej dobe stále lepší pocit ako počúvať a opisovať nostalgicky albumy hrdinov 70. rokov. Čerstvý vietor a fúzia rôznych odnoží subžánrov rocku je iste prínosom pre ten skutočný "progresívny rock" dnešnej doby. Pri albume Of All The Mysteries mám tento pocit zase raz jednoznačne…

6. 3. 2009

» ostatní recenze alba Singularity - Of All The Mysteries
» popis a diskografie skupiny Singularity

---

Finnegans Wake / Blue

Belgická avantgardne - progresívna hudobná scéna je už roky neprehliadnuteľná, hlavne z titulu existencie takých zásadných žánrotvorných kapiel, akými sú celkom nepochybne Univers Zero a Present. Obe pozostávajú z frankofónnych muzikantov a spolu s francúzskymi kapelami Art Zoyd a Magma tvoria dlhodobo absolútny umelecký a ideový vrchol európskej i svetovej avantgardy. Trochu v ich tieni však funguje aj ďalšia, o nič menej kvalitná skupina, ktorá má na svojom konte päť albumov, materiál ktorých si zaslúži rovnakú pozornosť, ako umelecké produkty vyššie uvedených legiend...

Finnegans Wake vznikli v roku 1993 v Bruseli, keď sa stretli klávesista Henry Krutzen a basgitarista Alain Lemaître (obaja sú ale v podstate multiinštrumentalisti), pričom doposiaľ sú vlastne stálou a stabilnou kostrou občas sa meniaceho personálneho obsadenia skupiny. Okrem základného, bežne štvor - či päť- členného zoskupenia si do štúdia k nahrávaniu pozývajú často aj celú plejádu hosťujúcich inštrumentalistov i vokalistov. Oficiálne sa hlásia, ako k inšpiračným zdrojom, ku tvorbe canterburských Caravan a avangardných Univers Zero, U Totem, Henry Cow, ale aj k českým (a doma verejnosti málo známym) Už jsme doma.

Prvé dva albumy vydali u kultového vydavateľstva Mellow Records (Yellow v r. 1994 a Green v r. 1996), výbornú trojku Pictures (2001) u francúzskej Musea Records a dvoj CD 4-th (2004) vyšlo u novej belgickej značky Carbon7. Zatiaľ posledný album Blue im vydal špecializovaný taliansky AltrOck Productions.

Hudba Finnegans Wake má síce v štruktúre kompozícií väčšinu prvkov, akú možno počuť od ich rodákov Univers Zero a Present, nepôsobí však určite tak temne, depresívne a skľučujúco, ako u mnohých zásadných nahrávok týchto legiend. Hrajú to, čomu sa na avantgardnej scéne fúzii jazzu, klasiky, rocku a folku hovorí v poslednej dobe stále viac "chamber rock", na rozdiel od Art Zoyd a Univers Zero, ktorí sa viac snažia pôsobiť dojmom symfonického telesa, alebo big bandu. Posledné dva produkty Finnegans Wake sú navyše ovplyvnené dlhodobým pobytom Henryho Krutzena v brazílskom prímorskom meste Natal - od roku 2003 je stabilným členom kapely pianista a klávesák Marcílio Onofrea, od roku 2007 flautista Alexandre Johnson a celý zástup hráčov, hosťujúcich na albume Blue v hre na rôzne nástroje pochádza tiež z Brazílie... Istú bizardnosť dáva kapele, zvlášť práve na CD Blue aj štatút stálej členky, ktorý má vo Finnegans Wake od r. 2007 nemecká textárka Xóchil Schütz. Na jej texty (pochopiteľne v nemčine) spieva klasická brazílska operná sopránistka Amarílis de Rebuá v kompozíciach Die Geste von Kreuzlingen, Luftspiel, Magical Cave a Vulnavia. Kontrast operného spevu Amarílis a avantgardných štruktúr skladieb môže byť pre nezvyknutého poslucháča rušivé, alebo až iritujúce, mne sa to javí po mnohých posluchoch ako veľmi pôvabný a pôsobivý doplnok z celkového dojmu z albumu Blue...

Dôležitosť nahrávaniu CD Blue, najmä v záverečnej sedemminútovej inštrumentálnej pecke Agakuk dodali aj belgický muzikanti priamo "od fachu" - Guy Segers (Univers Zero, Present) a Reginald Trigaux (Present), interesantná je aj účasť švédskeho bubeníka Morgana Ågrena (Frank Zappa, Meshuggah, tohto času Kaipa) na nahrávaní materiálu dosky. Úvodná Honfleur la Jolie skvele kombinuje pôsobivé prepletanie hry huslí a dravej rockovej gitary. Výborné sú dynamické tracky Mida, Blue, Ents and Things, vyznačujúce sa variabilitou použitých klasických nástrojov (husle, viola, violončelo, flauta, hoboj, trumpet) a bohatých zvukových registrov klávesových efektov. Dramatická The Battle of Novgorod zase silno evokuje staršiu tvorbu Univers Zero.

Album Blue nie je síce celkom jednoduchý oriešok, ani pre poslucháča zvyknutého na produkty zo sveta avantgardnej hudby, ale myslím, že je predsa len prístupnejší, ako znalcami rešpektované zásadné albumy subžánru, z dielne v úvode spomenutých legiend. Aj preto ho hodnotím tak vysoko... Hodnotenie: 4,5

28. 8. 2009

» ostatní recenze alba Finnegans Wake - Blue
» popis a diskografie skupiny Finnegans Wake

---

Gargamel / Descending

Nórska rocková scéna je dlhodobo v tieni oveľa bohatšej a rozmanitejšiej scény švédskej, ktorá v Škandinávii celkom jasne dominuje. Nórsko je známe skôr plejádou svojich jazzových inštrumentalistov, resp. na druhej strane pomerne bohatou metalovou scénou, najmä jej extrémnejšími formami. Z času na čas sa tu objavia aj zaujímavé zoskupenia progrockového charakteru, ako napr. inštrumentálny big band Jaga Jazzist, progfolkovo orientovaný a momentálne najviac produktívny (tým pádom aj relatívne známy) White Willow, psychedelický Kvazar (obe kapely s dominantným ženským vokálom), pinkfloydovsko ladený Retroheads a pre náročnejších maškrtníkov hlavne postcrimsonovský Wobbler a vandergraafovský Gargamel. Už pred istým časom som chcel upriamiť pozornosť na skrytú perlu - prvotinu kapely Gargamel - Watch For The Umbles (2006), ale keďže progrockové internetové servery avízovali celkom nenápadne vydanie ich druhého albumu, počkal som si radšej trpezlivo naňho. Myslím, že sa to vyplatilo...

Gargamel celkom jasne čerpajú z odkazu tvorby Van der Graaf Generator, ako aj vokálneho prejavu samotného Petera Hammilla. Medzi ďalšie (okrajovejšie) ingrediencie ich celkového soundu patria aj atmosféra ranných albumov King Crimson, trochu škandinávskej melanchólie a pochmúrnosti a undergroundové zappovské a beefheartovské hudobné štruktúry s využitím saxofónu, trúbky, či flauty. Celkove pôsobí hudba Gargamel skôr ako progresívny underground, ako nejaká forma progresívneho rocku. Silový, naliehavý spev gitaristu Toma Uglebakkena je často zdvojovaný ešte hlbším hlasom bubeníka Mortena Tornesa. Výsledok takto pripomína, ako keby Peter Hammill nahral dramatické pasáže spevu v dvoch rôznych oktávach na dvoch paralelných stopách. Inštrumentálne je sound Gargamel akousi dramatickejšou a silovou formou hudby VDGG (samozrejme s jacksonovskými vstupmi saxofónu). Zo svetovej art/progrockovej scény sa k odkazu VDGG, ako hlavnému inšpiračnému zdroju hlásia významné, resp. kultové (hlavne však funkčné, resp. obnovené) kapely, ako sú americký Discipline Matthewa Parmentera, taliansky Areknamés Michelle Epifaniho, resp. v psychedelicko - elektronickej podobe Parallel or 90 Degrees Andy Tillisona (známeho aj ako bossa Tangent). Nikto z nich sa však VDGG tak dôverne a detailne nepriblížil atmosférou, spevom, štruktúrou skladieb, kompozičným arzenálom a hlavne uveriteľnosťou, ako práve nórsky Gargamel. Na druhej strane z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že produkcia Gargamel a najmä album Descending má veľkú šancu aj u tých poslucháčov domácej scény, ktorí obľubujú náročnejšie kúsky klasických The Plastic People of the Universe, alebo Pocoloco z relatívne novších, súdobých súborov.

Descending má v podstate klasickú - vinylovú minutáž (album vychádza pre staromilcov aj na tomto nosiči) a obsahuje štyri rôzne dlhé kompozície.

Úvodná, titulná Descending dosahuje takmer desať minút a je to v podstate najpokojnejšia skladba (čo sa týka intenzity zvuku, dramatickej štruktúry a spôsobu spevu), aj keď hovoriť o nejakom "pokoji - kľude" je v prípade Gargamel celkom ošemetné. Mellotronový podklad, hutná rytmika, pomerne intenzívna hra na piano a nevzrušený spev Toma Uglebakkena.

Prevail začína ťažkým zvukom altsaxofónu, hustými klávesami a intenzívnym, zdupľovaným vokálom oboch spievajúcich inštrumentalistov kapely. Hlavný motív sa mení v jej prostrednej časti, kde dominuje flauta obklopená celou nástrojovou paletou a zvuk rôznych registrov Hammond organu a trúbky v dueli s vypjatými vokálmi vygraduje tento epos do finále. Proste náter.

Trap je najkratšia skladba tejto dosky, na ploche necelých šiestich minút sa vystrieda niekoľko motívov, včetne akejsi paródie na pochodový rytmus, ale celková gradácia, atmosféra a napätie na albume neklesá a v podstate sa nemení ani tu.

Labyrinth je epická skladba, v tradícii opusov z klenotnice artrocku 70. rokov, typu A Plague of Lighthouse Keepers od VDGG, či Starless od King Crimson. Plný nástrojový zvuk opäť prechádza v prostrednej pasáži do pokojnejšej psychedelicko - experimentálnej polohy, kde dominujú zvuky gitarových akordov, deformovaných rôznymi krabičkami a celej škály perkusných nástrojov, klávesových efektov; dôjde aj na saxofónové sólo a vsuvku s trúbkou.

Gradácia a napätie skladby aj celej dosky sú vybičované k vrcholu a otrlejší poslucháč má ihneď po jeho skončení nutkanie pustiť si ho zase. Takéto albumy sa hodnotia dvoma spôsobmi: buď vás ich účinok minie, lebo ste hudobne orientovaní niekde inde, alebo dostanete zásah rovno medzi oči a dáte mu to najvyššie ocenenie...

Pozn.: Nemôžem si pomôcť, ale v teoretickom porovnaní s inak dobrým a kvalitným, novým albumom VDGG Trisector mi vychádza novinka Gargamel ako celkom jasný víťaz...

14. 4. 2009

» ostatní recenze alba Gargamel - Descending
» popis a diskografie skupiny Gargamel

---

Fjieri / Endless

Jednoznačným duchovným otcom projektu Fjieri je taliansky skladateľ a hudobník, predovšetkým hráč na klávesové nástroje Stefano Panunzi, ktorý spolu s gitaristom Nicolom Lori a ďalšími dvoma krajanmi na postoch rytmickej sekcie nahrali základy albumu s inšpiračnými zdrojmi z odkazu tvorby kultovej kapely Japan, resp. jeho jednotlivých členov, najmä Davida Sylviana. A tak nie je žiadny div, že na druhú, podstatne náročnejšiu fázu doladzovania a mixovania albumu, ako aj zabezpečenie vokálnych partov si prizval veľmi interesantných muzikantov, známych z okruhu kapiel Japan a Porcupine Tree. Presah a frekvencia spolupráce týchto hudobníkov sú však také časté, že skutočne vysoká kvalita finálneho produktu, albumu Endless nie je vôbec prekvapujúca. Plocha 48 minút tohto CD nám ponúka porciu atmosferického art rocku, kombinovaného s ambientom a ak chcem čo najbližšie prirovnať výsledný efekt taliansko - britskej spolupráce, tak je to priesečník elegancie a šarmu tvorby Davida Sylviana a éteričnosť a senzitívnosť projektov No-Man a Henry Fool.

Album začína dramaticky ladenou inštrumentálkou A Reality Apart, kde sa ku podkladu, hranému na klávesách a loopom s hovoreným monológom v pozadí pridáva celá kapela. Pôsobivý úvod...

A Big Hope vlastne rozvíja nastolenú atmosféru, ale v trochu pokojnejšom duchu - tejto inštrumentálnej skladbe dominuje klavírny spodok s fragmentami hry huslí a najmä gitary.

V taliančine spievaná Ad Occhi Chiusi začína introm saxofónu a klarinetu. Kompozícia s hosťujúcim spevákom, ktorým je Andrea Chimenti, udržiava dramatickú náladu albumu.

Marcinelle je éterická inštrumentálka, tentokrát s podfarbeným dialógom vo francúzskom jazyku. V strede skladby dominuje efektné gitarové sólo.

Nepochybným vrcholom albumu sú dve za sebou idúce kompozície so spevom Tima Bownessa. Najprv Breathing The Thin Air, ktorá, ako keby vypadla zo zlatého fondu No-Man. Sugestívny, pološepkaný spev, silný klavírny motív, ani sa nechce veriť, že to nezložil Steven Wilson :-).

Text je tiež typický pre tvorbu a filozofiu No-Man, dokonca aj sláčikové entré, ako od Bena Colemana, pôvodného to člena No-Man.

Aj keď skvelú, titulnú Endless spieva Tim Bowness, máte pocit, že táto skladba je z nejakej melancholickej dosky Davida Sylviana. Práve prostriedok albumu dáva silne najavo, že je dokonalou kontinuitou a priesečníkom tvorby subjektov No-Man a Davida Sylviana, ale bez stopy plagiátorstva.

Soul Eaters je čiastočným vytrhnutím zo snivej plynulosti konceptu albumu - expresívny, ľahko hysterický spev japonskej kompozítorky a speváčky Haco, navodzuje rockovejšiu atmosféru a napriek istej kvalite pôsobí trochu, ako päsť na oko. Pozoruhodné je rovnomerné striedanie spievaných veršov v japončine a angličtine.

The Breath Of The Earth, šesť minútová inštrumentálka je pre mňa osobne druhým vrcholom albumu, hraná v plnom nástrojovom vyťažení talianskeho kvarteta a s výborným drajvom a dynamikou celej skladby.

Lotus Flower je snivým, éterickým epilógom, ktorý umne vmanévruje rozbehnuté dianie albumu do bezpečného prístavu pokoja...

Netvrdím že projekt Fjieri prináša niečo objavné, v dnešnej dobe na teritóriu rockovej hudby to už ani nie je reálne, ale pre tých, čo sa vedia "rochniť" v bazénoch soundu naplnených skúsenosťami a odkazom (ex)členov Japan, Porcupine Tree a invenciou zrelého skladateľa a hudobníka Stefano Panunziho, prináša CD Endless vysoko nadštandardný zážitok.


12. 1. 2010

» ostatní recenze alba Fjieri - Endless
» popis a diskografie skupiny Fjieri

---

Abrete Gandul / Cuentos Para Dormir

Čílska kapela Ábrete Gandul vznikla v roku 1999 z iniciatívy speváka a gitaristu Mauricio Della (alias Doctor Octava) a jeho starého priateľa, bubeníka Antonia Arceu. Do klasického tria ich doplnil basák Pablo García a pod hlavičkou (tak príznačnou) Trio nahrali zaujímavé štúdiové nahrávky, ktorých výlučným autorom bol Dr. Octava. Kapela začala koncertovať po kluboch, puboch a rôznych príležitostných miestach po celom hlavnom meste Santiago De Chile s veľmi interesantnými improvizovanými kompozíciami, čerpajúcimi z rôznych štýlov hudby. To už do skupiny prišiel kreatívny hráč na flautu a gitaru Rodrigo Maccioni a už pod hlavičkou Ábrete Gandul vydali na sklonku roku 2000 album ¿Bichos=Dichos?, ktorý je kombináciou piatich spievaných songov z embryonálnej éry (kapela Trio) a štyroch živých, podľa mňa podstatne kvalitnejších jazzrockových skladieb, už s prvkami budúceho soundu kapely. Ďalšou zaujímavosťou albumu ¿Bichos=Dichos? je štúdiová aj živá verzia skladby Quiero Apagarte. V roku 2002 došlo k podstatným personálnym zmenám - z kapely odišli Dr. Octava a basák Garcia, ktorých nahradili frippovsky hrajúci gitarista Rodrigo Pinto, basista Pedro Santander a prišiel aj klávesista Jaime Acuña.

Kvintet, bez jediného speváka, kontinuálne pokračuje, ako kvalitatívne lepšia a bohatšie inštrumentálne vybavená formácia v skladaní náročnejších kompozícii, s ktorými koncertujú po celom území Čile v priebehu roku 2004. Dokonale zohraná pätica na prelome rokov 2004/2005 nahrala deväť skladbový, vyše 56 minútový album Cuentos Para Dormir, ktorý celkom nepochybne obohacuje svet artrockovej hudby a zaujme a verím, že aj značne poteší najmä milovníkov King Crimson éry počnúc od CD Discipline do dneška. Aby som bol ešte presnejší, Cuentos Para Dormir má logicky bližšie k nespievaným albumom, nahraných členmi King Crimson v období medzi CD Thrak a The ConstruKction of Light (ProjeKct One až ProjeKct Four z rokov 1998/99 a ProjeKct X - Heaven And Earth z roku 2000). Prejav Ábrete Gandul na albume Cuentos Para Dormir je však oproti bežnému modelu King Crimson v inštrumentálnej oblasti - gradácia minimalistického motívu - podstatne bohatší o prvky psychedélie, jazzu, fusion a okrajovo aj latiny na juhuamerický spôsob. A nemám žiadny problém tvrdiť, že gitarový tandem Pinto/Maccioni dokáže rozčeriť rockovú hladinu podobne, ako tandem z King Crimson Fripp/Belew, keď to poriadne rozbalia... Ich spôsob hrania je zväčša rovnako charakteristicky znejúci, nikde som si však nevšimol, žeby ľubovoľný fragment ich hry čo len okrajovo pripomínal plagiát, alebo cover-verziu konkrétnej skladby, alebo jej segmentu z dielne King Crimson. Celková inštrumentálna variabilita albumu je výrazovo neporovnateľne bohatšia oproti čomukoľvek, čo King Crimson od albumu Discipline do dneška nahrali.

Otváracia No se metan con el Capitán Problema je impozantná kombinácia jazzovej rytmickej sekcie s gitarovými rifmi typu King Crimson z 80. rokov (Discipline, Beat), spacerockovými klávesami v úvode a flautovými medzihrami.

Pokojnejšia jazzová kompozícia Al fin y al cabo je prikrášlená avantgardnými hudobnými stopami a krátkou King Crimson reminiscenciou v prostrednej pasáži.

V Hay que volver a los chinos (de nuevo) je počuť opäť minimalistický K.C. motív, ako z albumu Discipline, ten je však pretkaný jazzovými motívmi, pripomínajúcimi Mahavishnu Orchestra, či Return To Forever, všetko efektne a dokonale zladené.

Alguien intrascendente je prepojenie jazzových a latinských sekvencií s rockovými, včetne flautovej vyhrávky a uhrančivej hry basgitary, mne osobne to hodne pripomína venezuelské Tempano...

V Dr. Finger počuť pasáže dynamickej rockovej gitary s krehkým flautovým sólom, evokujúcim holandský Focus, všetko na príjemne melancholickom nosnom motíve elektrického klavíra.

Primanocte je skladba v pokojnom strednom tempe, v druhej časti prechádza do dramaticky znejúcej pasáže s charakteristickým K.C. motívom.

La ira (...de la novia de Byron) - abolútny vrchol albumu, deväť minútová crimsonovka so všetkými príslušnými atribútmi: nervnosťou, napätím, dynamikou, rockovo zmysluplnou kakofóniou, neustálou gradáciou a ťahom... na toto musí byť iste náležite hrdý aj sám Big Robert F.

Po nakladačke nasledujúce dvojminútové ukľudnenie Dilema je skĺbením barokových prvkov a jazzrocku.

Ďalší monument na záver, druhý vrchol albumu a zase vyše deväť minútová Disminuyéndote - jazzrock s Canterbury prvkami v štýle starých Soft Machine. V druhej časti prechádza plynule a prirodzene do finále v štýle heavy Crimson.

Cieľovou skupinou albumu Cuentos Para Dormir sú predovšetkým nekonzervatívni Crimson fans, otvorení jazzu, jazzrocku, avantgarde, psychedélii a tolerujúci vplyvy latiny v artrocku. Pre mňa je Cuentos Para Dormir ukážkou, ako má vyzerať, či skôr znieť špičková forma inštrumentálneho rocku vôbec...

23. 6. 2009

» ostatní recenze alba Abrete Gandul - Cuentos Para Dormir
» popis a diskografie skupiny Abrete Gandul

---

« novÄ›jší starší »