Intronaut / Fluid Existential Inversions

Za obdobie svojej viac ako 15 ročnej existencie na hudobnej scéne vydala kapela pochádzajúca z Los Angeles pred nedávnom svoj šiesty plnohodnotný štúdiový album.

V aktuálnej dobe, keď fúzia hudobných subžánrov a rôznorodých vplyvov je prakticky nekonečne variabilná, je aj zaradenie tejto skupiny (asi našťastie) do nejakej konkrétnej odnože pre nie znalého, či nie zaujatého poslucháča veľmi relatívne.

INTRONAUT produkujú primárne metalovú hudbu s výraznými prvkami progresivity, postmetalových štruktúr, sludge, mathcore, ale aj jazzovej improvizácie so zaradzovaním experimentálnych inštrumentálych figúr. Veľmi výrazným znakom jednotlivých kompozícii týchto Američanov je vysoká dynamika, údernosť a razancia ich skladieb, pričom dokážu u nich zachovať takmer dokonalú mieru kompatibility.

INTRONAUT je štvorčlenná kapela, ktorú tvoria gitaristi a súčasne speváci Sacha Dunable a Dave Timnick, basgitarista Joe Lester a pôvodného bubeníka Danny Walkera, ktorý bol v roku 2018 vyhodený zo skupiny pre preukázateľné a v USA výrazne medializované domáce násilie, nahradil na novinkovom albume ako hosť etablovaný Alex Rudinger.

Na prvých dvoch štúdiových albumoch sa INTRONAUT spevácky prezentujú ešte takmer výlučne spôsobom „growling resp. screaming vocals“, od tretieho albumu „Valey Of Smoke“ ale prešli v podstate skoro úplne na čisté vokály.

Všetkých šesť albumov možno považovať za pomerne vzácne vyrovnané, čo sa týka kvality ich hudobného materiálu, aj keď dodnes je asi najvýraznejšie hodnotený (tak odbornou kritikou, ako aj samotnými fanúšikmi) druhý v poradí „Prehistoricisms“.

Každou ďalšou štúdiovou nahrávkou sú však INTRONAUT rafinovanejší, vynaliezavejší a istým spôsobom aj sofistikovanejší, pričom si stále zachovávajú svoju charakteristickú tvár a ich inštrumentálne schopnosti i vokálne kreovanie sa oboch gitaristov zreje ako kvalitné víno.

V teritóriu pomerne širokej škály vyjadrovacích prostriedkov v súčasnej metalovej hudbe, ktoré používajú INTRONAUT, pôsobí vo svete nepochybne veľa zoskupení. V súčasnosti z veľmi bohatej US scény sú podobne rovnako dlho existujúce, relatívne podobne zamerané a relatívne podobne úspešné a žiadané fanúšikovskou základňou aj skupiny MASTODON a BARONESS. Ku všetkým týmto trom kapelám mám výrazne pozitívny vzťah, ale INTRONAUT vnímam ako najkreatívnejšiu a hlavne môjmu srdcu a môjmu vnímaniu hudby najbližšiu.

Album „Fluid Existential Inversions“ má celkove 53 minút, obsahuje krátke hutné vstupné intro a osem kompozícií v dĺžke od piatich, do sedem a pol minúty.

Všeobecne rôzne špecializované svetové hudobné a recenzentské stránky vyzdvihujú predovšetkým prvé tri plnohodnotné tracky albumu, teda „Cubensis“ (má aj hodne slušnú videoclipovú verziu na YT), potom „The Cull“ a „Contrapasso“. Áno, sú snáď tým najtypickejším prejavom dynamiky a hutnosti skupiny. Osobne po mnohonásobnom posluchu kompletného albumu „Fluid Existential Inversions“ vnímam, ako jeho vrchol ... posledné tri skladby „Check Your Misfortune“, „Pangloss“ a „Sour Everythings“, ktoré sú úžasnou gradáciou tohto hudobného diela a obsahujú ešte o niečo zložitejšie, progresívne štruktúry, občas na úkor predošlej tvrdosti a extrémnejšieho metalového drajvu.

Inštrumentálna a spevácka symbióza gitarového tandemu Sacha Dunable, Dave Timnick je skvelá, striedajú sa tu úseky tvrdé a razantné, ako uragán, technicky náročné polyrytmické pasáže, pomerne časté jazzové fragmenty a slučky, ale občas aj jemné, až lyrické vyhrávky. Obaja často využívajú skreslený zvuk gitár a v práci s rôznymi modulátormi ich zvuku a herného výrazu sú naozaj excelentní. Transformácia ich spevu z minulých drsných polôh razantne na súčasný (tendencia posledných štyroch albumov) čistý spev, dáva skupine tiež možnosť permanentne väčšieho rozletu, farba hlasov oboch spievajúcich gitaristov je naozaj príjemná. Z aranžérskeho aspektu sa tak variabilita definitívnej úpravy ich kompozícií rapídne zlepšila aj zväčšila.

Joe Lester je nielen famózny a kreatívny basgitarista, ale veľmi citlivo dopĺňa sound niektorých skladieb aj o decentný zvuk syntetizátorov (práve na mnou obľúbených songoch tohto albumu).

Angažovanie Alexa Rudingera na nútene uvoľnenú bubenícku stoličku bola trefa do čierneho. Jeho vysoké renomé z fungovania v kapelách, ako sú The Faceless, Whitechapel, či supergroup Conquering Dystopia sa viac, ako potvrdilo a pôvodného bubeníka Danny Walkera nahradil mojím vnímaním aj so zvýšenou pridanou hodnotou.

... aj keď som majoritne stále srdcom fanúšik predovšetkým art/prog rockovej svetovej hudobnej scény, úprimne milujem aj progresívne a vyložene kreatívne skupiny a projekty metalovej hudby. Mohol by som ich teraz spomenúť celkom dosť, ktoré za takéto považujem, ale bol by to nepochybne pomerne dlhý zoznam. INTRONAUT ma zaujali už v dobe, keď sa ešte len kryštalizovala ich aktuálna forma a tvár a album „Fluid Existential Inversions“ vnímam, ako ďalší pozitívny posun tejto partičky vpred. Istá miera živelnosti, hutnosť, výrazná dynamika, razancia, ale aj skladateľská a aranžérska prepracovanosť, nespochybniteľná invencia, sú atribúty, ktoré ma utvrdili v tom, že takúto hudbu je potrebné pre istú oblasť hľadajúcich záujemcov aj spropagovať ...

Intronaut "Fluid Existential Inversions" (kompletný album)

>> odkaz

» ostatní recenze alba Intronaut - Fluid Existential Inversions
» popis a diskografie skupiny Intronaut

---

Pendragon / Love Over Fear

... nostalgia ... pozitívna melanchólia ... emócie asi najvýstižnejšie pomenované Hrabalovým verbálnym termínom "krasosmutnění" ...

Viac, ako 33 rokov sú vernými súputníkmi Nicka Barretta v kapele PENDRAGON basgitarista Peter Gee a klávesák Clive Nolan. Bubenícka stolička za posledných 14 rokov zmenila svojho majiteľa z rôznych príčin po štvrtý krát a posledné štyri roky na nej sedí rodák z Filipín, dnes už britský občan Jan Vincent Velazco, ktorý nahradil nekonečnými koncertnými šnúrami veľmi žiadaného a celkom vyťaženého Craiga Blundella (Steven Wilson Band, Steve Hackett Band).

To, čo na hudobných internetových stránkach a verejných sociálnych sietiach avízovali títo štyria muzikanti – návrat vlastného soundu do 90.rokov – vlastne splnili mimo akúkoľvek pochybnosť.

Štandardná verzia albumu má 64 minút a jasnými jej piliermi sú štyri vyše osem minútové kompozície, ktoré nás vracajú do „zlatého“ obdobia tvorivej činnosti tohto neo-progového telesa – reminiscencie na albumy z rokov 1991 -1996 sú evidentné, okaté ... a veľmi príjemné ...

Gitarová hra Nicka Barretta nepotrebuje produkovať žiadne pritvrdené metalové riffy, ako v období niektorých albumov PENDRAGON po Miléniu, aby dosiahla tu najprirodzenejšiu krásu, ktorá je kapele najviac vlastná.
Jeho hra opäť najviac evokuje emotívne hrajúcich gigantov art rocku, ako sú Andy Latimer a David Gilmour.

Vokálny rozsah a kvalita spevu sa u Nicka Barretta vekom nijako nezhoršili, naopak na tomto albume pôsobí vyložene zrelo, príťažlivo a suverénne.

Veľkým vkladom pre kvalitu albumu sú aj klávesové plochy a harmonické podklady Clive Nolana, nepochybne emotívnejšie a efektívnejšie, ako u hudobnej produkcie pre svoju alternatívnu kapelu ARENA v ostatnom období.

Veterán Peter Gee odvádza už tradične kvalitnú prácu pre skupinu a Jan Vincent Velazco je už s PENDRAGON za posledné roky natoľko zrastený, že na jeho bubeníckych sekvenciách nemožno nájsť nejaké kritické miesta – je veľmi kreatívny aj v momentoch, keď by to aj skúsený a zmlsaný poslucháč zrovna nečakal.

Štyri výrazné, nosné dlhšie kompozície sú umne obalené ďalšími šiestimi v podstate päť minútovými skladbičkami a celému albumu dávajú prirodzenú kontinuitu.

Istou výnimkou je v poradí štvrtá kompozícia "360 Degrees", kde príliž veselý írsky folkový "hospodský" motív, hraný na husliach, čiastočne narúša príjemne vybudovanú melanchóliu globálneho charakteru celého diela.

„Love Over Fear“ je nostalgickým sviatkom pre tých znalcov a poslucháčov PENDRAGON, ktorí kapelu sledujú kontinuálne od začiatku jej fungovania / vydávania štúdiových produktov a ktorí dodnes vnímajú spontánnu a prirodzenú invenciu albumov „The World“, „The Window Of Life“ a „The Masquerade Overture“ ako vrchol ich skladateľskej a hudobnej tvorby.

Už od začiatku problematické 80. roky priniesli pre sofistikované formy rocku obdobie útlmu, ba až temna, ale odvážlivci Marillion, Pallas, Twelfth Night, I.Q. a Pendragon sa stali „vlajkovými loďami“ trendu, idúcemu proti konjuktúre hudobnej komercionalizácie a ktorý sa dodnes nazýva – pre niekoho hrdo, pre niekoho pejoratívne - neo prog.

Marillion je dnes jedna z najväčších rockových skupín mimo mainstream, Pallas a Twelfth Night síce formálne stále existujú, ale viac/menej na sporadickej báze ... ale to, čo dokázali I.Q. pred pár mesiacmi a práve v týchto dňoch dokazuje PENDRAGON, je markantnou ukážkou, že aj po štyridsiatich rokoch si možno štatút „vlajkovej lode“ nielen udržať, ale ho aj zásadne posilniť ...

» ostatní recenze alba Pendragon - Love Over Fear
» popis a diskografie skupiny Pendragon

---

Metaphor / The Pearl

Materiál albumu, o ktorom sa neformálne vravelo už na prelome rokov 2015 -2016 kapela definitívne nahrala a technicky upravila bez nejakej mediálnej publicity v priebehu leta a jesene roku 2018 a na svetlo sveta sa oficiálny nosič dostal symbolicky počas prvého týždňa roku 2019.
Teda práve 12 rokov po štúdiovej trojke „The Sparrow“ a rovných 20 rokov po kultovom debute „Starfooted“.

„The Pearl“ je opäť album koncepčný, tentokrát jeho libreto nie je sci-fi tématika, ale skôr príbeh z kategórie fantasy a celkom v réžii speváka Johna Mabryho. Hlavnou dejovou líniou je príbeh mladého muža, ktorý sa vydáva na cestu do sveta v mene svojho ľudu, aby získal vzácnu perlu z pazúrov hrozného draka. Ale ako postupne zistí, drak je najmenší z jeho problémov ...

Podotknem, že textová stránka je v celej histórii vlastnej tvorby u METAPHOR veľmi významná. John Mabry presvedčivo dokazuje skĺbiť vo svojich textoch epickosť Petera Gabriela z éry Genesis a filozofickú a intelektuálnu hĺbavosť Neila Pearta z Rush.

METAPHOR sú hudobne formálne považovaný za neo-progovú kapelu, ale tento termín je v ich prípade hodne ošemetný. Štruktúra ich kompozícií, množstvo motívov, muzikantských nápadov, zmien tempa a nosných línií je bežne taký bohatý a častý, že i pri viacnásobnom posluchu ich albumov si toho príliž veľa nemusíte zapamätať a stále máte možnosť niečo nové, predtým ukryté - objavovať. Oproti majorite neo-progových spolkov je toto beh na dlhú trať a ich produkciu možno skôr zaradiť medzi hudobné telesá z kategórie „Eclectic Prog“.

Inštrumentálne v skupine dominujú gitarista Malcolm Smith, v hre ktorého sa spája predovšetkým invenčnosť a nápaditosť Steve Hacketta, nervnosť a razancia riffov Roberta Frippa, ale aj nevyspytateľnosť a istá prekvapivosť, akú bolo možné počuť u Gary Greena (Gentle Giant) a nesmierne variabilný ale aj univerzálny klávesista Marc Spooner (mimo METAPHOR pôsobí paralelne aj v ďalších rôznorodých rockových zoskupeniach v Californii). Skvelý textár John Mabry má skutočne príjemnú farbu hlasu, skvele intonuje i frázuje, v niektorých recenziách (skôr fanúšikov, ako oficiálnych profesionálnych recenzentov) som však postrehol výhrady voči akejsi jedno-rozmernosti (t.j. malej dramatičnosti) jeho vokálneho prejavu, vzhľadom na bohatstvo a popisnosť textovej zložky k hudbe METAPHOR (inak spolu s bubeníkom Gregom Millerom sú členmi aj ďalšej progrockovej skupiny z Californie – MIND FURNITURE).

Album „The Pearl“ na ploche takmer 62 minút prináša deväť kompozícií, pričom osem z nich sa pohybuje v časovom intervale od 6 po necelých 10 minút, teda žiadny klasický progrockový opus sa tu nenachádza – koncept tematického albumu je riešený v stredne dlhých uzavretých songoch.

Tentokrát nebudem popisovať jednotlivé parciálne skladby, vnímam to ako pomerne zavádzajúce pre bohatstvo motívov, melodických riffov, častých zmien tempa a aranžérskych zvratov. Tých je tu aj po mnohých počutiach skutočne viac, ako dosť.

Budem sa opakovať, ale je to principiálne stále základná filozofia hudby legendy Genesis (veď boli v rannej ére ich cover bandom) z obdobia pôsobenia Steve Hacketta v nej, s markantnými prímesami skladateľských štruktúr Gentle Giant a občasnou razanciou a zriedkavejšie i zmysluplne riadenými disharmonickými plochami King Crimson. Samozrejme najpodstatnejšou zložkou hudby METAPHOR je ich vlastný, skutočne originálny a nenapodobiteľný špecifický prínos, čo je najvýznamnejšou pridanou hodnotou celkového výsledného efektu tak tohto albumu, ako aj ich troch predošlých.
Aj keď album „The Pearl“ vyšiel, ako jeden z úplne prvých v tomto kalendárnom roku (čo je istým spôsobom jeho handicap), pre mňa bude v jeho konečnom účtovaní celkom nepochybne v okruhu favoritov na to najlepšie, čo v tomto období do sveta progresívneho rocku pribudlo.

Resumé:
Progresívne rocková scéna v USA je v súčasnej dobe nesmierne bohatá a detailne ju mapovať je pomerne obtiažne, lebo v dobe po miléniu vznikajú nové kapely a projekty, ako huby po daždi.

Tak, ako v 70. rokoch tu bol (takmer) úplný deficit art rockových skupín (v porovnaní s globálnou situáciou v celej Európe), súčasná produktívna generácia rockových muzikantov si to kompenzuje naozaj masívne.

Za posledných 20 rokov, čo túto scénu sledujem, môžem povedať, že päť skupín z tejto krajiny ma hudobne ovplyvnilo i formovalo celkom zásadne (jasné, môžete namietať, že aj Spock's Beard, ale títo majú v krajine i vo svete tak špecifický štatút, asi ako Marillion v Euroregióne popri zvyšnej progrockovej scéne).

Sú to Echolyn, Discipline, Iluvatar, Advent a METAPHOR. Všetky tieto kapely sú na scéne plus-mínus 30 rokov (Metaphor najmenej – 26).

Mimo štandardne produktívnych Echolyn všetky ostatné kapely vydali za dobu svojej existencie oficiálnych plnohodnotných štúdiových albumov, ako šafránu (Discipline, Iluvatar a Metaphor po štyri, Advent iba tri).

... a každý z týchto albumov je v mojom ponímaní progresívnej rockovej hudby vlastne jedna ... perla (The Pearl) ...

» ostatní recenze alba Metaphor - The Pearl
» popis a diskografie skupiny Metaphor

---

Sanguine Hum / Now We Have Power

Nie je celkom jednoduché písať o kapele, pri ktorej podstatná väčšina informačnej munície už bola „vystrieľaná“ pri recenziách jej predošlých albumov (aj mojou zásluhou). SANGUINE HUM vydali tohto roku svoj štvrtý plnohodnotný štúdiový počin, pričom časové odstupy medzi jednotlivými sú symetricky trojročné. Popri tom im vyšiel aj jeden živý album a predvlani aj vyše dvojhodinový kompilačný (dvoj)disk s materiálom, ktorý sa duplicitne nenachádza na žiadnom rádovom nosiči, teda o kapele z aspektu súdobej frekvencie vydávania svojich produktov možno povedať, že je celkom potentná. Z personálneho aspektu došlo ku zaujímavej korekcii - bubeník Andrew Booker vyťažený aj v iných projektoch (No-Man, Henry Fool, etc.) odišiel, aby sa vrátil pôvodný člen SANGUINE HUM Paul Mallyon, avšak „iba“ v pozícii špeciálneho hosťa.

Album „Now We Have Power“ je kontinuálnym pokračovaním predošlého „Now We Have Light“ predovšetkým obsahom textovej stránky. Bizarný príbeh kombinujúci prvky post-apokalyptického a vedecko-fantastického príbehu s hlavným hrdinom, chlapíkom s menom Don tu pokračuje a hudobné výrazové prostriedky sú vlastne tiež logicky nadväzujúce na predošlý štúdiový produkt. Základom sú výrazné kompozičné útvary s časovým rozsahom oscilujúcim okolo piatich minút, v troch prípadoch doplnených kratučkými inštrumentálnymi medzihrami.

Predovšetkým prvé dve tretiny vyše hodinu trvajúceho albumu sú pre mňa nesmierne silné a sugestívne. Po krehkej a komornej „The View, Part.1“ prichádza prvý vrchol placky - „The View, Part.2“. Hlavný skladateľ, gitarista a výlučný sólový spevák v skupine Joff Winks má príjemne vyššie položený hlas a častá melanchólia a snivosť v jeho vokálnom vyjadrovaní pôsobí na mňa, ako zásah do čierneho. „Skydive“ je hypnotická inštrumentálna skladba, pre túto kapelu s charakteristickou výstavbou a po krátkej klavírnej vyhrávke „Retreat“ prichádza úder na solar – dvojica „Speak to Us“ a sedem minútovka „Devachan Don“ sú hlavné pasáže albumu, ktoré od prvého počutia spôsobili to, prečo ho aj komplexne radím tak vysoko. Tomuto sa vraví „láska na prvý posluch“ a asociácie, ktoré sa pri tom odohrávajú (pravidelne) v mojom vnútri sú verbálne ťažko popísateľné.

Dve kratšie skladby, rocková a predovšetkým gitarová „Pen! Paper! Paper! Pen!“ a nádherne ambientná „Flying Bridge“ sú ideálnym môstikom pre ďalší vrchol placky „Bedhead“. „Quiet Rejoicing“ okrajovo evokuje to, čo robil Jon Anderson na svojou kultovom prvom albume „Olias of Sunhillow“ „Speech Day“ je interesantná najmä preto, že tu spieva ako hosť prekvapujúco aj Kimara Sajn, inak klávesák a bubeník hrajúci v minulosti aj s US legendou avantgardného progu, kapelou Thinking Plague . „A Tall Tale“ je ďalšia kompozične v podstate charakteristická inštrumentálka SANGUINE HUM a nádherná „Flight Of The Uberloon“ je veľmi efektne obohatená o hosťujúcu účasť hráča na trúbku Marka Kesela. „Swansong“ je neprekvapujúci názov epilógu albumu, melancholická pomalšia skladbička s precíteným vokálom Joffa Winksa.

SANGUINE HUM má dve veľmi výrazné osobnosti. Matt Baber je pre mňa, náročného a rozmlsaného prog rockera synonymom toho, že fenomén vynikajúceho hráča na celú plejádu klávesových nástrojov a elektronických krabičiek a komponentov netreba hľadať iba v radoch veľkých kapiel a dinosaurov. Joff Winks nie je gitarový čarostrelec a prstokladový kúzelník, ale sila jeho pomerne jednoduchých riffov a častého používania akustickej gitary je ďaleko údernejšia a efektívnejšia, ako výkony celej plejády „Guitar Heroes“. Obrovská skladateľská chémia medzi týmito dvoma priateľmi už od dávnych školských čias je prepojená a potvrdená tretím do partie, taktiež skvelým basgitaristom Bradom Waissmanom. A návrat strateného syna za bicími (Paul Mallyon) celkovému vyzneniu soundu SANGUINE HUM nepochybne tiež len a len prospel.

Recenzenti z celého sveta môžu písať trebárs, že táto kapela sa vzhliadla predovšetkým v odkaze Stevena Wilsona a hlavne jeho Porcupine Tree. Vôbec by som to nepovedal (aj vzhľadom na vznik, vývoj a smerovanie týchto nadaných hudobníkov) - SANGUINE HUM je stále úplne svojskou a úplne originálnou kapelou, ktorá stále vie výborne a citlivo kombinovať ingrediencie post rocku, (neo)prog rocku, jazz rocku a Canterburskej scény. Britský, ale aj svetový progresívny rock obohacujú takým spôsobom, ktorý necháva trvalú stopu a celkom nepochybne nezapadnú v priemere a šedi mnohých kapiel, snažiacich sa kopírovať a priblížiť veličinám subžánru.

„Now We Have Power“ je pre mňa celkom presvedčivo tohtoročným albumom N.1 vrámci všetkých kategórii rocku a metalu.

» ostatní recenze alba Sanguine Hum - Now We Have Power
» popis a diskografie skupiny Sanguine Hum

---

Perfect Beings / Vier

Johannes Luley patrí mojím uhlom vnímania k tým muzikantom, skladateľom, aranžérom a predovšetkým hľadačom vyjadrovacích možností hudby, akých vo svete sofistikovanej rockovej hudby nie je zase až tak veľa. Asi nie je workoholik typu Stevena Wilsona, či Clive Nolana, ale pomaly a iste za sebou zanecháva stopu veľmi zaujímavej tvorby, aspoň pre tých, čo sa o ňu začnú aktívnejšie interesovať ...

Pozoruhodná „Yesovská“ jednorázovka MOTH VELLUM, dva sólové albumy s rôznorodou hudobnou orientáciou (prvý je reminiscenciou na „Olias of Sunhillow“ Jona Andersona, ten druhý, „Qitara“ je nevšednou variáciou gitarového hrania vo „fusion“ subžánri) a prvé dva albumy stále aktuálnej kapely PERFECT BEINGS, toto všetko sú markantné dôvody, prečo ma tento človek v nekonečnej záplave rockovej hudobnej produkcie zásadne zaujal.

Nespochybniteľná ambicióznosť nového, tretieho albumu tejto skupiny je preto celkom prirodzená.

Nazvať tretí štúdiový album „Vier“ sa môže javiť v prvom momente nezvyčajné, ale má to svoju logiku. Johannes Luley je pôvodom rodák z Nemecka a termín „štyri“ sa vzťahuje ku štyrom dlhým kompozíciam, ktorých jasnou koncepčnou inšpiráciou je (pre mnohých kontroverzný) epos legendy YES „Tales from Topographic Oceans“.

PERFECT BEINGS je však regulárna kapela a jej definitívnemu výrazu dáva tvár nielen gitarová (na tomto albume aj basgitarová) hra Johannesa Luleya, ale aj hlasový rozsah a farba spevu Ryana Hurtgena, rozmanite farebná hra klávesistu Jesse Nasona a „slabosť“ na špičkových (pôvodne metalových) bubeníkov, ktorú Johannes Luley evidentne stále má (Sean Renert je veterán, ktorý prešiel cez legendy Cynic, Death, či Gordian Knot).

Všetky štyri kompozície albumu sa svojim rozsahom blížia ku 20 minútovej hranici a sú formálne členené do kratších hudobných útvarov, pričom si však udržiavajú celkovú kompaktnosť.

Štvordielna „Guedra“ predstavuje najprirodzenejšiu kontinuitu s tým, čo kapela vytvorila na prvých dvoch albumoch, trblietavé harmónie, anjelské vokály (... niekedy mám fakt pocit, ako keby sa Paul Mc Cartney pustil do progresívneho rocku), éterická atmosféra a krásny saxofón v záverečnej „Enter the Center“ ...

Taktiež vo štvordielnej „The Golden Arc“ sa atmosféra výraznejšie mení, je viacej „klasicky“ symfonická a možno tu aj vystopovať odkazy trebárs na King Crimson z éry „Larks' Tongues in Aspic“, či avantgardný jazz-fusion trebárs v podaní Mahavishnu Orchestra ... všetko je to o našich hudobných vedomostiach, či miere napočúvaného. Globálne by som epos „The Golden Arc“ označil za najambicióznejšiu kompozíciu albumu „Vier“.

Päťdielna „Vibrational“ začína štruktúrou elektronickej slučky, ako od Briana Ena, neskôr prejde do tajomnejšej, patetickej polohy a záver („Insomnia“) opäť istým spôsobom upokojí bohate rozkošatenú a členitú kompozíciu.

„Anunnaki“ je tiež zložená z piatich parciálnych útvarov, striedajú sa tu dynamické a komornejšie pasáže, ale celkové vyznenie eposu zase viac pripomenie spôsob skladania a aranžovania kapely z obdobia prvých dvoch albumov.

Plocha vyše 72 minút, nespočetné množstvo motívov, emócii a hudobných nálad - to je celkom nepochybne beh na dlhú trať aj pre otrlého poslucháča sofistikovanej hudby. Album „Vier“ vyšiel hneď začiatkom tohto roku, ale silný vzťah k nemu som si budoval postupne, každým ďalším vypočutím, nebolo to prvotné euforické nadšenie, ako viac/menej v prípade prvých dvoch albumov PERFECT BEINGS. Azda jeho osud bude obdobný, ako v prípade jeho „ideovej“ predlohy „Tales from Topographic Oceans“, teda časť verejnosti ho nie celkom prijme, ale je tiež možné, že pre viacerých hľadačov nie štandardných rockových ambicióznych diel ... bude časom aj monumentom ...

» ostatní recenze alba Perfect Beings - Vier
» popis a diskografie skupiny Perfect Beings

---

Tempano / Nowhere Now Here

Album roku?

Už niekoľko posledných sezón výročné hodnotenia a zostavovania rebríčkov z toho, čo bolo v uplynulom roku najlepšie, najvýraznejšie, či našim srdciam a ušiam v hudobnej oblasti najmilšie nijako zásadne neriešim ...

V poradí piaty plnohodnotný štúdiový album štvorice výnimočných hudobníkov, rodákov z venezuelského Caracasu sa objavil bez pátosu a akejkoľvek masívnej mediálnej propagácie. Na to je TEMPANO v širších hudobných intenciách asi značne málo známou kapelou v celosvetovom merítku, tobôž v subžánri progresívneho rocku, ktorého aktívne počúvanie je v podstate „výsadou vyvolených“.

Album „Nowhere Now Here“ (krásna to slovná hračka „Nikde – práve tu“) vznikal v čase posledných dvoch rokov a bol nahrávaný na troch rôznych miestach – v Miami na Floride, kde dlhodobo žije bubeník, producent a skladateľ Gerardo Ubieda, neformálny šéf kapely a vlastník loga TEMPANO, v meste Cary v Severnej Karolíne, kde žije a komponuje univerzálny a všestranný klávesák Giuglio Cesare Della Noce a samozrejme aj v Caracase, kde sú pôvodné korene tohto kvarteta.

Vlastne hnacím motorom, iniciátorom nahrávania a po ôsmych rokoch od predošlého diela „Selective Memory“ aj vydania tohto albumu je veľký priateľ kapely TEMPANO Alexis Lope Bello, hudobný producent a na tomto albume aj výhradný tvorca grafického dizajnu a autor textov v angličtine („Nowhere Now Here“ je mimo albumu „The Agony And The Ecstasy“ len ich druhým celoplošne spievaným albumom v jazyku anglickom, na ostatných albumoch dominuje španielčina).

Napriek bohatej zásobe zloženého hudobného materiálu sa kapela rozhodla limitovať a redukovať dĺžku vydaného albumu (49 minút) tak, aby ho bolo možné vydať rovnocenne aj vo forme vinylového nosiča.

Vo finálnej verzii sa nakoniec ocitli tri inštrumentálne kompozície a päť spievaných skladieb.

Úvodná „Nowhere“ a s ňou súvisiaca piata v poradí, kratučká „Now Here“, sú typickým experimentálnym hravým „fusion“ produktom TEMPANO a sú vlastne otváracími vstupmi na oboch stranách vinylovej verzie albumu. Tretia v poradí „Walker But Not William“, venovaná Greg Walkerovi, organizátorovi ProgFestu v Kalifornii je vďaka dominancii hosťujúceho Omana Pedreiru na husliach skôr koketovaním s formou avantgardnej klasickej hudby.

Päť spievaných trackov ukazuje gitaristu a jediného vokalistu v TEMPANO vo veľkej forme. Pedro Castillo sa najmä v 90. rokoch počas hibernácie progrockových TEMPANO živil ako spievajúci gitarista aj v pop/rockových projektoch, aj ako sólista a je skutočne známou a obľúbenou osobnosťou hudobného biznisu nielen v rodnej Venezuele, ale aj v španielsky hovoriacich regiónoch USA.

V „The Night Before The End“ je cítiť atmosféru a hudobný temperament Južnej Ameriky, „Daylight Moon“ je výrazný pompézny song s hardrockovým (resp. AOR) riffom v prostrednej časti a gradáciou v jej druhej polovici, „Whisper Of The Blade“ je skôr zasnená a melancholická záležitosť a „Acrobat Citizens“ má v podstate charakter dramatickej rockovej balady s výraznými syntetizátorovými plochami opäť v strednej časti.

Jednoznačným vrcholom albumu je záverečná skoro desaťminútovka „When Opposites Meet“, skutočná ukážka vrcholnej prog/fusion porcie s hosťujúcim Jeffom Zavacom na saxofóne.

Album „Nowhere Now Here“ je skôr akýmsi návratom do éry albumu „The Agony And The Ecstasy“ a dá sa povedať, že je tou prístupnejšou tvárou kapely voči širšiemu spektru prog/rockového poslucháčstva. Melodičnosť a priamočiara sila hudobného motívu tu víťazia nad zložkou experimentu a náročnejších jazzových pasáží, ako to bolo trebárs u albumu „Childhood's End“, či v menšej miere u „„Selective Memory“.

Nesmiernou devízou kapely TEMPANO je nevšedná hudobná rozmanitosť, schopnosť ľahkým a prirodzeným spôsobom miešať prvky rocku, jazzu, straviteľnejšej avantgardy a latino-americkej rytmiky do súdržného celku a nespochybniteľne skvelé inštrumentálne výkony všetkých štyroch členov kapely v prospech finálneho produktu.

V uplynulom roku som počul niekoľko naozaj výborných albumov, o niektorých možno povedať, že v istých konkrétnych aspektoch možno aj lepších, či interesantnejších, ako táto hodnotená placka ... ale ak mám povedať, kto a čo je pre mňa „album roku“ nezaváham ... TEMPANO a „Nowhere Now Here“

... skutočné perly a skvosty globálneho progresívneho rocku netreba hľadať u veľkých mien dávno za svojim zenitom, ale v menej prebádaných oblastiach, trebárs aj u kapiel „lokálneho charakteru“, ale prinášajúcich aj v dnešnej dobe ešte veľkú dávku invencie, niečo nevšedné, neopočúvané šablóny ... a hlavne prirodzenú radosť z komponovania a hrania hudobníkov, ktorá sa prenáša pozitívne na poslucháča ...

» ostatní recenze alba Tempano - Nowhere Now Here
» popis a diskografie skupiny Tempano

---

Yugen / Death By Water

Trochu obšírnejšie ...

... keď v roku 1997 vydala kapela z talianskeho Milána s názvom The Night Watch svoj debut a vlastne jediný album „Twilight“, hudobný svet bol obohatený o mimoriadne vzácny príspevok k najvýraznejšej ére fenoménu Genesis. V The Night Watch sa stretli dve veľmi silné hudobné osobnosti – gabrielovsky intonujúci spevák Simone Rossetti a hackettovsky skladajúci a hrajúci gitarista Francesco Zago, ktorý album navyše obohatil aj fragmentami crimsonovského chápania progresívneho rocku.

Platí však nepísané pravidlo, že dvaja kohúti na jednom smetisku nemôžu dlho spolu fungovať, muzikantské cítenie a ambície Francesca Zaga presahovali limity symfonického progrocku a neoprogu a tak veľmi nádejná kapela odišla do hudobnej histórie.

Simone Rossetti v tradícii ortodoxného soundu Genesis poskladal personálne celkom novú skupinu s kontinuálnym názvom The Watch a namieril ju do stále viac neoprogových vôd, ale to už je iný a známy príbeh ...

Francesco Zago sa verejnosti čiastočne vytratil z povedomia, aby v roku 2005 bol jedným z dvoch iniciátorov vzniku nahrávacej a vydavateľskej spoločnosti AltrOck Productions v Miláne, ktorá už viac, ako desaťročie veľmi výrazne prispieva k rozširovaniu obzorov skutočnej progresivity v hudbe a vydáva albumy skupín a projektov, spájajúcich subžánre ako sú symfonický progresívny rock, Canterbury, jazzrock/fusion, RIO a mnohé ďalšie do viac-menej jediného termínu „avant-prog“ a to nielen z Talianska, ale aj z iných krajín sveta. Prvou lastovičkou AltrOck Productions sa stal album symfonického projektu YUGEN, vlajkovej lode tohto vydavateľstva, s názvom „Labirinto d'Acqua“, vydaný na konci roku 2006 ...


Album „Death By Water“ je v chronológii tvorby YUGEN tretím vyložene štandardným a skladateľsky plnohodnotným štúdiovým počinom. YUGEN bol od počiatku postavený na skladateľských a aranžérskych schopnostiach tandemu Paolo "Ske" Botta / Francesco Zago, tretím vyložene stabilným členom projektu je pianista Maurizio Fasoli (a všetci traja sú aj súčasťou symfo-progových Not A Good Sign a ambientne znejúcich Empty Days).

Personálna variabilita ostatných členov projektu pochádza z prostredia v Taliansku hudobne klasicky vzdelaných a úspešne pôsobiacich hudobníkov ... príležitostne doplňovaných o osobnosti z výrazne spriaznenej, obdobne orientovanej americkej kapely THINKING PLAGUE.


Na pomerne úspornej časovej ploche albumu (42 minút) sa toho deje skutočne veľa. Hlavným atribútom je tu nesmierna rozmanitosť a rôznorodosť parciálnych kompozícií. Zatiaľ čo prológový album „Labirinto d'Acqua“, bol striktne inštrumentálny, na dvojke „Iridule“ spievala fragmenty Elaine Di Falco (Thinking Plague), na novinke mimo nej a tak, ako ona, tiež dvakrát dostáva priestor excentrická Dalila Kayros zo Sardínie.

Dramaturgia štyroch spievaných z celkove desiatich rôzne dlhých trackov je v konečnom dôsledku silne pôsobivá. Zatiaľ čo Dalila Kayros je hlasovo mixom istej hysteričnosti a afektovanosti (v pozitívnom zmysle slova) Bjork a punkovej priamočiarosti a drsného drajvu Niny Hagen, spev Elaine Di Falco je veľmi príjemný, hlbšie posadený mezzosoprán, vyvolávajúci príjemné melancholické a nostalgické pocity.

Navyše v úvodnej, pre YUGEN charakteristickej RIO kompozíci "Cinically Correct" text so slovíčkami v taliančine a japončine Dalila Kayros skôr šteká a vypľúva, ako spieva a v predposlednej expresívnej a pochmúrno-desivej "Der Schnee" je text pre zmenu v nemeckom jazyku (autor Duns Grünbein).

Oproti tomu, obe diametrálne odlišné a nádherné skladbičky, spievané Elaine Di Falco ("As It Was" a "A House") sú chronologicky dômyselne umiestnené za tie, čo spieva Dalila Kayros, čo má istým spôsobom aj efektný terapeutický účinok ...

Celý album „Death By Water“ je kompozične a aranžérsky dielom Francesca Zaga, na rozdiel od „Labirinto d'Acqua“ a „Iridule“, kde bol jeho rovnocenným partnerom Paolo "Ske" Botta. Akosi nepochybujem, že pri zostavovaní playlistu tohto diela mal Francesco Zago azda najväčšiu prácu a dilemu, čo zo zásobárne svojich skladieb a v akom poradí na CD uložiť.
Nakoniec sa mu to podarilo bizarne-fenomenálnym spôsobom a po mnohonásobnom posluchu to proste skvele funguje ...

Veľmi významné sú tu aj krátke skladby/fragmenty („Undermurmur“, „Ten Years after“, „Drum'n'stick“) v podstate odkazujúce na tvorbu King Crimson, resp. spôsob skladania muzikantov, ktorí prešli touto mimoriadne významnou kapelou pod vedením Roberta Frippa.

Titulná „Death by Water“ je nádherná ukážka melodického jazzového cítenia Francesca Zaga a skutočne evokuje niektoré najlepšie skladateľské kusy z repertoáru Pat Metheny Group.

Jazzovo/avantgardným cvičením sa dá nazvať zdanlivo nesúvisiaca dvojica na seba nadväzujúcich kompozícii „Studio 9“ a „As a Matter of Breath“, ista logika ich umiestenia na albume sa dá pochopiť asi skutočne až ich dlhodobejším posluchom.

„Death By Water“ ako celok nie je určite album pre každého, rozumej bežného konzumenta. Iste to nie je ani hudba pre nejakých falošných elitárov, či snobov, ale objavovať silu a skutočnú hĺbku takto koncipovanej hudby je niečo naozaj úžasné.

Projekt YUGEN je podľa môjho názoru najpresvedčivejší spôsob sebarealizácie a hudobného vyjadrovania sa osobnosti, akou Francesco Zago celkom nepochybne je. Aj týmto albumom YUGEN potvrdzuje, že patrí celkom prirodzene do rovnocennej spoločnosti zásadných telies subžánru, ako sú frankofónne legendy Univers Zero, Present, Art Zoyd, americké Thinking Plague, či 5UU'S ... dokonca v niektorých aspektoch ich už aj predstihuje ...

» ostatní recenze alba Yugen - Death By Water
» popis a diskografie skupiny Yugen

---

Perfect Beings / II

Dvadsať mesiacov po vydaní debutu prichádzajú Perfect Beings opäť s kožou na trh s albumom, ktorý oficiálne nesie označenie, ako onehdy jeho preslávený predchodca od Led Zeppelin. Už grafický dizajn obalu nosičov (tak CDs, ako aj už vydaných vinylov) vytvára kontinuitu – obrázok slnečnej koróny, prekrytej zatmením je tentoraz nahradený plne žiariacim kotúčom Slnka, nepriama to symbolika, že aj kvalitatívna úroveň ich hudobného materiálu sa posunula o ešte o nejaký level vyššie ...

Novinkový album na relatívne úspornom priestore, no s nepochybne efektívne využitým časom (oficiálny nosič má pod 50 minút) obsahuje obdobne, ako debut desať songov, aj keď tretia v poradí „Samsara“ je v skutočnosti predovšetkým klávesovým intermezzom pred jedinou dlhšou epickou kompozíciou a pravdepodobne zlatým klincom albumu, suitou „The Love Inside“.

Ale po poradí ...

Hlas kukučkových hodín otvára neformálnu poctu legende YES (už zase) v prológu „Mar Del Fuego“ (Ohňové more), venovanú najskôr obdobiu éry „Tales From Topographic Oceans“. Razantný klávesový nástup a následne Howe-ovské gitarové vyhrávky a Squire-ovsky duniaca basa prechádzajú plynule do krátkej spievanej pasáže za doprovodu klavíru a flauty v pozadí.

„Cryogenia“ je relatívne pokojný a ešte nie zásadne výrazný song so zasneným spevom Ryana Hurtgena, avšak už s vokálnou evokáciou Paula McCartneyho.

Spomínané jeden a pol minútové prelúdium „Samsara“ je však predohrou ku skutočnému majstrovskému dielu: „The Love Inside“. Predstavte si, že sme v paralelnom svete, alebo alternatívnej realite. „YES“ v zložení Steve Howe, Chris Squire, Patrick Moraz (radšej on, ako pompézny Rick Wakeman, kvôli predsa len výrazne ostrejším a jazzovejšie ladeným klávesám Jesse Nasona vo vygradovanej časti kompozície), trebárs Alan White ... a Paul McCartney za mikrofónom ... takto nejako by znel jeden z vrcholných eposov tejto fiktívnej kapely s ich tradičnou aranžérskou dramaturgiou A-B-A´, teda úvodná spievaná pasáž, dramaticky stupňovaná inštrumentálna časť a opäť návrat ku spievanej pasáži s mierne modifikovaným nosným motívom a posolstvom z úvodu ...

Skutočná sila Perfect Beings je však aj v bežnom rozmere (prog)rockovej kompozície. „Volcanic Streams“ pre mňa asi najhypnotickejšia záležitosť od tejto kapely vôbec, je v skutočnosti geniálne jednoduchý song. Prvá jeho časť je klavírny gradovaný, nepokojný, až zlovestný motív, ktorý sa nenúteným gitarovým vstupom veľmi plynulo v polovici zlomí do efektne spievanej povznášajúcej časti druhej.

„The Yard“ akoby vypadol z niektorého sólového albumu Paula McCartneyho. Johannes Luley tu však v závere vystrihne úchvatné gitarové sólo, na ktoré by bol nepochybne hrdý aj sám Pat Metheny, jeho druhý výrazný vzor mimo Steve Howea.

Aj na tomto albume si Perfect Beings neodpustili exkurziu do 80. rokov na európskej scéne. Razantná basa Johna Taylora, rezonujúca gitara Andyho Taylora, rozšafný a trochu afektovaný spev Simona Le Bona ... to sú Duran Duran, ako vyšití z obdobia ich najväčšej slávy v skladbičke „Go“ ...

Steve Hogarth a jeho H-Band nám zase predvedú ukážku z typického frázovania v krásne ubolenej, lyrickej kompozícii „Rivermaker“. Ryan Hurtgen tu oduševneným hlasom presvedčivo dokazuje, že sa môže smelo rovnať aj tejto speváckej ikone progresívneho rocku.

„Cause And Effect“ radšej nebudem porovnávať s nijakým fiktívnym hudobným vzorom, je to jeden z osobitých klenotov tejto kapely. V štandardnej stopáži tejto skladby sa toho deje skutočne celkom dosť (s yesovským jamovaním Howe/Squire uprostred) a záverečná excentrická Morazovská pasáž Jesse Nasona na klávesách pôsobí nádherne kontrastne v protipóle s upokojujúcim spevom Ryana Hurtgena.

„The Trill Seeker“ ako epilóg má atmosféru toho najlepšieho z klasickej tvorby Davida Sylviana v ľahko melancholickom opare s hosťujúcou speváčkou v záverečnom refréne spolu s Ryanom a z dramaturgického aspektu je skvelým ťahom istého upokojenia a uvoľnenia na záver skutočne dynamického, štylisticky rozmanitého a variabilného albumu.

Výraznou črtou Perfect Beings (mimo nesporných inštrumentálnych schopností všetkých členov skupiny) je sila melódie. Druhý album tejto pätice z Californie nie je ani formálne koncepčný a mimo „The Love Inside“ neobsahuje žiadnu dlhšiu epickú suitu. Títo erudovaní hudobníci s nenútenou ľahkosťou kombinujú ingrediencie britského art rocku (samozrejme predovšetkým YES), inteligentného popu a jemné náznaky jazzu a aspoň dosiaľ si nepotrebovali dokazovať komplikovane štruktúrovanými mega-skladbami, kde by to mohli potenciálne nasmerovať, aj keď na to celkom evidentne majú.

Hodne skladateľského a aranžérskeho priestoru na „dvojke“ dostal spevák, textár, klavírista a skladateľ Ryan Hurtgen a pôvodnú dominanciu Johannesa Luleya tentokrát minimálne vyrovnal. Jeho príjemný (zamatový) tenor dokazuje, že hranice jeho možností nie sú zďaleka vyčerpané, v pozitívnom zmysle slova je to spevácky chameleón.

Osobne mám pri (častom) počúvaní tohto albumu veľmi dobrý pocit aj z klávesáka Jesse Nasona (z tých Morazovsko výrazných, ale aj v pozadí hraných, podfarbujúcich plôch). Rytmickej sekcii Dicki Fliszar / Chris Tristram niet vôbec čo vytknúť (budem sa opakovať, ale Tristam a Luley sú skutočne novodobá inkarnácia legendárneho tandemu Squire/Howe).

Dokonalé Bytosti sú v nekonečnej záplave novodobých, progresívny rock v rôznych podobách a modifikáciách hrajúcich skupín mojím pohľadom niečím vysoko nadpriemerným, ak už nie výnimočným.

S veľkou dávkou zvedavosti a aj nedočkavosti budem sledovať, kde sa bude ďalej uberať ich (spoločné) hudobné smerovanie a osud ...

» ostatní recenze alba Perfect Beings - II
» popis a diskografie skupiny Perfect Beings

---

Perfect Beings / Perfect Beings

Pre znalú, prog rockovú poslucháčsku verejnosť bolo nepochybne prekvapujúce, keď nádejne sa rozbiehajúca kapela MOTH VELLUM ukončila svoju činnosť, sotva vydala svoju úspešnú a pozitívne akceptovanú prvotinu.

Johannes Luley sa potom na istú dobu uchýlil ku práci na svojom sólovom projekte „Tales From Sheepfather's Grove“, ktorý je poctou hudobnému svetu skupiny YES (najmä konceptu Jona Andersona na albume „Olias Of Sunhillow“, ale parciálne aj Vangelisovi, Mike Oldfieldovi, či írskym Clannad).
Istým spôsobom osudným mu však bolo stretnutie so spevákom, textárom a skladateľom Ryanom Hurtgenom. Ľudská a hudobná chémia medzi týmito dvoma muzikantmi je nespochybniteľná.

Johannes Luley je (vlastným vyjadrením) ovplyvnený technikou hrania na gitaru troch jej svetových gigantov: klasického rockera Jeffa Becka, jazzového (fusion) gitaristu Pata Methenyho a predovšetkým art rockovej ikony Steve Howea.

Farba hlasu, jeho rozsah a frázovanie u Ryana Hurtgena je originálnym a bizarným mixom toho, čo poznáme v podaní Paul McCartneyho, Rolanda Orzabala (Tears For Fears) a v dramatických a vypätých polohách aj Steve Hogartha (Marillion).
Čo môže vzniknúť spojením týchto základných atribútov ?

V priebehu roku 2013 sa terajší PERFECT BEINGS vyprofilovali na klasický a na jednotlivých postoch celkom rovnocenne zostavený kvintet a ako nosnú ideu si vybrali post/apokalyptický sci-fi príbeh o umelej inteligencii ... ale aj o láske, ktorý drží neformálne rôznorodý, variabilný a dynamický hudobný materiál skutočne pevne pokope.

Album sa začína dvoma kratučkými, pop-rockovými skladbičkami a exkurziou do 80. rokov do Veľkej Británie. Najprv v „The Canyon Hill“ spev cez vocoder a okamžite máte pred očami duo The Buggles ... a budúcich členov YES - Trevora Horna a Geoffa Downesa a variáciu na „Video Killed the Radio Star“.

Hneď za tým akoby alternatívne psychedelickí XTC na nás vypustili svoj (v tej dobe) najnovší song „Helicopter“, s celkom nepochybne zaručenými hitovými ambíciami.

Atmosféra albumu sa však radikálnejšie mení, sme síce stále na Britských Ostrovoch ale späť v 70. rokoch a art rockeri 10cc na nás útočia s kompozične náročnejšou „Bees And Wasps“.

„Walkabout“ je najdlhšou záležitosťou na placke a postupne prechádza z akustickej polohy do klávesovo snivej pasáže, graduje výraznou gitarovou časťou opäť k náhlemu zlomu do krajiny zasnených klávesových plôch a vzdialenému spevu Ryana Hurtgena. Nádherný kúsok...

„Removal of the Identity Chip“ ... je vzorovou ukážkou hybridného (ale skvelého) prejavu Ryana, kde pendluje práve medzi hlasovými odtieňmi Paul McCartneyho a Rolanda Orzabala. Zo spievanej prvej časti skladba prechádza do úžasnej druhej polovice a zrazu sa ocitáte v kostole vo švajčiarskom Vevey v roku 1977, kde YES práve dokončujú svoj album „Going for the One“ a Rick Wakeman a Steve Howe tu predvádzajú jeden zo svojich početných inštrumentálnych „súbojov“...

„Program Kid“ je v kontexte tvorby PERFECT BEINGS vlastne takmer charakteristickou ukážkou, ako prejsť až z mdlo kľudnej časti do dramatickej (až hysterickej) polohy druhej.

„Remnants of Shields“ je naproti tomu pokojne plynúca, éterická skladbička.

„Fictions“ song v strednom tempe kde sa rovnomerne striedajú pasáže spevu Ryana a gitarových plôch Johannesa.

„Primary Colors“ je relatívne krátky kúsok, ale patrí k mojim zásadným obľúbencom na tejto prvotine kapely. Najviac tu cítim vo vokálnych plochách odkaz na Steve Hogartha, aj keď je to najskôr ... subjektívne.

„One of your Kind“ epilóg a druhá najdlhšia skladba tejto dosky. Možno by konečná gradácia albumu chcela o niečo inú dramaturgiu a niečo podstatne výraznejšie a dôraznejšie na koniec, ale globálne je to aj tak celkom slušný track.

Prológový album PERFECT BEINGS je veľmi príjemným a vysoko kvalitným mixom tradičného progresívneho rocku (iste nie neo progu), sofistikovaného popu (toto nie je vôbec pejoratívne označenie, naopak...) a vo veľmi jemných náznakoch aj fragmentov jazzu. Celým albumom sa nesie silný duch gitarovej inštrumentálnej filozofie a hernej techniky Steve Howea, ktorú predvádza Johannes Luley. Áno, tento faktor je pri všetkej úcte ku skvelým ostatným inštrumentalistom v kapele, aj ku veľmi pôsobivému spevu Ryana Hurtgena jasne dominantným faktorom a poznávacím znamením tohto nového hudobného zoskupenia.

Oproti MOTH VELLUM sa však PERFECT BEINGS totálne vymaňujú z akéhokoľvek porovnávania s vzorom YES a reč o klone, skrytom plagiátorstve, či niečom obdobnom sú v tomto prípade definitívne pasé.
Muzikantský prejav PERFECT BEINGS je o širokospektrálnej variabilite nápadov, inšpiračných zdrojov, skladateľských a aranžérskych znalostí a schopností.

... a vôbec nie je treba pochybovať, že to (naj)lepšie od nich ešte len príde...

» ostatní recenze alba Perfect Beings - Perfect Beings
» popis a diskografie skupiny Perfect Beings

---

Tea Club, The / Grappling

Dlhodobejšie mám vnútorný pocit, že hudobná produkcia, vývin a smerovanie amerických rockových skupín, pohybujúcich sa v teritóriu, ktorému sa stále dá hovoriť „tradičný progresívny rock“ sú variabilnejšie a invenčnejšie, ako to, čo sa napríklad deje na scéne britskej, kde prog rockové kapely (rozumej predovšetkým tie, ktoré sú označované ako neo progové) viac-menej cirkulujú v akomsi začarovanom kruhu už viac, ako dve dekády.


The TEA CLUB sú mojím videním (a počutím) práve jednou z tých najzásadnejších, ktoré obohacujú v aktuálnej dobe bežné prog rockové klišé, šablóny a postupy predsa len o prvky, ktoré zbehlejší a istým spôsobom aj presýtený konzument hudby z tohoto subžánru jednoznačne privíta a obohatia ho o širšie a novšie dimenzie.


„Grappling“ je veľmi interesantným krokom tejto skupiny po pomerne ambicióznom a art rockovo orientovanom predošlom albume „Quickly Quickly Quickly“, starom tri roky.
Základom aj tohto albumu je časovo striedma (klasicky vinylová) minutáž, ale zato s nahusteným hudobným materiálom, vyznačujúcim sa kompozičnou rôznorodosťou, bohatými epickými textami a relatívne komplikovanejšími štruktúrami jednotlivých songov... Myslím, že v tomto prípade „nehrozí“, že aj po niekoľkých jeho vypočutiach si, vám bude nejaký jednoduchý vlezlý hudobný motív otravovať hlavu ...



Album otvára rýchla, dynamická a pomerne v optimistickom duchu stavaná „The Magnet“. Najvýraznejšími nástrojmi sú špecificky sa prepletajúce gitary oboch bratov McGowanovcov. Už od prvej skladby však ten, kto má napočúvanú predošlú diskografiu The TEA CLUB zisťuje, že pôvodne rovnocenne rozložené vokálne party oboch bratov sa stávajú stále viac dominantnou záležitosťou Dana (má vyššie položený, výraznejší a naliehavejší hlas) a zložitejšie gitarové pasáže sú stále viac doménou Patricka (tento poznatok je evidentne overiteľný z novších koncertných fragmentov skupiny, predovšetkým na youtube).


„Remember Where You Were“ je tradičnejší epický prog rockový kúsok a aj keď The TEA CLUB vlastne nemožno priamo a jednoznačne prirovnávať k žiadnej art rockovej veličine 70. rokov, kompozične v tomto momente najviac pripomínajú výstavbou, štruktúrou a dramatizáciou tracku Genesis z doby „Foxtrot“.


„Dr. Abraham“ je atmosférou, textom a celkovým feelingom najtemnejšou skladbou na albume. V tomto prípade je evidentné, že kapela bola v spoločnosti švédskych Beardfish počas ich amerického turné v roku 2012. Štylizácia tejto skladby, ale aj vokálne frázovanie Dana v závere tejto kompozície je, akoby vypadli z pera a hrdla ich bossa, Rikarda Sjöbloma a pre mňa je veľmi potešujúce, že sa McGowanovci inšpirovali týmito spriatelenými retro-progermi.


„The Fox in the Hole“ je relatívne najkratšia, najvtipnejšia, najvzdušnejšia a najbezstarostnejšia skladbička s jemným sláčikovým introm (aj outrom) Jamie Wolffa a je istým náladovým protipólom ku predošlému tracku.


„Wasp in a Wig“ zase vnímam, ako istú poctu už skúsenejším krajanom Echolyn. Dan McGowan sa tu spevácky skutočne štylizuje, ako Ray Weston (aj viacnásobné vokály na konci skladby sú proste echolynovské) a inštrumentálne vyznenie celkovo pôsobí, akoby autor hudby bol v tomto prípade sám Brett Kull.


Záverečná desať minútová „The White Book“ je vlastne na tomto albume najklasickejšie stavaný epický song s pevným podkladom z Hammondov a vyšperkovaný jemnými fragmentami gitár, decentnou rytmikou a dramatickou gradáciou spevu Dana.


The TEA CLUB je predovšetkým hudobnou ambíciou bratov Dana a Patricka McGowana. Pri nahrávaní albumu „Grappling“ im však skutočne dôstojne sekundovali aktuálni spoluhráči. Reinhardt McGeddon uprednostňuje zvuky a farby klasických klávesových nástrojov a jeho hra pôsobí účelne, nevtieravo a myslím, že vyjadruje McGowanovské cítenie progresivity v hudbe dokonale. Basák, huslista a violončelista Jamie Wolff je nepochybne skvelou voľbou kapely v tomto období jej existencie a spolu v USA už s rešpektovaným bubeníkom Tony Davisom vytvára rytmickú sekciu, akú by si prialo iste hodne iných kapiel, kde je značná miera dominancie v rukách gitaristov a spevákov (v tomto prípade navyše aj bratov).


Americká kapela The TEA CLUB na albume „Grappling“ žiadnu Ameriku neobjavuje, samozrejme sa to nedá. Keď som však čítal jedno z prvých bežných hodnotení tohto albumu na hudobných serveroch, bola tam aj drobná zmienka, že „Grappling“ nie je placka predovšetkým o inštrumentálnej kvalite, zvuku, či inej muzikantskej odbornosti ... je to proste album o vízii ...
Vlastne to tiež tak cítim ...

» ostatní recenze alba Tea Club, The - Grappling
» popis a diskografie skupiny Tea Club, The

---

Moth Vellum / Moth Vellum

Santa Monica - California je miesto, kde má oficiálny domov mladá americká kapela, ktorá mi prináša iba radosť zo života vo chvíľach, keď si pustím túto ich prvotinu.


Moth Vellum založili Tom Lynham (klávesové nástroje) a Johannes Luley (gitary), neskôr sa k nim pridali Matt Swindells (bicie, spev) a Ryan Downe (basgitara, sólový spev). Nepriamo sa tak vytvorili "dve neformálne dvojice": Johannes Luley je akoby novo reinkarnovaný Steve Howe. Často mám pocit, akoby hral yesovské gitarové party s ešte väčšou ľahkosťou, ako samotný Howe. Tom Lynham pripomína svojou decentnou hrou na klávesy podstatne skôr Tony Banksa z Genesis, ako pompézneho Ricka Wakemana, alebo jazzového Patricka Moraza z Yes. Obaja títo muzikanti sú evidentne skladatelia inštrumentálnej časti produkcie Moth Vellum. Na druhej strane obaja členovia rytmickej sekcie sú súbežne aj výborní speváci. Ryan Downe ma pomerne vysoko posadený hlas, ktorý evokuje najmä hlas Jona Andersona z Yes, ale v niektorých polohách aj Stinga z éry Police, a predovšetkým ich albumu Synchronicity. Vokál bubeníka Matta Swindellsa v kapele plní asi tú istú funkciu, ako hlas Chrisa Squirea v Yes.


Šesť kompozícii na takmer hodinovom albume prináša predovšetkým oslavu a hold art rocku 70. rokov, množstvo reminiscencií na tvorbu Yes, resp. ich americkej obdoby staršej tvorby - Starcastle, ale v žiadnom prípade nejde o nejaký plagiát, myslím si, že ani klon. Istú nostalgiu za 70. rokmi evokuje aj obal bookletu CD - ako keby vypadol z dielne štúdia Hipgnosis (obaly vinylových albumov Pink Floyd, Wishbone Ash a mnohých ďalších).


Samotný album má atmosféru podobnú, akú som cítil pred 30 rokmi z "Going For the One" kapely Yes - akordy gitár a skvelej steel gitary Johannesa Luleya často pripomenú fragmenty z "Turn of Century", alebo z eposu "Awaken", občas mám aj pocit, že počujem Steve Howea vo vrcholej forme z doby albumu Relayer.


Klávesová pasáž uprostred skvelej Walk it Off zase pripomenie hru Ricka Wakemana v časti I Get Up, I Get Down z titulnej skladby Close To the Edge. Keďže album neobsahuje žiadnu vatu, ani sekundu hluchej sekvencie, ťažko sa vyberá nejaký vrchol tejto placky, ale všeobecne je zaňho považovaná najdlhšia skladba Salvo (13:34), zásluhou istej komplikovanosti, s množstvom hudobných nápadov, umne skĺbených do dokonalé fungujúceho celku. Efektne pôsobí aj rozdelenie kompozície Against the Suns na dve časti, predelenej skladbou Walk it Off. Celkove album graduje a dokonale popiera komerčnú filozofiu zostavovania skladieb v poradí od najsilnejších k priemerným a slabším.


Prvotina Moth Vellum sa síce objavila na trhu koncom minulého roku, ale keďže vyšla neznámej kapele vo vlastnom náklade, bez akejkoľvek promo kampane, trvalo jej to chvíľku, kým prerazila, aspoň medzi znalcov a fajnšmekrov. Nepochybujem, že o to dlhšia bude jej životnosť medzi poslucháčmi, ktorí kvalitnej hudbe fakt rozumejú. Hodnotenie: 4,5 (s tendenciou hore...)


5. 10. 2008

» ostatní recenze alba Moth Vellum - Moth Vellum
» popis a diskografie skupiny Moth Vellum

---

Advent / Silent Sentinel

Byť vo svete progresívneho rocku rešpektovanou a etablovanou kapelou a vydať behom 26. rokov svojej existencie tri štúdiové albumy (a nič navyše, podotýkam) v takmer pravidelných deväťročných cykloch ... hmmm, aj takto môže vyzerať prejav funkčnosti a životaschopnosti rockového telesa ...

ADVENT sa stali vďaka svojbytnosti hudobnej produkcie a špecifickým aranžmánom svojich progresívnych kompozícii vlastne vlajkovou loďou toho, čomu sa začalo nie tak dávno vravieť „pastorálny prog rock“ (zásadne si nemýliť s termínom kresťanský rock a jeho predstaviteľmi, kapelami, ako Servant, Third Day, a predovšetkým Petra, u ktorých je majoritou vo vyznení celku religiozita textov a až následne samotná hudobná kompozícia).

Roky strávené hudobnými aktivitami bratskej dvojice (Henry a Mark Ptak) v prostredí katedrálových a chorálnych zoskupení, ale aj ich inklinácia ku vážnej hudbe vtlačili silnú pečať i do finálnej tvorby ADVENT. Čarovná na hudbe tejto skupiny je však práve vyváženosť medzi pastorálnym trendom skladateľského vkladu Henryho Ptaka a vyložene art/prog rockovo cítiacim skladajúcim gitaristom (a vlastne multiinštrumentalistom) Alanom Benjaminom.

Pôvodne štvorčlenná zostava ADVENT sa v ostatných rokoch (a ich sporadických koncertoch v teritóriu USA) stabilizovala na šesťčlennú zostavu, ktorá nahrala celý, vyše 77 minútový album...

... album dlho očakávaný, istým spôsobom novátorský, s mnohými fragmentami fenomenality, ale napriek tomu že som veľký priaznivec tejto kapely aj toho, čo vytvorila si neodpustím isté kritické postrehy, týkajúce sa celkovej dĺžky albumu a s ňou súvisiace zloženie existujúceho tracks-listu.

V prípade albumu „Silent Sentinel“ by efekt jeho údernosti a priaznivého dopadu na poslucháča pri inej verzii konečného usporiadania skladieb ešte rapídne narástol. Medzi nosné a nesmierne výrazné skladby sú zakomponované nie práve najšťastnejším spôsobom polo-akustické gitarové etudy – improvizačné duetá dvojice Alan Benjamin, Greg Katona („The Uncharted Path“, „Reloj de Sol“, „12/12“, „Second Thoughts“), resp. spievané epizódne medzihry („On the Wings of an Ant“, Verse 1, 2 a 3). Prirodzená dynamika a gradácia postupne plynúceho albumu je takto istým spôsobom narušovaná a brzdená. Čisto môj subjektívny názor je, že redukcia základného albumu len s plnohodnotnými skladbami na magickú hranicu do 60 minút a vydanie dodatkového (bonusového) disku s etudami a krátkymi kompozíciami, či s ďalším, „šuplíkovým“ materiálom by bola proste vhodnejšia a sila a presvedčivosť základného disku by sa blížila (ešte viac) k termínu Dokonalosť...

To, čo robí vydaný album napriek uvedeným výhradám famóznym sú jeho dlhšie a dlhé útvary, predovšetkým pompézne a efektne znejúca otváracia časť albumu („In Illo Tempore“ + „To Dunsinane“), rozšafná „Voices from California“, finálna, gradovaná inštrumentálka „Romanitas“, vrcholom albumu je však samozrejme titulná epická suita, plná nálad, zmien hudobných rytmov a tempa a striedania tichých a dramatických pasáží „Silent Sentinel“ (aj s doplnkovou kompozíciou „Sentinel's Reprise: The Exit Interview“), ktorá nepochybne patrí do zbierky klenotov vedľa kultových opusov, autormi ktorých sú Yes, Genesis, E.L.P., či Pink Floyd.

Táto kapela z New Jersey je v mojich očiach a ušiach veľkou a výraznou, pre svoju neopakovateľnosť kombinácie katedrálového zvuku klávesových nástrojov (v celej škále variability) v podaní bratov Ptakovcov, spolu s intenzívnym art/prog rockovým prejavom gitaristu a multiinštrumentalistu Alana Benjamina. Skladateľsko - aranžérsky potenciál tandemu Henry Ptak & Alan Benjamin je v tvorivej chémii hudby niečo neporovnateľné (ale asi aj vzácne, keďže albumov ADVENT je ako šafránu). Ďalším silným faktorom v hudbe ADVENT sú vokály. Americké kapely Echolyn, IZZ a Advent sú istým spôsobom deti – pokračovatelia hudobných ideí (a foriem spevu) legendy Gentle Giant, každá svojským spôsobom, s prínosom niečoho nového a vlastne originálneho a jedinečného. V prípade ADVENT je to práve spojenie estetiky a pôsobivosti kostolných, či katedrálnych aranžmá zborového spevu s efektom, razanciou a variabilitou (art)rockových viachlasových vokálov, ako to poznáme z hudby 70. rokov predovšetkým v podaní Yes a Gentle Giant.

Nemienim konkrétne popisovať, či analyzovať jednotlivé skladby na albume „Silent Sentinel“. Každý jeho aktívny poslucháč si pri ich variabilite prejde vlastnou škálou pocitov, emócií a nálad.

... a ak sa už „musí“ každý album hodnotiť, v kontexte s napísaným textom vlastne v tomto bode žiadnu dilemu nemám a nepociťujem ...

» ostatní recenze alba Advent - Silent Sentinel
» popis a diskografie skupiny Advent

---

Happy The Man / Death's Crown

Čas, ktorý uplynul medzi nahrávaním tohto albumu a jeho realizáciou na CD nosiči sa dá nazvať - priepastným.

Partia šiestich mladých mužov, s renomé už skvelej koncertnej kapely (bez jediného štúdiového albumu na svojom konte, predstavila koncom roku 1974 vo svojom rodnom meste Harrisonburg veľkolepé multimediálne art rockové predstavenie, ktorého majoritnou časťou bolo živé prevedenie 38 minútovej suity s názvom „Death's Crown“. Na základe avíza od svojho dobre informovaného manažéra/agenta bol jedným z účastníkov tohoto show aj Peter Gabriel, ktorý práve brázdil v tejto dobe po Európe a Severnej Amerike megaturné so živým predstavením koncepčného dvojalbumu „The Lamb Lies Down on Broadway“ svojich materských Genesis. Už vtedy uvažoval o odchode z kapely, ktorá bola na totálnom art rockovom zenite a celkom vážne a úprimne pomýšľal o výmene zabehnutého a veľmi známeho britského tátoša, za ešte mladého, bujarého a neosedlaného amerického. Do hudby a prejavu Happy The Man sa proste zamiloval...

... ale história sa nakoniec neprepisovala (resp. prepisovala celkom inak) a Peter Gabriel hral (alebo ešte stále hrá) s HTM, žiaľ, iba ak v alternatívnom svete ...

Ešteže títo dvadsiatnici z Harrisonburgu nahrali v tej istej dobe aspoň v domáckom štúdiu celú nosnú suitu „Death's Crown“ a spolu s ňou skoro deväť minútovú „New York Dreams Suite“ ... a ostalo to v obligátnom „šuplíku“, spolu so záverečnou „Merlin Of The High Places“, ktorá bola nahraná obdobným spôsobom na jar 1976.

Až v roku 1999, zásluhou chvályhodnej vydavateľskej filozofie US labelu Cuneiform Records mohol svet nie-mainstreamového rocku a fanúšikov kapely spoznať „posmrtne“ tento zaujímavý produkt rannej tvorby HTM.

To, čo je na samotnom albume, vlastne ani neprešlo procesom remasteringu a nejakých zásadnejších úprav, takže kvalita nahrávky je ekvivalentná dobe, vybaveniu „nahrávacieho štúdia“ a disponibilných prostriedkov vtedajších mladíkov z HTM.

Jedenásť dielna titulná suita je spoločným skladateľským dielom klávesáka/pianistu Franka Wyatta a speváka a hráča na klasickú gitaru vtedajších HTM, Dana Owena, ktorý kapelu opustil ešte v dobe pred nástupom ich neskoršieho úspešného obdobia. V tej dobe sa ešte skladateľsky na tvorbe HTM príliš nepodieľali gitarista Stan Whitaker a flautista a klávesák Kit Watkins. Gitarové pasáže Whitakera v sólových partoch však už jasne evokujú inštrumentálnu bravúrnosť, pripomínajúcu tu najmä Steve Howe-a. Celý album naspieval Dan Owen. Aj keď sa jedná o ambicióznu prvotinu pomerne mladých muzikantov s množstvom „parciálnych skladbičiek v jednom“, ako celok suita vlastne relatívne drží pokope, i keď sa tu striedajú dynamickejšie momenty s chvíľkami trochu mdlými. Pozoruhodné je, že „Death's Crown, Part5“ bola neskôr vyňatá, ako samostatná (a veľmi výrazná) kompozícia pod názvom „Open Book“ a umiestená na kultovom, druhom albume HTM „Crafty Hands“.

Úprimne, pred pár rokmi, keď som tento album počúval (a predovšetkým jeho titulný epos), ako „novinku“, bral som ho, čoby milovník dlhých hudobných útvarov, ako art rockovú perlu a asi najlepšie dielo HTM. Z dnešného uhlu pohľadu však viem, že podstatne kratšie a melodickejšie skladbičky, no na druhej strane veľmi silné práve hudobným nápadom, či výrazným nosným motívom v podaní HTM sú tým skutočným skvostom. História sofistikovaných foriem rocku nám však často ukazuje, že nelimitovaná odvaha a entuziazmus mladých, talentovaných hudobníkov je obyčajne viac, ako neskoršia zrelosť, istá miera predvídavosti, ... ale aj nepatričnej opatrnosti, či tendencie ku istej komercionalizácii tvorby a obavy z kritiky recenzentov, či prijatia majoritnej verejnosti a následne ňou podmienenej kúpischopnosti daného albumu...

Dramatická „New York Dreams Suite“ má už isté kontúry iných, z dnešného aspektu tradičných HTM, ale archaický spev Dana Owena ešte stále charakterizuje aj zvyšky pôvodnej, rannej tváre kapely.

Záverečná inštrumentálka „Merlin Of The High Places“ z pera Franka Wyatta je v podstate už typický track Happy The Man, s efektnou flautou a clavinetom Kita Watkinsa, aké sa nachádzajú bežne na kultových prvých dvoch oficiálnych nosičoch skupiny.

Hodnotiť tento album je pre mňa pomerne ošemetné, no vzhľadom na moju slabosť pre HTM a tiež s prižmúrením oboch očí ...

» ostatní recenze alba Happy The Man - Death's Crown
» popis a diskografie skupiny Happy The Man

---

Nathan Mahl / Exodus

Keď som v roku 2000 videl svoj v poradí druhý koncert skupiny Camel v rámci "Rajaz Tour" v krakovskej hale Wisla, stáli na pódiu vedľa legendy Andy Latimera a jeho verného súputníka Colina Bassa aj dvaja frankofónni rodáci z Kanady - mladý bubeník Denis Clement a dynamický, kučeravý klávesista s neodmysliteľnými okuliarmi - Guy LeBlanc. Vtedy som ešte netušil, že ide o hlavnú postavu veľmi interesantnej jazz/progrockovej kapely, ktorá vznikla ešte v 80. rokoch v kanadskej Ottawe. Guy LeBlanc (aj Denis Clement) precestovali koncertne behom vyše roka s Camel väčšinu sveta a stihli v tejto zostave aj nahrať zatiaľ ich posledný štúdiový album A Nod and a Wink (2002). Potom však vážne onemocnel Andy Latimer a Camel zostal v hybernácii až do dnešných dní, ale to je zase iná kapitola…


Roky 2000 - 2002 boli pre Guy LeBlanca mimoriadne úspešné a produktívne. Okrem koncertov a štúdiovej práce s Camel stihol nahrať so svojou materskou kapelou s veľkým ohlasom (v art/prog rockových kruhoch) prijatú trilógiu Heretik (Heretik Volume I: Body of Accusations (2000), Heretik Volume II: The Trial (2001), Heretik Volume III: The Sentence (2002)).


Celkove vydali Nathan Mahl do konca roku 2008 sedem štúdiových diskov a jeden oficiálny živák z Nearfestu z roku 1999, kde hrali spolu s Camel. A práve koncom roku 2008, tesne pred Vianocami vyšiel dosiaľ ich posledný album Exodus. Stalo sa tak vlastne po vyše päťročnej odmlke od vydania predposledného disku Shadows Unbound (2003). Dovtedy kapela vydávala svoje albumy na vlastnej značke Mahl Records, novinka vyšla v úspešnom vydavateľstve posledných rokov, kanadskom Unicorn Digital Records.


Exodus je hodinový, koncepčný hudobný príbeh, inšpirovaný Bibliou (Druhá kniha Mojžišova) a venuje sa odchodu židovského národa z Egypta a putovaniu po púšti do zasľúbenej zeme - do Kanaánu. Personálne obsadenie v Nathan Mahl sa menilo nahrávaním prakticky každej nasledujúcej dosky. Na Exodus si Guy LeBlanc prizval bicmena Alaina Bergerona (bubnoval už na Heretik Vol. I.), Guya Dagenaisa (hral na 5-strunnej basgitare na Heretik Vol. III.), gitaristov Tristana Vaillancourta a Davida Campbella (jeden z mála nefrankofónnych Kanaďanov v kapele) a ako hosťa huslistu Davida Petersona. Poznávacím znamením Nathan Mahl na všetkých predošlých albumoch bol jazzrockový podklad s inštrumentálnou ekvilibristikou klávesových a gitarových plôch a relatívne malým priestorom pre spievané pasáže, ktoré obyčajne zabezpečoval sám Guy LeBlanc. Na koncepčnom CD Exodus došlo pomerne k podstatnej zmene, aspoň v prvej polovici albumu. Najmä kôli verbálnej výpovednej hodnote deja príbehu sa Nathan Mahl (teda hlavne Guy LeBlanc) uchýlil k štruktúre relatívne kratších, spievaných songov (na speve sa tu podieľajú všetci štyria kmeňový inštrumentalisti), pričom aranžmá jednotlivých "pesničiek" má pomerne hodne hardrockových prvkov! Expresívne formy spevu a vyložene hardrockové akordy v gitarových partoch sa v minulosti v hudbe Nathan Mahl prakticky vôbec nevyskytovali. Na jednej strane to prináša do muziky tejto kapely síce väčšiu mieru rozmanitosti, ale na druhej strane (je to môj názor) aj výrazný aspekt rušivosti. Z prvej polovice skladieb len tretia, inštrumentálka The Plagues má klasický rukopis predošlej tvorby Nathan Mahl, ďalšie štyri (Burning Bush, Let My People Go, The Parting, Down From the Mountain) ako keby si Guy LeBlanc a spol. požičali od nejakej anonymnej štandardnej hardrockovej skupiny.


K pozitívnemu posunu (z môjho pohľadu) dochádza z hudobnej stránky na albume v jeho druhej polovici, keď dostáva charakter toho, čo tvorili Nathan Mahl na starších CDs, navyše s prímesou odkazu Camel. Skaldba 40 Years je venovaná uzdravujúcemu sa Andy Latimerovi a patrí k najkrajším momentom na doske. Kratšia The Last Climb je ešte aranžovaná s dramatickým, hardrockovým spevom, ale už s inštrumentálnym ladením do skutočne efektného veľkolepého finále. Guy LeBlanc vocoderom skresleným hlasom v pozícii narratora odštartuje záverečnú trojicu skladieb: inštrumentálnu, dynamickú Canaan, krehkú a snivú Zipporah's Farewell; obe plné vzrušujúcich pasáží a motívov, tak charakteristických pre to, čo robilo vždy Nathan Mahl v minulosti svojbytnou, originálnou kapelou; a veľkolepú The Price of Freedom. V tejto trojici je cítiť aj duch camelovského odkazu a spôsob aranžovania kompozícii à la Camel, čomu Guy LeBlanc iste pričuchol počas vzniku albumu A Nod and a Wink. Cítim to tak, že istú rozpačitosť prvej polovice albumu Exodus tá druhá polovica vynáša vysoko nad priemer. Preto celé toto koncepčné dielo hodnotím tak, ako je to vyjadrené vo výsledku.


Na záver: Kompozícia 40 Years je aj v zozname skladieb v buklete venovaná síce Andy Latimerovi, ale celý album je dodatočne venovaný pamiatke manželky Guy LeBlanca - Dawn Mitchel LeBlanc, ktorá pár dní po jeho oficiálnom uvedení na hudobný trh zomrela na následky dlhodobejších problémov so srdcovým svalom...

Hodnotenie: 3,5 (s tendenciou smerom hore)

19. 4. 2009

» ostatní recenze alba Nathan Mahl - Exodus
» popis a diskografie skupiny Nathan Mahl

---

Oblivion Sun / The High Places

Po vydaní reunionového albumu "The Muse Awakens" (2004) u kapely Happy The Man nastal problém s pravidelným stretávaním sa, skúšaním potenciálne nového materiálu a nahrávaním, z dôvodov pomerne vzdialených trvalých bydlísk jednotlivých členov HTM v teritórii USA a tiež kvôli kolidácii týchto aktivít s ich bežnými civilnými pracovnými povinnosťami.

Tvorivá chémia medzi klávesistom a saxofonistom Frankom Wyattom a gitaristom a spevákom Stanley Whitakerom však bola a je natoľko intenzívna, že ich vzájomná spolupráca zostala nepretržitá a spoločný hudobný materiál vydali najprv ako tandem na albume „Pedal Giant Animals“ (2006), aby krátko na to založili skupinu – následovníka Happy The Man (keďže v jej zostave už nebol ani tretí pôvodný člen, basák Rick Kennell) s názvom OBLIVION SUN.

V roku 2007 teda vydali eponymný album, kde z predošlého projektu Pedal Giant Animals zostal jediný muzikant – bubeník Chris Mack (Iluvatar).
Po vydaní tohoto albumu a po ďalších personálnych korekciách sa kapela stabilizuje (basgitaristom sa stal David Hughes a za bicie zasadol Bill B. Brasso), teda oproti prvému albumu (aj celej histórii HTM) sa OBLIVION SUN redukujú na kvartet.

OBLIVION SUN sú hlavnou hviezdou amerického progresívne rockového festivalu RoSfest v roku 2010.
V roku 2013 sú opäť hlavnou hviezdou na ProgDay (Severná Karolína) a tiež na ProgHouse v New Jersey. To už je na svete aj druhý album skupiny s názvom „The High Places“ .

Štartovacia „Deckard“ je viac menej typicky (HTM) dynamický inštrumentálny produkt, kde sa striedajú pasáže Whitakerovej jazzovo ladenej gitary a Wyattových klávesových (najmä klavírnych) podkresľujúcich variácií.

Počiatočný pochodový rytmus bicích, k tomu sa pridá Wyattova píšťalka v nasledujúcej „March Of The Mushroom Men“ – všetko to korešponduje s názvom tejto miniatúry. Možno to vyznie úsmevne, ale spôsob gitarovej hry v tejto skladbičke silno evokuje ... Fera Grigláka a máte pocit, že práve počujete slovenskú Fermatu...

Ďalší krátky (aj spievaný) song „Everything“ má najviac charakter „Radio edit“, niečoho, čo by sa dalo najskôr rozvinúť do dlhšej štruktúry ... nestalo sa a ostalo to v rovine na tejto placke celkom nenápadného kúsku, v pomerne jednoduchej, pesničkovej (pop rockovej) forme.

„Dead Sea Squirrels“ - Wyattov hypnotický sa opakujúci motív na altsaxofón a Whitakerova skreslená, kvílivá gitara v pomyselnom súboji, to celé v space-rockovom ošatení (hlavne v prostrednej pasáži) a popritom aj vtipne a veselo znejúce ...

Vyše 22 minútová suita „The High Places“ je v skutočnosti šesť parciálnych a v podstate nezávislých skladieb, prepojených dejovou líniou s plynulými prechodmi medzi nimi a majúca jasne charakter symfonického, prog rockového opusu.
Ambiciózna konštrukcia, s gradovanou epickou výstavbou, celá pretkaná Whitakerovým dramatizujúcim, často naliehavým spevom s neustále sa meniacimi, pomerne zložitými inštrumentálnymi motívmi a nápadmi (s dominujúcim klavírom v podkladoch), aj s celkom efektným finále.

Vinylová stopáž albumu (necelých 42 minút), nedovolí poslucháčovi akýkoľvek náznak nudy, nenájdete tu žiadnu výplň vatou, či hluché miesto. Na druhej strane, ak poznáte globálnu tvorbu oboch hlavných protagonistov (hlavne tú z polovice 70. rokov), viete, že sila hudobných nápadov a invencia bola ich najsilnejšou zbraňou jednoznačne v minulosti. Vysoký nadštandard si títo páni ale neustále udržiavajú ...

Happy The Man, jedna z najvýznamnejších prog rockových skupín všetkých čias, krátku dobu aj formujúca tvár tohoto subžánru v celosvetovom merítku, nikdy nekoncertovala mimo USA (či teritórium Severnej Ameriky).
Snaha Stana Whitakera a Franka Wyatta v ostatnej dobe je zúčastňovať sa na prog rockovo orientovaných festivaloch kdekoľvek vo svete a podniknúť s OBLIVION SUN aj nejaké európske turné. Veľmi intenzívne im v tomto fandím a je mojím snom, vidieť týchto skvelých muzikantov aspoň pod týmto logom ...

» ostatní recenze alba Oblivion Sun - The High Places
» popis a diskografie skupiny Oblivion Sun

---

Happy The Man / The Muse Awakens

S oficiálnou diskografiou HAPPY The MAN to nie je také jednoduché a jednoznačné, ako sa to píše na prog rockových serveroch a v rockových almanachoch.

Kapela skutočne vydala celkove šesť štúdiových a jeden živý album, ale tak, ako je to štandardné – s novým materiálom, s istým vopred ohláseným termínom, s istou propagáciou vydavateľskej firmy a promotion sa to stalo len v 70. rokoch pri vydaní prvých troch albumov (a len tieto vyšli aj vo vinylovej verzii) a v prípade práve albumu „The Muse Awakens“ .

Albumy „Beginnings“ (včasne ranná tvorba HTM), „Death's Crown“ (špecifický epický experiment HTM) a „Live“ (klasický koncertný materiál z prvých dvoch kultových albumov HTM) vyšli istým spôsobom „posmrtne“, teda v období 90. rokov keď HTM neboli funkční. Sú produktom a bežnou vydavateľskou filozofiou amerického labelu Cuneiform Records, ktorý sa vlastne špecializuje aj na skôr nahraný, no dosiaľ nevydaný, archívny a „šuplíkový“ materiál významnejších (jednoznačne nie mainstreamových) kapiel minulosti, aj súčasnosti.

Album „The Muse Awakens“ je naplánovaným produktom reunionu HTM v roku 2000 (HAPPY The MAN boli vtedy headlinerom na druhom ročníku legendárneho NEARFEST-u ) a vydal ho v tom čase asi najagilnejší prog rockový label - Inside Out Music.

V kapele definitívne chýba Kit Watkins, ktorého za klávesami nahradil David Rosenthal (Rainbow, Steve Vai, Billy Joel, Robert Palmer), za bicie, ktoré boli a sú u HTM postom s najväčšou migráciou, zasadol Joe Bergamini.

Trio Frank Wyatt (klávesy, saxofón, dychové nástroje), Stanley Whitaker (gitary, spev) a Rick Kennell (basa) je stabilným personálnym obsadením počas celej histórie HAPPY The MAN.

Album „The Muse Awakens“ obsahuje jedenásť songov, z toho desať je inštrumentálnych, jedine v skladbe „Shadowlites“ môžete opäť počuť precítený a dramatický spev Whitakera.

Skladateľsky trochu prekvapivo dostal priestor v troch kompozíciách Rosenthal, pod tromi trackmi je podpísaný aj Wyatt, autorsky dominuje Stan Whitaker s piatimi zárezmi.

Obsahom albumu sú sofistikované skladbičky s typickou minutážou pre túto kapelu a nepochybne so snahou plynule nadviazať na éru, keď Happy The Man boli ... HAPPY THE MAN, teda na roky 1977/79.

Je na nekonečnú polemiku, do akej miery sa to podarilo, ale album „The Muse Awakens“ bol prijatý zainteresovanou verejnosťou veľmi vrele a pozitívne. Každý song má svoju špecifickú atmosféru a tempo, evokuje iný odtieň nálad a emócií.

Štartovacia „Contemporary Insanity“ je asi najviac rozmarné jazz rockové cvičenie gitary a dvoch rôznorodých klávesových registrov v svižnom tempe a prvý skladateľský príspevok Davida Rosenthala v drese HTM.

Titulná „The Muse Awakes“ sa rozbieha v pomalšom, melancholickom opare je to už klasický track kapely a razantné pripomenutie toho, čím boli HTM v 70. rokoch. Autor je Stan Whitaker, ale nevediac tento údaj, tipoval by som skôr Franka Wyatta, saxofón tu kúzli dominantné akordy ...

„Stepping Through Time“ je už skutočne produktom Franka, staccato flauty a hry kláves. V druhej polovici skladby si zasóluje aj Whitaker, ale spád a striedanie motívov i dominujúcich inštrumentálnych nástrojov je tradičným poznávacím znamením tejto kapely.

Názov „Maui Sunset“ jasne dáva najavo istú exotičnosť západu slnka, výborný príspevok Davida Rosenthala, ktorý týmto spôsobom ukazuje , že je schopný „náhradník“ Kita Watkinsa a má aj jeho skladateľské zručnosti.

Whitakerova „Lunch At The Psychedelicatessen“ pôsobí rozmarne a veselšie, ale v strednej pasáži je to klasický HTM, plný hudobných farieb a pasáží s protirytmami.

„Slipstream“ je Wyattova klavírna etuda, samozrejme zaodetá v háve svojej materskej kapely a v adekvátnom aranžmá. Toto môžete pokojne večer pustiť aj svojej partnerke v očakávaní romantického pokračovania ...

„Barking Spiders“ – opäť Whitaker a viac hravo/bláznivá skladbička, ako to nepriamo naznačuje aj jej názov. Gitarové „hrátky“ ...

„Adrift“ – krása jemnej, zasnenej melanchólie, saxofón a akustická gitara a úplne odlišná tvár Whitakera, ako v predošlom songu.

Jediná spievaná záležitosť na albume „Shadowlites“ s ľahkým dramatickým drajvom dáva do pozornosti, že HTM stále majú aspoň jedného (občasného) speváka, ktorého farba hlasu je v skutočnosti nesmierne príjemná. Vzhľadom na kratšiu minutáž si to viem predstaviť, aj ako rádiový (ale veľmi kvalitný) produkt ... žeby hit? :D

„Kindred Spirits“ - najlepší Rosenthalov príspevok, vlastne už klasický HTM song, celkom evokuje „školu Kita Watkinsa“, s ktorého hrou, kompozičnou a harmonickou formou sa týmto asi definitívne stotožnil. Paráda.

„Il Quinto Mare“, Wyattov epilóg, najdlhšia kompozícia, má jasne charakter symfonického progu. Úspešná gradácia tohto nepochybne vydareného a veľmi dobrého albumu ...

... ale predsa. Títo páni už nemajú niečo cez dvadsať, sedemdesiate roky sú definitívne pasé a svet a vývoj progresívnych foriem rocku je zase inde. Ani rapídny posun, najmä v technológii a v možnostiach variability hry a zvukových farieb klávesových nástrojov a s nimi súvisiacimi doplnkovými efektami nedokážu to (aj pri takejto forme sofistikovanej hudby), čo doba a globálna atmosféra umožňovala a dávala ... vtedy

Invencia, nadanie a espirit sú ako tečúca rieka ...

» ostatní recenze alba Happy The Man - The Muse Awakens
» popis a diskografie skupiny Happy The Man

---

Happy The Man / Better Late...

Už som to nie raz v recenziách a rôznych polemikách napísal, či povedal, že USA (a celá Severná Amerika) vlastne v mimoriadne plodných a zásadných 70. rokoch nemali skupinu, či výrazný muzikantský projekt, ktorý by mal jednoznačne charakter toho, čomu sa v Európe a zvlášť na Britských Ostrovoch hovorilo "art rock". Dalo by sa polemizovať, že čiastočne tvorba KANSAS napĺňa istým spôsobom možnosť zaradenia sa do tohto subžánru, iste to nikdy vlastne nebola „klasická“ AOR kapela, ale ani vyložene art rocková.

STARCASTLE sa relatívne úspešne v rokoch 1976/78 svojimi prvými troma albumami etablovali na americkom trhu, ako najvydarenejšia odozva/klon britských YES.

Špecifickou a jednorázovou udalosťou v USA bolo v roku 1978 vydanie albumu "Stained Glass Stories" skupiny CATHEDRAL ... ale kto ešte viac ?

"Najviac európsky znejúca US progresívna skupina všetkých čias." ... tento slogan/termín platí a ostane nemenný, v súvislosti s tvorbou fenoménu HAPPY The MAN, minimálne z časového aspektu a obzvlášť v súvislosti so 70. rokmi.

Málokto vie, že Peter Gabriel, po odchode z GENESIS, pri svojom štarte na cestu sólovej kariéry koketoval aj s možnosťou byť súčasťou a spevákom tejto americkej kapely. HTM sú dodnes jeho špecifickí obľúbenci a boli jeho inšpiratívnym zdrojom pri fúzovaní prvkov art rocku a jazzových fragmentov v ňom, v rámci vlastnej tvorby.

Pre valnú väčšinu art/prog rockových recenzentov, redaktorov i fanúšikov vo svete sú najvýznamnejšími produktami v diskografii HAPPY The MAN prvé dva oficiálne štúdiové albumy, majúce nepochybne kultový status. Je však dosť takých a patrím medzi nich, čo považujú ich tretí album za dielo najviac vyjadrujúce podstatu všeobecného termínu "progresívny rock" ... tak, ako ho vnímame optikou súčasnej doby.

HAPPY The MAN sú kapelou, ktorá na svojich prvých troch štúdiových počinoch stála na trojici vyrovnaných, invenčných a skvelých inštrumentalistoch. Gitarista a jediný spevák v skupine Stanley Whitaker, a multiinštrumentalisti Frank Wyatt a Kit Watkins (obaja hráči na rôznorodú paletu klávesových nástrojov, flautu, saxofón a ďalšie dychové nástroje) si skladateľské a aranžérske party rozdelili približne rovnakým dielom, čo nepochybne zvyšovalo pestrosť, nápaditosť a zvukovú variabilitu kompozícií HTM.
Art rockový základ skladieb, obohacovaný fragmentami jazzu a odozvy Canterburskej scény sú prítomné všade a celkom intenzívne.

HTM nie sú epický, ako GENESIS v rannom období, ani patetický a pompézny, ako YES vo svojej zlatej ére – ich songy (takmer) zásadne neprekračujú 10 minútovú hranicu trvania (podobnosť s GENTLE GIANT), sú častejšie čisto inštrumentálne, ako spievané a sú jednoznačne o sile a originalite hudobných nápadov, ich častej variabilite a o drobných hráčskych finesoch (jediný, ambiciózny projekt s 38 minútovou suitou "Death's Crown" na rovnomernom albume, dopadol v konečnom výsledku značne rozpačite).

Samotný, album "3rd/Better Late ..." (lebo toto je jeho úplný a správny názov) pozostáva zo štyroch spievaných a šiestich inštrumentálnych trackov.

Úvodná "Eye of the Storm" je zasnená, camelovsky znejúca inštrumentálka s dominanciou striedajúcich sa pasáží Watkinsovej flauty a Wyattovho saxofónu.

"The Falcon" je naliehavá, vygradovaná dramatická skladba s úžasne precíteným barytónom Whitakera. Jeden z vrcholov albumu.

"At the Edge of This Thought" je melancholicky pôsobiaca inštrumentálka, tentokrát s dominanciou flauty jej autora Franka Wyatta a s bohatými klávesovými vrstvami v pozadí.

"While Chrome Yellow Shine" - fragmenty jazzujúcej gitary do efektného tandemu hry dvoch klávesových čarodejníkov, ktorí sú spoluautori tejto hypnotizujúcej kompozície.

"Who's In Charge Here?" - pomalšia skladba, rukopis Whitakera je evidentný, precítený spev s jemu vlastným vibrátom a sekundujúcim mu saxofónom Wyatta.

"Shadow Shaping" ďalší spievaný track , Watkins a Wyatt s dominantnými klávesami a saxofónom.

"Run Into the Ground" je v podstate jazzová záležitosť, v popredí sa striedajúcimi sólovými improvizáciami Watkinsa na clavinete a Wyatta na saxíku. Efektné ...

"Footwork" je Watkinsova variácia na Canterbury scene. Že je to pomyselný „súboj“ dominujúcich kláves a saxofónu, azda ani nemusím zdôrazňovať.

"Labyrinth" – zase Watkins, opäť echá Canterbury a znova melanchólia ... ale tá čo nádherne chytá za srdce. V druhej polovici gradujúcej kompozície aj skvelá gitara Whitakera.

"Such A Warm Breeze" epilóg albumu je pokojnejšia, optimisticky pôsobiaca Whitakerova skladbička s jeho výrazným spevom a evokujúca trochu Camel.

Skutočne, porovnávať HTM s nejakou európskou kapelou je ošemetné, je to jedinečná a neopakovateľná partia bravúrnych inštrumentalistov, skladateľov a aranžérov, bez tendencie predvádzať sa, ale stále sa tlačí do podvedomia najmä CAMEL, aj kvôli hojnému výskytu flauty (dokonca občas aj dvoch) a melodickejším formám Canterbury, ktoré sú začlenené do časti (rannej) tvorby oboch týchto legiend.

A nie je žiadnou náhodou, že po vydaní tohto albumu ... odchádza jeden z výraznej trojice autorov a skladateľov HAPPY The MAN, Kit Watkins do Európy ... a nahráva s CAMEL album "I Can See Your House From Here" ... s akým výsledkom, to asi viete sami ... a žiaľ, invenčná a zlatá éra zásadného prínosu pre svetový art rock a prog rock zo strany HTM odchádza v podstate tiež, napriek ďalším pokusom a istým snahám experimentovať s "náročnejšími formami" hudby všeobecne. Tandem Wyatt / Whitaker s istými prestávkami naďalej fungoval, aj funguje, či už v parciálnych reunionoch HAPPY The MAN, alebo v poslednom období vo forme projektu, teda kapely OBLIVION SUN.

... a bodové hodnotenie prvých troch albumov HTM považujem za obyčajné klišé ...

» ostatní recenze alba Happy The Man - Better Late...
» popis a diskografie skupiny Happy The Man

---

Diagonal / Diagonal

Canterbury (canterburská scéna) je jednou z významných odnoží artrockovej hudby 70. rokov, ktorá je pomenovaná podľa britského regiónu, kde kapely s týmto zameraním vznikli. Jej hlavní predstavitelia sú známi v celej svojej škále: Od pôvodne ťažkých, jazzovo orientovaných Soft Machine cez psychedelických Gong, klasikov subžánru Hetfield & North, National Health a Khan, až po melodicky najstraviteľnejších Caravan.

Canterbury má (resp. malo) svojich zastáncov aj v iných krajinách sveta: taliansky Picchio Dal Pozzo, japonský Six North, belgický Pazop, švajčiarsky (jednoalbový, ale kultový) Island, americké kapely However a Volaré sú toho celkom jasným dôkazom. Aj progrockoví hrdinovia dnešnej doby, britsko-švédsky súbor Tangent vychádza vo svojej produkcii z canterbury, ako jedného z elementárnych zdrojov svojej hudobnej inšpirácie. Všeobecne je však príliv nových kapiel vychádzajúcich z canterburskej scény veľmi zriedkavý. Jednou z tých ktoré sa objavili nedávno, ako blesk z čistého neba (a stejne je zložená z muzikantov už "v najlepších rokoch") s hodne silným albumom sú Diagonal z Brightonu. Je to sedemčlenná kapela, ktorej hudba so svojim, archaickým, analógovo pôsobiacim zvukom vracia staromilcov do ranných 70. rokov. Aj minutáž albumu je konzervatívna - vinylová (album vlastne súbežne na vinyle aj vychádza). Za výrazné individuality súboru považujem sólového speváka a klávesáka Alexa Crispina a hráča na altsaxofón, klarinet a flautu Nicholasa Whittakera, ktorí mierou vrchovatou prispievajú ku tej správnej atmosfére albumu, dávajúcemu realistický pocit, že vyšiel takmer o 40 rokov skôr ako je realita...

Semi Permeable Men-Brain - (10:54) je typický canterburský náter - dynamicky sa ženúca skladba s naliehavým spevom Alexa Crispina, pri plnom zvuku nástrojovej inštrumentácie s výbornou gradáciou.

Child Of The Thunder-Cloud - (8:49) sa rozbieha od pomalého tandemu piano - altsaxofón do silne melancholickej pasáže a cez bubenícku vsuvku do jazzového finále s vokálom, skresleným vocoderom.

Deathwatch (7:18) - chvejivo plačlivý hlas à la Richard Sinclair (Caravan) v opare krásne smutnej atmosféry prechádza do prostrednej, a capella spievanej časti a končí motívom skreslenej gitary za postupného sa pridávania dychových nástrojov a syntetizátorov. Harmonická výstavba skladby je skutočne parádna.

Cannon Misfire (5:32) - je inštrumentálny jazzrock/fusion à la Soft Machine v ich naslepšom období, výrazná rytmika (dominujú basgitara a bicie), saxofón a skreslený zvuk silne podladenej gitary. Tiež skvelý kúsok.

Pact (14:00) - archaické Hammondky, podladená gitara, základný bluesový motív, Alex Crispin spieva, akoby chcel vypustiť dušu na dlaň, aranžérsky typický zvuk opusov canterburskej scény, skutočne ako spred 35 - 40 rokov. Krásna mellotronová pasáž uprostred vás prenesie do mystických krajín zo štetcov a obrazov Rogera Deana a finále dvoch gitár na organovom podklade, dôstojné termínu "canterbury" vás pomaly vynáša späť do dennej reality z exkurzie po ranných 70. rokoch...

Verím, páni z Brightonu, že toto nie je vaše prvé a súčasne aj posledné slovo, bola by to skutočne nesmierna škoda... Hodnotenie: 4,5

8. 3. 2009

» ostatní recenze alba Diagonal - Diagonal
» popis a diskografie skupiny Diagonal

---

Echolyn / Singles 2012 - 2013

Echolyn je fenomén, ktorému ak už niekto raz prepadne, ostane v ňom navždy, ako bezpodmienečná láska v srdci ... alebo aj ako pocit v rannej fáze štádia u závislého človeka ku tej svojej forme "drogy".
"Album" Echolyn - Singles 2012 - 2013 ... nenájdete v diskografiách na(prog)rockových serveroch tohoto sveta, je produktom internetových nadšencov, ktorí sériu voľne produkovaných a na seba zásadne nenadväzujúcich singlov spojili do celku ... ktorý však má svoj zmysel a vydaril sa, napriek tomu, že nie je premysleným obchodným, či umeleckým artiklom.
Istým spôsobom plodné obdobie minulých dvoch rokov prezentuje táto kompilácia "pesničkové" obdobie, tak ako ho pätica Echolyn cíti a vyjadrila ho formou emisie postupne vypustených šiestich singlov - každý je v inej atmosfére, hudobnej nálade a svojskom vyjadrení nespochybniteľných tvorivých schopností muzikantov.
Pomerne vyrovnaná minutáž jednotlivých kompozícii ukazuje, kde je hlavná sila Echolyn - stredne dlhé skladby nemajú ani rádiové ambície (na toto sú Echolyn príliž náročným sústom), ale v tomto prípade ani nie ambície artrockových dinosaurov zo 70.rokov, keď tvorba 20-minútových "eposov" bola výzvou a formou sebarealizácie pre tých, čo chceli ukázať svoje nadštandardné skladateľské, inštrumentálne a kombinátorské hudobnícke schopnosti.
Echolyn boli a sú vlastne stále istou novodobou variáciou na ešte komplexnejšiu hudbu ich pôvodných vzorov, legendu Gentle Giant, obohatenú o viac jazzových elementov a občas krkolomnejších fragmentov a nuansov v kompozičnej stránke skladania ich hudby.
Gentle Giant tiež netvorili "opusy" a predsa sú v oblasti sofistikovaného art/prog rocku veľmi zásadnou veličinou ...
Vyzdvihovať niektorú zo šiestich skladieb tejto špecifickej kompilácie by bolo ošemetné, každá jedna má svoje osobitné čaro a krásu.
Opisovať hudbu verbálnymi frázami je pomerne pošetilé, ale skúšame to neustále ... v prípade tohto neštandardného a hmotne neexistujúceho "produktu" poviem jediné: skúste počúvať a ponoriť sa do sveta Echolyn ... a zabudnúť na chvíľku na okolitý beh tohoto sveta ...

» ostatní recenze alba Echolyn - Singles 2012 - 2013
» popis a diskografie skupiny Echolyn

---

Unifaun / Unifaun

Can you tell me where this music's been, said the Unifaun to his true love's eyes... Takto znie úvodný verš z geniálneho albumu Selling England by the Pound ešte kompletných Genesis z úst Petera Gabriela.

"Genesis.Soundscape.Project", alebo "album skladieb Genesis, ktoré Genesis nikdy nenahrali", to sú podtituly súboru dvanástich skladieb a takmer 77 minútového materiálu dvoch neznámych, zo Švédska pochádzajúcich nadšencov a fanúšikov tvorby ranného a stredného obdobia tvorby tejto zásadnej kapely na mape art-rockového sveta.

Nad Sylvan (spev, gitary, basa, klávesy a bicie) a hráč na klávesové nástroje a tvorca celkového zvuku nahrávky Bonamici (občianskym menom Christian Thordin) sa spoznali cestou internetového serveru skalných prívržencov Genesis a po dvoch rokoch skúšania a ďalších takmer piatich rokoch nahrávania a pilovania detailov albumu prišli s kožou na trh.

Áno, vlastne z každého detailu tohto diela dýcha na nás duch a atmosféra Genesis rokov 1971 - 1978. Nad Sylvan spieva v pokojnejších pasážach ako Phill Collins, v dramatických polohách ako Peter Gabriel, ba frázovaním pripomína aj Fisha z Marillion. Takmer osem minútová inštrumentálka Rehacksis znie skutočne ako nikdy nevydané medley Steve Hacketta z jeho staršej tvorby, v To the Green Faerie intonuje Nad Sylvan, ako Phill Collins v Inside and Out, prostredná časť 14 minútovej, epickej skladby Quest for the Last Virtue silne evokuje závereční časť Entangled, intro nemá ďaleko do Dancing with the Moonlight Knight a Nad Sylvan má farbu hlasu Slippermena z The Lamb Lies Down On Broadway. Ešte v 80. rokoch zložená skladba Mr. Marmaduke and the Minister Nadom Sylvanom ako keby vypadla z kontextu albumu Nursery Cryme, mrazivá, sugestívna A Way Out ako keby bola sestrou The Carpet Crawlers, veselá Welcome to the Farm pojednáva o výprave do Surrey do oblasti známej, ako The Farm, čo je miesto, kde sa stretávajú fanúškovia Genesis. Kratučká klávesová Bon Apart je štylisticky, ako keby vypadla z albumu Tonyho Banksa A Curioous Feeling a záverečná inštrumentálka End-or-Fin je evidentne inšpirovaná Duke Travels / Duke End, pričom názov skladby je evidentne verbálnou parafrázou identicky umiestnenej Los Endos... Na albume je ešte hodne ďalších perličiek a drobnôstiek s priamym odkazom na tvorbu Genesis a každý pozorný poslucháč a znalec tvorby vzorov tandemu Unifaun si ich iste nájde.

Isteže, ani jeden z týchto dvoch Švédov nedosahuje fenomenálne inštrumentálne výkony gitaristu Steve Hacketta, klávesáka Tony Banksa, ani bubenícke schopnosti Philla Collinsa (živými bicími vypomohol aj Rolf Holstrom), ale ja som bol vždy prívržencom klonov tzv. dinosaurov v art rocku a (vydarených) klonov Genesis zvlášť. Mám z toho celkom príjemný pocit, že okrem škótskych Citizen Cain a talianskych The Watch pribudol aj Unifaun. Takéto kapely, projekty a ich albumy prinášajú akúsi príjemnú a pozitívnu hudobnú nostalgiu a chvíľkový únik späť do 70. rokov. Čo je potrebné art rockerovi viac?


27. 9. 2008

» ostatní recenze alba Unifaun - Unifaun
» popis a diskografie skupiny Unifaun

---

starší »