Profil uživatele bullb
Recenze:
Weather Report / Sweetnighter
| 2016-11-08 | Myslím, že je zbytočné sa baviť o výroku, že posolstvo hudby je univerzálne. A aby som ostal v matematických vyjadreniach, posolstvo umocňuje hudba inštrumentálna. Nemusíte poznať text, vedieť napríklad po anglicky, loviť slová z nezrozumiteľného spevu
Sweetnighter pre mňa znamená prvé „počúvateľné“ album od Weather Report. Jednoducho povedané, ak má niekto rád free jazzové hranie, fajn. Ja považujem v hudbe za základ melodiku. Tá je niekedy podávaná „na tanieri“, alebo je podávaná „šifrovane“. A to je práve prípad Wayne Shorter a Joe Zawinul. Títo dvaja tvoria jadro Weather Report, ktoré počas svojho trvania bolo obklopované excelentnými hráčmi, za všetkých spomeniem napríklad mená: Miroslav Vitouš a Jaco Pastorius.
Nie je to jazz, aby som zopakoval, je to univerzálna hudba. Zoskupenie Weather Report je zaškatuľkované v jazz rocku. Vo vtedajšej dobe nebol vhodnejší výraz, ale dnes by som to zaradil skôr do world music. Nie je to však presné, pretože práve geniálna hudba nedovolí určiť hranice, a to je práve na Weather Report jedinečné.
Snáď aby som už prestal s vychvaľovaním. Jednoduchšie je si vypočuť Sweetnighter. Skúste zachytiť atmosféru jemných, dokonalých dialógov alt saxofónu afroameričana Wayneho Shortera a európsky uhladeného „Jožka“ Zawinula. Ak je to sprevádzané absolútne dokonalou, citlivou rytmikou a zabalené do unikátneho aranžmánu, výsledok vás ohromí. Tak ako mňa už po desaťročia.
» ostatní recenze alba Weather Report - Sweetnighter
» popis a diskografie skupiny Weather Report
Beck, Jeff / Beck, Bogert & Appice
| 2016-10-21 | Beck, Clapton, Page – svätá trojica gitaristov na britských ostrovoch. Tvrdenie podľa hudobných žurnalistov. Pravdou je, že každý z nich ovplyvnil nespočetný rad nasledovníkov. Gitarista je sólista, hľadá si spoluhráčov. Claptonovým šťastím bol na začiatku Cream s Jackom Bruceom a Ginger Bakerom. Jimmy Page exceloval v Led Zeppelin. Len „chudák“ Jeff Beck hrával s „kadekým“.
Napriek tomu zanechal slušné hudobné dedičstvo.
V roku 1972 sa dal dokopy so skvelými hráčmi a vynikajúcim renomé: basgitarista Tim Bogert a bubeník Carmine Appice. V decembri 1972 začali nahrávať album s názvom Beck, Bogert & Appice ako rovnomenné zoskupenie.
Často sa stretávam s názorom, že ide o superskupinu. Prikláňam sa k tomuto názoru, veď Bogert a Appice boli v hviezdami už z pôsobenia vo Vanilla Fudge alebo Cactus. Preto niet sa čo diviť, že padli do „ucha“ Jeffovi. Supeskupina je zoskupenie samo o sebe dosť rizikové, lebo očakávania, že renomovaní hráči budú produkovať kvalitnú hudbu nemusia byť splnené. Podľa mňa, prípad BB & A nepatrí do kategórie neúspešných projektov. Aj „papierové“ predpovede (myslím tým vtedajšie referencie hudobnej verejnosti) nasvedčovali tomu, že výsledok bude nadpriemerný. A naozaj je ! Z „reprákov“ sa valí hudba virtuózov, ale nie je samoúčelná. Od úvodnej Black Cat Moan až po prevzatú I'm So Proud od amerického gitaristu a skladateľa Curtisa Mayfielda (bližšie informácie si každý nájde). Mimochodom ďalšia prevzatá vec je Superstition od Wondera je úžasná.
Pompézne bicie, výrazná basová gitara, nad tým celkom skromná Beckova gitara a muzikantsky neškolený spev tvoria hudobný zážitok, ktorý pre mňa aj po desaťročiach je udivujúci. A trvá a trvá a trvá...
» ostatní recenze alba Beck, Jeff - Beck, Bogert & Appice
» popis a diskografie skupiny Beck, Jeff
Return To Forever / Where Have I Known You Before
Predmet: Return To Forever.
Lekcia číslo 4: Where Have I Known You Before.
Zmeny: Výmena na poste gitaristu. Pre široké masy známejší Al Di Meola.
Jednoznačná kontinuita s predchádzajúcou Hymn Of The Seventh Galaxy hlavne, jej titulnou skladbou a na recenzovanej platni je pre zmenu skladba Beyond The Seventh Galaxy. Hudobný motív je identický. Sú len dve možnosti, prečo „Galaxiu“ opäť použil: Nedostatok invencie, alebo ukázať poslucháčovi ako to znie s iným gitaristom. Pre mňa skoro nijaký rozdiel. Príjemnou zmenou sú kratučké skladbičky hrané len klavírom Where Have I Loved You Before, Where Have I Danced With You Before. Lyrická nádhera, ukážka Coreovho majstrovstva. V ďalších skladbách používa majster Corea na tejto platni synthesizer, čo prináša o niečo bohatší zvuk oproti minulosti.
Kvarteto hraje s vysokou virtuozitou. White a Clarke sú „rockovo“ odviazaní. Di Meola zatiaľ skromne sekunduje Coreovi. Napriek všetkým nesporným kvalitám sa mi platňa ako celok javí menej progresívna oproti predchádzajúcej. Je trochu akademická. Má však svoje miesto, veď v čase vydania jazzrock bol v najlepších rokoch.
» ostatní recenze alba Return To Forever - Where Have I Known You Before
» popis a diskografie skupiny Return To Forever
Return To Forever / Hymn Of The Seventh Galaxy
Tretia platňa Chicka Coreu sa razantne líši od predchádzajúcich dvoch. Predtým sa všetci jemne pohrávali s nástrojmi, ktoré vygradovali do jazzových dialógov. Poslucháč mohol upadnúť do sladkých driemot, keď ho nebavilo sa tešiť nad krásnymi sólami a spevom.
Tu sa vymenila polovica bandu: namiesto saxofónu s gitarou Bill Connors, za bicie si sadol Lenny White. Najväčšou zmenou je agresívny elektronický zvuk. Jazzrock v pravom slova zmysle. Tu sa nikto nebabre: úvodný elektronický šum, krátky dialóg gitary a elektronického klavíra, úderná takmer rocková hra na bicie, unisono s basou hraný motív... Strhujúce tempo sa strieda s pomalšími pasážami, v ktorých buble napätie. Hráči vám nedajú vydýchnuť.
Bolo to dávno, keď som Hymnu počul prvýkrát. Priznávam, bol to šok. Viac ako štyridsať rokov si ju stále vychutnávam a vychutnávam.
Podrobný a vyčerpávajúci popis skladieb nájdete v predchádzajúcej recenzii. Teda opäť len moje odporúčanie: počúvať. Zároveň platí axióma: Hymn Of The Seventh Galaxy je základným kameňom jazzrocku.
» ostatní recenze alba Return To Forever - Hymn Of The Seventh Galaxy
» popis a diskografie skupiny Return To Forever
Return To Forever / Light As A Feather
Album nahrané prakticky v tom istom obsadení ako prechádzajúce, ktoré je prvotinou zoskupenia okolo Chicka Coreu. Hovorí sa, že nikdy nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky. V tomto prípade to prekvapivo platí. Samotný názov platne poslucháča „naláka“ na pohodovú, pokojnú a skoro romantickú atmosféru. Logicky aj poslucháč poznajúc jedničku Return to Forever by v Light as a Feather očákaval pokračovanie...
Nestalo sa. S výnimkou Children’s Song, ktorá je detská so všetkými atribútmi, je v ostatných skladbách viac latino prvkov, viac plnokrvného jazzu. Všetky skladby mimo vyššie uvedenej sú zahrané s úžasným jazzovým nasadením. Už to nie sú pokojné vody, už je to živel. Neviem, prečo sa chlapci rozhodli nás poctiť toľkou dávkou vynikajúcej hry na jednotlivých nástrojoch, vrátane spevu.
Našťastie my to už vieme. Chceli sa s nami rozlúčiť. Veď ďalšia platňa je Hymn of the Seventh Galaxy, a to je míľnik, ktorý je neprehliadnuteľný! To však až nabudúce.
» ostatní recenze alba Return To Forever - Light As A Feather
» popis a diskografie skupiny Return To Forever
Return To Forever / Return To Forever
Večnosť v siedmej galaxii.
Dovolil som si poetický úvod, lebo zoskupenie hudobníkov okolo Chicka Coreu s názvom Return To Forever je fenoménom jazzrocku sedemdesiatych rokov.
Prvá samostatná platňa Chicka Coreu so spoluhráčmi, s príznačným názvom skupiny aj platne. Spoluhráč Milesa Davisa v jeho „elektrickom“ období. K sebe si pribral esá ako Airto Moreira, Flora Purim, aby to ostalo v rodine, tu hraje na perkusie s manželom. Esá sú štyri, tak doplním Joe Farrell - saxofóny a flauta, ktorý s Coreom hraje na jeho ďalších albumoch v sedemdesiatych rokoch. Niet sa čo diviť, skúsenosti Farrell získaval hraním s Milesom Davisom, ale aj napr. McLaughlinom. Nakoniec Stanley Clarke, ktorý sa neskôr stane (aj vďaka ohlasu Return To Rorever) legendárnym vďaka špecifickému hraniu na nástroji.
Mám rád túto hudbu. Nikto na mňa nevykrikuje svoje frustrácie. Spev Flory je pohladením uší, aj keď v závere prvej skladby to rozpáli spolu so Stanleyho basou, Airtovým netradičným sprievodom bicích, pričom všetko riadi Chick na elektrickom piane.
Mám rád túto hudbu: Nikto na mňa nevyvalí zhluk zvukov, znetvorených násilným hraním. Páni muzikanti odchovaní jazzom sa najmä počúvajú a jemne hecujú. Ani kapelník nehrá samoúčelné sóla.
Mám rád túto hudbu. Tu hrajú absolútni profíci, ktorí si nepotrebujú nič dokazovať.
Mám rád túto hudbu. Tu hraje aj ticho. Dynamika má prednosť. Stačí počúvať Crystal Silence.
Mám rád túto hudbu. Značka Manfred Eicher a jeho ECM sú zárukou, že z počúvania sa stáva obrad.
Pôvodne som chcel analyzovať jednotlivé skladby. Načo. Stačí počúvať. Corea a spol. vytvorili základný kameň, na ktorom vybudovali svoju „večnosť“.
» ostatní recenze alba Return To Forever - Return To Forever
» popis a diskografie skupiny Return To Forever
SBB / Pamieć
SBB.
Silesian Blues Band, Szukaj, Burz, Buduj, Search, Break, Build. Vyberte si.
V poradí tretia LP, druhá štúdiová. Dovolím si tu pridať všeobecne známu myšlienku: História je učiteľkou života (Historia est magistra vitae). V modifikovanej podobe: História hudby je učiteľkou života. Preto je tu recenzia SBB s jednou zo svojich najlepších nahrávok, konkrétne Pamieć z roku 1975.
W kołysce dłoni twych (ojcu) začína takmer až psychedelickými zvukmi, ku ktorým sa pridá spev lídra Józefa Skrzeka. Nie je to tzv. veľký hlas, ale o to viac mu môžete veriť. Cítiť z neho naliehavosť, smútok aj nádej. Hrá na všetky druhy klávesových nástrojov, pričom ako výhradný autor hudby má toľko nápadov, že by podaktoré skupiny z nich dokázali vyžiť roky. Skladba venovaná otcovi prechádza do majestátnej až pompéznej časti. Prichádza rytmický prechod, Piotrowski je absolútna špica, potom do rýchleho tempa s oslavným motívom, ktorý sa šialene zrýchli (typicky pre SBB) pred záverom.
Z których krwi krew moja začína opäť lyrickými zvukmi, na ktorý nadviaže vypätý Jószefov spev. Musíte mu veriť, keď spieva z miłości jestem z których krwi krew moja. Takú naliehavú výpoveď zriedka počuť. Klávesy oznamujú dianie čohosi veľkého, motív sa opakuje v hlbokých tónoch, bicie gradujú, rock ako vyšitý. Basovanie syntezátora a nad ním zvláštne sólovanie gitaristu Antymosa Apostolisa. Záver obsahuje pôvodný motív a nádherne gradujúci záver.
Pamięć w kamień wrasta. Dlhý a teraz naozaj psychedelický úvod. Opäť podľa osvedčenej schémy prichádza spev s následnými hrou klávesových nástrojov do rýchleho prechodu. Nasleduje časť so zvláštnou hrou bicích s basovou linkou syntezátora, melancholickým sólom kláves (Skrzek hrá na dvoch syntezátoroch naraz). Na záver exceluje Apostolis gitarovým sólom. Gitarista par excellence. Typické SBB !
Nie je to hudba na ku kávičke. Baladická, pri ktorej budete žasnúť nad klenutými melódiami a perfektnými rýchlymi pasážami. SBB boli a sú rozpoznateľní takmer na prvé počutie na rozdiel od množstva hudby, ktorá sa v súčasnosti valí zo všetkých strán. Sám názov platne je veľmi symbolický: Pamięć.
» ostatní recenze alba SBB - Pamieć
» popis a diskografie skupiny SBB
Wright, Rick / Wet dream
V tom istom roku, ako vyšiel sólový album Davida Gilmoura, vydal svoj sólový debut aj Richard Wright, hráč na klávesové nástroje Pink Floyd. Myslím, že hudobná nadvláda Rogera Watersa ukázala svoje ovocie práve v týchto dvoch sólových platniach. Nič lepšie sa nemohlo stať. Máme k dispozícii, ak by sa tak dalo nazvať, krásne rozkvitnuté a voňavé hudobné trvalky.
Wright so spoluhráčmi podobne ako Gilmour používa veľmi striedme hudobné prostriedky – klavír, akustickú gitaru, elektrickú gitaru s minimom efektov sprevádzanú účelnou rytmikou. Kapitolou samou o sebe je saxofón zohrávajúci hlavnú úlohu.
Mediterranean C , syntezátorový úvod s romantickým saxofónom a decentným podfarbovaním hammondiek. Gitarové sólo ako z rozprávky. Against the Odds. Úvod obstará španielska gitara, ktorú vystrieda Wrightov spev. Celá skladba je v pomalom tempe, ako keby bola pokračovaním prechádzajúcej. Táto malá piesňová forma končí opäť nádherným sólom akustickej gitary. Napätie, ktoré vytvára nepokojný klavír a sólojúci saxofón, neskôr aj nervózna gitara, to je inštrumentálka Cat Cruise. Summer Elegy, to je jeden z klenotov na platni. Úvodný sprievod klavíra a pokojný Rickov spev vystupňuje skvostné gitarové sólo. Všetko v pomalom, snivom tempe. Waves je ďalšou inštrumentálnou skladbou, kde ostinátna decentná gitara prejde do baladického saxofónu. Celé sa to zakončí zmenou tempa a nežnými tónmi saxofónu do decrescenda. Holiday. Opäť pomalé tempo a jasný ďalší klenot na platni. Rick civilne spieva smutný romantický text sprevádzaný motívom gitary a basovej gitary. Mad Yannis Dance. Ťažký opakujúci sa motív pretkávaný altovým saxofónom. Drop In from the Top je v rýchlejšom tempe s jednoznačnou rockovou náladou. Gitarové sólo patrí medzi najkrajšie, ktoré som počul. Pink's Song ako keby bola ďalšou časťou Holiday a pokračovala smutným textom, ktorý umocňuje flautové sólo. Funky Deux v hravom funkovom rytme nás upokojí, že nemusí byť všetko smutné. Život je predsa funky.
Počúvanie Wet Dream sa mi nezunovalo ani po dlhých desaťročiach. Je to romantická až baladická hudba podávaná s tichou virtuozitou. Tu je možná aj polemika, čo zanechá na poslucháčovi väčší dojem: jednoduchá, možno až jednotvárna hudba, alebo technicky náročný a dokonalý opus so snahou „ohúriť“ poslucháča. Myslím. že nie je na to odpoveď. Platí iba jedno: Wet Dream od Richarda Wrighta je nádherný hudobný sen.
pozn. V porovnaní v Gilmourom 1978 musím Wrighta s ťažkým srdcom hodnotiť za 4*.
» ostatní recenze alba Wright, Rick - Wet dream
» popis a diskografie skupiny Wright, Rick
Spooky Tooth / Spooky Two
Začnem netradične. Burza „starožitností“ asi pred troma rokmi. Ľudia chodia na takéto akcie, aby predali nepotrebné veci, alebo si kúpili ďalšie zbytočnosti. Prehrabujúc sa medzi Smokie, Kiss, atď. som zazrel obal so strapatými hlavami: SPOOKY TOOTH ! Platňa vyzerala, že ani nebola hraná. Doma som ju obradne položil na tanier gramofónu. Kde som to už len počul ? Sedemdesiate roky. Požičaná páska. Medzi inými nahrávkami aj spomínaná „dvojka“ strašidelného zuba. Vrátil som sa o desiatky rokov späť, aby som si vychutnal éru konca šesťdesiatych rokov. Samozrejme len z počutia, železná opona bola pevná.
Len by som zdržiaval analýzou jednotlivých skladieb. Urobili to za mňa výborne iní recenzenti. Skôr ma udivuje neuveriteľná dravosť a radosť z hudby, ktorú počuť z každého tónu. Všetko akési neučesané, vyšperkované virtuóznou hrou. Napriek tomu cítiť zohratosť hráčov, nič tu nie je samoúčelné. A to je nahrávka z roku 1969. Jasné, verím že by sa ich našlo dosť príkladov od iných vtedajších skupín.
Dvojka od Spooky Tooth veľmi vydarená. Už len v prvej Waitin' For The Wind úvodným vstupom bicích, pridaním sa nádherných hammondiek a naliehavého spevu musí presvedčiť. Melancholická a hlavne majestátna I've Got Enough Heartaches mi pripomína Georgia On My Mind od Ray Charlesa. Evil Woman je „zlou“ vo všetkých smeroch: výrazným gitarovým riffom, vypätým spevom a nádherným gitarovým sólom. Členitosť skladby zvýrazňuje dokonalá súhra basovej gitary a bicích. That Was Only Yesterday je aj teraz jednoznačná hitovka. Záver platne Hangman Hang My Shell On A Tree je bodkou za návštevou divného, strašidelného ale o to tajomnejšieho sveta Spooky Tooth.
Hlboký zážitok.
» ostatní recenze alba Spooky Tooth - Spooky Two
» popis a diskografie skupiny Spooky Tooth
Mahavishnu Orchestra / Visions Of The Emerald Beyond
V hudbe existuje niekoľko míľnikov, ktoré sa patrí poznať. Mahavishnu Orchestra, či už vo „verzii“ 1 alebo 2 patrí medzi ne. Keď sa začiatkom sedemdesiatych rokov začala formovať hudba, ktorá vyberala to najlepšie z džezu a rocku, bolo jasné, že išlo o doteraz nevídaný a nepočutý jav. Nakoniec na túto tému bolo popísaných veľa elaborátov a nemá zmysel ich tu opakovať. Faktom je, že aj keď išlo čiastočne o módu, dokonca aj snobstvo, história preverila čo je kvalita. Tak ostal čistý extrakt, medzi ktorý patrí Mahavishnu Orchestra.
Visions Of The Emerald Beyond vyšla po albume Apocalypse, ktorý vyšiel licenčne aj v Československu licenčne v Supraphone. Ak sa nemýlim len pre členov Gramofónového klubu. Len pre informáciu: išlo o dosť prominentnú záležitosť, kde členstvo sa získavalo nie až tak jednoducho. Len na okraj, napríklad omnoho ťažšie bolo možné získať členstvo v Jazzovej sekcii.
Priznávam, samozrejme môj subjektívny názor, že Apocalypse sa mi ťažko počúva aj teraz. Je to veľmi zaujímavé, lebo na Visions Of The Emerald Beyond sa podieľa väčšina hudobníkov, ktorí nahrávali aj Apocalypse. Stačí, keď vymenujem: John McLaughlin, Jean-Luc Ponty, Michael Walden, Gayle Moran. Asi je to tým, že k Visions som sa dostal skôr. Ten, kto počul Mahavishnu s Goodmanom, Hammerom, Lairdom a Cobhamom, bude prekvapený širokým nástrojovým obsadením. Aranže jednotlivých skladieb sú bohaté, počuť dychové a sláčikové nástroje, Ponty vyšíva ako o život. Gayle Moran nádherný spev je akoby ďalší hudobný nástroj. Pre zaujímavosť, skladba Can't Stand Your Funk bola zvučkou na Hlase Ameriky (samozrejme vtedy v ČSSR zakázanej stanici).
Analyzovať jednotlivé skladby sa mi zdá v tejto recenzii trocha zbytočné. Išlo mi o priblíženie atmosféry sedemdesiatych rokov, keď dokázali vedľa seba existovať rôzne hudobné smery a poslucháč si vyberal „čerešničky“. Kdesi som čítal, že Mahavishnu je zárodkom fusion music. No neviem, skôr by som nedával žiadnu škatuľku. Radšej len počúvajte Mahavishnu Orchestra. Je to úžasný zážitok.
» ostatní recenze alba Mahavishnu Orchestra - Visions Of The Emerald Beyond
» popis a diskografie skupiny Mahavishnu Orchestra
Gilmour, David / David Gilmour
David Gilmour. Rok 1978. Viac ako rok po vydaní Animals od Pink Floyd, ktorý sa mi javil ako projekt Rogera Watersa. Z toho celkom logicky vyplynula pre Davida Gilmoura otázka jeho sebarealizácie, alebo inak: nutnosť nahrať sólový album. Prizval si do štúdia neznámych (aspoň pre mňa určite) hudobníkov a speváčky. Tu sa ponúka akási analógia s Dark Side Of The Moon, kde ženský vokál bol v skladbe The Great In The Sky absolútne dokonalý. Tak ako vo väčšine debutov býva, sila inštrumentálneho prejavu sa spojí s emóciu, ktorú chce hudobník dosiahnuť. Tak môže vzniknúť veľdielo (ale aj nemusí). V tomto prípade niet pochýb, že ide naozaj o veľdielo. David nepotreboval dokazovať , že je technicky dokonalý gitarista. Skôr sa ukázal ako autor nádherných melódií. So spoluhráčmi vytvoril nekomplikovanú hudbu bez zbytočných efektov. Tak dokonalú súhru so spoluhráčmi naozaj počuť zriedkavo.
Album otvára krehká inštrumentálna skladba Mihalis. Úsporný gitarový prejav Gilmoura s jednoduchým, ale o to inteligentnejším sprievodom rytmiky. Pokračuje There's No Way Out Of Here s nádherným úvodom ústnej harmoniky a snivou náladou a dialógom sólujúcej gitary a ženských vokálov. Cry From The Street. Boostrovaná ostinátna gitara a nevýrazný spev naznačuje náladu skladby, bezútešnosť a smútok ulice. Záver sa preklápa do optimistického tempa. So Far Away. Skvost, ktorý Vás nenechá chladných. Gilmour v baladickom výraze graduje do nádherného záveru, opäť s podporou zboru. Short and Sweet má nádherný gitarový motív, tak typický pre Gilmoura. Raise My Rent je inštrumentálka so sólujúcou gitarou prakticky po celú skladbu. No Way žiari ako hudobný diamant s nádherne vystavaným sólom plynule prechádzajúcim do nezabudnuteľného gitarového riffu. Ani po rokoch sa ho neviem nabažiť. It's Deafinitely je opäť inštrumentálka s naliehavým tempom a kvílivou gitarou. I Can't Breathe Anymore uzatvára platňu s opakujúcim sa motívom, ktorý u poslucháča vyvoláva cestu osamelého pútnika po pochmúrnej krajine.
V predchádzajúcich riadkoch som použil výraz veľdielo. Gilmour z roku 1978 je ním naozaj. Skromná, romantická, niekedy až boľavá hudba, ktorá aj po rokoch udivuje svojou nádherou. Absolútna hudba.
» ostatní recenze alba Gilmour, David - David Gilmour
» popis a diskografie skupiny Gilmour, David
Hendrix, Jimi / Hendrix in the West (1972)
Jimi Hendrix. Čítajúc biografie a rozhovory s gitaristami som registroval vetu: Hendrix bol a je pre mňa vzorom. Pravdepodobne nebudem ďaleko od pravdy, keď to platí pre veľkú väčšinu hráčov na gitaru. Prečo ? Jedinečný, priekopnícky, neopakovateľný už od debutu v roku 1967. Tých prívlastkov by sa dalo napísať mnoho. Obávam sa, že by som len opakoval frázy z rôznych článkov, recenzií, biografií (monografií).
Počas Jimiho raketovej kariéry hrajú významnú úlohu kompilácie vystúpení na festivaloch a štúdiových sessions. Recenzovaná platňa Hendrix In The West patrí v diskografii medzi „oficiálne“, čo sa odráža aj na kvalite záznamu. No a samozrejme mám k nej aj osobný vzťah, keďže získať takéto skvosty v sedemdesiatych rokoch minulého storočia nebolo až také jednoduché. Zaujímavosťou je, že v sprievodnej skupine na poste basgitaristu sa v nahrávkach striedal Noel Redding a Billy Cox. Posledne menovaný s bubeníkom Buddy Milesom tvoril Band Of Gypsys, ďalšiu formáciu, ktorá hrala s Jimim až do jeho smrti.
Je všeobecne známe, že „live“ nahrávky ukážu kvalitu interpreta. Niekedy až v prekvapivo horšom svetle. Toto o Hendrixovi neplatí. Gitara bola Jimiho súčasťou. No a samozrejme o kvalitách sprevádzajúcich hráčov niet pochýb. Na nahrávkach sa Hendrix prezentoval láskou k rock` n`rolu. Chucka Berryho a jeho Johny B. Goode spoznáte hneď, ale Blue Suede Shoes od Pekinsa sú „prerobené“ na Jimiho obraz. To platí aj o kvílivej verzii britskej hymny a plynulého prechodu úvodných taktov seržanta Peppera. Absolútnymi skvostami sú Little Wing a Voodoo Child, ktoré mám radšej ako štúdiovú verzie. No a Red House nenechá nikoho na pochybách, že Jimi Hendrix patrí medzi legendy. Blues surové, že až prestanete dýchať.
Snažil som sa vyhýbať superlatívom, ale v prípade Jimiho Hendrixa to je nemožné. Akokoľvek kriticky počúvate, nemôžete ostať nezasiahnutý silou jeho hudby.
pozn. recenzia sa týka originál verzie, ktorá vyšla na značke Polydor v roku 1972.
» ostatní recenze alba Hendrix, Jimi - Hendrix in the West (1972)
» popis a diskografie skupiny Hendrix, Jimi
Cobham, Billy / Life & Times
Univerzálnosť hudby spočíva v jej pôsobení na emócie. Tak je to v dielach napríklad tzv. vážnej hudby. Teda sila inštrumentálnej hudby, konkrétne jazz rocku, ale môžeme všeobecne povedať „hudby bez slov“ je práve v jej univerzálnych výrazových prostriedkoch. Jazz rock, veľakrát spomínaný začiatkom sedemdesiatych rokov bol a aj je míľnikom, ktorý otvoril pre nás nový rozmer hudby. Vzývali ho kritici, muzikanti, priaznivci nekomerčnej hudby. Billy Cobham (viď profil) ako člen Mahavishnu Orchestra bol zjavom, ktorý štýlom hrania doslova omráčil bubeníkov a aj poslucháčov. Po rozpade Mahavisnu I. začal vydávať sólové albumy, ktoré si myslím patria k špičke spomínaného žánru.
Veľký úspech prvej sólovej platne Spectrum bol zaslúžený. Cobham sa prejavil ako zdatný autor, zároveň aj ako citlivý leader, pretože si vybral vhodných spoluhráčov. Kdesi som čítal charakteristiku tejto platne, že je najmenej „parádivá“ zo všetkých bubeníckych sóloviek. Všetko zopakoval na Crosswinds, pre zmenu s inými spoluhráčmi. Pre pamätníkov: Supraphon to vydal v licencii.
Šťastná ruka pri výbere muzikantov sa ukázala aj na Life & Times. Je len zrejmé, že sú absolútne technicky dokonalí, z ich produkcie cítiť radosť z hrania, mám pocit ako keby všetko bolo nahrané na „prvú dobrú“. Mená sprevádzajúcich hudobníkov nie sú príliš známe, výnimkou je gitarista John Scofield, ktorý hral s Billym aj na predchádzajúcom A Funky Thide of Things.
Cobham a jeho družina citlivo využíva dynamiku. Úvod platne patrí rýchlym skladbám, v ktorých sa Billy vyznamenáva. Life & Times omráči tempom, kde v sólach si odpovedajú gitara a klávesy. Podobne v nasledujúcej skladbe jednoducho nazvanej 29 . Vôbec to neruší, pretože výborný mix nestavia bicie nad ostatné nástroje. Aká by to bola rytmika bez tradične perfektnej basovej linky hranej prstami. Jednoducho lahôdka. Pre oddych má pre nás Siestu, Song For a Friend part 1 a.2., kde exceluje Scofieldova gitara. Raritou je Wake Up!!!!!! That's What You Said.
Milá hudba, špičkovo interpretovaná, lahodí ušiam, nenudí (cca 41 min). Dovolím si tvrdiť, že sa vyrovná prvotine. Plných 5 * zaslúžene.
» ostatní recenze alba Cobham, Billy - Life & Times
» popis a diskografie skupiny Cobham, Billy
Rush / Rush
Tak, túto LP, áno LP som počul ešte ako gymnazista. Mal už som za sebou opočúvané Deep Purple, Hendrixa, Led Zeppelin... Ale ako keby som dostal kladivom po hlave. Nemyslím si, že ide o plagiátorov skupín, ktoré som tu citoval, ako píšu tu moji spolurecenzenti. Práve tým zvukom - len traja hráči sa nemôžu priblížiť zvukovo napríklad k DP. Ale práve - totiž energia je to minimálne o 100 % vyššia ako u DP. Taký album Machine Head je len profesorovské hranie - veľmi sterilné. Ale Rush idú. Nemá zmysel rozpisovať konkrétne skladby, odpaľovačky Need some love, What You are doing sme na večierkoch na gympli často púšťali. A mlsali sme pri Here again. Až po čase som prišiel na chuť práve poslednej skladbe na tomto LP - Working man. V každom prípade je to debut ako sa patrí. Divoký, plný energie a tým pádom aj neohrabaný. Dávam plných 5.
» ostatní recenze alba Rush - Rush
» popis a diskografie skupiny Rush