Profil uživatele bullb
Recenze:
Collegium Musicum / Konvergencie
| 2021-02-18 | Neskoro, ale predsa sa zveziem na nostalgii Vianoc. Prečo?
Medzi prvé moje platne patrilo aj dvojalbum Konvergencie. Bolo tesne pred sviatkami, keď som si kúpil aj vytúžený stereo gramofón.
Prvá skladba P.F. 1972 začína jemným motívom Mariána na organ. Pri troche fantázie to môže pripomínať tichú zimnú krajinu. Preto moja asociácia s Vianocami.
Motív sa opakuje, stupňuje, prichádza gitarové sólo, basa a bicia statočne kontrujú. Toto sa končí krásnym organovým sólom a detský spevácky zbor spieva o hviezdičkách, stromčeku, koníkovi. Jednoducho Vianoce v plnej paráde.
Druhá časť je modernejšia. Účelné skreslené bicie Dušana Hájka pokračujú do divokejšej fázy, kde sa predvedie kvarteto v tej najlepšej forme. Experimentuje sa so zvukom, nie samoúčelne, poslucháč nemá pocit, že sa sóluje pre sólovanie. Všetko má svoje miesto a pritom hudba je radostná a hravá.
Suita po tisíc a jednej noci na motívy známej suity Nikolaja Rimského-Korsakova potvrdzuje povrchnú pre mnohých málo zainteresovaných, že Varga a Collegium propagujú a hrajú vážnu hudbu v rockovom štýle. Jasné, že to tak nie je, stačí počúvať. Táto nahrávka je zvláštna aj preto, lebo je nahrávaná v štúdiu ako „live“ so zopár desiatkami poslucháčov. Marián, Fero, Fedor a Dušan hrajú v životnej forme. Pokojne môžem porovnať s vtedajšou hudobnou špičkou – bez hanby.
Tretia skladba – Piesne z kolovrátku je štúdiová s prívlastkom: dokonalá. Ku štvorici sa pridáva spevák Hammel, toť dvorný Vargov spevák. Nádherná lyrická gitara, klavír jednoduchá basa a bicie spolu s civilným spevom vytvára unikát. Dosť bolo snívania, prichádza „beat“ so spevom (netradične) tuším Grigláka. Záver patrí experimentom Vargu. Nech to nie je pre poslucháča jednoduché !
Eufónia. Tak tu ma dostanete. Takmer päťdesiat rokov vlastním tento dvojalbum, ale pustil som si túto skladbu dvakrát.
Hanba? Neviem.
Záver: Varga musel mať neskutočné „konexie“. Vydupal si u ministra kultúry nový organ, nahrávalo sa v experimentálnom štúdiu rozhlasu. Technici urobili špičkovú prácu atď. Logicky: mali špičkových hráčov. Na vtedajšiu dobu úžasné stereo efekty. Dokonale snímané nástroje. Hodnotenie 3x10 (bez štvrtej skladby) hviezdičiek je málo. Absolútna hudba.
Pozn. mojich dávnych 4* už neplatí.
» ostatní recenze alba Collegium Musicum - Konvergencie
» popis a diskografie skupiny Collegium Musicum
Emerson, Lake & Palmer / Trilogy
Možno sa budem opakovať, ale stále platí: „Historia magistra vitae“, v preklade „História je učiteľkou života“. Takto to kedysi (skrátene) povedal Cicero (aj moja učiteľka dejepisu).
Tento bombastický úvod má znamenať len jedno: Chcem pripomenúť album, ktorý vyšiel v roku 1972 (to je tá história). Prvýkrát som ho počul ako adolescent, napriek tomu zanechalo vo mne hlboký dojem, ktorý časom sa pretavil do trvalej hodnoty najvyššej kvality. Iní prisahajú na „Kartinky“, alebo Tarkus. Ja zase na Trilogy, dokonca až do takej miery, že odmietam počúvať alternatívny album od Jakko M. Jakszyk. (V zbierke mám remix z roku 2016, ktorý má spomínaný alternatívny album).
Hudba na Trilogy je jedinečnou zmesou melódií, technicky absolútne dokonale prezentovaných triom Keith, Greg, Carl. Nie sú nováčikovia. Emerson známy z The Nice pôsobil v podobnom triu s obsadením Lee Jackson – basová gitara a Brian Davison – bicie. Poslední dvaja si zahrali opäť v inom triu nazývanom Refugee, kde klávesy obsluhoval Patrick Moraz. Náročky uvádzam tieto tri zoskupenia hrajúce v trojčlennom obsadení. Cieľom je porovnať, ajťák by použil slovo analyzovať. Núka sa tu odpoveď, že keď hrajú v obmedzenom obsadení (trio), tak je to tá istá hudbu. Opak je pravdou !
Koniec šesťdesiatych a začiatok sedemdesiatych rokov často prinášal hudbu a efekty tak, aby šokovala a ohurovala. Podľa mňa práve prvé tri LP od El&P platne patria do tejto kategórie. Štvrtá Trilogy sa mi z toho dôvodu javí ako iná, kde virtuozita je v symbióze s kompozičným majstrovstvom. Prvá strana LP začína “tlkotom” srdca, neskôr sa zistilo, že ide o basovku Grega Lake. The Endless Enigma part 1. je dokonalá vo výraze, zmenách rytmu a nádhernou melódiou. Nasleduje Fugue a v nej excelentný Emerson. The Endless Enigma part 2. ukončí tú “ostrejšiu” časť a nádherná From the Beginning ukáže lyrickú až skoro popovú tvár ELP, presnejšie autora Grega Lake. The Sheriff začína efektným krátkym vstupom bicích s prechodom do ležérnej melódie a končí v štýle honky tonk piano. Vyšinutá Hoedown ukončí v prípade vinylu prvú stranu. To je preto, aby poslucháča pripravila na titulnú Trilogy, ktorá má v sebe esenciu toho najlepšieho z najlepších. V podobnom duchu sa nesie Living Sin. Nasleduje záver s názvom Bolero. Áno, je to analógia so skladbou od Maurice Ravela. Pre mňa je kladom, že je tu málo inšpirácií z tzv. vážnej hudby, aj keď spomínané Hoedown je od Aarona Coplanda.
Kto sa dočítal až k tomuto miestu, tak tomu prezradím, že na Trilogy poznám takmer každú notu. (nie som hudobník, ide o prirovnanie). Netuším počet počúvaní za tých niekoľko desiatok rokov. Emerson, Lake and Palmer na Trilogy ukázali to najlepšie a najkvalitnejšie z ich tvorby. Spomína to aj Greg Lake, že ide o ich najvydarenejší album. A ja s ním súhlasím.
» ostatní recenze alba Emerson, Lake & Palmer - Trilogy
» popis a diskografie skupiny Emerson, Lake & Palmer
Perfect Beings / Vier
O trojici muzikantov Ryan Hurtgen, Johannes Luley, Jesse Nason som sa dozvedel až na tomto fóre. Postupným „analyzovaním“ vydaných všetkých troch albumov Perfect Beings ma zaujal posledný s názvom Vier. Pozor, ostatné ani zďaleka nie sú odpad, ale o nich inokedy.
Mám pocit, že práve Vier je po všetkých stránkach dokonalý. Už len samotný obal, na ktorý som si vždy potrpel, je graficky zaujímavý a vytvára vstup do hudobného sveta Perfect Beings. Tvoria ho štyri časti: Guedra, The Golden Arc, Vibrational a Anunnaki. Každá z nich obsahuje ďalšie časti rôzneho trvania. Podľa môjho názoru aj polovica z nich by stačila pre niektoré skupiny na vydanie albumu. Je tu rôznorodá zmes krásnych melódií poprepletaných s aranžérskymi nápadmi, pričom dokopy tvoria silný hudobný zážitok. Technické predvádzanie tu nie je. Veľká vec, že takto jednoducho bez muzikantského technického šialenstva dokážu poslucháča dostať. Je to umenie! Zároveň nemám pocit, že už som to niekde počul, že sa opakujú.
Nie som zástancom veľkých analýz. Cieľom bolo naznačiť, že existuje niečo krásne a tajomné zároveň. Nepredvádza sa, čaká na vás, aby ste to prijali. Stojí to za to. U mňa to platí. Absolútna hudba.
» ostatní recenze alba Perfect Beings - Vier
» popis a diskografie skupiny Perfect Beings
Karmakanic / Dot
Dot je doposiaľ a aj ostane posledným dielom Karmakanic. Pravdou je, že u mňa to bol jeden z prvých ich albumov, ktorý som počúval. Je to už pár dní, keď „sústredené počúvanie“ práve spomínaného Dot ma podnietilo k tomu, aby som napísal pár viet a podelil sa tak o zážitok.
Úvod je zmes šumov, ktorý by mohli pokojne mohli vynechať. Je však jasné, že to je zámer. Nasleduje jednoduchý klavírny motív, po ňom Göran Edman nás pozýva ďalej. Mohutný melodický break rozbehne skladbu s takýmto dlhým názvom, dokonca má časť 1. a 2. : God The Universe And Everything Else No One Really Cares About Part. 1 sa dá nazvať suitou, v ktorej prevládajú melodické motívy, ale sú tu aj divokejšie časti. Pôsobí viac „učesaným“ dojmom oproti skladbám z predchádzajúcich albumov. Tu som zaregistroval zmenu na poste klávesových nástrojov a bicích. Záhada je vyriešená. Šéf Jonas Reingold siahol po iných, ktorí vôbec technicky nezaostávajú za ich predchodcami. Podľa anotácie hrali s dosť veľkými hudobnými esami. Na pomoc im dorazil aj Andy Tillison.
Táto zostava hráčov ma dokázala omotať vznešenými melódiami, či už v spomínanej God The Universe... , ale aj takmer „popovými“ Higher Ground a Steer By The Stars. Poctivo priznávam, že textom som nikdy nepripisoval význam, veril som a verím na univerzálnosť hudby. V tomto prípade som rýchlo prebehol texty, ktoré nie sú optimistické, ku koncu však v súlade s hudbou v skladbách Travelling Minds, potom aj v záverečnej God The Universe And Everything Else No One Really Cares About Part. 2 vzbudzujú istotu, že všetko je nakoniec fajn a život je krásny.
Krásne, široko objímajúce melódie. Brilantná technika hráčov. Po poslednom akorde klavíra mám pocit, že Dot sa oplatí vypočuť ešte raz.
Stále som pod vplyvom tejto hudby. Hodnotenie je bohužiaľ vždy subjektívne. Opravujem pôvodné a mením na plných 5*.
» ostatní recenze alba Karmakanic - Dot
» popis a diskografie skupiny Karmakanic
Karmakanic / Wheel Of Life
Niekedy som si myslel, že kotol, v ktorom sa varí dobrá hudba sa nachádza na britských ostrovoch. No dobre, beriem ešte južné štáty americkej federácie. Tam sa uvaril základ jazzu, ktorý mi vždy chutil. Zrazu vám tu predkladám popis druhého albumu Karmakanic Wheels of Life. A to sú Švédi. Môj mýtus je v keli, lebo ich hudba sa mi veľmi páči.
Zmeny oproti jednotke: Šéf Jonas Reingold si tu vybral ako gitaristu iného. Volá sa Krister Jonzon. Veľa som sa o ňom nedočítal, ale je charakterizovaný ako jazzový gitarista. Fakt, je to aj počuť. Roine Stolt je podľa mňa „rockovejší“. Úvodná Masterplan, Part 1 vyvalí na poslucháča všetko kvalitné, čo môže Karmakanic ponúknuť: Divoké behy gitary a basovej gitary, lyrika s nádherným hlasom Görana Edmana. Musím sa opakovať, ich hranie má v sebe spojenú radosť, hravosť a dokonalú techniku. Hudobných nápadov je tu toľko, čo by niektorým skupinám stačilo na dlhé roky. Napríklad také Do U Tango?, kde neosobný počítačovo generovaný ženský hlas vyzýva do tanca. Nasleduje niečo, čo mi pripomína zlaté časy jazzrocku (napríklad aj Return To Forever z obdobia hymny). Perfektne mastia, do toho im hlas počíta do štyroch. Paráda, ktorá potom nasleduje sa volá Where The Earth Meets The Sky. Toto sa mi javí ako vrchol albumu. Popové piano, drsná (pripomína nebohého Chrisa Squire) basová gitara, virtuózna gitara a do toho skvelý Zoltan. Takto to pokračuje ďalej, čo skladba, to radosť a virtuozita. Pokoj nastane až v záverečnej Masterplan, Part 2, kde si zahral krásne romantické sólo Roine.
Nerozumiem mnohým veciam. Ani Karmakanic. Tvrdím len jedno: Skvelá hudba. Páči sa mi.
» ostatní recenze alba Karmakanic - Wheel Of Life
» popis a diskografie skupiny Karmakanic
Santana / Caravanserai
Včera popršalo: Oddych - do záhrady sa neoplatilo ísť. Sviatok, a to je dôvod na dobrú hudbu. To po prvé. Po druhé: test novej zakúpenej prenosky na gramci. Ruka automaticky a neomylne vybrala Caravanserai od Santanu. Krásny obal, ktorý skrýva klenot. Je to štvrtý album po trojici „latino“, z ktorej sa mi najviac páči trojka, na rozdiel od chronicky známej dvojky Abraxas a slabšej jednotky.
Kdesi som čítal, že to, čo človeka ovplyvnilo v období dospievania je trvalé. Pre mňa to bola Caravanserai. Možno tajomným úvodom, ktorý plynule prechádza do Waves Within. Nie, nie, žiadne pravidelne tikajúce bubny, bongá a iné bicie nástroje. Výrazná basa s virtuóznou gitarou Carlosa pokračuje aj na ďalšej Look Up. Zvuky hammondovho organu (Gregg Rolie po tejto platni Santanu opustil a vytvoril Journey) otvárajú Just in Time to See the Sun. Carlos tu krásne spieva, bez afektu a civilne. A je tu Song of the Wind !!! Carlos hrá jedno z najkrajších gitarových sól na svete. Aj keby už nič ďalšie nenahral, toto ho vynieslo na trón gitarových bohov.
Druhá strana (tíško priznávam po vrchole Song of the Wind je o pár promile slabšia) začína skladbou The Love of the Universe platne a pokračuje v „non-latino“. Tajomná Future Primite opäť evokuje atmosféru úvodu a zobúdza démonov tajomného miesta oddychu karaván. Našťastie Stone Flower má v sebe optimizmus, ktorý musí vyústiť do „klasickej“ La FuenteDel Ritmo a záverečnej Every Step of the Way.
Carlos Santana má tu skvelých spoluhráčov. Dokonalá hra na nástrojoch je vyvážená tajomnou atmosférou. Preto patrí k špičkovým dielam nielen Santanu, ale celej rockovej (jazzovej, progrockovej, alebo akej chcete) histórie.
» ostatní recenze alba Santana - Caravanserai
» popis a diskografie skupiny Santana
Karmakanic / Entering the Spectra
Existuje niečo nepolapiteľné, niečo vznášajúce sa medzi interpretom a poslucháčom. Toto „čudo“ sa stále obšmieta, pobehuje, niekedy rozčuľuje, väčšinou však prináša radosť.
Netreba hádať: Je to hudba! Pre niekoho neustály tok „najlepších hitov“ z rádia, pre iného veselá dychovka, pre ďalšieho ... nemá zmysel menovať.
Pár rokov dozadu si na tomto fóre prečítal chválospev na skupinu so zvláštnym názvom: Karmakanic. Takmer na prvé počutie som si povedal: Je to výborná muzika. Má všetky vlastnosti dôležité pre mňa (a dúfam že aj pre ďalších čitateľov tohto môjho diela). Napríklad spev, ktorý nepripomína jačanie, ani kňučanie, ale hlavne vynikajúca hra všetkých hudobníkov hraničiaca s virtuozitou. Tu sa ozývajú moje dávne pudy vycvičené jazzrockom. Áno, táto hudba našla poslucháča.
Album otvára recitácia ako z rozprávky na dobrú noc. Nasleduje titulná Entering Spectra. Tu chlapci ukážu svoje tromfy. Dynamické pasáže s dominantnou basovou gitarou striedajú idylické. Mojou slabosťou sú bubeníci. Jaime Salazar a Zoltan Csörsz v dokonalej súhre s basou Jonasa Reingolda predvádzajú špičkové výkony. Göran Edman mi je sympatický svojou farbou hlasu a spevom bez zbytočných príkras. No a hlavne Roine Stolt, Tomas Bodin spolu s Reingoldom už vo Flower Kings ukázali muzikantský kumšt. Čo ma najviac teší, že z hudby cítiť pohodu a radosť z hrania. Toto počujete z každej skladby, napríklad aj z časti suity od J. S. Bacha, ktorú si „strihol“ sám producent Jonas Reingold. Zmes elektronických zvukov a smiech v pozadí uvádza záverečnú Welcome To Paradise. Skvelý záver. Naozaj vitajte.
Podrobnejší prieskum nech si urobí každý poslucháč sám. Zámerom nebolo rozpitvať album po jednotlivých skladbách. Dúfam, že týchto pár riadkov podnieti na vypočutie tejto prvotiny dokonalých hráčov. Svoje dávnejšie rozhodnutie korigujem, zaslúžia si plných 5*.
» ostatní recenze alba Karmakanic - Entering the Spectra
» popis a diskografie skupiny Karmakanic
Corea, Chick / Leprechaun
Existuje veľa vecí, ktoré vás potešia. Napríklad jarná rozkvitnutá lúka, ticho v lese, ale aj napríklad dobrá hudba. Pre mňa to je napríklad aj album Leprechaun.
S uvedenou platňou som sa zoznámil počas pôsobenia v istom hudobnom klube. Nahrávka bola samozrejme na páske patrila medzi najviac prehrávané. (Pre spresnenie, išlo o slušnú kvalitu nahrávky reprezentovanú značkami Dual, Shure, Pioneer, Sony, Speakerlab). Pred pár rokmi som sa konečne dostal k CD.
Začína Imp's Welcome - škriatkom, ktorý sa potuluje v lese. V závere skladby vtipne Corea zosmiešni pochodovanie syntezátorom – chudáčik škriatok sa potkol. Nasleduje Lenore, ktorá bezpečne uistí poslucháča, že je tu správne a hraje Chick Corea. Klávesy, basa a bicie súperia a nad tým všetkým sa vznáša božský spev Gayle Moran, spriaznenej s maestrom Coreom duševne naviac aj fyzicky manželstvom. Ešte viac to vynikne v nasledujúcej Reverie, kde klavír a hlas Gayle musia vyvolať v poslucháčovi tie najkrajšie pocity.
Nasledujúca Looking at the World sa predstaví v najlepších možných variáciách klavíra, spevu so sprievodom na base, konkrétne je tu Anthony Jackson. Za bicími Steve Gadd dokazuje svoje majstrovstvo. Skladba je tou jednoznačnou ukážkou fusion music, ktorá poslucháča upúta v maximálne možnej miere. Minimálne ja to tak počujem. No a je tu Nite Sprite, ktorá ukáže inú tvár fusion hry dychových nástrojov, syntezátora s excelentnými bicími. Steve Gadd sa predvedie perfektným krátkym sólom.
Gayle Moran je autorkou Soft and Gentle, ktorá v sprievode huslí a violy vrúcnym spevom vyjadrí protipól predošlej „bitke“ nástrojov.
Pixiland Rag je hravou predohrou k Leprechaun's Dream, ktorá je vyvrcholením celého diela a pokojne by mohla súperiť s dielami vážnej hudby. Začína spevom Gayle akoby z iného sveta so sprievodom sláčikov. Mimochodom všetko aranžoval maestro Corea. Toto prejde do rytmu latino, kde Eddie Gomez na base prezentuje svoje majstrovstvo komunikáciou so spevom a klávesovými nástrojmi Chicka. Nakoniec veľké finále, kde sa ukážu v špičkovej forme hráči na dychové nástroje opäť s nádherne fungujúcou rytmikou. Všetko upokojí opäť, veď ani inak to nemôže byť, spev Gayle.
Po záverečných taktoch si vydýchnete. Je však mám znova chuť si celú čarovnú krajinu škriatkov vypočuť znova. Chick Corea akoby vedel, že ma do nej začaroval navždy.
» ostatní recenze alba Corea, Chick - Leprechaun
» popis a diskografie skupiny Corea, Chick
Grand Funk Railroad / Caught in the Act (Live)
Už dlhšiu dobu hodlám ponúknuť tomuto fóru hudbu, ktorá čiastočne formovala moje hudobné zmýšľanie. Určite je to Grand Funk Railroad. O tejto kapele je všeobecne známy fakt, že nebola v obľube hudobných kritikov. Zároveň mnoho fanúšikov holduje formácii ako triu, čiže určite pre rokom 1973. Ja som vhupol do obdobia kvarteta, ktoré má naozaj o niečo lepší zvuk (jednoducho hammondky sú hammondky). Súčasne toto obdobie patrí medzi ich komerčne asi najúspešnejšie.
Prehrabujúc sa v starých pásoch a v spomienkach (na pôsobenie v nemenovanom klube) som na unášače nasadil Caught in the Act. Páni muzikanti to odpálili "peckami" zo starších LP, konkrétne ide o E Pluribus Funk a Closer to Home. Postupne prešli k vtedy aktuálnemu Shinin' On. No a samozrejme veľa úspešná We're an American Band. Perfektne postavená stratégia koncertu končí klasikou od Jagger/Richards Gimme Shelter.
Musím zdôrazniť, že ako kvarteto znejú omnoho lepšie ako trio. Je zbytočné sa utápať v opisoch výkonov hudobníkov. Hrajú absolútne perfektne bez zbytočného predvádzania. Lahôdkou je "spievajúci bubeník". Don Brewer spája to najlepšie z bubeníckeho a speváckeho remesla. Počuj: T.N.U.C. Dvojalbum neunaví. 75 minút rýchlo zbehne a nabudí energiou z Ameriky.
Spomienky spojené s nádherným zážitkom. Zabudnite na všetko, je tu Grand Funk! Plný počet.
» ostatní recenze alba Grand Funk Railroad - Caught in the Act (Live)
» popis a diskografie skupiny Grand Funk Railroad
Fleetwood Mac / Greatest Hits
Daždivé počasie vyvoláva spomienky. Patrí k nim aj táto výberovka Greatest Hits od Fleetwood Mac.
Niekoho by odradil názov skupiny, ktorá bodovala v hitparádach koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia..
Niekoho by odradil titul „Greatest Hits“.
Niekoho by to vôbec neodradilo. Totiž stačí, ak si k Fleetwood Mac priradí Peter Green. Gitarista, spevák, ale hlavne skladateľ. Dve skladby zložil spolu s manažérom kapely Cliffordom Adamsom, niečo sám, niečo spoluhráč Danny Kirwan, niečo zahrali od starých bluesmanov.
Vynikajúcu analýzu popísal Petr Gratias. Na mňa zostalo už len pár viet:
Spustí sa stroj času. Koniec šesťdesiatych rokov, dlhé vlasy, vypasované zvonové rifle, pokoj a pohoda.
Počujete blues.
Počujete skvelých muzikantov, ktorí ľavou zadnou zasiahnu srdce aj mozog.
Počujete majestátny let albatrosa, podráždeného štrkáča.
Počujete originál skladby, ktorú preslávil Santana.
Počujete absolútnu hudbu.
» ostatní recenze alba Fleetwood Mac - Greatest Hits
» popis a diskografie skupiny Fleetwood Mac
McLaughlin, John / My Goals Beyond
| 2018-01-04 | Môj záujem o Mahavishnu Orchestra samozrejme podnietil aj záujem o jeho členov. Tak som sa dostal k nahrávkam McLaughlina z obdobia pred Mahavishnu. Najviac ma zaujala platňa z roku 1971 My Goals Beyond. Bol som veľmi prekvapený (tak ako všetci, ktorí najprv počuli Mahavishnu Orchestra), že ide o celkom inú hudbu. Pre doplnenie: za komunizmu sa ťažko zháňali informácie a nahrávky, preto o takéto prekvapenia nebola núdza. Ale k veci: Už samotné personálne obsadenie je „all stars“. Hrajú tu napríklad traja z budúcej prvej Mahavishnu (vrátane samotného šéfa). Cobham a Jerry Goodman sa prezentujú v Peace Two.
Celkovo je to hudba krehká, zádumčivá, stačí pozrieť na názvy skladieb: Something Spiritual, Hearts and Flowers, Follow Your Heart, atď... Prevláda akustická gitara McLauglina. Inými slovami Mahavishnu John McLaughlin sa prezentuje sólovo aj playbackom sprievodom ako gitarista svetového formátu. Ideálna hudba na tieto dni: Počúvať, meditovať a popíjať. Nezaškodí espresso (napríklad odrodová Guatemala SHB), prípadne bourbon (preferujem izbovú teplotu). Nádherná hudba.
» ostatní recenze alba McLaughlin, John - My Goals Beyond
» popis a diskografie skupiny McLaughlin, John
Led Zeppelin / II
Citujem sám seba: „Už sú to desiatky rokov, čo som začul Heartbreaker a doteraz mám z toho zimomriavky.“
Neviem inak, ale pri hodnotení tohto diela sa pociťujem úctu a pokoru zmiešanú s obavou, aby som správne vystihol to, čo robí túto platňu výnimočnou. Určite to nie je tým, že moje prvé počutie bolo v čase, keď všetko zo Západu bolo nezvyčajné. Predsa sa to dalo selektovať , napríklad že Sweet je „čaj“, ale že Pink Floyd je „fajn“ (vtedajšie naše puberťácke hodnotenie). Skôr je to tým, že aj po rokoch je možné konštatovať len toto: Vynikajúca a neopakovateľná hudba.
Led Zeppelin II. je hudobný drahokam, lebo:
Nahrávanie platne trvalo oproti „jednotke“ dlhšie, preto „dvojka“ pôsobí celistvým dojmom
Sled skladieb má premyslené poradie.
Jimmy Page je „hitmaker“, jeho gitarové riffy aj dnes jednoznačne vyhrávajú ankety.
Led Zeppelin je kvarteto hráčov mimoriadne vysokých kvalít.
Nebáli sa vsunúť „psychedelickú“ časť do Whole Lotta Love.
Nebáli sa dať priestor Bonhamovi v legendárnej Moby Dick.
Nebáli sa spracovať bluesové štandardy po svojom.
atď ...
Analyzovať nemá zmysel. Povedali to už mnohí predo mnou. Ťažko je popísať všetky atribúty hudby vydanej v októbri 1969.
Jedno je však isté. Je to absolútna hudba. Pre mňa jeden z hudobných vrcholov.
» ostatní recenze alba Led Zeppelin - II
» popis a diskografie skupiny Led Zeppelin
Grand Funk Railroad / Shinin' On
Kedysi v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia sa ku mne dostala táto nahrávka. Popíšem moje vtedajšie pocity: Podľa dostupných materiálov je to vraj hard rock made in USA, veľmi žiadaní a populárni.
Prvé počutie: Žiadne ťažkotonážne gitary, ale ľahučká a hravá gitara vynikajúco sólojúca. Výborná vymakaná basová gitara a spievajúci bubeník! Jednoducho nič, čo by sadlo do vzorca hard rock v európskom ponímaní. Ale bola to láska na druhé počutie.
Pôvodne trio, a to veľmi zdatné (o čom svedčia live nahrávky) sa na tomto a aj na predchádzajúcom rozšírilo na kvarteto. Zdá sa, že to pomohlo, Craig Frost a jeho hra na hammondov organ k tejto muzike patrí.
Úvodná Shinin' On sa umiestnila ako singel na popredných miestach. Tu však musíme hovoriť o amerických a kanadských rebríčkoch. Európa bola zdržanlivá. To platí aj o albume.
Grand Funk sa nebáli prizvať dychovú sekciu do druhej skladby To Get Back In. Zobrali klasiku The Loco-Motion, ktorá po dlhých rokoch opäť bodovala v rebríčkoch. Vypaľovačky Please me a Gettin' Over You ukazujú klasickú tvár, ktorou sa preslávili. Siahli po „koreňoch“ v skladbách Mr. Pretty Boy a Little Johnny Hooker.
Mark Farner, Mel Schacher, Don Brewer sa stali mojimi sprievodcami po odľahlých končinách Ameriky. Dodnes.
» ostatní recenze alba Grand Funk Railroad - Shinin' On
» popis a diskografie skupiny Grand Funk Railroad
Fermata / Huascaran
O Fermátu, „dieťa“ Fera Grigláka a Tomáša Berku som zaujímal hneď od vzniku skupiny. Prvé dva albumy samozrejme v zbierke nemohli chýbať, ale na tanieri gramofónu sa netočili často. Hudba je nevyspytateľná milenka, preto až v poradí tretí Huascaran spôsobil, že drážky platne boli „vydraté“. Pripisujem to čiastočne na vtedajšiu dobu veľmi zaujímavo a hlavne kvalitne zosnímaným nástrojom. Len pre zaujímavosť: skúste popočúvať dostupné nahrávky z tohto obdobia. Myslím si, že Huascaran by zažiaril.
Najvýznamnejším je však zhudobnený príbeh. Na túto tému bolo popísaného mnoho papiera, teda len stručne: ide o tragédiu horolezcov v Andách. Hudba, ktorá sa valí z reprákov nemôže nikoho nechať chladným. K autorskej a interpretačnej spolupráci dvojice Griglák a Berka sa pridávajú vyspelí spoluhráči, z ktorých sa mi veľmi páčia bicie Karola Oláha. (Bohužiaľ, už dávno bubnuje v nebi).
Všetko je podriadené silnej téme. Hudba dokonale ťahá poslucháča do deja, je univerzálna a fascinujúca. Pre mňa dodnes.
» ostatní recenze alba Fermata - Huascaran
» popis a diskografie skupiny Fermata
Cobham, Billy / Crosswinds
Z prvých dvoch platní Billyho Cobhama som kedysi preferoval jednotku. Hlavne šialené tempo úvodnej skladby Quadrant je ohromujúce. Gitarista Tommy Bolin (pre tuzemcov hlavne známy z albumu Deep Purple: Come Taste the Band) tu odvádza veľmi slušnú prácu.
Na daždivé popoludnie je skôr vhodné si vypočuť v poradí druhú platňu Crosswinds. Známa je aj z licenčnej LP, ktorú vtedy veľmi aktuálne vydal Supraphon. (edícia Gramofónový klub). Nádherný obal korešponduje so štvordielnou Spanish Moss. Naozaj krásna zvuková kulisa k šumeniu dažďa. Z dnešného pohľadu (alebo skôr počutia) sa časť Storm javí troška naivne, ale všetko vyvažuje naozaj excelentná Cobhamova hra. Ostatné skladby sú bezchybnou súhrou vtedy začínajúcich, dnes už zaslúžilých veličín jazzu, ako napríklad George Duke, Randy Brecker, John Abercombie.
Len zdôrazním, že nejde o sólo platňu bubeníka, ktorého sprevádzajú hudobníci. Dnešný názov fusion je presný, lebo výsledok (dobrá hudba) čerpá z viacerých zdrojov, ktoré sa vzájomne nerušia, ba čo viac, prinášajú hudobný zážitok.
Zároveň priznávam, že čas trocha preveril toto dielo, takže už po ňom tak často nesiaham. Napriek tomu vrelo odporúčam všetkým poslucháčom dobrej hudby.
» ostatní recenze alba Cobham, Billy - Crosswinds
» popis a diskografie skupiny Cobham, Billy
Focus / Mother Focus
Precízna a príjemná hudba. Tak by sa dala charakterizovať platňa Mother Focus.
Rok 1975 znamenal pre mnohé zoskupenia ústup od pozícií získaných vo svojich začiatkoch. Stačilo by uviesť chronicky známe mená skupín ...
Už neboli v móde dlhé skladby, dlhé improvizované sóla, ktoré bez nejakých obáv boli vydávané, dokonca s veľkým úspechom. Je to poznať práve na Mother Focus. Je takmer celá inštrumentálna. Thijs van Leer a Bert Ruite si svoje odspievajú (alebo parodujú spev) na prvých dvoch skladbách.
Potom nastupuje majstrovstvo hudby. V niektorých chvíľach mám pocit, že prechádzajú až do sladkej vaty, na ktorej by sa krásne spinkalo. Len pozorné počúvanie odhalí virtuozitu všetkých zúčastnených. Núka sa tu prirovnanie ku tvorbe britských Camel, ale len v tomto prípade. Na Mother Focus sú „sweet melody“ prepracované, pričom sa nedávajú do popredia bezúčelné machrovania sólovaním na nástrojoch. Naozaj pohoda na daždivé popoludnie.
Úprimne, ak Focus, tak Mother Focus. Nech sa na mňa Hamburger Concerto nehnevá. Dnes som počúval a písal „srdcom“.
» ostatní recenze alba Focus - Mother Focus
» popis a diskografie skupiny Focus
Weather Report / Mysterious Traveller
Weather Report v roku 1974 touto platňou odštartovali svoju hviezdnu éru. Priala tomu doba, ktorá významne preferovala všetky možné spojenia rocku a jazzu. Konkrétne duo Shorter Zawinul by som nestrkal do škatuľky jazz-rock minimálne už len z toho dôvodu, že bicie vôbec nie sú rockové, sú viac-menej súčasťou skupiny rôznych rytmických nástrojov. Basový part bol na skorších albumoch zastúpený Miroslavom Vitoušom, ktorý určite nehraje štýlom „dej mi pánbú kýbl bublin“. Samozrejme, že sú to aj ďalšie veci ťažko definované, ktoré robia hudbu dobrou a výnimočnou.
Asi zopakujem slová niektorého z hudobných publicistov, ktorý Weather Report prirovnal k dokonalej syntéze živelnosti , hravosti prameniacej z najlepších odkazov jazzu (Wayne Shorter) a disciplinovanej, premyslenej stredoeurópskej klavírnej škole (Joe Zawinul). Po úvodných albumoch, ktoré niekedy zasahovali až do free jazzu sa vytvoril štýl, ktorý sa dá spoznať takmer na prvé počutie. Stali sa pojmom na hudobnej scéne. Čo môže hudobník viacej očakávať? Má úspech, koncerty sú vypredané, kontrakty na nahrávanie platní podpísané. (Tak si to aspoň ja predstavujem, keď hudobníci hrajú a poslucháči sú spokojní).
Preto na Mysterious Traveller sú skladby, ktoré oslovovali (a dúfam že aj oslovujú) terajších poslucháčov. V nasledujúcich rokoch popularita rástla každou vydanou platňou, o čom svedčí aj vtedajšie licenčné vydanie Heavy Weather.
Nemám v úmysle analyzovať jednotlivé skladby na tomto albume. Nebol to zámer. Skôr som chcel zachytiť a priblížiť dobu, ktorá priala tejto dobrej hudbe. Počúva sa stále dobre doteraz.
» ostatní recenze alba Weather Report - Mysterious Traveller
» popis a diskografie skupiny Weather Report
Return To Forever / No Mystery
Predmet: Return To Forever.
Lekcia číslo 5: No Mystery.
Zmeny: personálne žiadne.
Štvorica mimoriadne technicky zdatných hráčov sa „zohrala“ a výsledkom je No Mystery z roku 1975. V rámci objektivity priznávam, že som sa snažil počúvať bez emócií „teenagera“, lebo v čase vydania som sa opájal jazz rockom. Úloha znela jasne: počúvať a napísať slohovú prácu.
No a tak sa stalo, že jednotlivé motívy som si hmkal aj cestou do práce.
V porovnaní s predchádzajúcim albumom ja mi hudba javí viac hravou, chlapci si viac dovoľujú, týka sa to najmä gitary Di Meolu, ktorý zapadol do kvarteta. Niet sa čo diviť, veď hrali spolu prakticky tretí rok. Platňu by som rozdelil na dve časti. Nakoniec je logické, je to LP platňa.
V prvej časti, ktorá sa mi veľmi nepáči, hrajú hudbu ktorá je pokračovaním predošlého albumu. Doteraz nemám rád Sofistifunk. (lebo autorom je bubeník Lenny ? Neviem.) No ale druhá strana je lahôdka, kde ukázali, čo budú hrať na ďalších albumoch. Úplnou špičkou je No Mystery, ale aj éterická Interplay. Celebration Suite v dvoch častiach je časovo náročný a technicky dokonalý záver platne.
Výsledok: Eufória z počúvania sa nestratila. Po doznení grandiózneho záveru mám chuť si No Mystery vypočuť znova. Objektívne hodnotenie v porovnaní s Hymn Of The Seventh Galaxy je tvrdé. 4*
» ostatní recenze alba Return To Forever - No Mystery
» popis a diskografie skupiny Return To Forever
Blue Effect / Nová syntéza 2
Ako to všetko začalo...
Začiatok sedemdesiatych rokov. Blue Effect, zrazu len Modrý Efekt, alebo M.Efekt. Angličtina sa nesmela vyskytovať. Synonymom skupiny naďalej ostal Radim Hladík. Len z rozprávania „starších“: spievali po anglicky, Radim hral ako boh, sóloval s gitarou za hlavou. Zázrakom som sa dostal k amatérskym nahrávkam z vystúpenia. Semelka spieva: Já chtěl bych mít oči dvou Picassů (šok). Hudba: nádherná melódia, dlhé sóla hráčov, tajomné texty, ovácie publika(opäť šok). Prečo to nevydajú na platni? Lebo sedemdesiate roky v Československu boli také. Zázrakom som sa dostal k Novej syntéze 2. Sklamanie, na platni hrajú s JOČR. Napriek tomu som položil platňu na tanier gramofónu. Nádhera a radosť, ktorá pri počúvaní trvá až do dnešných dní.
Analýza jednotlivých skladieb nie je potrebná, kvalitnú prácu už odviedol Petr Gratias. Klobúk dole. Jednoznačným kladom platne je pôvodná tvorba a texty (Pavel Vrba, Eduard Pergner alias Boris Janíček). Skupina hraje podľa mňa to najlepšie zo svojej tvorby. Dokonale rockové pasáže s prímesou „psychedelie“ (asi spomienky na koniec šesťdesiatych rokov) sa striedajú so špičkovými výkonmi Jazzového orchestra Československého rozhlasu. Dokonca si myslím, že aj personálne obsadenie bolo najlepšie z celej histórie kapely.
Bohužiaľ, Radim „si to už neprečíta“. Ostala po ňom hlboká stopa. Nová syntéza 2 je určite jednou z mála platní, ktoré by som si zobral na pustý ostrov.
» ostatní recenze alba Blue Effect - Nová syntéza 2
» popis a diskografie skupiny Blue Effect
Hammer, Jan / The First Seven Days
Kedysi dávno som čítal anketu, čo by si opýtaní vzali počúvať na opustený ostrov. Pri písaní každej recenzie sa snažím aspoň čiastočne držať tejto otázky. Čo by som si vzal ? Jan Hammer a First Seven Days určite.
Prečo ? Neviem exaktne odpovedať. Najprv to bola výnimočnosť, že počúvam „toho“ Hammera, ktorý hral s McLaughlinom. Potom to bola jedinečnosť spracovania témy, biblický príbeh stvorenia sveta. Keby som sa mal vyjadriť jazykom hudobných vedcov: Táto nahrávka je príkladom programovej hudby. Vysvetlenie (moje): Hudba, ktorá dôsledne vyjadruje obsah danej témy. Príkladom z vážnej hudby môže byť 6. symfónia F. dur „Pastorálna“ od L.V. Beethovena.
Jazzman Hammer je tu ako prísny akademik, celkom podriadený téme. Hravosť a uvoľnenosť muzicírovania je tu v minimálnej miere. Úsporné personálne obsadenie. Žiadna nástrojová exhibícia.
Ako to bolo spomenuté predchádzajúcim recenzentom, je to album, ktorý sa odlišuje od ostatnej produkcie. Je tu dokonalá analýza skladieb, s ktorou sa stotožňujem.
Mám rád inštrumentálnu hudbu. Mám rád výnimočné veci. Mám rád First Seven Days od Hammera. Kedykoľvek by som túto platňu mohol počúvať aj na pustom ostrove. Absolútna hudba.
» ostatní recenze alba Hammer, Jan - The First Seven Days
» popis a diskografie skupiny Hammer, Jan