Profil uživatele alienshore
Recenze:
Tax The Heat / Change Your Position
| 2018-03-24 | So súčasnou rockovou muzikou je to trochu ... blbé. Na scéne je kopec mladých kapiel, ktoré sa snažia byť ambiciózne, ale v skutočnosti len recyklujú stokrát obohraté motívy. Robia to navyše tak nudným spôsobom, že aj mne samému to príde trápne. Sú samozrejme aj výnimky. K nim zatiaľ opatrne priradím aj britských Tax The Heat. Ich hudba pôsobí mlado, sviežo a ctia hodnoty, ktoré kedysi boli vytvorené. A čo si cením najviac je to, že ma neubíjajú prihlúplym kopírovaním, ale snažia sa o autentický prejav, čo je jedna z najdôležitejších vecí v rockovej muzike.
Metalisti si ale určite zanadávajú, čo im to ten Nuclear Blast zase predhadzuje? Iste, nespievajú o satanovi, netočia hlavou ako cvoci a nevyhrážajú v kuse päsťou vo videoklipoch. Naopak, rockeri odchovaní na klasickom rocku si možno prídu na svoje. Samozrejme za predpokladu, že im nebudú vadiť prvky britskej alternatívy, ktoré sú podľa mňa perfektne premiešané s klasickým rockom v ich podaní. Boli tu už rôzne pokusy o záchranu rockovej hudby. Trebárs svojho času boli takou nádejou Audioslave, ale po troch albumoch prišiel koniec. A samozrejme máme tu aj britských The Darkness, ktorí mi posledný čas pripadajú ako šašovia na čele s Justinom Hawkinsom. A ako sa bude dariť v tejto neľahkej a nerockovej dobe kapele Tax The Heat?
Mám pre nich skvelú správu. Možno sa im podarí vydať aj tretí štúdiový album! Ale vážne. Tax The Heat je naozaj talentovaná kapela. Na ich hudbe je cítiť, že pracujú a tvoria poctivo. Je to dostatočne zrejmé aj zo samotných singlov ako Change Your Position a All That Medicine. Album Change Your Position však ukrýva aj ďalšie perly. Sú nimi napr. výborné gitarové záležitosti ako Taking The Hit, My Headspace alebo Wearing A Disguise. Pochvala smeruje aj k poslednej The Symphony Has Begun, kde spevák/gitarista Alex Veale dokazuje, že vie skladbu poňať aj ako krátky príbeh o niečom. Ďalšia vec, ktorá mi nesmierne imponuje je aranžérska dômyselnosť u tejto mladej kapely. Je radosť počúvať nielen ich rockovú energiu, ale aj dôvtip, s ktorým náramne pracujú počas celej plochy svojho diela.
Je veľká škoda, že Change Your Position neatakuje popredné priečky vo svetových rebríčkoch predajnosti. Svojim obsahom a kvalitou preskočí o jednu, či dve triedy nahrávky, ktoré naopak v tých svetových rebríčkoch sú. Ich druhý album je veľmi pestrý a zároveň žánrovo celkom otvorený. Nájdete tu nielen hard-rock, ale aj štipku glam-rocku a už spomínanej alternatívy rôznych príchutí a smerov. Nepôsobia na mňa ako chladní profesori, ale ako muzikanti, čo chcú svojom hudbou ľudí baviť. Takto by mala/mohla vyzerať moderná rocková hudba. Snáď sa im podarí preraziť vo veľkom jedného krásneho dňa. A ja sa budem nepochybne tešiť aj na ten ich tretí album ...
» ostatní recenze alba Tax The Heat - Change Your Position
» popis a diskografie skupiny Tax The Heat
Carpenter, Cody / Cody Carpenter's Interdependence
Prog-snobom sa pri vyslovení slova synthwave budú určite ježiť vlasy na hlave. Avšak je to základná prímes hudby Codyho Carpentera. Čo to vlastné znamená? Carpenter je podľa všetkého fanúšikom 80-tých rokov a obzvlášť syntetizátorových zvukov z tohto obdobia. Nielen to však charakterizuje jeho tvorbu. Je to aj skladateľský prístup, ktorým sa dokonale zbavil onanistických tendencií, ktoré bežne vo fusion muzike panujú a nastolil si sám pre seba ucelený rád silných motívov a melódií, ktoré postupne vrství na seba. Vzniká tak dokonalá symbióza harmónií, ktorá je vľúdna k poslucháčovi, ale od muzikantov si už vyžaduje istý stupeň zručnosti.
Cody Carpenter's Interdependence je inštrumentálny album, čo je vlastne dosť prekvapujúce, nato o aký typ hudby sa jedná. Kombinuje štýly ako prog-rock, jazz-rock/fusion a syntetizátorovú hudbu do jedného kompaktného celku. Pri niektorých motívoch, či zvukoch si iste spomeniete na klávesových mágov ako Jean-Michel Jarre alebo Vangelis, ktorí toho v 80-tých rokoch urobili pre tento druh muziky veľmi veľa. Pri iných si zase ja zaspomínam napr. na kapelu Toto, ktorá v aranžmánoch vedela zanechať otlačok progresivity, napriek tomu, že konkrétna skladba mala komerčné ambície. Cody Carpenter sa teda ako učenlivý žiak priučil od skutočných majstrov, ktorí v hudbe niečo naozaj dokázali a zanechali po sebe silný odkaz.
Skladby samotné obsahujú nielen syntetické ozveny 80-tých rokov, ale sú v nich použité naozaj rôznorodé klávesové registre, ktoré bežne počujete aj u iných interpretov. V správnom čase na správnom mieste sa objavuje aj gitara a svojim disciplinovaným výkonom potešila aj rytmická sekcia. Meno ako Jimmy Haslip si jazz/fusion maniaci iste budú pamätať ako basáka ctihodných Yellowjackets alebo Jeff Lorber Fusion. Úvodná Jinrai Fuuretsu do bodky vystihuje podstatu celého albumu. Výborne na ňu nadväzujú aj ďalšie dve kúsky Face The Future a Overlooking The Divide. Najviac mi ale k srdcu prirástla krásne melodická Heart Of Slag. Album si svoju kvalitu udržuje až do konca a skladby sú veľmi prepracované, čo sa týka štruktúry a melódií.
Inštrumentálny počin ako je tento, nie je celkom bežná záležitosť. Minimum egocentrizmu a maximum brilantných melodických nápadov, a to je vskutku pozoruhodná vec. Neviem, či to mám označiť ako prog-rock alebo fusion. V podstate si berie z každého niečo. Každopádne sa jedná o inštrumentálnu nahrávku, ktorá bude v mojom rebríčku 2018 určite figurovať. Po predošlých hokusoch-pokusoch sa Cody Carpenter nakopol k svojmu vrcholnému výkonu. Je to zároveň aj jeho oficiálny debut, keďže vychádza po záštitou vydavateľstva Blue Canoe Records.
» ostatní recenze alba Carpenter, Cody - Cody Carpenter's Interdependence
» popis a diskografie skupiny Carpenter, Cody
Tabor, Ty / Something's Coming
Americký gitarista Ty Tabor sa na svojej šiestej sólovke opäť ubral klasickým rockovým smerom. Textovo je tento album nasmerovaný do spoločenských tém, ktoré trápia človeka žijúceho v reálnom svete. Prispôsobil tomu aj hudbu, ktorá znie naozaj energicky, razantne a tradične tu nechýba jeho veľmi pôsobivá gitarová hra. Nahral si ju, takpovediac, skoro samostatne s prispením zopár zaujímavých hostí. Taborova výhoda je v tom, že je v podstate všestranný tvorca riffov, melódií a textov. Navyše ovláda niekoľko hudobných nástrojov a má bohaté skúsenosti aj popri King's X. Nič mu teda nebráni v tom, aby tvoril špičkový hard-rock.
Album Something's Coming teda pozostáva z rockových songov, ktoré majú naozaj zaujímavý feeling. Zaujímavý najmä po emocionálnej stránke. Pôsobia zároveň veľmi konzistentne a ponúkajú celkom pestrý koktejl rôznorodých nápadov. Prvé tri skladby Free Yourself, Politician's Creed a Mr. Freeze tvoria skvelý uvítací výbor. Nápaditou melodikou dokážu odzbrojiť aj o čosi jemnejšie songy ako Slow Down Sister, When The Sun Shines, This Is Me alebo titulný epos Something's Coming. Koniec patrí krátkej a vtipne formulovanej She's Gone, ktorú vlastne nahrala Taborova rodina s podtitulom The Tabor Boys.
Something's Coming patrí medzi Taborove najlepšie práce. Jeho najväčšia sila je v tom, ako skvele jednotlivé skladby do seba zapadajú a zároveň dokážu vyrozprávať príbeh, ktorý plynie absolútne prirodzene bez typickej okázalosti, či nadutosti ktorá v rockovej muzike panuje. V tomto je Ty Tabor jedinečný, pretože jeho jediný záujem je priniesť hudbu, ktorá má hlbší zmysel a pointu.
» ostatní recenze alba Tabor, Ty - Something's Coming
» popis a diskografie skupiny Tabor, Ty
Tabor, Ty / Safety
V živote chlapa príde občas situácia, kedy musí riešiť veľmi nepríjemné situácie. Ako napr. keď vám vaša milovaná manželka povie: "už ťa nemilujem, musíme sa rozviesť". Prípadne: "našla som si iného, musíme sa rozviesť". Prípadne: "mama povedala, že sa musíme rozviesť". V prípade Ty Tabora musela byť tá situácia asi podobná a prišlo na lámanie chleba. Muzikanti v takejto situácii o tom píšu skladby, iní zase rozbíjajú taniere, či nábytok. Pri triezvom úsudku mi tá prvá možnosť príde o čosi lepšia a album Safety patrí do kategórie opusov, pri ktorých sú prvoradé pocity a silné melódie, ktoré vystihujú emócie dotyčného umelca.
Safety je v podstate pop-rockové dielo. Teda viac rockové, než popové. Je to dané tým, že Ty Tabor je dušou rockový muzikant. Zároveň však miluje kvalitné melódie a lá The Beatles. Úvodný song s názvom Tulip (Your Eyes) patrí medzi klenoty melodického rocku a vystihuje tak atmosféru skoro celého albumu. Výnimkou je Funeral, ktorá obsahuje tvrdé gitary, ale nijako nerozbíja podstatu albumu. Tabor svoj štýl nezaprie, je to stále jeho DNA v každej jednej note. Nie je však zbytočne sentimentálny, ale stojí pevne na zemi a zároveň spieva o svojich pocitoch ako správny chlap. Melancholický sound skladieb dotvárajú efektné gitary, ktoré občas sprevádzajú aj tie akustické. Vzniká tak harmonická štruktúra hrejivých tónov a krásnych melodických liniek. Za tie naj skladby považujem už spomínanú úvodnú skladbu, ďalšej Missing Love, Room For Me (úžasné sólo!), Safety, True Love a I Don't Mind.
Je v podstate jedno, či sa Ty Tabor cíti dobre alebo zle. Stále tvorí skvelú rockovú hudbu, ktorá robí česť jeho menu. Rozhodne sa nejedná o nejakú ufňukanú dosku. Skôr je to výpoveď jednej fázy života, ktorá nemala až tak úplne šťastný koniec. Láska povznáša, ale zároveň aj zabíja. Ty Tabor vám o tom povie svoje napr. v skladbe True Love.
» ostatní recenze alba Tabor, Ty - Safety
» popis a diskografie skupiny Tabor, Ty
Tabor, Ty / Alien Beans
Ty Tabor je gitarista, ktorého každý pozná ako člena King's X. Je to však muzikant, ktorý patrí momentálne medzi najlepších gitaristov na svete, porovnateľný s gitaristami zo 70-tých rokov. A prečo? Nuž preto, lebo má svoj štýl, feeling, perfektnú techniku a hrá presne to, čo je potrebné. To je napr. rozdiel oproti gitarovým "onanistom" typu John Petrucci alebo Steve Vai (a im podobným), ktorí sami už nevedia kedy je dosť a kedy málo. Tabor navyše veľmi dobre aj spieva a skladá rockové songy, ktoré sú pre rockera hľadajúceho niečo skutočne poctivé a nefalšované, to pravé orechové. Jeho štýl je niečo ako mix Tonyho Iommiho, Alexa Lifesona a The Beatles s groove rytmami, ktoré odkazujú trebárs aj na černošský hard-rock typu Living Colour alebo Jimiho Hendrixa. V mladosti sa učil klasické postupy a finty od majstrov, no nakoniec našiel v tých rôznych vplyvoch presne to, čo potrebuje k tvoreniu svojej vlastnej hudby.
Album Alien Beans je zložený z dvoch diskov. Prvý disk ponúka hudbu, ktorá zodpovedá jeho štýlu z predošlých diel. Akurát je jeho gitara celkom "heavy" a reže na tých správnych miestach. Kvalita riffov sa nedá zaprieť. Dnes sa len málokto môže Ty Taborovi rovnať v tomto poli. Kadejaké pokusy o tvrdé riffy od iných kapiel pôsobia skôr trápne a len kopírujú stokrát obohraté motívy. Alien Beans je takým pekným príkladom, čo to sú nápadité a nadupané gitarové riffy. V podstate skoro každý song je týmto obdarený. Hneď v úvode to dostatočne potvrdzuje singlovka Freight Train. Z ďalších songov by som určite vyzdvihol čiernym sabatom ovplyvnenú Johnny Guitar, južanskú Somebody Lied alebo tvrdú riffovačku This Time s melódiami The Beatles (super kombinácia ...). Pre mňa je však úplne najlepšou jemná Heavily Twisted, ktorá poukazuje na to, aké úžasné harmonické cítenie má Ty Tabor.
Bonusový disk ukrýva klenoty ako Free Yourself, Money Mouth (vedel by som si ju predstaviť aj ako song od King's X), psychedelicko-progovú Play a citlivú Nobody Wins When Nobody Plays. Všetky piesne z bonusového disku ako keby nadväzovali aj zvukovo na štúdiovku, keďže prešli zvukovou úpravou. Tým pádom je to aj celkom ucelené dielo.
Ty Tabor dal svojim fanúšikom kopec výbornej hudby a opäť len potvrdil svoj výnimočný talent. V oblasti hard-rocku je to pre rok 2018 silná záležitosť. Ty Tabor však ešte nepovedal svoje posledné slovo a realizácia nového albumu samotných King's X už je ohlásená, čo považujem za udalosť roka. Snáď sa dočkáme ...
» ostatní recenze alba Tabor, Ty - Alien Beans
» popis a diskografie skupiny Tabor, Ty
Lanzon, Phil / If You Think I'm Crazy!
Phil Lanzon ako sólový umelec je absolútne neznámy pojem. Zato ho ale poznáme ako klávesáka hard-rockovej ikony Uriah Heep. Je zároveň aj hybnou silou v skladateľskom procese spoločne s gitaristom Mickom Boxom. Sólový debut od tohto muzikanta je prekvapivý ťah. Spravil ho ale hlavne pre svoju vlastnú radosť a radosť svojich fanúšikov, keďže ho vydáva na vlastné náklady a nie na nejakej nezávislej značke, ktorá má podobne ladené opusy vo svojom katalógu (tých je samozrejme niekoľko ...).
Celkový koncept albumu je veľmi zaujímavý. Čerpá hneď z niekoľkých štýlov ako napr. soft-rock, hard-rock a aj štipky prog-rocku. Navyše má to takmer muzikálový feeling a jeho pozitívna atmosféra je priam euforická záležitosť. Dosť nevídaná vec v dnešnej dobe. Určite tomu prídu na chuť aj fanúšikovia neo-progu. Nerád by som však album If You Think I'm Crazy! nazýval ako neo-prog (aj keď má k tomu blízko), pretože je neobyčajne pestrý a vôbec sa do neo-progovej polohy neštylizuje.
Najznámejším hosťom je gitarista John Mitchell (Arena, Kino, Lonely Robot) a prispel sem nádhernými gitarovými sólami a vyhrávkami. Úvodný skvost Mind Over Matter by som si vedel predstaviť aj ako nový song Kino, keďže Mitchellov hlas je nezameniteľný. Z ďalších skladieb by som rád spomenul najmä tie na konci ako Donna & Joe, sentimentálnu Carolin, hard-rockovú nálož The Bells a výpravný opus The Forest. Tu sa ani vyložene slabá skladba nenachádza. Máme možnosť počuť do detailu prepracovaný hudobný príbeh, ktorý vedie do krásneho finále.
Phil Lanzon sa prejavil na svojom sólovom debute ako pán skladateľ s vycibreným vkusom na melódiu. Na ucho je to síce relatívne prívetivá hudba, ale je počuť za tým kopec serióznej práce aj na aranžmánoch. Napr. neobyčajne vyrovnaný balans medzi rockovým poňatím, melódiami, muzikálovou atmosférou, progovými a orchestrálnymi motívmi je vskutku pozoruhodný, a určite by stál aj za podrobnejší rozbor. Mám dosť vážne podozrenie, že Uriah Heep drží nad vodou práve tento nenápadný klávesák a jeho album If You Think I'm Crazy! je toho jasným dôkazom.
» ostatní recenze alba Lanzon, Phil - If You Think I'm Crazy!
» popis a diskografie skupiny Lanzon, Phil
Driver, Toby / Madonnawhore
Ak existuje niekto v súčasnej dobe, kto skutočne tvorí svojskú a originálnu rockovú hudbu, tak je to Toby Driver. Samozrejme, nie je to mainstreamový žáner, takže tutové hity v jeho tvorbe nenájdete a zodpovedá tomu aj aranžérske poňatie. Či už je to jeho domovská kapela Kayo Dot alebo prípadne sólová kariéra, tak vždy je nutné si k tomu sadnúť a poriadne počúvať. V tomto prípade sa to aj oplatí, pretože kvalita hovorí sama za seba.
Tobyho sólový album s vyslovene provokatívnym názvom Madonnawhore je priam stvorený pre poslucháčov, ktorí hľadajú v hudbe menej všedný pohľad na vec. Nie je to teda nič v štýle "we're gonna make love tonight baby". Na druhej strane sú tu vplyvy, ktoré sú spájané s obdobím 80-tých rokov a ktoré aj odľahčujú atmosféru celého albumu. V prvom rade sú to vokálne melódie a tie patria aj medzi to najlepšie, čo sa tu dá nájsť. Nie je to však zadarmo. Album samotný je pochmúrny a ťažšie stráviteľný, napriek svojej pomalej melancholicko-baladickej náture. Nie však nudný. Štruktúra skladieb je systematicky prepracovaná a ponúka celý rad zaujímavých nápadov a motívov, ktoré čerpajú z art-rocku, post-rocku, ambientu alebo aj jazzu.
Medzi tie menej priepustné patrí úvodná The Scarlet Whore-Her Dealings a The Deepest Hole. Cítiť v nich akúsi odvrátenú stranu emócií, ktoré sú ale taktiež súčasťou ľudskej mysle a na to Toby Driver nikdy nezabúdal. Melódiami nabité Avignon a najmä Craven's Dawn patria medzi najlepšie kúsky. Je v nich čosi magické a veľmi osobné. Subtílne aranžmány vytvárajú dokonalé kontrasty na rôznych pocitových úrovniach. Posledná Boys On The Hill mi v niektorých momentoch pripadá ako nejaká temne formulovaná modlitba. Úchvatné a mrazivé zároveň. Takto dokáže jazykom hudby narábať len génius, čo Toby Driver nepochybne je.
Madonnawhore dokáže osloviť širšie spektrum poslucháčov od alternatívcov, avantgardistov až po progresivistov. Album je napriek horkejšej príchuti v melódiách dostatočne nápaditý a otvára tak náruč aj pre nových fanúšikov. Veľkým pozitívom je nádherný spevácky výkon hlavného protagonistu. Ťažko zaradiť tento počin do nejakej škatuľky a povedať jednoznačne, čo to je. O to je to lepšie. Takto má totiž vyzerať hudba, ktorá je produktom talentovaného muzikanta, ktorý nehľadí na to, čo si kto o ňom myslí, ale tvorí muziku ktorej absolútne verí. A takto sa rodia legendy rockovej hudby ...
» ostatní recenze alba Driver, Toby - Madonnawhore
» popis a diskografie skupiny Driver, Toby
Praying Mantis / Sanctuary
Recenziu na tento klenot si neodpustím, pretože predstavuje jeden z vrcholov Praying Mantis, ktorých hudbu si naozaj vážim. Tu sa konečne zišlo všetko, čo k prvotriednemu melodickému rocku a AOR je potrebné. T.j. kvalitný zvuk, špičkové melódie a znamenité aranžmány s typickým skladateľským rukopisom bratov Troyovcov. Niektoré skladby sú pohladené aj metalovým vánkom. Je to samozrejme pozostatok z minulosti, ku ktorej sa títo Angličania hlásia, keďže patrili k zástupu kapiel, ktoré založili "novú vlnu britského heavy-metalu".
Sanctuary priniesol opäť zmenu v zostave. Post speváka prevzal Mike Freeland a jeho emocionálne bohatý vokál považujem za jeden z najlepších v histórii Praying Mantis. Veľmi dobre sa však uviedol aj gitarista Andy Burgess, toť náhrada za legendárneho Dennisa Strattona (ex-Iron Maiden). Svieži vietor nových myšlienok a zároveň aj nových členov zaviedol kapelu k najprepracovanejšej doske svojej kariéry.
Praying Mantis sú známi aj tým, že tematicky viac menej nadväzujú na vieru. Ich texty však nie sú o akomsi "búšení na nebeskú bránu", ale čerpajú zo životných skúseností a reagujú na rôzne témy v realistickom kontexte. Akurát text k titulnej skladbe mi príde trochu preafektovaný. Sanctuary vlastne nie je veľmi veselý album. Naopak, je skôr temnejšieho razenia. Kapela však pridáva aj pozitívne vibrácie a odľahčuje skladby rôznymi fintami.
Prvý song In Time navodí metalovejší efekt, ale inak tiahne k výraznej melodike. Vrcholí to na samom konci perfektným sólom. Po nej prichádza vzdušná a ľahká hitovka Restless Heart. Ani ďalšie skladby ako napr. Tears In Rain či So High nestrácajú duchaprítomnosť a zásobujú ušné bubienky kvalitnými melódiami. Balada Lonely Way Home obsahuje krásne akustické gitary a Freelandov spev jej pridáva síce smutný, ale zato naliehavý odkaz. Výborná energická pecka Threshold Of A Dream patrí medzi to naj na tomto albume. Za úplný vrchol však považujem hitovú nálož Highway, ktorá sa nesie v štýle amerických Journey. Posledný song Sanctuary tradične križuje heavy-metal s melodickým rockom v takom epickom duchu. Gitary na celej ploche sú výborne spracované a výrazovo inklinujú k Iron Maiden, Wishbone Ash alebo Journey.
Sanctuary nie je (momentálne) ľahko dostupný album a som o to radšej, že si ho môžem kedykoľvek prezrieť zblízka. Pomerne často platí pravidlo, že dobrého býva málo. O to viac si vážim hudbu tohto druhu, keďže primárne oslovuje širšie publikum a pritom nie je vôbec lacná, či slizká. Praying Mantis má svoj kultový status medzi fanúšikmi zaslúžený, pretože vo svojej rodnej krajine patria medzi to najlepšie v melodickom rocku a už dlhé roky potvrdzujú svoje kvality. Stačí si napr. vypočuť hit The One z nasledujúcej dosky The Legacy a je jasné, že Praying Mantis sú majstri vo svojom fachu.
» ostatní recenze alba Praying Mantis - Sanctuary
» popis a diskografie skupiny Praying Mantis
Outfield, The / Voices Of Babylon
| 2017-10-04 | The Outfield je v podstate pop-rocková kapela, ale je zvláštna tým, že do svojej hudby podsúva aj čosi iné a tým je prog-rock. Od albumu Voices Of Babylon tam tie prvky jednoznačne sú a zaujímavo podfarbujú ich hitovo poňatý rock. O kvalitu skladieb sa vždy staral dnes už nebohý John Spinks, ktorý vždy túžil tvoriť pozitívne vibrujúcu muziku, čo sa mu aj naozaj darilo. Jeho stabilný parťák do dažďa s vysokým vokálom Tony Lewis je poznávacím znamením tejto kapely, rovnako ako Geddy Lee v Rush alebo Jon Anderson v Yes.
Nie nadarmo som spomenul práve tieto dve skupiny, pretože odkaz na ich tvorbu z 80-tých rokov tu proste je. Výborná produkcia vytvorila krásny zvuk plný harmonických tónov a skvelých melódií, ktoré sa ľahko počúvajú, avšak zanechávajú zároveň aj silný umelecký dojem. Skladby sú pomerne krátke, takže žiadne art-rockové maratóny sa nekonajú. Aranžmány sú napriek tomu pestré a vyvážené. Na malej ploche vystihli presne to, čo si daná skladba žiada.
Prvé dva songy, titulná Voice Of Babylon a My Paradise sú nesmrteľné. Absolútne hity a dokonalými melódiami. Veľmi dobré sú aj Part Of Your Life, Shelter Me, The Night Ain't Over alebo No Point. Gitara Johna Spinksa krásne cinká a vyludzuje podobné tóny ako tie od Alexa Lifesona (na albume Rush - Hold Your Fire) alebo Trevora Rabina. Za perfektný považujem zvuk bicích, je dynamický a plnokrvný. Všetci traja sú zdatní inštrumentalisti a napriek tomu si to nemusia nijako zvlášť dokazovať, pretože to za nich hovorí samotná hudba.
Voices Of Babylon je v podstate AOR nahrávka s prog-rockovým konceptom zodpovedajúci dobe svojho vydania. Od tejto kapely ma zaujali aj iné albumy, ako napr. Rockeye. Každopádne sa jedná o pozoruhodnú hudbu, ktorá nezaprie korene v tvorbe The Beatles. Imponuje mi tvorivosť Johna Spinksa, ktorý pre Tonyho Lewisa vytvoril kopec nádherných melodických liniek. A čo je najdôležitejšie, táto nahrávka obsahuje skutočné hity, ktoré si okamžite získajú priazeň poslucháča. Presnejšie povedané, tú moju určite ...
Hodnotenie: 4,5
» ostatní recenze alba Outfield, The - Voices Of Babylon
» popis a diskografie skupiny Outfield, The
World Trade / World Trade
World Trade je pre mňa taká kultová záležitosť, čo sa týka kríženia prog-rocku a AOR. Billyho Sherwooda mám zafixovaného ako lídra práve tejto kapely. Jeho ďalšie projekty však nie sú až tak zaujímavé pre moje ucho, pretože im chýba iskra, ktorá je tak výrazne prítomná práve tu. V podstate je debutový album World Trade najlepším počinom jeho kariéry. Samozrejme prispeli k tomu významnou mierou aj borci ako Bruce Gowdy (gitara) a Guy Allison (klávesy), ktorí vytvorili množstvo zaujímavých aranžérskych nápadov.
Závan 80-tých rokov je jasne prítomný na tejto striebornej placke a producent Keith Olsen ušil kapele zvuk presne na mieru. Dokonale vystihol pomer progových aranžmánov a silných melódií. Vokály sú však preprodukované, pretože naživo by to takto World Trade určite nedali. Zároveň je to však jedna z najsilnejších stránok tohto albumu, pretože mu dodáva charakter. Pripomína to výrazne kapelu Yes v období ich albumov 90125 a Big Generator. Z menšej časti čerpajú aj z odkazu kanadskej legendy Rush.
Najatraktívnejšia vec tohto hudobného diela je jeho hitovosť. Je to vec, ktorá ma stále aj po rokoch dokáže očariť. Prvé štyri skladby The Moment Is Here, Can't Let You Go, Life-Time a Fight To Win považujem za tutové klasiky AOR žánru s progovými prvkami. Žiadne prihlúple mudrovanie s nástrojmi, ale jasné a svieže melódie v refrénoch, ktoré dokážu chytiť za srdce nielen fanúšika Yes, ale aj vyznávača rocku s melodickou pointou. Ďalšie kvalitne prepracované songy sa ukrývajú pod názvami The Revolution Song a Emotional Wasteland. Dobrým zakončením je temnejšie znejúca a "yesovskými" vokálmi podopretá Open The Door.
Nasledujúce dva počiny Euphoria (1995) a Unify (2017) považujem za zbytočné a neproduktívne albumy, keďže sa kvalitatívne nemôžu merať s týmto debutom. Aj na tomto príklade je krásne vidieť, že tvoriť hitový prog alebo hitový AOR je vec, ktorá sa vám podarí možno len raz za váš muzikantský život. A práve za to majú World Trade pevné miesto v mojej zbierke a určite to majú podobne aj ďalší fanúšikovia-zberatelia, ktorí si tento album cenia rovnako vysoko.
Hodnotenie: 4,5
» ostatní recenze alba World Trade - World Trade
» popis a diskografie skupiny World Trade
Temple / Contrasting Emotions
Go Prešov Go! – človek by nadšene skríkol. Ak je na tomto meste niečo pozitívne, tak je to hudba (a niekedy mám pocit, že len hudba ...) a kapely, ktoré odtiaľto vzišli a presadili sa nielen na slovenskej scéne. Jazzoví AMC Trio, sólová tvorba Kataríny Knechtovej, alternatívno-rockoví Papyllon, jazz-rockový gitarista David Kollar a teraz aj prog-rockeri Temple. To všetko sú interpreti z Prešova, ktorých albumy sa môžu porovnávať aj so zahraničnou produkciou (a v podstate aj so špičkou) v daných žánroch. Chuť dokázať niečo v živote je pre niektorých ľudí natoľko silná, že prekonávajú zábrany a bariéry, s ktorými v tomto meste bojujú a prežívajú ich každý jeden deň.
Skoro v každom mestečku, ako aj v Prešove, sa nachádza skupinka progerov, resp. fanúšikov progresívneho rocku. Kapela Temple je nepochybne splnením takého ich sna, aby aj tu u nás (myslené v Prešove) bolo niečo kvalitné a konkurencieschopné aj so zahraničnými formáciami. Členovia Temple však majú nepochybne aj dobrý vkus, o čom svedčia aj skupiny, ktoré uvádzajú ako svoje hlavné vzory, t.j. Dream Theater, Periphery, Disperse, Porcupine Tree, Steven Wilson, David Maxim Micic.
Album Contrasting Emotions nie je staromilským dielom (čiže niečo ako kópia art-rocku 70-tých rokov), ale naopak moderne znejúcim a s výraznejším melodickým prístupom, ktorý je pre slovenskú náturu sebe vlastný. Komplexný formát progresívneho rocku s metalovým poťahom je štýl, v ktorom sa Temple vidí a zjavne im to aj náramne pristane. Martin Tomášik ako hlavný skladateľ a gitarista má dosť dobre precvičené niektoré party od Johna Petrucciho, čo je z niektorých skladieb evidentné. Zvuk je solídny a všetci si boli asi dobre vedomí toho, že bez kvalitnejšieho zvuku je vydanie debutového albumu absolútne zbytočné. Prog-rock bez tejto veci totiž stráca svoj význam, keďže si potrpí na zvukovú čistotu.
Úvodná Reborn cituje v aranžmánoch Dream Theater, ale je naozaj slušne spracovaná aj po melodickej stránke. Mojim favoritom je hneď nasledujúca a takpovediac hitovejšie poňatá Leave Me Alone. V podstate najkomplexnejšia skladba na tomto albume. Petrucciovské riffy otvárajú song Heartbeat, v ktorej hrá dominantnú rolu gitarista Martin Tomášik a na konci dostane priestor aj hosťujúci klávesák. Číslo dva v mojej hierarchii patrí sugestívnej ... To Ashes s mierne najazzlým feelingom a vzápätí to v druhej polke prehadzujú do neo-progu. Výborne sa v nej vyníma krásne gitarové sólo. Beyond The Words opäť čerpá z odkazu Dream Theater a aj preto ma viac oslovuje o čosi "autonómnejšia" Broken s pekne rozvrstvenými aranžmánmi. Bonusovka Angel Down kombinuje melanchóliu, progovú auru a na konci zabŕdne takmer do psychedélie.
Veľkým plusom sú gitarové riffy, vyhrávky a sóla Martina Tomášika. Vskutku talentovaný hráč a tvorca hudby. Nápadito sú k nim zapracované klávesové motívy a občas aj sóla. Ako mínus beriem vokál Tomáša Bačinského, ktorý to celé spieva akosi opatrne. Chýba mi tam väčší tlak na pílu a charakteristické rysy, ktoré by kapelu Temple nakopli smerom vyššie. Nejaké výčitky by šli smerom aj k aranžmánom, ktoré sa v niektorých úsekoch mohli vyriešiť aj inak. Pozitíva však u mňa prevažujú, najmä kvôli zakomponovaniu melodických liniek, ktoré udržujú pozornosť poslucháča.
Contrasting Emotions je príkladom toho, že na dobrú muziku nepotrebujete hromadu nôt. Občas sa aj pousmejem nad tým, že niektoré regionálne kapelky zo "slovenského Seattlu" vytvoria plnohodnotnejšie dielo, než čerství a vedomosťami nabití absolventi americkej Berklee College. Temple v kategórii "slovenský prog-rock roku 2017" zatiaľ kraľuje, pokiaľ by sa samozrejme Persona Grata nerozhodla ešte do konca roka vydať svoj druhý album ...
» ostatní recenze alba Temple - Contrasting Emotions
» popis a diskografie skupiny Temple
Papyllon / Papyllon
Reakcie na predošlú EP Sink Or Swim boli zjavne veľmi dobré a tak kapela pristúpila k vytvoreniu plnohodnotného albumu za podpory menšieho bratislavského vydavateľstva go2stage. Je naozaj fajn, že takúto muziku má kto vydať. Papyllon nezaprú chuť tvoriť nové skladby a zároveň sa aj vyvíjať. Rozdiel medzi EP a týmto debutovým albumom je zjavný najmä po zvukovej stránke. Dá sa povedať, že toto je moderná produkcia, ktorá zodpovedá nárokom alternatívno-rockovej kapele roku 2017. Zvuk je pestrý, dynamický a kreatívny. Obzvlášť gitara Richarda Ráca prezentuje rôzne nápadité efekty.
Vydanie takéhoto typu albumu považujem za udalosť na Slovensku. Jednak preto, že takejto muziky tu je málo, skoro vôbec. A zároveň aj preto, lebo spĺňa kritéria pre alternatívny rock svetového kalibru. Tak ako by sa zahraničné kapely nehanbili za songy ako Waves či Sink Or Swim z predošlej EP, tak ani tu nechýbajú piesne, ktoré by si radi privlastnili aj známejšie kapelky z Veľkej Británie.
Kvílenie Rácovej gitary odštartuje v podstate blues-rockovo orientovanú Never Felt So Pure. Zvuk podporuje formát alternatívneho rocku, ale tá melódia smeruje jasne k bielemu blues-rocku z konca 60-tých rokov. Spočiatku melancholická Quite Forgotten prekvapí v strede tvrdším gitarovým aj rytmickým útokom, ktorý pokračuje až do svojho konca. Who Wrote It? je inštrumentálna záležitosť a najviac v nej zaujme krásnymi groove-rytmami skvelý bubeník Lukáš Lacko. Nasleduje zasnená hitovka Seventeen Baby s nádhernou trúbkou. Toto sa im skutočne podarilo. Bohuš Hajduch je v tejto polohe priam dokonalý.
Atmosférická All In vytvorí priestor pre Richarda Ráca, ktorý opäť čaruje so svojou gitarou. Na tvrdšiu nôtu zahrá Shelter, kde Bohuš vytvára melódiou špecifickú náladu a vyťahuje vysoké registre svojho hlasu. Into The City je ďalšia spomienka na 60-té roky, ale s príchuťou jazz-rocku. Aranžérsky to však sedí a vôbec nepôsobí, žeby bola nejako mimo formát albumu. Toto relatívne kratšie dielko (cca 40 minút) zakončuje nervná Caved In Space a Growing Younger. Obe trochu strácajú dych popri predošlých trackoch.
Inak, kritizovať nemám čo. Debutový počin prešovských Papyllon je profesionálnym dielom muzikantov, ktorí si plnia svoj rockový sen. Chlapi zo seba vypustili to najlepšie, čo v danom momente mohli. Cítiť tu radosť z muziky a zároveň aj dôsledný prístup. Nič nie je ponechané na náhodu a album má svoju atmosféru, emocionalitu a zároveň kvalitné aranžmány. Nepochybne jeden z top albumov na slovenskej rockovej scéne roku 2017.
Hodnotenie: 4,5
» ostatní recenze alba Papyllon - Papyllon
» popis a diskografie skupiny Papyllon
Papyllon / Sink Or Swim (EP)
Nezvyknem recenzovať formát EP, ale Sink Or Swim je pre mňa jasná výnimka. Chlapci z Prešova totižto prekvapili vysokou kvalitou hudby, ktorá je na slovenské pomery dosť nevídaná. Alternatívny rock nemá na Slovensku nejako zvlášť silné postavenie a Papyllon by to možno asi aj radi zmenili. Imponuje mi zaradenie angličtiny, pretože sa to k ich muzike náramne hodí. Znejú v podstate ako typická alternatívno-rocková kapela z Veľkej Británie a nijako nezaostávajú ani v hráčskych schopnostiach.
Bohuš Hajduch je priam stvorený na to, aby spieval presne takýto typ hudby. Jeho vysoký a emocionálne založený vokál dokonale interpretuje pocitovú stránku textov, ktoré Papyllon do svojich skladieb dávajú. Vznik kapely sa datuje zhruba od roku 2010, ale k tejto EP sa dostali až o päť rokov neskôr. Aj to niečo hovorí o kultúrnych pomeroch na Slovensku.
Začína sa energickou skladbou Harmful, ktorá je suverénne presvedčivá a výborne vystavaná po každej stránke. Tri minúty ubehnú ako voda. Najdlhšia vec na tomto EP je titulná Sink Or Swim a tá rozhodne stojí za vypočutie. Zvonivá gitara Richarda Ráca je doslova božská a tá melódia, ktorú si tu Bohuš Hajduch strihol patrí do prvej ligy alternatívneho rocku vo svetovom merítku. Second Minute je fajn, ale nasledujúca Waves ju úplne prekonáva. Je to druhý vrchol tohto EP a ten geniálne jednoduchý refrén ma dostáva na kolená. Na konci náhle odstrihnú klávesové sólo, pretože by zákonite šli do prog-rocku, čo asi zrejme nechcú. Veľmi dobre mi padne do ucha aj posledná, gitarovo ladená Marble s opäť výbornými vokálmi hlavného speváka. Celkove mi to pripomína trochu Manic Street Preachers, ktorí vlastne krížia britskú alternatívu, art-rock a pop.
Papyllon hrajú presne to, čo je potrebné. Nevymýšľajú kadejaké pseudo-intelektuálne aranžmány, ale vymedzujú časovo užší priestor pre jasne formulovanú myšlienku. Všetci štyria sú naozaj nadaní muzikanti, ale pochvalu si neodpustím pre bubeníka Lukáša Lacka, ktorý pristupuje veľmi tvorivo pri vymýšľaní rôznych prechodov a má skvelú techniku hrania. Papyllon je nepochybne kapela s budúcnosťou. Akurát by som ich radšej videl niekde na svetovom piedestáli, než doma na slovenskej scéne. Skladby z tohto EP by rozhodne nemali zapadnúť prachom. Možno by bolo fajn zaradiť niektoré z nich na dlhohrajúci album, pretože by bola škoda nechať ich na EP, ktoré sa v podstate nedá na fyzickom nosiči zakúpiť. Inak, parádna muzika ...
» ostatní recenze alba Papyllon - Sink Or Swim (EP)
» popis a diskografie skupiny Papyllon
Seventh Key / Seventh Key
Projekt Seventh Key mám v naozaj v obľube. Všetky tri vydané albumy sú nadštandardné produkty v rámci melodického hard-rocku a AOR. Mne srdcu najbližší je práve tento debut, keďže je na ňom cítiť závan 80-tých rokov. Podopreli to však zvukom, ktorý rešpektuje aj dobu svojho vydania. Ďalšie dva albumy ponúkajú okrem výborných skladieb aj trošilinku slabšie, takže mám k nim také malé výhrady. Z tých najlepších určite rád spomeniem songy ako The Sun Will Rise, You Cross The Line (top skladba!!!), The Raging Fire alebo I Will Survive.
Špecialitou tohto prvého albumu sú skladby z obdobia albumu Power (1986) od skupiny Kansas, ktoré vtedy z rôznych príčin smerovali do šuplíku a odpočívali tam niekoľko rokov. Konkrétne sú to No Man's Land, Every Time It Rains, Forsaken a Broken Home. Ostatné piesne svojou kvalitou nezaostávajú za nimi a vytvoril sa tak pomerne silný koncentrát eruptívnych rockových melódií a znamenitých aranžmánov, ktoré občas pripomínajú tvorbu legendárnych Kansas.
Spevák a basák Billy Greer bola skvelá voľba pre Kansas v roku 1986 a stále dokazuje, že je prvotriedny muzikant. Gitarista Mike Slamer by pre svoje hráčske a skladateľské schopnosti mal byť určite viac docenený, než v skutočnosti je. Obaja vydali zo seba maximum na tomto svojom spoločnom projekte z roku 2001. Prvé dve skladby The Kid Could Play a Only The Brave majú taký ten lesk glam-metalu z 80-tých rokov, ale v aranžmánoch sa prejavuje ich spriaznenosť aj s prog-rockom. Skvele melodicky vystavaná vec Missy je presne to, čo mám v tomto štýle rád. Perfektná melodika, gitary a prog-rocková noblesa nabušená do štyroch minút.
Ďalšia pecka je nepochybne aj Surrender, kde Mike Slamer produkuje svoje prepracované gitarové motívy. Mňa zo všetkých najviac chytá za srdce "kansasovka" No Man's Land. Steve Morse k nej nahral geniálne gitary a refrén predstavuje pre mňa prvý vrchol albumu. Pozitívna aura sa nedá uprieť ani Every Time It Rains, či citlivo odspievanej Home. Za druhý vrchol pasujem úžasnú pop-rockovú baladu Broken Home, ktorá ponúka refrén z kategórie nezabudnuteľných a uzatvára tak album v tom absolútne najlepšom.
Album nemá slabé miesto. Všetky songy sú výsostne vyrovnané a niektoré z nich aj vytŕčajú výraznou melodikou. Ak k tomu pripočítame hviezdnych hostí ako Steve Walsh, Phil Ehart, Steve Morse a Rich Williams, tak fanda melodického rocku a AOR nemá nad čím premýšľať. Škoda, že projektov ako Seventh Key nie je viac. Takáto muzika bude mať vždy svoj význam a zmysel aj pre ďalšie generácie poslucháčov.
» ostatní recenze alba Seventh Key - Seventh Key
» popis a diskografie skupiny Seventh Key
Pinnacle Point / Winds Of Change
Projekt Pinnacle Point je klon amerických Kansas z obdobia ich albumov Audio-Visions, Vinyl Confessions a Power. Treba však povedať, že veľmi vydarený klon. Spevák Jerome Mazza znie takmer ako Steve Walsh vo svojom najlepšom období a jeho výkon na tomto albume je znamenitý. Gitarista Torben Enevoldsen napumpoval do hudby taktiež množstvo výborných riffov, sól, vyhrávok a samozrejme pozitívnej energie. Obaja si dali záležať na tom, aby väčšina skladieb mala hitový šmrnc a zároveň, aby aj samotné aranžmány boli dostatočne zaujímavé a chytľavé.
Inštrumentálny úvod Prelude mi pripomína album Power od Kansas. Začiatok je teda viac než dobrý a nastupuje pomp/hard-rocková skladba Homeward Bound. Po nej prichádza hitová nálož Damage Is Done. Takých je tu samozrejme viac a mňa najviac oslovili songy ako napr. prog/AOR vypaľovačka Changes, krásnym refrénom obdarená Part Of Me, energická Never Let Go a balada What Will It Take. Vydaril sa aj koniec albumu pri inštrumentálne vymakanej Sail Away a dojemnej With You s pop-rockovým feelingom. Teší ma, že skladby nie sú všetky na jedno kopyto a obaja sa snažili aj o trochu rozmanitosti. Páči sa mi spracovanie klávesových aj husľových motívov, ktoré sa vkusne doplňujú s výbornou gitarou Torbena Enevoldsena. Také jediné mínus mi príde produkcia. Určite by sa dalo z toho vykresať ešte viac, keby to vzal do rúk nejaký špičkový producent.
Albumy ako Winds Of Change vychádzajú skôr ojedinele. Nejedná sa však o žiadnu originálnu záležitosť, keďže čerpá z odkazu Kansas. Kto ale už raz prepadol ich hudbe, určite rád vyskúša aj projekt Pinnacle Point. Myslím, že ani samotní členovia Kansas nebudú touto muzikou urazení. Debut je každopádne vydarený. Uvidíme, či kapela bude pokračovať vo svojej tvorbe a či krivka kvality pôjde ešte viac smerom hore.
» ostatní recenze alba Pinnacle Point - Winds Of Change
» popis a diskografie skupiny Pinnacle Point
Nightwish / Once
Fínski Nightwish sú lídrami tzv. "female fronted metalu" a to aj preto, lebo kedysi mali vo svojich radoch najlepšiu metalovú (metalovú?) speváčku všetkých čias, Tarju Turunen. Vnímal som ich a aj stále vnímam s rešpektom, i keď nie všetko sa mi od nich páči. Najlepším počinom z celej ich diskografie je jednoznačne mega-úspešný Once. Zároveň však je aj kontroverzný v niektorých veciach. Jedna z nich je určite to, že z kedysi symphonic-metalovej skupiny sa regulárne stala symphonic-metalovo-popová a nie každý to samozrejme zobral s nadšením ...
Nightwish však vedie geniálny skladateľ Tuomas Holopainen a ten skrížil metal, filmovú hudbu a pop spôsobom akým to robia len skutoční majstri. Dosiahol tak vytúžený vrchol, slávu a peniaze. Doteraz vlastne celý Nightwish ťaží z odkazu Once a pochybujem, že ho v kvalite niekedy prekonajú. Produkcia stála ťažké prachy, ale výsledok je cítiť. Zvuk je v každom ohľade absolútne presvedčivý a je to jedna z najlepších ukážok skĺbenia metalu a symfonického orchestra. Imponuje mi hlavne ostrá, takmer až thrashová gitara, ktorá dostala primeraný priestor. Pracuje sa tu s niekoľkými štýlmi a nechýbajú ani elementy progresívneho metalu. Alfou a omegou je však výpravná, epická povaha celého albumu. Tá vťahuje a už viac nepustí. Ste odkázaní len na to, čo v danom momente Nightwish naservírujú a chutná to skoro vždy priam božsky.
Kapela zhadzuje svoju prvú nálož Dark Chest Of Wonders a už hneď na aranžmánoch je poznať, že každá jedna nota sedí na tom správnom mieste. Nasledujú skvostné hitovky Wish I Had An Angel a Nemo, ktoré rozbíjajú predpojaté ilúzie o tom, že pop a metal nemôže byť dobrá muzika – môže. Pritvrdí sa ráznou Planet Hell, kde sa Tarja delí o spev s Marcom Hietalom, výborná kombinácia. Jedným z vrcholov je nepochybne nádherná Creek Mary's Blood. Aranžmány symfonického orchestra podporujú progresívnejší koncept celej skladby a vrcholí to aj vďaka správnemu gradovaniu. Studenou sprchou sú pre mňa na konci indiánske kvákaniny, ktoré trvajú až minútu a pol. Najkontroverznejší moment na tomto albume.
Zvláštnou chuťou oplýva The Siren, no jej metalovo-orientálna aura má čosi do seba. Mojimi top favoritmi sú najtvrdšie pecky Dead Gardens a Romanticide. Tie vynaliezavé gitary mi robia neskutočnú radosť a všetko korunuje svojim znamenitým vokálom Tarja Turunen – doslova metalová eufória. Ghost Love Score je len ďalší "magnum opus" tvorby Nightwish. Nádherná atmosféra a dokonalé rozloženie jemnejších a vypätých pasáží vytvára priam až soundtrackový kontrast. Je to ako keby ste boli uprostred nejakého fantasy filmu. Za kontroverznú považujem aj Kuolema Tekee Taiteilijan, ktorá je štýlovo akosi úplne mimo celého albumu aj kvôli inému jazyku. Je však krásna vďaka Tarji a jej vokálnym kvalitám. Koniec patrí solídnej Higher Than Hope, ktorá sa mi najviac páči v tých rozprávkovo čarovných verziách.
Once je veľmi rozmanitý album po melodickej aj aranžérskej stránke. V konzervatívnom metale to rozhodne nie je bežná vec. Myslím si, že ponúkol maximum toho, čo tento žáner dokázal vyprodukovať. Zatiaľ som nič lepšie a inovatívnejšie nepočul v tzv. "ženskom symfonickom metale". Následky sú také, že to inšpirovalo kopec nových kapiel, kde uprostred stojí žena-speváčka, ale o ich kvalite si môže človek myslieť svoje. Kopírovať Tarju je totiž nemožné. Keď spieva pop, tak to znie ako pop. Keď sú to árie, tak je to skutočne operná hudba. Keď pritlačí na pílu, tak v tom momente má metal úplne iný rozmer. Once patrí, podľa môjho skromného názoru, medzi najlepšie metalové albumy všetkých čias. Jeho kvalita je nadčasová. Napriek istým výčitkám, ktoré mám nie som ochotný spustiť z hodnotenia, pretože v tomto štýle nič lepšie ako Once jednoducho nie je.
» ostatní recenze alba Nightwish - Once
» popis a diskografie skupiny Nightwish
Perry, Steve / Street Talk
Každá generácia považuje to svoje obdobie dospievania za to naj. Týka sa to rôznych vecí a jednou z nich je aj hudba a hity, ktoré im v hlavách rezonujú a samozrejme aj čosi pripomínajú. 80-té roky budú pre mňa vždy obdobím pohody, bezstarostnosti a prejavov nekonečnej lásky. Zamilovaným v Amerike (no nielen v nej) spieval do uška tie najkrajšie songy neprekonateľný Steve Perry s mega-úspešnou kapelou Journey. On bol stredobodom všetkého a okolo neho sa vždy krútili média i fanúšikovia. Ženy sú doteraz do neho bezhlavo zamilované a to ho ani osobne nepoznajú. Poznajú len jeho hlas a piesne, ktoré naspieval. Tomu ja vravím sila osobnosti ...
Vzťahy v Journey však neboli úplne najlepšie. Neal Schon si odskočil s Janom Hammerom vytvoriť bočný projekt, z ktorého sa zrodili dva albumy a taktiež sa nechal prehovoriť aj k jednorazovému projektu HSAS, s ktorými vydal len jeden album v roku 1984. S týmto pôvodne Steve Perry nesúhlasil, lenže tvrdohlavý Neal si aj tak urobil po svojom. A tak na oplátku natočil Steve svoju prvú sólovú platňu Street Talk a je to doteraz komerčne najúspešnejší sólový počin všetkých členov Journey, ktorí vydávali aj svoje samostatné štúdiové nahrávky.
Lepšie snáď ani nemohol urobiť, pretože Steve Perry bol práve vtedy na svojom skladateľskom aj speváckom vrchole. Street Talk je taký mix melodického rocku, AOR a popu. Zvukovo určite jemnejší než albumy Journey a aj aranžérsky o čosi jednoduchší. Je vytvorený tak, aby vynikol predovšetkým Steve so svojim darom z nebies. Šmrnc tomuto projektu dávajú hity (je ich tu až päť), ktoré sa uchytili aj v rádiách a postavili tak album dnes už na úroveň AOR klasiky. Snobi budú z tejto muziky zhnusení, no zamilovaní si pre nej užijú chvíle šťastia. Nuž, aj o tom je hudba ...
Oh Sherrie patrí medzi vôbec najznámejšie skladby z tohto albumu. Je venovaná jeho vtedajšej priateľke Sherrie Swafford, ktorá aj účinkuje vo videoklipe a môžete si všimnúť, že ten pohľad medzi nimi nie je vôbec hraný. Soulovo popová I Believe je podľa mňa pocta jeho speváckemu vzoru Samovi Cookeovi, ktorý ho už v rannom veku inšpiroval. Nasledujú dokonalé popiny Go Away a Foolish Heart. Predovšetkým baladická Foolish Heart je skvostná a tu práve Steve dokazuje prečo je tak vysoko uznávanou osobnosťou vo svete hudby. Razantnejší melodický rock ponúkajú songy ako She's Mine a moja veľmi obľúbená Captured By The Moment (ten jeho hlas je neskutočný!!!). Relatívne blízko k tvorbe Journey majú napr. You Should Be Happy a Running Alone.
Medzi bonusmi sa objavila aj skladbička If Only For The Moment Girl, ktorá pôvodne vyšla na charitatívnom albume We Are The World a ktorá bola mojim úplne prvým zoznámením so Steveom Perrym. A že aká je? Geniálne melodická a plná emócií. Tak ako skoro všetko od neho ...
Druhý sólový album For The Love Of Strange Medicine (1994) neprekonal úspech Street Talk. Následne z jeho iniciatívy sa znovu dala dokopy klasická zostava Journey a nahrali spolu podľa mňa vydarený a veľmi úspešný album Trial By Fire (1996). Jonathan Cain a Neal Schon ho z vďačnosti za to vykopli a Steve Perry im už dal len svoje definitívne bye bye. Odvtedy Journey letí kvalitatívne smerom dole, pretože Perry vlastní všetky kľúče k ich triumfálnemu komerčnému aj umeleckému úspechu. Dlho o ňom nebolo nič počuť, pretože na celý hudobný biznis zanevrel. Až nedávno sa objavila informácia, že v roku 2017 má vyjsť jeho tretia štúdiovka (!!!) a AOR komunita už netrpezlivo očakáva, čo vlastne Steve pre svojich fanúšikov pripravil. No a ja samozrejme tiež ...
» ostatní recenze alba Perry, Steve - Street Talk
» popis a diskografie skupiny Perry, Steve
Wilson, Steven / To The Bone
| 2017-08-13 | Som ešte stále nadšený z posledného albumu Blackfield s názvom V, na ktorom Steven Wilson účinkoval a pomohol zložiť dve skladby. Jeho rozhodnutie nahrať sólovku, ktorá sa štýlovo bude odvíjať v duchu progresívneho popu Talk Talk, Tears For Fears a Petera Gabriela ma samozrejme potešilo. Voči popovej a pop-rockovej hudbe nemám námietky a je pre mňa rovnocenná, tak ako každá iná. Steven Wilson chcel nahrať čosi odlišné a určite mu bolo jasné, že to bude vnímané z určitej sorty fanúšikov/poslucháčov ako neprijateľné.
Risk je zisk ako sa vraví. Hrať vyššiu ligu, resp. tvoriť art-popovú hudbu má však svoje úskalia. Môže vám to priniesť slávu a veľké peniaze, ale zároveň vás to môže aj zničiť. Musíte mať jednoducho talent na tvorbu prvotriednych hitov. To sa totiž v hudobnom biznise žiada vždy najviac. Tento typ talentu však Steven Wilson nemá, i keď sa mu občas podarilo zložiť niečo také. Zastrešiť koncepčne takýto album nie je jednoduché a je potrebné mať po ruke naozaj brilantné nápady. Steven Wilson si je navyše vedomí toho, že sa nemôže v hitovosti porovnávať s vyššie spomenutými veličinami. Prečo teda nahral čosi také???
Je to jednoducho len určitá forma narcizmu, ktorou Steven trpí. Dosiahol oveľa viac, než jeho kolegovia z branže a aj preto mu je dovolené nahrať a vydať album, ktorý sa diametrálne odlišuje od jeho predošlých opusov. Či je to prínosom pre jeho kariéru alebo nebodaj pre jeho fanúšikov si dovolím zapochybovať. Toto je značne kontroverzná záležitosť z hľadiska toho, aké skladby sú tu prezentované a aký emocionálny dopad vlastne majú. Problém je v tom, že sa tvária až priveľmi umelecky a povedal by som, že takmer až pseudo-umelecky.
Titulná To The Bone hneď na začiatku prináša motív dosť podobný úvodným tónom Right Now od Van Halen. Pokračuje našťastie svojim smerom, ale jej melodická forma ma nejako neohuruje. Príjemne plynie druhá Nowhere Now, ktorá sa mi najviac pozdáva v inštrumentálnej časti, kde to trochu zaváňa kanadskými Rush. Nasleduje dojemný duet Pariah so speváčkou Ninet Tayeb. Akosi bez farby a chuti mi prídu The Same Asylum As Before a Refuge. Všetky spomenuté skladby ma nechávajú chladným. Žiadne emócie, len akási informácia, že hudba hrá ...
Najväčším prekvapením je singlovka Permanating. Aj z tejto ukážky je viac než jasné, že Steven naozaj nemá cit pre tvorbu špičkového hitu. Táto skladba sa o to pokúša, ale vyznieva trochu smiešne na jeho pomery, pretože ho každý pozná ako smutného melancholika a táto veselá fazóna mu proste nesedí. Album pokračuje typicky nezaujímavými songami ako Blank Tapes a tvrdšie sa tváriacou People Who Eat Darkness. Všetko je pekne zahrané, ale bez väčšieho efektu a nosných nápadov.
Otáča sa to až na konci a prvou pozitívnou lastovičkou je tu výborná, alternatívnejšie ladená Song Of I. Má zaujímavý rytmus a konečne počujem aj nejakú emóciu v hudbe. Temnejšia melanchólia je presne to, čomu Wilson rozumie. Druhou kvalitnou peckou je monumentálna a progresívnejšie formulovaná Detonation. Gitary mi ale v istom momente pripomínajú song Woman In Chains od Tears For Fears. Má to však spád a aranžmány vykroja konečne kusisko energického rocku. Máme tu možnosť si vypočuť aj najlepšie gitarové sólo. Veľmi dobrá je aj posledná a jemnejšia Song Of Unborn. Nuž, takto mal znieť celý album a nielen tieto tri skladby.
Jeho kolega Aviv Geffen z Blackfield si nechal na vydanie albumu V až štyri roky, ale dal fanúšikom špičkovú muziku. Steven Wilson už po dvoch rokoch prináša novinku To The Bone a podľa mňa si mal nechať priestor ešte ďalšie dva roky na vytvorenie kvalitnejších a zmysluplnejších skladieb. Takéto rýchlo kvasené produkty škodia jeho kariére. Od Wilsona budem očakávať vždy inú úroveň, pretože aj jeho reputácia vo svete hudby je niekde inde. To The Bone je bohužiaľ ďalší priemerný produkt v jeho diskografii. Je to tak trochu škoda, pretože myšlienka nie je vôbec zlá, no spôsob akým ju uchopil nehrá v jeho prospech, ale skôr naopak ...
» ostatní recenze alba Wilson, Steven - To The Bone
» popis a diskografie skupiny Wilson, Steven
H.e.a.t / H.e.a.t
Debutový album H.E.A.T má v AOR komunite pomerne vysoké postavenie. A oprávnene, pretože je to jeden z mála moderných počinov, ktoré v tomto štýle obstoja ešte aj po deviatich rokoch od svojho vydania. Švédsky melodický rock a AOR má málinko inú príchuť ako ten americký. Môžu zato hlavne kapely ako Europe, Glory, Treat a 220 Volt, ktoré v 80-tých rokoch prispeli k popularizácii nielen svojej rodnej krajiny, ale aj špecifickej švédskej melodiky a nádherných gitarových sól. H.E.A.T na tento odkaz nadväzujú a všetky štýlové atribúty švédskeho typu melodického rocku sú zachované, čo znamená, že tento počin rozhodne nemôže sklamať.
Za kvalitou tohto debutu stojí predovšetkým gitarista/skladateľ Dave Dalone a vynikajúci spevák Kenny Leckremo. Je dokonca až tak dobrý, že samotná kapela ho zatiaľ kvalitatívne neprekonala. Na vine je jeho hitovosť a je tu kopec výrazných songov, ktoré okamžite zarezonujú v ušiach. Gitary v úvodnej There For You majú typicky švédsky ksicht a melódia je ukážkovým príkladom toho, ako by mala vyzerať pri takomto type hudby. Za najväčší hit je tu Keep On Dreaming a už hneď úvodný gitarový motív mi dokáže vždy vytvoriť príjemný pocit. Parádny odpich majú aj ďalšie rezké hitovky ako Never Let Go, Straight For Your Heart, Feel It Again alebo Bring The Stars. Spomienka na glam-metal 80-tých rokov sa nachádza v položkách Late Night Lady a You're Lying. Nechýba samozrejme ani klasická power-balada a konkrétne skladba Cry je v tomto smere veľmi vydarená. Posledná Feel The Heat výborne zakončuje album a ponúka opäť delikátne gitarové sólo.
Kapela H.E.A.T nahrala s Leckremom ešte jeden kvalitný album a to Freedom Rock, kde sa nachádza niekoľko znamenitých skladieb. Po jeho odchode ho nahrádza Erik Grönwall a ten zmenil ich hudbu natoľko, že rozdelil fanúšikov na dva tábory. Pre mňa osobne Erik nie je na rovnakej úrovni ako Kenny, ktorého vysoký, ľahký a sebaistý vokál bol pre skupinu priam nenahraditeľný. Ďalšie albumy nie sú z môjho pohľadu už tak zaujímavé, i keď sa snaha sa im uprieť nedá.
» ostatní recenze alba H.e.a.t - H.e.a.t
» popis a diskografie skupiny H.e.a.t
Night Flight Orchestra, The / Amber Galactic
Natrafiť na niečo zaujímavé v muzike je niekedy ťažká vec. Progresivisti robia dojem na poslucháča tým, že zahrajú milión nôt za sekundu a nové AOR kapely nie sú schopné vytvoriť pôsobivé melódie. Pri oboch škrípem zubami, ale nakoniec sa vždy čosi nájde. Niekde aj tam, kde by to človek rozhodne nečakal. Trebárs takého Björna Strida má človek zafixovaného ako frontmana švédskych death-metalistov Soilwork. A zrazu sa objaví novinka, kde tento spevák akože naspieval AOR opus Amber Galactic. Samozrejme človek si hneď položí otázku – to akože vážne???
Ale iste. Nebol som síce oboznámený s tým, že Björn holduje melodickému hard-rocku a AOR z prelomu 70-tých a 80-tých rokov, ale o to viac ma to teší. Gitarista David Andersson je taktiež člen Soilwork a spolu s ďalšími muzikantmi vytvorili tzv. super-skupinu. Amber Galactic je tretím produktom z ich dielne a zároveň zatiaľ aj najlepším po každej stránke. Sofistikovaný futuristický zvuk a aranžmány sa najviac prikláňajú k už spomínanému hard-rocku a AOR. Avšak sú tu aj nepatrné elementy glam-rocku, progresívneho rocku a dokonca aj disco hudby. Všetko znamenité premiešané a do detailu podoprené suverénnymi melódiami, ktoré idú pod kožu úplne samé.
Čo sa týka skladieb, tak musím sa priznať, že už dlho mi nikto takú radosť ako The Night Flight Orchestra nespravil. Rytmicky nadupaná rockerina Midnight Flyer je perfektným úvodom. Hneď vytvorí príjemnú atmosféru, kde kraľujú skvostné melódie. A to kapela nevytiahla ešte všetky svoje tromfy. Výrazná singlovka Gemini rozhýbe nejednu ženu (a možno že aj chlapa...) a jej tanečný rytmus je neodolateľný. K odkazu kapely Toto sa najviac hlásia skvostné skladby Domino a Josephine. Obzvlášť Josephine je číra dokonalosť v melódiách aj v aranžmánoch a to si gitarista s klávesákom strihli na konci takmer progový duel. Takúto skladbu vytvorí len ten, čo o muzike už niečo vie a nehoncuje si na nej zbytočne svoje ego. Pre mňa skutočný vrchol celého albumu.
Kapela zrýchľuje tempo pri Space Whisperer a ďalší úder nasadzuje hitovka s nádhernými gitarami Something Mysterious. Posledná a najdlhšia skladbička Saturn In Velvet je ďalšia hudobná bomba s kopou pozitívnej energie a geniálnej melodiky. Odporúčam zakúpiť rovno digipackovú verziu, pretože tam čaká na vás "cover verzia roka" Just Another Night. Björn i celá kapela do nej dávajú svoje maximum. Takmer celý album je hitová nakladačka a jeho úspech je úplne zaslúžený. Nepochybujem o tom, že to členov kapely nakoplo smerom vpred a dalo ich kariére nové možnosti.
Výkon Björna Strida je čarovný a v živote by som čosi také od neho nečakal. Predviedol kus poctivej a nefalšovanej práce. Jeho čisté registre majú svoju vysokú kvalitu, i keď trochu pochybujem, že to dá takto i naživo, keďže growling mu v domovskej kapele deformuje hlasivky. Aranžmány sú však ďalším bonusom pre mňa a je tu niekoľko momentov, ktoré ma prekvapili. Amber Galactic teda spĺňa vysoké požiadavky nielen na melodiku, ale aj na aranžmány a zvuk. V tomto roku v kategórii melodic-rock/AOR zabodovali Pride Of Lions a teraz aj The Night Flight Orchestra, ktorí to dotiahli až na maximum.
» ostatní recenze alba Night Flight Orchestra, The - Amber Galactic
» popis a diskografie skupiny Night Flight Orchestra, The