Profil uživatele alienshore
Recenze:
Fates Warning / Long Day Good Night
| 2020-12-22 | Fates Warning ako inštitúcia progresívneho metalu je v súčasnosti učebnicovým príkladom tohto žánru. Nie všetko sa ale v zlato obráti, pokiaľ ide o veľké alebo väčšie mená v hudobnom biznise. Fates Warning prešli späť do vydavateľstva Metal Blade a prekvapivo pripravili na koroňácky rok 2020 nový album. Obálka prezradzuje čosi nie veľmi pozitívneho o samotnom smerovaní hudobného štýlu kapely a asi aj momentálneho rozpoloženia.
Album je celkove ukrutne dlhý. Už úvodný song The Destination Onward sa plazí ako lenivý smrad po nie veľmi vábnych a tvrdších hudobných plochách bez výrazného vyvrcholenia. Tak trochu priemer od prvotriednej prog-metalovej kapely. Skladby nie sú v ďalších prípadoch o nič lepšie. Metalistami kritizovaná AOR balada Now Comes The Rain sa mi páči najviac, pretože má aké také hitové ambície. Za vrchol označím 11-minútovú progovú esej The Longest Shadow Of The Day, tá skutočne prinavracia menu Fates Warning lesk a slávu. Dva hodnotné songy sú na mňa ale trochu málo. Nemám rád temnú energie, najmä ak je trochu tupšieho charakteru bez východu slnka. Dokonca počujem občas náznaky grunge, čo ma dosť irituje. Viac tvrdosti, ale menej progu a kvalitnej melodiky.
Nehcápem, čo viedlo hlavného skladateľa Jima Matheosa k vytvoreniu tohto diela, ak je jasné že nespĺňa kvalitatívne požiadavky. Žeby nedostatok peňazí na účte? To sa dá pochopiť. Nie však v prípade druhotriedneho výrobku, totiž aj muzika je len produkt k zakúpeniu pre bežných poslucháčov. Trochu si búcham hlavu o stenu, že som predošlý album Theories Of Flight neohodnotil viac. V porovnaní s Long Day Good Night je to úplne iná liga. Bohužiaľ rocková či metalová hudba má celkove zostupnú krivku kvality. Fates Warning asi už povedali všetko podstatné, pokiaľ je toto ich budúcnosť, tak skôr odporučím dať si poriadnu pauzu alebo to rovno zabaliť a neprodukovať nudné albumy, ktoré ubíjajú a neprinášajú poslucháčom radosť z muziky. Tento album je naozaj problém dopočúvať do konca ...
» ostatní recenze alba Fates Warning - Long Day Good Night
» popis a diskografie skupiny Fates Warning
Haken / Virus
| 2020-07-04 | Pokiaľ som Haken minule označil za anti-melodikov, tak je to jednoznačne kvôli predošlému albumu Vector. Haken totiž stvorili dielo, ktoré sa vymyká logike. Albumy ako The Mountain a Affinity boli prísľubom toho, že Haken nahradia na prog-metalovom tróne Dream Theater. Vector to ale dokonale zahrabal pod čiernu zem. Vyzerá to tak, že na podobnej nôte sa vezie aj jeho braček s názvom Virus.
Haken a jeho hlavný skladateľ Richard Henshall v minulosti udivili hudobný svet skladbami typu Cockroach King, Earthrise či 1985. Na albume Virus nič podobné nenájdete. Čiže ďalší album bez hitu a bez skladieb, ktoré by to nejakým smerom ťahali a ponúkli aj poslucháčovi možnosť vrátiť sa k ich hudbe bez bolesti. Virus tak ako aj Vector vyklepáva hudobné rezne veľkým kladivom. Tvrdosť, rôzne zmeny tempa a temná aura bez patričnej hlavnej myšlienky. V podstate nič, pričom by zaplesalo srdce poslucháča odchovaného na prog 70-tých rokov a zároveň na klasikov prog-metalového žánru typu Dream Theater či Fates Warning. Bez poriadnych melódií sa veľká muzika robiť nedá, nech už je akokoľvek progresívna.
Progresivita je práve o zakomponovaní melódií do inovatívnych aranžmánov, stačí sa porozhliadnuť na tvorbu kapiel, ktoré tieto veci formulovali už v dobách minulých. Haken do toho začnú poriadne rúbať už s úvodným songom Prosthetic. Zaručene by ste ten začiatok nerozoznali od stovky iných prog-metalových kapiel. To je ten veľký rozdiel oproti nenávideným a kritizovaným Dream Theater, tých spoznáte hneď. Skladby sú neprehľadné a ťažké na počúvanie. V podstate je problém sa v nich zorientovať. Jedinou prívetivou lastovičkou je Canary Yellow. Tá ale tiež nemá veľmi pozitívnu atmosféru. Rozsiahla Messiah Complex je rozdelená do niekoľkých častí a v podstate len potvrdzuje momentálny stav Haken a ten je trochu zmetený v rámci ich hudobnej evolúcie.
Virus ťažko môžem nazvať originálnym a výnimočným dielom. Haken však majú na viac a to už aj dokázali. Tentokrát sú to samé sekané riffy, polyrytmy a neprívetivá hudobná produkcia. Vyzerá to, ako keby z neba mali padať sekery a ostré kudly. V realite je ale normálne, že občas je búrka a občas svieti aj slnko. Virus je skôr muzika pre vírusy, baktérie, parazity a určite si pri nej radi zatrsajú aj africké komáre. Nadšenci, ktorí ale majú radi gruntovné nepravidelné tempá si asi tiež radi zamaškrtia ...
» ostatní recenze alba Haken - Virus
» popis a diskografie skupiny Haken
Caligula's Horse / Rise Radiant
Haken, Caligula’s Horse a Leprous sú v istých progerských kruhoch považovaní za novodobých evanjelikov progresívneho metalu. Porovnajte si túto trojicu napr. s Queensryche, Fates Warning a Dream Theater a vyjde vám, že to prirovnanie je trochu nepatričné. Prvá skupinka si totiž razí cestu anti-melodikov, ktorá sa schováva sa akúsi hromadu citov ufňukaného spevu. Navyše, istej časti poslucháčov môžu privodiť srdcovú arytmiu vďaka záplave nepravidelných temp.
Pri počúvaní Rise Radiant nemám ani tušenia o čo Caligula’s Horse ide. Hromada polyrytmov, čag-čag gitár a spevu, ktorý každých päť sekúnd mení náladu, mi poškodzujú auru a aj zvukovody. V dnešnej dobe sa kadečo hrá na umenie a progres. Otázka je či to prežije vôbec jedno desaťročie. U Rise Radiant si myslím, že nie. Vlastne, som si skoro istý. Nie je tu ani jeden mizerný hit (pokiaľ teda nepočítam cover verziu Don't Give Up). Skoro nič pozitívneho, len kopa hrania.
Politika Inside Out je naozaj divná. Veľké vydavateľstvá to kedysi robili dobre, že dusili progerov, aby tvorili hity. Vďaka tomu sa stali nesmrteľní. Inside Out podľa všetkého dáva muzikantom voľnosť a dopadne to takto. Ale takéto veľdiela nevydávajú len prog-metalisti, ale aj novodobí prog-rockeri. Caligula’s Horse si hrajú svoju autistickú muziku, ktorá im zjavne robí dobre. Mne však dobre nerobí a myslím si, že práve preto ich poznajú len zasvätení, pretože širšie publikum nedokážu osloviť.
Hodnotenie: 2,5
» ostatní recenze alba Caligula's Horse - Rise Radiant
» popis a diskografie skupiny Caligula's Horse
Kansas / The Absence Of Presence
The Prelude Implicit je pre mňa monumentálnym dielom a kedykoľvek si ho pustím mám dokonalý pocit hudobného uspokojenia. Kansas sa ale hlásia novinkou The Absence Of Presence a očakávania sú samozrejme, ako to už býva, veľké. Nastala však zmena, klávesák David Manion už v zostave nie je. Je to škoda, pretože som si ho hneď obľúbil. Je to profesionál v každom smere a jeho štýl perfektne sedel do vynoveného zvuku Kansas.
Jeho miesto obsadil ambiciózny Tom Brislin, ktorý hral s kdekým a je známy aj ako klávesák pre mňa osobne tupého prog-projektu The Sea Within. Brislin však nechce byť len nejaký session muzikant a vydupal si už aj autorskú stoličku. Jeho príspevok na tento album však za veľký prínos nepovažujem a mám pocit, že narušil hudobnú rovnováhu svojim vysoko fundovaným progerstvom. Najlepšia je jeho baladická skladba Memories Down The Line, ktorá pripomína najlepšiu éru Kansas z druhej polovice 70-tých rokov.
Zak Rizvi, bývalý člen prog-fusion kapely 4Front sa opäť predstavil ako výborný autor skladieb, aspoň teda o tom svedčia niektoré skvelé kusy na tomto albume. To ako zabezpečil kvalitu predošlého opusu The Prelude Implicit je však obdivuhodné. Preniesol Kansas zo stavu nostalgie, do stavu životaschopného hudobného organizmu. Dá sa povedať, že kapela z jeho talentu čerpá aj v momentálnom stave rozpoloženia.
The Absence Of Presence je zhruba "pol na pol" album. Úvodná titulná kompozícia znie na prvé počutie monumentálne, ale podľa mňa jej chýba Livgrenovo nádherné rozuzlenie alebo finále. Je však jednoznačne dobrým štartom. Throwing Mountains by som označil za klasickú heavy-prog skladbu hodnú mena Kansas. Zároveň mi príde dosť hitová napriek istej nespornej tvrdosti. Jets Overhead a už spomínaná Memories Down the Line taktiež patria do kategórie vydarených opusov. Trochu mám problém s inštrumentálnou Propulsion 1, ktorá mi príde na pomery Kansas zbytočne tvrdá. Za priemerné až nezaujímavé považujem Circus Of Illusion, Animals On The Roof a nudnú baladu Never. Čerešničkou v zlom slova zmysle je anti-kansasovská kompozícia The Song The River Sang s temným zakončením a spevom Toma Brislina. Trochu sa divím, že producent Phil Ehart mu dovolil zaspievať posledný song na albume, napriek tomu, že speváckym kvalitám Ronnieho Platta je na hony vzdialený.
Problém celého albumu je, že sa tu viac proguje, než vytvára melodická štruktúra, ktorá zdobila ich tvorbu. Kansas mali vždy (alebo väčšinou ...) vzácne vyrovnaný pomer medzi kvalitnou melodikou a inštrumentálnym umením. Sú tu aj pozitíva, ale sú to skôr výkony muzikantov ako Rizvi, Platt, Ehart alebo Ragsdale, ktorý skutočne hrá nádherné husľové motívy. Moje pocity sú však zmiešané práve kvôli disproporcii, ktorú má podľa mňa na svedomí Brislin. Nie som rád, že je tam. Ak náhodou Kansas vydajú ešte ďalší radový album, tak verím tomu, že Brislin znetvorí aj ten ...
Hodnotenie: 3,5
» ostatní recenze alba Kansas - The Absence Of Presence
» popis a diskografie skupiny Kansas
Dyssidia / Costly Signals
| 2020-04-12 | Kapely, čo hrajú všetko možné dohromady určite nájdete. O ich kvalite, ale ja osobne pochybujem. Dnes sa kadejaké chaotické blbosti vydávajú za progresívne a nadčasové. Mixovať extrémnu muziku a tzv. muziku, kde sa spieva čistým hlasom je tak trochu protichodná záležitosť. Pomerne zlú reklamu tomuto urobili predovšetkým americké kapely, ktoré vo verziách škriekali a do refrénov strkali čosi čo sa tvárilo melodicky, aby aj dievčiny mali na čo hopsať. Bohužiaľ, ani nové kapely ktorým šlo o umeleckejší prejav nevytvorili nič zásadné na tomto poli. Najlepšie v tejto disciplíne dopadli klasici ako Opeth, Edge Of Sanity, Ihsahn, Enslaved, Soilwork a Devin Townsend. Samozrejme história poberá ďalšie mená od Fear Factory až po Slipknot a Korn, ktoré sa pohybovali na dvoch frontoch extrému a melodiky. Otázka je, čo by som ja osobne považoval za prínosné ...
Austrálska skupina Dyssidia taktiež tvorí mix všetkého možného i nemožného. Preberá vplyvy predovšetkým z progresívnej línie, ktorú som už spomenul. Vo svojich radoch majú speváka, ktorý nemá problém zavrčať death ako aj black a následne na to prehodí výhybku na čisté registre, ktoré by sa skvele hodili do prog-metalu, power-metalu alebo aj do pop-rocku. Mitch Brackman je vskutku pozoruhodný spevák nielen rozsahom, ale aj svojim výrazom. Je totiž emotívny všade, kde sa len dá.
Taká je aj hudba Dyssidia. Je silne emotívna a zároveň mimoriadne aranžérsky prepracovaná. Najväčším ternom sú gitarista, klávesák a spevák. Tí na seba strhávajú najväčšiu pozornosť. Je to trochu nespravodlivé voči rytmickej sekcii, ktorá je podľa mňa skvelá. Celá kapela funguje ako hodinky. Mám podozrenie, že na muzike pracovali dôsledne všetci spoločne. Je to poznať na každej note, ktorá je zahraná na debutovom albume Costly Signals. Veľké sympatie má u mňa gitarista Corey Davis, ktorý nezaprie v sebe melodického čarostrelca. Zahrá s prehľadom drsné metalové riffovačky, ako aj precítené melodické sólo.
Prvý song Thrive je inšpirovaný švédskymi Opeth s pomerne výraznou symfonickou zložkou. Zmena prichádza v druhej polovici, kde kapela predvádza viac samú seba. The Gutted Stag patrí medzi najlepšie songy. Kombinuje sa v nej death-metal a melodické vokály, ktoré sa na konci zmenia v nádhernú hudbu, ktorá je zakončená geniálnym gitarovým sólom. Je to tak trochu spomienkou na Steve Lukathera a ja padám do kolien. Noví prog-metaloví imperátori sa zrodili ...
Infinitesimal začína šialenými vokálmi a bublajúcimi symfo-klávesami. Výborná ukážka technickej muziky, ktorá má hromadu skvelých nápadov. Niečo podobné by sa dalo napísať aj o Bloodrush, akurát je pocitovo úplne iná. Zaujal ma však v nej spevácky úsek, ktorý je jasnou poctou americkým vizionárom Nevermore. Arrival obsahuje viac čistých liniek a pôsobí o čosi pokojnejšie a melodickejšie. Opäť sa v nej skvele striedajú nálady.
Krátka a dojemná An Obvious Antidote upokojí rozbúrenú hladinu, ale v zálohe už čaká ďalšia tvrdá prog/death-metalová nálož Metamorphosis. Corey Davis do nej zakomponoval na oplátku skvelé melodické sólo. Zosobnením progresívneho metalu je najdlhšia kompozícia Good Grief, ktorá obsahuje aj jemnú jazzovú pasáž s trúbkou! V Hope's Remorseful Retreat si prekvapivo zahrá sólový úsek basák Neil Palmer. Klavírne akordy odštartujú záverečnú If Truth Be Told, ktorá je v prvej polovici progresívne melodická, aby sa v druhej polke prehupla do drsnejšej polohy a lá Enslaved. Skladby predstavujú širokú paletu nálad, emócií a ich odtieňov. Je to v každom smere pestrá a strhujúca jazda, ktorá uplatňuje nielen hráčske kvality, ale aj tie kompozičné.
V čom je hudba Dyssidia výnimočná je ťažko popísať, ale jednoznačne sa drasticky odlišuje speváckymi linkami a melódiami. Netrpia totiž skladateľskými suchotami. Neotravujú moje zmysly depresiami a kvákaninami, tak ako ich iní kolegovia, ktorí tým maskujú kompozičnú impotenciu. Dyssidia preberá z metalovej muziky to naj a pretvára ju na svoj vlastný obraz. Ak chcete tvoriť špičkovú muziku, potrebujete špičkového speváka. Mitch Brackman je hlasom kapely Dyssidia.
Problém u takto zameraných kapiel vidím v štýlovej rozlietanosti. Všeobecne majú poslucháči problém niekoho niekam zaradiť, pokiaľ hrá viac štýlov než jeden či dva. Navyše, nemajú podporu žiadneho vydavateľstva. Nájsť fanúšikov v tejto dobe je určite ťažké, keďže sa rozhodli hrať „difficult music for difficult people“.
Neviem aký dopad bude mať ich debut Costly Signals na hudobnú scénu. Obávam sa, že len málo ľudí si k nemu nájde cestu. Záleží však od kapely ako dlho budú bojovať a ťahať tú svoju káru ďalej. Možno budú mať šťastie a zažijú kúsok úspechu (haló, insideout kde ste??? ...). S albumom ako je tento by mali Dyssidia stáť na piedestálu svetového progresívneho metalu, ale situácia v hudobnom priemysle je pre kapely nepriaznivá. Pre mňa rozhodne debut roka a v podstate aj potvrdením toho, že so správnymi ľuďmi a ich odlišnými povahami (resp. videním) môže muzika ešte stále prinášať špičkovú kvalitu.
» ostatní recenze alba Dyssidia - Costly Signals
» popis a diskografie skupiny Dyssidia
Testament / Titans Of Creation
Keď mám čas, tak počúvam aj druhú a tretiu ligu, no len málokedy mi to niečo naozaj dá. Vo väčšine sa jedná o brak. To podstatné prinášajú takmer vždy kapely, ktoré prezentujú hodnotu. Hodnota je niečo, čo už je nejakým spôsobom overené a samozrejme na trhu (s hudbou) žiadané. Pre mňa to znamená celosvetový ohlas, fanúšikovská základňa ktorá sa schádza na koncertoch, predaje albumov a história kapely. Dá sa povedať, že v metale tieto kritéria bezpochyby spĺňa mimo iných aj Testament. Pokiaľ sa kapela dostane do Top 20 predajnosti albumov v americkom rebríčku, to už čosi signalizuje. Testament sa samozrejme k tomu dostali tŕnitou a poctivou cestou. Pády a vzostupy sú v hudbe bežnou záležitosťou. Ide o to, kto vydrží najdlhšie ...
Titans Of Creation je momentálne najnovšia reinkarnácia ich štýlotvorného thrash-metalu. Testament dokáže svojou nadupanou muzikou strhnúť aj davy. Kľúčom je implementovanie melódií a bombastických zmien tempa. Zaujme to rovnako podnapitého metlo-alkoholika ako aj inteligentného metalového poslucháča. Testament zaberá totiž široké spektrum. Vedia, čo skutočne funguje a zároveň už dlhoročným pilovaním vedia aj to, ako to majú robiť.
Titans Of Creation v skutočnosti neprepisuje thrash-metalovú knihu. Je skôr jeho žiarivým diamantom, tak ako aj iné ich albumy. Testament si zachovávajú všetky svoje ingrediencie, pre ktoré sa stali lídrami žánru. Mňa vždy dostal ich progresívnejší ksicht a ten je vlastne prítomný takmer všade od určitého obdobia kapely, kedy začali tvoriť tzv. sofistikovaný thrash-metal. Úvodný song Children Of The Next Level je jeden z najvýraznejších songov na albume. Je to skutočne hit, koncertný trhák a pritom ukrutne, a nekompromisne heavy. V podstate tu všade nájdete záchytné body, výrazné riffy a hromadu osobitosti.
Tradične opäť počujem majstrovský výkon bubeníka Gene Hoglana, ktorý spoločne s basákom Steve Di Giorgiom tvoria tzv. „death-rytmiku“. Momentálna zostava je naozaj top, čo muzikant to elita. Hráčska kvalita je u Testament vskutku pozoruhodná. Bez urážky, ale Slayer mi pripadali vždy o čosi primitívnejší. Skladby sú tradične náročné na hráčsku zručnosť. Majú však hlavu a pätu, jasnú koncepciu a ústrednú melódiu. Navyše Chuck Billy dokáže zo skladieb vytrieskať absolútne maximum, keďže dynamicky strieda melodiku s brutalitou. Tá hromada energie je presne tou hodnotou, ktorú headbanging fans potrebujú.
Testament nepriniesli nič nového, ale tá kvalita je obrovská a vlastne to samotné je najdôležitejšie. Nové kapely majú čo robiť, aby ich hudba mala tak monštruózny rozmer a dopad na publikum. Skladby majú perfektnú dramaturgiu. Strieda sa v nich melodickosť, koketéria s death/black-metalom a určité mystérium, ktoré zvýrazňuje brutálne emócie. Extrémne metalový Eric Peterson a jazz/hard-rockový Alex Skolnick tvoria vysoko štruktúrovaný gitarový sound Testament. Kombinácia ich odlišných štýlov a zvukov je explozívna a pritom nádherne pestrá.
Človek by si myslel, že Titans Of Creation (rozumej členovia Testament) sú natoľko silní a apokalyptickí, že nakopnú do zadku aj coronavirus. Bohužiaľ Billy a Di Giorgio to schytali. Snáď to nebude posledné albumové inferno týchto klasikov žánru. To by bola škoda. Nominácia na metalový album roka je z mojej strany už len samozrejmosť ...
» ostatní recenze alba Testament - Titans Of Creation
» popis a diskografie skupiny Testament
H.e.a.t / H.e.a.t II
Švédsky H.E.A.T som po odchode speváka Kennyho Leckrema sledoval tak trochu z diaľky. Jeho nasledovník Erik Gronwall mi až tak neimponoval. Nedá sa povedať, žeby ich ďalšie štúdiové výtvory boli zlé, to rozhodne nie. Akurát to nebolo úplne to, čo som chcel resp. predstavoval. To sa ale evidentne mení s príchodom albumu H.E.A.T II. Dvojka v názve znamená pravdepodobne nový začiatok. Podľa všetkého sa však vracajú aj k podstate svojej hudby z minulosti. Samozrejme sound je vynovený a tak vlastne dvojka predstavuje spojenie starého a nového.
Musím povedať, že tak presvedčivú a silnú enklávu skladieb som už dlho nepočul. H.E.A.T predstavuje na tomto diele dokonalý prienik kapiel ako Pretty Maids, Dokken či Europe - čiže nabrúsená víchrica hard & heavy, melodického rocku a štipky AOR. Vo zvukovej rovine kraľujú roky 80-té a dôraz sa kladie aj na skladateľskú stránku veci.
Dvojka je od začiatku až po koniec naprataná hitmi. V dnešnej dobe je tomu ťažko uveriť, ale týmto Švédom sa to naozaj podarilo. Úvodná Rock Your Body dáva jasne najavo aký bude charakter celého albumu. Dangerous Ground, Come Clean, Adrenaline, One By One či posledný náklep Rise nesú dokonalý rukopis svojich tvorcov. Nájdeme tu aj polo-baladickú Nothing To Say, ktorú následne nahradzuje ďalšia melodic-rock bomba Heaven Must Have Won An Angel. Každý song je niečím zaujímavý a obsahuje aj nápadité aranžmány. Do uší bijú nádherné a premyslené gitarové sóla Dave Daloneho. Gitarová vyhrávka v Dangerous Ground či klávesové orgie v Adrenaline sú nezabudnuteľné.
H.E.A.T vydali konečne po rokoch dokonalé dielo a potvrdili, že v tejto dobe patria vo svojej kategórii medzi absolútnu špičku. Skladby sprevádza hudobná eufória, hromada energie a duch kreativity. Je nepopierateľné, že potešili mnohých fanúšikov. Bude zaujímavé sledovať, či udržia laťku kvality v budúcnosti. Bude to nepochybne ťažké. Dvojka totiž patrí nielen medzi to naj vydané v tomto roku, ale aj v samotnej diskografii H.E.A.T.
» ostatní recenze alba H.e.a.t - H.e.a.t II
» popis a diskografie skupiny H.e.a.t
Opeth / In Cauda Venenum
Opeth pokračujú tam, kde skončili na Sorceress. Tápu v čiernej diere, odkiaľ asi nie je návratu. Časy Heritage a Pale Communion sú preč. To bolo obdobie, kedy Opeth vedeli dokonale skĺbiť krásu art-rocku 70-tých rokov s modernou produkciou a zvukomalebnou melodikou. Nápady dochádzajú a nahradzujú to nafúkané zvukové plochy, temná aura a vykrádanie nielen seventýs, ale už aj seba samého.
Opeth nerobia zlú muziku, len som asi zvyknutý na trochu inú úroveň. In Cauda Venenum nie je hudba, na ktorú som zvedavý. Takmer na celej ploche je to o temnote, priblblých choráloch a hororovej atmosfére. Hard-rock zo zámku krvilačného draculu hrajúceho na gitare. Verím tomu, že sa to mnohým bude páčiť, ale hranie na takúto lacnú strunu nie je pre mňa nič atraktívne. Je to skôr smutné. Opeth totiž nie je Black Sabbath. Tí to aspoň hrali poriadne od podlahy. Opeth sa vlečú ako smola a ten ich vynovený epický sound ma skôr irituje. Svetlo začína svietiť na môj mozog pri predposlednej skladbe Kontinuerlig Drift (Continuum) a skutočný vrchol prináša až posledná Allting Tar Slut (All Things Will Pass) s grandióznym finále.
Takže až dve dobré skladby? Trochu málo na Opeth. Nebudem rozoberať veci ako je napr. hráčska úroveň. U Opeth ma zaujíma hlavne kvalita, pestrosť a nápaditosť jednotlivých skladieb. Nejaký ten progres by som už bral ako bonus. A či je lepšia anglická alebo švédska verzia? No, úprimne ani jedna a ani druhá. Podstata problému je u oboch jedna a tá istá. Nedostatok nápadov, nosných motívov a aj lyriky. Záver - In Cauda Venenum je len ďalším sklamaním v diskografii Opeth.
» ostatní recenze alba Opeth - In Cauda Venenum
» popis a diskografie skupiny Opeth
Sfogli, Marco / Homeland
| 2019-10-09 | Inštrumentálny prog-rock či prog-metal je náročná disciplína. Hudba bez spevu môže znieť rovnako skvele ako aj príšerne. Ten druhý prípad nedávno predviedli americkí Arch Echo. Ten prvý zase naopak predvádza taliansky gitarový virtuóz Marco Sfogli, známa to persóna zo sprievodnej kapely Jamesa LaBrieho. Jeho gitarová prácička na album Elements Of Persuasion je prvotriednou ukážkou nielen zručnej techniky, ale aj cítenia a tvorivosti. Považujem ho za Sfogliho vrchol, ktorý asi bude ťažko prekonávať.
Máme tu však jeho tretí sólový štúdiový album Homeland. Na jeho predošlých nahrávkach mi bohužiaľ občas čosi chýbalo. Tentokrát to Marco vzal za trochu iný koniec. Viac hrá a tvorí, než sa predvádza a to je presne to, čo robí hudbu hudbou. Je to veľmi zreteľné už od prvej skladby The 12Th Hour. S ďalšími inštrumentálnymi kompozíciami dáva najavo vnútornú pohodu a zároveň chuť viac sa ponoriť do melodiky. Vníma hĺbku, emócie a gitarové tóny ako poslanie niečo poslucháčovi povedať. Ak je potreba, tak aj pritvrdí. Lyrika sprevádza skladby Dawn a nádhernú Homeland. Speed Limit je výborná satrianovka. Vrchol tvoria posledné dve ukážky Superwave a Inner Light v progovom štýle. Songy sú variabilné a prechádzajú plynule od klasického gitarového rocku, cez prog až po fusion. Dáva si však záležať na nosných motívoch.
Homeland je typ albumu, ktorý mi imponuje nielen pozitivitou, ale aj kvalitnými aranžmánmi. Gitarový svet je opäť bohatší o ďalšiu perlu v tomto štýle. Obdivovať ho môžu nielen aktívni gitaristi, ale je rovnako zrozumiteľný aj pre poslucháča, ktorý predsa len hľadá akúsi nadstavbu v podobe melódií. Zatiaľ je pre mňa Homeland asi najlepším hudobným produktom v tejto kategórii na tento rok.
Hodnotenie: 4,5
» ostatní recenze alba Sfogli, Marco - Homeland
» popis a diskografie skupiny Sfogli, Marco
Arch Echo / You Won't Believe What Happens Next!
Celkom ma vie naštvať, ak ma niekto odrbáva hromadou nôt, miesto budovania nejakého konceptu a zmysluplnej kompozície. Reč je samozrejme o mlaďasoch z Arch Echo. Ich druhý album You Won't Believe What Happens Next! (veľavravný názov!) urobí radosť všetkým, ktorí vyznávajú mega-zložitý inštrumentálny prog-metal/fusion s guľometovými sólami a vkuse nepravidelnými bicími. Nie však mne ...
Ako tak počúvam jednotlivé skladby, tak si akosi nedokážem nič zapamätať a ani si skoro neodnesiem žiadnu emóciu. Vlastne jednu áno – konečne mi niekto poriadne vyklepal hlavu na rešeto! Načo mi je super-technické hranie, keď to vlastne cezo mňa len preletí ako tornádo. Takým dobrým príkladom absolútnej neúcty voči notám je skladbička Mukduk. Premýšľam, čo týmto chlapci chceli vlastne povedať. Bolo im zle, či nebodaj dostali v štúdiu všetci hnačku? Svetlejším bodom albumu sú určite Tempest a Iris s melodickejším podtextom. Momentov, keď kapela naozaj hrá je však žalostne málo a pritom im to ide tak dobre. No i v pokojnejších pasážach to Arch Echo sekajú nepravidelnými tempami a vytvárajú furt nejaký stres. Po odznení poslednej skladby si človek položí otázku ... ehm???
Prečo teda o nich píšem? Arch Echo totiž nie je po hráčskej stránke priemerná kapela. Naopak, arzenál ich inštrumentálnych zručností je obdivuhodný. Sú však využívané blbým spôsobom. Mladícky testosterón víťazí nad zdravým rozumom a pokorou. Je to zároveň aj odraz doby v rockovej a metalovej hudbe. Arch Echo radi nasledujú svoje vzory, ale od úrovne Dream Theater či Liquid Tension Experiment sú zatiaľ na hony vzdialení. Bohužiaľ, skladateľská úroveň je tu slabá. Za takých desať rokov možno hošani dospejú a nahrajú hudbu, ktorá bude viac ľudskejšia a hlavne zrozumiteľnejšia.
» ostatní recenze alba Arch Echo - You Won't Believe What Happens Next!
» popis a diskografie skupiny Arch Echo
Barock Project / Seven Seas
Rok 2019 považujem za príšerný. Z rockovej hudby sa vytratil zmysel pre hľadačstvo a dobrodružstvo. Nahradilo sa to hudobnou teóriou a overenými postupmi, ktoré by mali byť zárukou akejsi kvality. Niekedy to znie ako keby to nahrali roboti a nie ľudia. Myslím si, že niektorí muzikanti by mali vziať skôr lopatu do ruky, než hudobné nástroje a urobiť pre tento svet niečo naozaj užitočné. Je celkom v móde byť umelcom či rebelom. Vidina rýchleho zisku v podobe miliónov určite robí svoje. O to väčší však býva pád na tvár ...
Ak už je na hudobnej scéne niekto, na koho nový album sa naozaj teším, tak je to taliansky Barock Project. Kapela, ktorá za normálnych okolností by mala mať kontrakt s mamutím labelom, vydáva albumy kade tade v menších európskych prog vydavateľstvách. Slušné zisky by v tomto prípade boli určite na mieste, ale nie sme už v 70-tých rokoch. Ambicióznosť hudby, kvalita melódií a aranžmánov by v správnych manažérskych rukách dosahovala slušné výsledky. Ľudia podľa mňa stále hľadajú umenie, ktoré by ich naplnilo. Veď to iste poznáte, taký malý útek od práce a platenia účtov aspoň na pár minút ...
Predošlý album Detachment považujem za vrchol ich tvorby. Veľká kapela sa však tohto faktu nezľakne a ťahá tu svoju káru ďalej. Resp. hlavný maestro-kompozitor Luca Zabbini má stále dosť skvelých nápadov a vyťahuje z rukávu jedno eso za druhým. Seven Seas je atmosférou trochu inde. Dalo by sa povedať, že je viac energickým. Hurikán na obale to celkom dobre vystihuje. Ingrediencie sú však nezameniteľné. Progresívny rock, klasická hudba, klasický rock, folk, jazz, pop, štipka prog-metalu. To všetko znamenite premiešané do kompaktného hudobného dobrodružstva plného emócií.
Barock Project tiež vedia hrať ako profesori z berklee college. Nerobia to však tým tupým spôsobom, ale naopak pracujú s dynamikou, rôznorodými zmenami a všetko prekladajú melodikou. Melódia je hlavným ťažiskom ich hudby a je podriadená inštrumentálnym výletom. Úvodné kúsky ako Seven Seas a I Call Your Name majú tvrdší podtext a bombastickú produkciu. Nasledujúce štyri skladby sú hudobnou poéziou a vrcholom nepochybne mega-song Hamburg. Naproti tomu Brian Damage zachádza do teritória prog-metalu. Tŕňom v oku pre niektorých však môže byť komerčne poňatá I Should Have Learned To. Koniec starostlivo zaobstarajú prog-rockové epopeje Moving On a The Ones.
Dalo by sa povedať, že Barock Project opäť predviedli, čo má kvalitná rocková hudba obsahovať, ak sa teda chce nazývať aj umelecká. Seven Seas je v podstate bezchybná nahrávka plná muzikantského a skladateľského majstrovstva. Album, za ktorý sa oplatí vysoliť peniaze a mať ho v zbierke. Počujete tam síce vplyvy Yes, Pink Floyd či Kansas, ale to snáď nebude progerom vadiť. Luca Zabbini má svoj krásny unikátny štýl vnímania hudby, čo sa dnes mimoriadne cení. Mám pocit, že som si svojho favorita v prog-rocku na tento rok už asi vybral ...
» ostatní recenze alba Barock Project - Seven Seas
» popis a diskografie skupiny Barock Project
Mute Gods, The / Atheists And Believers
Sú The Mute Gods novými Rush? Prítomnosť Alexa Lifesona by tomu nasvedčovala. Ale svet novodobého progresívneho rocku je nevyspytateľný. Raz ste hore a raz dole. Prvý album bol žiarivou kométou, druhý prepadákom. S tretím albumom Atheists And Believers to vyzerá tak, že sú opäť na vzostupe. Za takých desať či dvadsať rokov môžeme rekapitulovať, ako to s tými nástupcami Rush v skutočnosti je. Inštrumentálne zručnosti im rozhodne nechýbajú. Akurát to skĺbenie umenia a komercie trochu pokrivkáva. V tom bola geniálna kanadská trojka vždy na inej úrovni oproti konkurencii.
Titulný song má spevné melodické linky a razantnú inštrumentáciu. Skvelý úvod. One Day znie samostatne trochu mdlo, ale v rámci albumu má svoje pevné miesto. Album odsypáva ako hodinky s kompozíciami Knucklehead a Envy The Dead. Spojenie eruptívnych melódií a inžinierskej inštrumentácie je nadmieru vyvážené. Mozgové neuróny trochu podráždi psycho-inštrumentálka Sonic Boom. Nasleduje uvoľnenie v podobe jemnejších kúskov Old Men a The House Where Love Once Lived, čo môže brať niekto pozitívne a niekto aj negatívne.
Nastupuje však song Iridium Heart, ktorý mi pripadá ako päsť na oko. Dá sa povedať, že mi lezú trochu na nervy Beggsove skreslené vokály a ani štruktúra mi veľmi neimponuje. Ďalším problematickejším miestom je aj najdlhšia skladba Twisted World, Godless Universe, kde Beggs neustále omieľa “twisted world, godless universe“ ako nejaký slogan na politickom proteste. Je mi však sympatickejšia než predošlá, pretože má aj krásne pasáže ako napr. to spomalenie v štýle Tears For Fears. Koniec ale patrí čarovnej klavírnej katarzii I Think Of You.
Svojim spôsobom je to miestami rozporuplný album, ale nepochybne aj veľmi kvalitným v rámci toho, čo v dnešnej dobe progresívny rock ponúka. Inštrumentálne schopnosti Beggsa, Minnemanna a Kinga je zbytočné rozpisovať. Je tu toho celkom dosť na počúvanie a pritom nejde len o bezduché predvádzanie sa. Koncepcia albumu je zaujímavá. Neprináša len komfort, ale aj zložitosť ktorá je však poslucháčsky akceptovateľná. The Mute Gods sa chcú niekam posunúť a tentokrát je cítiť v tom aj vlastný názor na vec. Nedá sa nevšimnúť, že by sa radi stali headlinermi toho žánru. V tomto duchu by to nepochybne šlo ...
Hodnotenie: 4,5
» ostatní recenze alba Mute Gods, The - Atheists And Believers
» popis a diskografie skupiny Mute Gods, The
Iako Bei / Pursuits in 1ife
Veľa ľudí chce robiť muziku. Niektorí si pod tým predstavujú slávu, médiá a prachy. Iní zase poctivú cestu sebazdokonaľovania, či hľadania svojho vlastného ja prostredníctvom hudby. Oba tieto prípady sa v určitých momentoch schádzajú a rozchádzajú. Tvoriť poslucháčsky atraktívnu hudbu a zároveň aj umenie je totiž výzva. Tak nejak by som videl aj projekt Iako Bei, za ktorým stojí slovenský muzikant Roman Jakobej. Toto meno vám iste nič nepovie, pretože na Slovensku je normálne o talentovaných mladých hudobníkoch nič nevedieť a nič nepísať ...
Debutový počin s názvom Pursuits in 1ife je veľmi špecifický album. Nebolo by nič prekvapivým skĺbiť melodický a progresívny rock do jedného kompaktného celku. Prekvapivým je však fakt, že táto kolekcia skladieb sa zaobišla bez gitár a namiesto nich je tu saxofón a klávesy, ktoré preberajú vedúcu úlohu. Iste budete namietať, že albumov či projektov kde je saxofón je hromada. Nepochybne. To, čo mňa osobne prekvapilo je spôsob uchopenia muziky a začlenenie hudobných nástrojov k vytvoreniu pôsobivej atmosféry, a skvelých inštrumentálnych momentov. A najlepšie na tom je, že aj bez gitár je to stále ROCK.
Roman si na svoj prvý album pozval vskutku vynikajúcich hráčov. Obzvlášť sympatický mi je bubeník Tibor Rusnák, ktorý má už v mladom veku profesionálny štýl a prístup. Všetci vlastne hrajú veľmi disciplinovane a na profi úrovni. Je cítiť v pozadí náklonnosť týchto muzikantov k jazzu či fusion, ale nahrávka samotná jazzová rozhodne nie je.
Úvodný song We're Building Our Own Monument má hitovejší náboj. Na Romanov spev si budete možno trochu zvykať, ale dlho to trvať nebude, pretože si vás získajú perfektne premyslené aranžmány a kvalitne napísané melódie. Hneď druhá lastovička A Way To Oppose obsahuje luxusnú inštrumentálnu pasáž s Romanovou zbustrovanou basou. Energická trojka s názvom Living In Fear má krásne zložené verzie a refrény, ktoré podporujú aj klavírne aranžmány. Pilgrim In Doubt má orientálny nádych a naliehavý hudobný podtext. Opäť brilantne zložená inštrumentálna časť. Môj osobný favorit je však osem-minútová skladba Missing Colours, ktorá mi svojou atmosférou dosť pripomína melodickejšiu podobu Devina Townsenda. Roman si pre tento kúsok zvolil krásny basový efekt a jeho sólo je vskutku orgazmickým zážitkom. K srdcu mi prirástla aj temnejšia, ale výsostne melodická prog-rocková laskonka Fake (The New Kind of Beauty). Inštrumentálna precíznosť sa tradične vyníma nad optimisticky ladenou Don't Give Up That Dream. Koniec zaobstaráva dlhometrážna kompozícia Cortex Labyrinthus. Roman nenechal nič na náhode a opäť vytvoril pozoruhodné hudobné dielo plné silných nosných motívov. Po tejto progovej epopeji mi zostáva na duši mimoriadne pozitívny pocit z plnohodnotného muzikantského umenia, ktoré Roman so svojim ansámblom zanechal na ploche celého albumu. Rozhodne sa nejedná o nejaké hokusy-pokusy, či amatérsky demáč a taktiež to nie je nič v duchu zkostnatelého a nezaujímavého prog-rocku, či nebodaj ešte horšej avantgardy. Hudba v Romanovom podaní má svoju hĺbku a dušu. Je to jeho vízia, ktorá sa zhmotnila do konkrétnej podoby a ohromné úsilie všetkých zúčastnených je cítiť na každom kroku.
Prečo tak vysoké hodnotenie z mojej strany? Úprimne, ešte som nepočul takýto typ muziky v tomto nástrojovom obsadení. Aj Roman síce vychádza myšlienkovo z určitých zdrojov, ktoré ho ovplyvnili. Cení sa však inovatívny prístup a chuť objavovať nie celkom prebádané územie. Asi nie každý bude mať pochopenie pre tento počin. Jedno je však isté. Na slovenské pomery sa jedná o unikátny album, ktorý budete mať problém prirovnať k nejakému slovenskému muzikantovi alebo kapele. Pre mňa jednoznačne debut roka (na rok 2018) a to nie v regionálnom merítku, ale priamo vo svetovom. A ten pekný obal, vlastne celý digipack ...
» ostatní recenze alba Iako Bei - Pursuits in 1ife
» popis a diskografie skupiny Iako Bei
Revolution Saints / Light In The Dark
Deen Castronovo patrí v súčasnosti medzi najlepších spevákov melodického rocku a AOR. Asi len v tom najdivokejšom sne by mi napadlo, že bubeník shrapnelovských albumov z konca 80-tých rokov sa stane nefalšovaným nástupcom Stevea Perryho. V skutočnosti to ale nie je až tak úplne klon. Je veľa spevákov, ktorí sa zámerne snažia znieť ako Steve. Deen to ale nemusí, to cítenie je totiž v ňom. Dokazuje to každým nádychom, z ktorého následne trieskajú emócie a dokonalá farba hlasu.
Druhý album Revolution Saints si vo viacerých smeroch polepšil. V prvom rade sa tu viac prejavil skladateľský rukopis Douga Aldricha a aj Deena Castronovu. Pomerne významný je však stále podiel “štvrtého člena“ Alessandra Del Vecchia, ktorý aj tu výdatne podporil kapelu v skladaní piesní a v produkcii. Light In The Dark je o čosi viac heavy, než debut. Stále si však zachováva vysokú mieru melodickej kvality, ktorá je príznačná pre tvorbu amerických Journey, čo je v podstate východiskový bod Revolution Saints.
Hutný zvuk odštartuje titulný duet Light In The Dark medzi Deenom a Jackom Bladesom, ktorý dáva jasne na známosť, že pozitívna energia kapely je stále zachovaná. Freedom je parádny hard-rock melodického strihu a keď Deen spieva “freedom, sweet freedom“, tak si pri nej spomeniem na istú skupinu. Zameriam sa ale viac na highlighty. Tým prvým je určite love-song I Wouldn't Change A Thing, čo však nie je autorský song. Nie je ale vo svete známy a tak sa vlastne Revolution Saints pričinili o jeho popularitu, z čoho môže ťažiť aj jeho autor Richard Page. Krásne sa v nej prejavil gitarista Doug Aldrich a jeho sólo patrí medzi vrcholy albumu. Skvelé sú aj ostrejšie melodické erupcie Don't Surrender, The Storm Inside, Running On The Edge a Another Chance. Za druhý vrchol považujem journeyovskú Falling Apart, ktorá je natoľko dobrá, žeby mohla byť aj v katalógu samotných Journey.
Deen Castronovo zúžitkoval svoje pôsobenie v zmienených Journey na výbornú. Myslím, že by sa o ňom a Revolution Saints mohlo písať aj viac. Kapiel, ktoré naozaj vedia robiť tento typ muziky je ako šafranu. Väčšina z nich totiž nestojí za nič. Deen ma osobité čaro, ktoré som už dávno nepočul v chlapskom speve. Roky 80-té sú však už fuč a tak neostáva nič iné ako propagovať svoje nové idoly “recenziami“. Ja dúfam, že Revolution Saints si svoju úroveň udržia a prinesú ďalšie novodobé perly rockovej hudby.
Hodnotenie: 4,5
» ostatní recenze alba Revolution Saints - Light In The Dark
» popis a diskografie skupiny Revolution Saints
Noel Gallagher's High Flying Birds / Chasing Yesterday
Predstavovať alternatívno-rockovému publiku Noela Gallaghera je asi zbytočné, no pokiaľ by niekto nevedel koľká bije, tak je to hlavný skladateľ kedysi slávnej kapely Oasis, ktorá s prvými troma albumami tvorila dejiny britpopu. Časy veľkej slávy a veľkohubých vyhlásení sú už preč a aj Noel musí dokazovať, že to ešte stále vie. V roku 2009 teda opustil Oasis a v roku 2011 založil novú kapelu Noel Gallagher's High Flying Birds. Prvý rovnomenný album dosiahol veľmi slušné predajné výsledky a aj kritika ho brala vcelku pozitívne. Osobne ma však presvedčil predovšetkým počin z jeho dielne s názvom Chasing Yesterday, ktorý konečne zastihol Noela Gallaghera v tej správnej skladateľskej konštelácii.
Album obsahuje asi jeho snáď najlepšie a najpresvedčivejšie melódie od dôb Oasis z 90-tých rokov. Rukopis je jasne rozpoznateľný, ale je cítiť, že ako autor piesní sa emocionálne aj niekam posunul. Už nemusí teda len búšiť do gitary, ale už dokáže viac pracovať aj s dynamikou skladieb. Ako spevák má príjemný hlasový fond a v melodických linkách je menej vyzývavý a prenikavý ako jeho brat Liam. Okrem typického britského alternatívneho rocku je album nasiaknutý aj psychedelickými prvkami, čo však nijako nezráža jeho silnú melodickú povahu.
Máme tu teda desiatku výborných skladieb. Nijako zvlášť komplikovaných, ale ich zmyslom je hlavne potešiť ducha. Už prvý song Riverman je naozaj skvelý a to sólo na gitare mu môžu závidieť kadejakí fachmani. Všeobecne sú gitarové linky efektne spracované, čo určite poteší rockovejšie založených jedincov. Objavuje sa tu občas melotrón alebo aj klavírne pasáže, čo zase prináša už spomínanú melanchóliu a zasnenosť, dosť podobnú napr. Pink Floyd. Podstatne viac je však Noel inšpirovaný melodikou The Beatles, ale spôsobom, na ktorý sme zvyknutí už od prvého albumu Oasis. Určite by som rád spomenul aj ďalšie krásne skladby ako The Dying Of The Light, While The Song Remains The Same alebo poslednú Ballad Of The Mighty I, pri ktorých dokážem snívať až o nadpozemských veciach. Opozitum tvoria energickejšie veci typu In The Heat Of The Moment, You Know We Can't Go Back alebo trochu prekvapujúca The Mexican. Hľadať na tomto diele nejakú škvrnu alebo špinku je naozaj zbytočné, pretože Noel si dal záležať na každom detaile.
Či už tvoríte rock, pop, metal alebo čokoľvek iné, tak musíte mať v rukáve predovšetkým kvalitné melódie a nápady. Týmito vecami je Noel Gallagher obdarený asi od toho hore, pretože jeho hudba je veľmi prirodzená, nenásilná a autentická. Chasing Yesterday beriem ako fantastický počin hodný mena svojho tvorcu a predstavuje pre mňa jeden z najlepších produktov na alternatívno-rockovej scéne roku 2015.
» ostatní recenze alba Noel Gallagher's High Flying Birds - Chasing Yesterday
» popis a diskografie skupiny Noel Gallagher's High Flying Birds
Idol, Billy / Whiplash Smile
Billy Idol mal nepochybne vo svojom živote šťastie, keď stretol gitaristu Steve Stevensa. Myslím si, že mu môže poďakovať za veľa vecí a jeho autorský príspevok nie je vôbec zanedbateľný. Navyše Stevensova gitarová hra a technika má originálny rukopis, takže Billy Idol mal v 80-tých rokoch silné eso v rukáve. Obaja kohúti si pomohli navzájom a zviditeľnili sa nielen imidžom, ale predovšetkým hitmi, ktoré obleteli svet. Skladbu Rebel Yell pozná snáď asi každý, ale určite si spomeniete aj na nežnú Sweet Sixteen, ktorá sa nachádza práve na albume Whiplash Smile.
Tento počin je trochu zvláštnym dielom najmä svojou napätou atmosférou, ktorú vyžaruje. Je cítiť kdesi vo vzduchu, že Billy Idol tu nie je jedinou hviezdou a dosť výrazne sa efektnou gitarou prihovára aj Steve. Je to jasne počuť už v úvodnom rozjazde Worlds Forgotten Boy s výbornými riffmi, ktoré nádherne zarezávajú do uší. Nesledujú však hitové záležitosti ako To Be A Lover a Sweet Sixteen. Opäť sa teda volí akýsi kompromis medzi hitovosťou a umeleckejším prejavom. Dôkazom toho je song Man For All Seasons, kde si Stevens dovolil zahrať jazzové sólo! Song samotný považujem za jeden z najlepších od Billyho Idola.
Aj druhá polovica albumu je celkom zaujímavá. Idolova skladba Don’t Need A Gun stavia na atmosfére a brilantných melódiách. Nepochybne vrcholný moment tohto počinu, kde je vidieť, že kvalitná produkcia a zvuk sú mimoriadne dôležité pre dosiahnutie výsledného efektu. Ďalší energický zárez sa ukrýva pod názvom Fatal Charm a začína to svižným basovým riffom, na ktorý vzápätí nadviažu aj ďalšie nástroje. Album zakončuje melancholická One Night, One Chance, kde Stevens používa nápadité zvuky gitár. V podstate celý album sa náramne vydaril a je tu kopec prepracovaných aranžmánov.
Charizmatický spev Billyho Idola je vo svojej vrcholnej forme a dokáže nielen pritlačiť na pílu, ale aj pohladiť. Štýlovo by som album Whiplash Smile označil ako mix hard-rocku a popu s akýmsi nevinným metalickým povlakom. Medzi Idolom a Stevensom však spôsobil rozkol, pretože si Stevens dovolil viac než mal. Práve preto považujem tento počin za ideálny príklad toho, že kvalitné nahrávky nevznikajú len za pohody, ale práve v napätých situáciách. A to napätie je práve tým najdôležitejším elementom albumu Whiplash Smile.
» ostatní recenze alba Idol, Billy - Whiplash Smile
» popis a diskografie skupiny Idol, Billy
Night Flight Orchestra, The / Sometimes The World Ain't Enough
Album Amber Galactic bol pre mňa prekvapením, pretože AOR na takej úrovni sa len tak nepočuje. Úprimne, neveril som, že The Night Flight Orchestra budú schopní vytvoriť niečo podobne kreatívne a tak som s určitou skepsou očakával ich ďalší počin Sometimes The World Ain't Enough. Zostava sa našťastie nezmenila. Hlavný skladateľ a gitarista David Andersson svoj hitmakerský rukopis nestratil ani omylom a spevák Bjorn Strid stále spieva ako kráľ melodického rocku a AOR. Baretka na hlave mu určite pristane a Dave Bickler zo slávnej AOR kapely Survivor sa pri pohľade na neho musí určite usmievať. Nutrične výživné ingrediencie sú zachované a tak neostáva nič iné len nastúpiť s nimi do lietadla na zhruba hodinovú jazdu naprieč hard-rockom, AOR aj so štipkou progresívneho rocku.
Konceptu z predošlého albumu Amber Galactic ostali aj naďalej verní. Priniesol im úspech a tak sa opätovne priklonili k nemu. Mám na mysli hlavne zvukovú stránku, pretože je veľmi podobná. Nespravili to však takým tým hlúpym spôsobom, ale naopak priniesli opäť výdatnú porciu hitových skladieb s jasnou myšlienkou i charakterom. To je dosť dôležitá vec a pri porovnaní so skupinami z talianskeho vydavateľstva Frontiers Records sú švédski The Night Flight Orchestra kvalitatívne za horami, za dolami ...
This Time je klasický hitík na úvod. Oveľa viac ma ale dokážu zvalcovať pecky ako Turn To Miami a Paralyzed. Americkú kapelu Toto pripomína titulná Sometimes The World Ain't Enough. Bjorn Strid sa ako skladateľ prejavil v songu Can't Be That Bad a evidentne tam čosi zaujímavé v ňom drieme. Ako prvý vrchol albumu vidím v nádhernej Pretty Thing Closing In, pretože prináša zaujímavú atmosféru a sofistikovanú melodickú linku. Barcelona je ďalší adept na rockový hit, ktorý by mal nakopať svetové singlové rebríčky (ale asi nenakope ...). Druhý vrchol prináša prog-rocková suita The Last Of The Independent Romantics. Začiatok je geniálny a evokuje v mnohých smeroch tvorbu Genesis v 80-tých rokoch. Nestráca duchaprítomnosť ani v ďalších minútach a dáva celému albumu korunu krásy. V digipakovej verzii sa objavil aj milý bonus v podobe skladby Marjorie.
Myslím si, že lepšiu melodic-rock/AOR partiu ako sú The Night Flight Orchestra v posledných rokoch určite nenájdete. Posledné dva štúdiové albumy patria jednoznačne medzi skvosty v danom štýle a právom dosiahli umiestnenia v európskych rebríčkoch. Môže za to najmä schopnosť Davida Anderssona písať skutočné hity, ktoré nie sú ani suché a ani polovičaté, ale naopak sršia pozitívnou energiou a inštrumentálnou brilantnosťou. Je radosť počúvať po dlhých rokoch kapelu, ktorá prinavracia lesk melodickému rocku z 80-tých rokov, tak ako sa to kedysi darilo americkým Journey, Toto alebo Foreigner.
» ostatní recenze alba Night Flight Orchestra, The - Sometimes The World Ain't Enough
» popis a diskografie skupiny Night Flight Orchestra, The
Subsignal / La Muerta
Sú dve možnosti akými sa rocková (alebo prog-rocková) kapela môže uberať. Buď budú tvoriť priemernú (prípadne ničím výnimočnú) hudbu pre zopár poslucháčov alebo zakomponujú viac melódií a stane sa z nich konečne úspešná kapela. Robiť muziku pre pár stoviek či desiatok ľudí je frustrujúce, niektorým to však stačí. Ambície sú dôležité a posúvajú hranice hudby smerom vpred. Niežeby nemeckí Subsignal prišli s niečím neslýchaným, ale komerčné ambície rozhodne majú. Bolo to zjavné už na albume Paraíso a ich piaty štúdiový album La Muerta potvrdzuje tento trend ...
Je prekvapujúce ako málo progových kapiel využíva komerčný smer daného štýlu. Na príklade legendárnych Yes a kanadských Rush je vidieť ako ďaleko sa vďaka tomu môžete dostať a získať status legendy. Potrebujete na to jednu maličkosť. Musíte mať v arzenálu svoje hity, ktoré bude vaše publikum milovať. Aj Subsignal sa o niečo také pokúšajú a dá sa povedať, že vcelku úspešne. Progeri síce budú nadávať, že je to veľmi komerčné, ale čuduj sa svete Subsignal majú na konte už svoj štvrtý prienik do albumového rebríčku v Nemecku. Podobnú radosť majú určite aj poľskí Riverside, ktorým sa darí v tomto smere viac a viac ...
Inštrumentálna predohra 271 Days uvedie prvý progový hit La Muerta a kapela vytiahne zo svojho arzenálu vskutku brilantné melódie. Skladby sú samozrejme o trochu viac "soft" na ich pomery, ale stále si zachovávajú interes v progresívnom rocku. Občasné citovanie skupiny Rush je tu nepochybne prítomné a ich tvorba z rokov 80-tých ich evidentne inšpirovala. Aranžmány sú inteligentné, citlivo zakomponované a dokážu vyčarovať veľmi pekné momenty. Obzvlášť druhá polovica albumu so skladbami ako Even Though The Stars Don’t Shine, The Passage, When All The Trains Are Sleeping a As Birds On Pinions Free je vynikajúca.
Nejaké to mínus sa určite dá pripísať produkcii, ktorá mohla byť aj invenčnejšia, ale to by stálo hromadu peňazí. Ďalšia vec je, že v prípade gitarových sól by som možno ocenil viac charakteru a feelingu, tak ako to kedysi vedel napr. geniálny Alex Lifeson. Čo je tu ale naozaj skvelé je spevácky výkon Arno Mensesa a prepracovaná melodika. Ambície sú v tomto prípade chytené za ten správny koniec. Keď to opäť porovnám s príšernosťami vo svete prog-rocku, ktoré vychádzajú každý mesiac, tak Subsignal a ich La Muerta sa jasne zapisuje medzi najlepšie počiny tohto roku.
» ostatní recenze alba Subsignal - La Muerta
» popis a diskografie skupiny Subsignal
Colaiuta, Vinnie / Vinnie Colaiuta
"You're not there to show off a bunch of crap or be the center of attention. You're there to blend in and be a part of it." – Vinnie Colaiuta
Výrok Vinnieho Colaiutu by si mali niektorí bubeníci vylepiť vo svojej izbe (napr. Mike Portnoy a jemu podobní ...). Píše sa rok 1994. V Amerike ešte stále zúri grungeova vojna a grungeri ukazujú mladým svoj "unikátny" životný štýl, t.j. drogy a depresie. V týchto zvláštnych časoch však vychádzala aj úplne iná muzika, ktorá ale ostala trčať mimo záujem. Lepšie povedané nikto o nej nevedel a keď vedel, tak sa k tým informáciám dostával o čosi horšie. Jeden z top bubeníkov v hudobnej branži sa vtedy rozhodol vydať svoj prvý a jediný sólový album. Vinnie Colaiuta konečne vyšiel z tieňa špičkového session muzikanta a ukázal všetkým, že je rovnako dobrý tvorca ako aj hráč.
Jeho meno nie je úzko spojené s nejakou konkrétnou kapelou, tak ako to je v prípade Dave Weckla (Chick Corea Elektric Band), Petera Erskinea (Weather Report) alebo Steve Smitha (Journey, Vital Information). Bol však silne zainteresovaný v nie veľmi známych projektoch ako Karizma alebo Jing Chi. A to je hlavný dôvod prečo je tak trochu nedocenený. Hral naozaj s kadekým, ten zoznam je obludný. Je jedno, či je to rock, jazz/fusion, pop alebo metal. Dokáže zahrať ľavou zadnou čokoľvek, akýkoľvek štýl. Jeho hlavnou devízou je všestrannosť. Má však zároveň unikátnu techniku a myslenie bubeníckeho génia. Sila nevychádza len z jeho rúk, ale najmä z jeho mozgu.
Sólový album z roku 1994 nie je výtvor špeciálne určený pre jazzových elitárov, ktorí sa radi šprtajú abstraktnom jazze. Je to muzika, ktorá je tematicky zrozumiteľná (no ale ako pre koho, že ?) a absorbuje rôzne nápadité štýly. Nechýba samozrejme klasický jazz/fusion, ale dajú sa tu vystopovať aj prvky rocku, prog-rocku, elektroniky a dokonca aj hip-hopu. V prvom rade sa Vinnie snaží kompozične zastrešiť celý album. To znamená, že každá skladba má nejaký smer a obsahuje záchytné body. Predvádzanie samého seba je až na poslednom mieste, i keď nájdu sa tu aj také miesta.
Vitálna energia a jazz-rockové fluidum srší hneď z prvej nadupanej kompozície I'm Tweeked / Attack Of The 20lb Pizza. Kostrbatú štruktúru pretne kdesi pred druhou minútou výborný gitarový riff a Colaiuta nachádza skvelý priestor pre svoje nekompromisné bicie. Let's jazz ... tak to nám oznamuje dvojka názvom Private Earthquake: Error 7. Toto ale nebude chutiť každému, keďže bicie sú samplované a znejú ako z nejakého gangsterského filmu o hip-hoperoch. Nie veľmi prívetivú atmosféru obsahuje aj song Chauncey, no jej stredná pasáž ponúka zaujímavé aranžmány. Tvorbu Allana Holdswortha mi pripomína ďalšia skladba John's Blues a tu sa Vinnie už prejaví aj ako sólista v niektorých pasážach. Slink je pre mňa jedna z vrcholných jazz/fusion kompozícií na tomto albume. Bicie znejú ako od Tonyho Williamsa, veľký to vzor Vinnieho Colaiutu. Od tohto momentu je atmosféra už o osi prívetivejšia a potvrdzuje to aj jemne popreplietaná Darlene's Song. Etnický feeling Momoska (Dub Mix) nádherne graduje do nápaditej atmosféry a jej šamanský rytmus je ústrednou myšlienkou, okolo ktorej sa to všetko točí. Výborným zakončením je náročnejšia skladbička Bruce Lee, ktorá obsahuje znamenité nosné motívy. A to je koniec tohto tak trochu zabudnutého a neprávom prehliadaného diela.
Vinnie, Vinnie ... prečo si nám nevytvoril viac takýchto sólových albumov? Pýtam sa sám seba. Asi preto, lebo mu vkuse každý vyvoláva, aby s ním šiel hrať. Ale aj tak na tejto svojej prvotine si hneď našiel štýl, v ktorom sa cíti dobre a tvorí ukážkové inštrumentálne veci. Určite sa ale nájde dosť poslucháčov, ktorí budú prskať nad experimentálnym, či provokatívnym charakterom tohto diela. Umelca umelcom nerobí komfortná zóna, ale schopnosť vniesť do obohratého štýlu akým je napr. jazz-rock a fusion nový impulz. A tu sa to podarilo. Thanks for all Vinnie!
» ostatní recenze alba Colaiuta, Vinnie - Vinnie Colaiuta
» popis a diskografie skupiny Colaiuta, Vinnie
Kamelot / Poetry For The Poisoned
Akokoľvek sú albumy ako Karma, Epica a The Black Halo dobré, tak netreba zabúdať ani na ich ďalšie počiny. Jedným z nich je Poetry For The Poisoned. Priniesol odlišný sound, ktorý bol horšie stráviteľný, než ich klasickejšie poňatý symphonic/power/prog-metal. To spôsobilo silnú nevôľu medzi metalistami, ktorí akosi nevedeli prehltnúť zmenu. Kamelot ale bola kapela, ktorá sa chcela rozvíjať a otvoriť aj uzavreté dvere. Avšak hlásať progres v konzervatívnom publiku je vždy boj s veternými mlynmi.
Neverte zadubeným metalistom, že toto je podpriemerný album. S fantastickým Royom Khanom nenatočili Kamelot nikdy vyloženú slabotu. Poetry For The Poisoned znížil rýchlostné otáčky a stredne rýchle tempá tentoraz kraľujú. Temné smerovanie, ktoré naznačilo dielo Ghost Opera sa naplno prejavilo práve tu. S jednou dôležitou výnimkou. Temná atmosféra, ktorá tu panuje je dokonale vyvážená emocionálnou hĺbkou a skvelými melodickými nápadmi. Kamelot snáď asi nikdy neboli tak otvorení a nezakomplexovaní. Posunuli ten svoj power-metal do iných sfér. A to je presne to, čo robí túto už osem rokov starú placku výnimočnou.
Kamelot mali šancu stať sa najlepšou power-metalovou kapelou na svete s Royom Khanom. Bohužiaľ, tento album je posledný s jeho hlasom. Ako spevák má neskutočnú charizmu a jeho prejav sa dá okamžite rozpoznať. Rozlúčil sa však so svojimi fanúšikmi vo veľkom štýle. Tvrdý rozjazd The Great Pandemonium obsahuje aj death-metalové vokály Björna "Speed" Strida, ale hlavný refrén je krásne výpravný. Kapela sa s ničím nemaže a vysiela do éteru ďalšiu nálož If Tomorrow Came s ďalšími skvostnými, no zároveň aj temnými melódiami. The Zodiac definitívne dáva na známosť, že Kamelot natočili naozaj o dosť iný album. Na albume sa totiž dajú vystopovať aj rockovejšie pasáže, najmä v gitarových sólach.
Duet House On A Hill so Simone Simmons je jednoducho grandiózny a prináša množstvo uvoľnených emócií. Tá je ale presným opakom skladby Necropolis, ktorej tvrdé stredné tempo rozkladá všetko, čo mu príde do cesty. Veľmi zaujímavý song je Seal Of Woven Years s parádnym orchestrálnym introm a následným epickým motívom, pričom to všetko nádherne korunuje geniálny refrén. Roy Khan miestami nezaprie inšpiráciu Geoffom Tateom v speve. Ako ďalší highlight sa ukazuje štvordielna Poetry For The Poisoned. Perfektne rozvrstvená energická vec s premakanými orchestrálno-klávesovými vsuvkami a dunivými gitarami. Treba zároveň povedať, že Oliver Palotai a Thomas Youngblood sú hráčski borci na správnom mieste a ak majú dobrý materiál pred sebou, tak ho vedia aj dokonale využiť. Once Upon A Time uzatvára album vzletným refrénom, kde Roy Khan rozťahuje krídla, tak ako to prislúcha len jemu.
S Poetry For The Poisoned dosiahli zaslúžene celosvetový úspech a prihral im ďalších nových fanúšikov. Kamelot mali v onej dobe prvotriedneho speváka vo svojich radoch a jedinečný štýl, ktorým rozbíjali tradičné power-metalové klišé. Práve tieto atribúty majú na svedomí ich komerčný úspech a nadštandardné predaje nosičov. Poslucháči totiž niekedy aj radi zaplatia za niečo čo má svoju hodnotu, kvalitu a zároveň aj vlastný názor. Obal síce nie je vábny na oko, ale obsah zasahuje presne tam kde treba. Nie všetko je totiž len čisté, krásne a biele ...
» ostatní recenze alba Kamelot - Poetry For The Poisoned
» popis a diskografie skupiny Kamelot