Holdsworth, Allan - Wardenclyffe Tower (1992)
Reakce na recenzi:

Wardenclyffe Tower je veľmi nedocenený album, pretože patrí opäť medzi Holdsworthove skvosty. Má krásnu melodickú líniu a silnú atmosféru. Ďaleko menej sa tu používa SynthAxe a tentoraz po ňom Holdsworth siahol len v dvoch skladbách. Významnejšiu úlohu hrajú klávesy, ktoré má na starosti Steve Hunt. Gitara má krásny legato štýl a harmonické štruktúry sú skvelo popreplietané. Holdsworth dosiahol skladateľskú rovnováhu a je to aj zreteľne počuť ako neobyčajne vyrovnane znejú jednotlivé skladby. Album je pomenovaný s odkazom na vedca menom Nikola Tesla, ktorý vedel vytvoriť voľne šíriteľnú elektrickú energiu. Používajú sa tu aj špeciálne barytónové gitary, ktoré ponúkajú Holdsworthovi väčší rozsah a rozširujú spektrum zvukov mimo bežnej elektrickej gitary.
Skladba 5 to 10 podlieha klávesovým zvukom a pomalšej dynamickej rytmike. Holdsworth pri gitarových sólach behá pravdepodobne po celom hmatníku. Koniec je teda zaujímavý a po spláchnutí záchoda sa ozve chlapík a po krátkom monológu skríkne “I Hate Jazz“. Humor Holdsworthovi nechýba a je to aj odraz istej reality, pretože Holdsworthovu hudbu si určite väčšina ľudí neobľúbi. Sphere Of Innocence je jednoducho nádherná lyrická záležitosť, pri ktorej je zbytočne plytvať slovami. SynthAxe sa výraznejšie prejavuje v titulnej skladbe Wardenclyffe Tower, ktorá je naozaj krásne spracovaná. V melodickom fusion si vykračuje Dodgy Boat s elektrizujúcou gitarou. Na nežnejšiu nôtu hrá Zarabeth, ktorá je venovaná postave zo seriálu Star Trek. Speváčka Naomi Star príjemne navodí atmosféru v skladbe Against The Clock a bubeník Vinnie Colaiuta odohrá solídne sólo. Melodická lahôdka Questions potvrdzuje kvality tohto albumu a zvláštne harmonické zvuky majú aj ostrejšie hrany. Oneiric Moor je klávesovo-gitarové prelúdium a na konci tejto dosky sa vyníma ako katarzia.
Veľa gitaristov počuje len zvuky a snažia sa gitarou prehlušiť všetko ostatné. Holdsworth vníma v prvom rade hudbu a pozerá na ňu ako na celok. Pracuje s ňou veľmi dôkladne a preto sú jeho albumy tak komplexné. Výnimočnosť tohto gitaristu je aj v tom, že technika mu slúži len ako prostriedok a nie ako cieľ. Krása a oduševnenosť tejto hudby vychádza hlavne z Holdsworthovej nepokojnej hľadačskej duše. Wardenclyffe Tower je dielo hodné piatich hviezdičiek.
hejkal @ 15.07.2013 08:01:37 | #
Holdsworth je neskutočný, na rozdiel od recenzie i reakcie poznám vo svojom okolí viacero poslucháčov, ktorý ho zavrhujú práve preto, že je to "len" samá technika. Každopádne zasa toľko brilantných gitaristov navôkol nieto, aby sa naňho zabúdalo. Ja mám samozrejme najradšej jeho začiatky (lebo ich poznám), Igginbottom's Wrench, Tempest, Cantenburská scéna, ale už napríklad formácia UK ma nikdy vemi neoslovila a pamätám si, že ešte na VHS mal otec nejaký modernejší koncert, to bola zverská prehliadka rýchlej hry na gitaru. Vďaka za recenziu, Holdsworth je pojem a niekedy sa mu určite pozriem na zúbok bližšie.