Profil uživatele hejkal
Recenze:
Soft Machine / Tales Of Taliesin – The EMI Years Anthology 1975-1981
| 2023-09-29 | Nie som veľký fanúšik fusion. Preto ma potešilo, keď Esoteric Recordings vypustilo do sveta album Tales Of Taliesin – The EMI Years Anthology 1975-1981, výberovku kapely Soft Machine.
Dva disky ponúkajú chronologický výsek z albumov Bundles (1975), Softs (1976), Alive And Well, Recorded In Paris (1978) a Land Of Cockayne (1981). To mi nesmierne vyhovuje, pretože free jazzové plochy z albumov prvej polovice 70. rokov ma absolútne odpudzujú. Tieto neskoršie som preto nikdy nijako zvlášť nesledoval. Ale robil som chybu!
Už úvodná skladba Hazard Profile Part One je neuveriteľne zrockovatelá smršť, Holdsworth je neskutočný gitarista! Od skladby The Tale Of Taliesin sa gitary chopil John Etheridge a je to rovnako diabolský gitarista, jeden z najtechnickejších, ktorých som kedy videl hrať naživo. Koncert Soft Machine v Múzeu obchodu v Bratislave 17.9.2018 patrí k mojim najúžasnejším zážitkom. A nie len preto, že s nimi bubnoval nedávno zosnulý velikán John Marshall. Bol to posledný koncert, na ktorom sme boli spolu s otcom. Nečudo, že ma baví aj veľká časť koncertného albumu Alive And Well, Recorded In Paris. Je tu celých deväť skladieb z jedenástich! Plus dve koncertné rarity K’s Riff a Song Of Aeolus. Posledný album Land Of Cockayne je hudobne najmenej pôsobivý, ale zasa tu hrá na basu môj obľúbenec Jack Bruce, takže som ochotný si ho užiť.
Esoteric Recordings vydali tradične zvukovo skvelé nosiče, nechýba podrobný a popisný booklet, skrátka, je to chuťovka! Tento výber počúvam pomerne často, z oblasti fusion mi je azda najbližší (a že mám tých výberov z tohto žánru viacero). Aj preto dám plný počet hviezd, ide o môj obľúbený počin.
» ostatní recenze alba Soft Machine - Tales Of Taliesin – The EMI Years Anthology 1975-1981
» popis a diskografie skupiny Soft Machine
Winter, Johnny / Johnny Winter
Diskografia Johnnyho Wintera sa v počiatkoch javí ako neriadený chaos. Posúďte sami.
Po sérii singlov od roka 1959 sa v roku 1968 zjavil prvý album nesúci názov Progressive Blues Experiment. V roku 1969 sa Winter dohodol s Columbia Records a marketingový ťah s „debutom“ bluesovej hviezdy viedol k tomu, že začali jeho diskografiu počítať odznova, minulosť bola zabudnutá. V polovici apríla vyšiel album Johnny Winter a v novembri druhý album Second Winter. Zároveň v tom mesiaci aj Buddah Records vydalo album First Winter s prvými singlami, ktorý mal na jeho úspechu parazitovať. Podobne v auguste 1969 vyšli tieto single aj na priznanej kompilácii The Johnny Winter Story. Tým sa našťastie obdobie chaosu skončilo, odvtedy je Winterova produkcia pekne chronologická. Inak, Winter vystúpil aj na legendárnom Woodstocku.
Poďme sa spolu pozrieť na jeho majstrovský „debut“ na značke Columbia, album nazvaný Johnny Winter.
Zostavu tvorila osvedčená trojica Winter, John Turner a Tommy Shannon, s ktorou nahral už Progressive Blues Experiment. Doplnil ich kopou hostí, speváčiek, dychárov a pod., na albume hral napríklad jeho brat Edgar Winter, harmonikár Walter “Shakey” Horton a na basu v jednej skladbe aj slávny Willie Dixon. Z deviatich skladieb sú len tri autorské.
Už od prvej skladby I'm Yours & I'm Hers je jasné, že texaský tvrdý bluesový základ má Winter v malíčku (a aj ostatných prstoch na rukách). A je jedno, či ide o ostré elektrifikované, priam rockové rinčanie (Good Morning Little School Girl) alebo akustické slejdovanie (Dallas). Ja mám takéto živelné hranie v obľube, považujem ho za presvedčivejšie ako akékoľvek vedomé úsilie o mravné vyznenie. Americké blues je plné náboženstva, lásky, sexu, smútku, zbraní, chľastu i tabaku, a teda mu najviac sedí nemravné prostredie i výrazivo! Našťastie je Winter zjavom nielen výzorovo (bilel vlasy sú parádna imidžovka), ale najmä hudobne. Zo všetkých bluesrockových gitaristov ho mám najradšej, s výnimkou Roryho Gallaghera lepší po svete nechodil. Škoda, že som ho nikdy nevidel naživo. Kým jeho hudba buráca z reprákov, vo mne buráca duša. Nadšením!
Album sa stal hitom, v rebríčku Billboard sa umiestnil na 24. mieste (je to jeho tretí najúspešnejší komerčný album, lepšie sa umiestnila už len dvojica Still Alive And Well (1973, 22. miesto) a Step Back (2014, 17. miesto), a tak sa Johnny Winter mohol venovať tomu, čo mu išlo najlepšie. Gitarovej hre pre davy.
» ostatní recenze alba Winter, Johnny - Johnny Winter
» popis a diskografie skupiny Winter, Johnny
Winter, Johnny / First Winter
| 2023-09-26 | Mávate občas chuť vypočuť si niečo, čo nezapadá do celkovej mozaiky vašich predstáv o nejakom interpretovi? Ak áno, First Winter (1969) je album práve pre vás.
Ono sa to moc nevie, ale Winter nahral v 60. rokoch viacero singlov psychedelického popu na pomedzí Beatles-Animals. A keď sa zrazu presadil prvými albumami v rokoch 1968-1969, povedalo si vydavateľstvo Buddah Records, že na ňom zarobí. A tak sa na pultoch zjavil tento mätúci album.
Obsahuje jedenásť skladieb, pričom pre nepripraveného poslucháča môžu znamenať šok. Gro tvoria šesťdesiatkové psychedelické skladby, pričom polovicu zložil samotný Winter! Najlepšie sú, samozrejme, bluesovky ako Leavin’ Blues alebo Parchment Farm, ale prekvapí aj jemná inštrumentálka Take A Chance Of My Love. Zato vokálne vrstvenia v Easy Lovin’ Girl sú pre mňa až absurdné. A ak by ma niekto presviedčal, že Birds Can’t Row Boats je utajená skladba Boba Dylana, vôbec by som sa nehádal. Akurát, že nie je. A je tu aj vianočná skladba Please Come Home For Christmas. Bizarné.
Ide o kuriozitu, nič viac. Kúpil som si ju z čírej zvedavosti a počúvam ju zriedkavo. Ale ako ukážka toho, že Winter nebol vždy bluesmanom, je to hodnotný príspevok do mojej zbierky.
» ostatní recenze alba Winter, Johnny - First Winter
» popis a diskografie skupiny Winter, Johnny
East Of Eden / East Of Eden
| 2023-09-23 | Potom, ako sa z írskeho dupáku Jig-a-Jig stal hit (7. miesto v britskom rebríčku), nastalo pre skupinu East Of Eden ťažké obdobie. Huslista a dychár Dave Arbus na seba stiahol pozornosť (jeho husle znejú napríklad v hite The Who – Baba O’Riley), čo sa nepáčilo zvyšku osadenstva a zakrátko sa všetci porúčali. Arbus preto zložil úplne novú zostavu, ktorá sa napokon ustálila na štvoricu. Spoluhráčmi mu boli Jim Roche (gitara), David Jack (spev, gitara, basa) a Jeff Allen (bicie). V tomto zložení nahrali a vydali album East Of Eden, ktorý vyšiel v júni 1971.
Kým sa k nemu dostanem, dovoľte mi krátku exkurziu po ďalších osudoch skupiny. V novembri 1971 vydala aj ďalší album New Leaf, ale neúspech napokon vyhnal zo skupiny samotného Arbusa. Od roka 1973 popri neustálych zmenách zostavy nehral v skupine žiadny zakladajúci člen. Kapela vydávala neúspešné albumy a rozpadla sa v roku 1978. Arbus obnovil jej činnosť v rokoch 1997-2005 a nakrátko aj v roku 2011. Ale to je už iný príbeh.
Album East Of Eden prekvapí jazzovo orientovaných fanúšikov hneď v úvode. Wonderful Feeling je značne priamočiara, troška funky rytmizovaná bluesrocková nádielka. Hardrocková balada Goodbye potvrdí podozrenie, že kapela definitívne opustila progresívne worldmusic-jazzové vody a hrá to na tvrdšie publikum. Mojim favoritom je zaujímavá spevná hardrocková nálož Crazy Daisy. Arbus vie, ako používať dychy v žánri, ktorému veru nesvedčia. A v nastúpenom trende sa odvíja aj zvyšok albumu, nuž, či už je to kolísavá Here Comes The Day, jazzrockovo podkreslené Take What You Need a No Time. Druhá menovaná je vskutku pestrá, majestátna a mohutná masa, za ktorú by sa nehanbili ani majstri z Colossea. Na záver je tu ešte brutálne nabudená skladba To Mrs. V, pri ktorej by som si vedel predstaviť, že bude trvať večne.
Vynikajúca hardrocková nádielka na albume East Of Eden ma baví. Zapojenie huslí i dychov je prekvapivo funkčné, neprečnievajúce. Veľa takýchto albumov nepoznám (na pery sa mi derú holandskí borci z Machine). Rozhodne stojí za hriech!
» ostatní recenze alba East Of Eden - East Of Eden
» popis a diskografie skupiny East Of Eden
East Of Eden / Snafu
| 2023-09-23 | Snafu, druhý album britskej progresívnej kapely East Of Eden, plynulo nadväzuje na debut.
Opäť je pestrý ako „hippiesácky“ sveter, akurát sa posilnila jazzová a orientálna stránka. A to do tej miery, až mi to robí trošku problém vstrebať. Koniec-koncov, už len tie názvy – Ramadhan, Gum Arabic, Habibi Baby hovoria za všetko. Skladby sú pomerne dlhé, evidentne si hudobníci dopriali v štúdiu voľnosť v improvizáciách. Nech už je muzika akokoľvek uletená, jedno jej nemožno uprieť. Znie ľahko a prirodzene, akoby nad muzikantmi nevisel Damoklov meč súčasného imperatívu – Predávaj! Tvár sa originálne! Ale predávaj!
Mne sa, už tradične, najviac zaliečajú tie hardrockovo blízke kúsky typu Have To Whack It Up alebo Nymphenburger, čo je nedostižná rocková pecka!
Snafu je dobrý počin, na môj vkus miestami priveľmi psycho, verím však, že sa nájdu poslucháči, ktorí práve túto stránku prezentovanej muziky ocenia absolútnymi hodnotami.
Ozaj, na mojom CD od Esoteric Recordings sa nachádza sedem bonusov vrátane niekoľkých nevyaných skladieb a rôznych alternatívnych štúdiových verzií albumových skladieb. Nechýba dupák Jig-a-Jig, veľký to hit. Keby tu to aditívum nebolo, nič by sa nestalo.
» ostatní recenze alba East Of Eden - Snafu
» popis a diskografie skupiny East Of Eden
East Of Eden / Mercator Projected
East Of Eden bola jedna z tých zaujímavejších britských progresívnych rockových kapiel, vedľajším efektom však je, že nemusí sadnúť každému. Už na debutovom albume Mercator Projected predviedla také žánrové rozpätie, že by jej Van Damme zamladi slepo závidel, akýže to špagát vystrúhala!
Je tu azda všetko. Hard rock (Northern Hemisphere), psychedélia ťažšia než olovo (Bathers), world music orientálneho strihu (Waterways), psycho bluesrocková smršť (Centaur Woman), melodické chuťovky (Isadora), všetko dokopy (Communion, In The Stable Of The Sphinx)… Do toho si zarátajte výskyt rôznych zvláštnych nástrojov typu gajdy alebo indické ústne piano, pridajte dychy, ktoré evokujú jazzové frivoľné muzicírovanie, a je vymaľované. Skrátka, je to haluz. Každá z ôsmich skladieb má na obale krátku charakteristiku, ktorá je rovnako praštená ako muzika. Napríklad pri dramatickej skladbe Moth je uvedené – Dievča je ako topiaci sa hmyz.
Na kapelu som narazil kedysi veľmi dávno, zaujalo ma, že mala v zostave huslistu. Kebyže mám vybrať vrcholy albumu, logicky mi srdce tiahne k tvrďáckej Northern Hemisphere a basovým sólom okorenenej víchrici Centaur Woman. Ale nezastavil by som sa len u nich.
Nepočúvam tento album často, ale keď ma opantá túžba vyraziť na pestrú poznávaciu jazdu okolo sveta, Mercator Projected mi uvedený pocit naplní mierou vrchovatou. Takto namixovaná dávka psychedelického orientálneho jazzu s drsným rockovým soundom sa len tak nepočuje! Vyžaduje si však dávku odhodlania a sebaovládania, kým si človek zvykne.
Mám ho zvláštnym spôsobom rád.
» ostatní recenze alba East Of Eden - Mercator Projected
» popis a diskografie skupiny East Of Eden
Winter, Johnny / Live Johnny Winter And
V marci 1971 vyšiel prvý Winterov koncertný album označený ako Johnny Winter And – Live.
Kapela hrá divoko, viac sa však sústredí na blues, či už pomalé (It’s My Own Fault) alebo nesmierne rýchle (Good Morning Little School Girl, Mean Town Blues) a rokenrol (Rock And Roll Medley, Johnny B. Goode). Hardrockovo znie akurát najlepšia verzia hitu od Rolling Stones – Jumpin’ Jack Flash. To je neskutočná záležitosť a pre mňa vrchol nielen albumu, ale aj Wintera ako takého. Účasť Bobbyho Caldwella za bicími je rozhodne prínosom, jeho agresívny a plný herný štýl dodáva muzike punc ráznosti. Vôbec, Johnny Winter je hudobník, ktorého muzika sa žije na pódiu. Tam je nespútaný a dravší než v štúdiu, to je veru čo povedať, keďže aj v štúdiu si ako jeden z mála zachovával svoju živelnosť. Aj preto mám rád živú muziku, má pre mňa presahy, ktoré sterilné štúdiové prostredie nedokáže preniesť jedna k jednej. Darmo je niečo napísané do noty a zahrané práve tak, keď strčíte partitúru do rúk desiatich hráčov, ktorí ju zahrajú verne, vždy dostanete iný výsledok. Hudbu nemožno oddeliť od človeka, to nejde, iba ak v teoretickej rovine. A hudobník na pódiu, to je prežívanie muziky, čosi, čo si cením nadovšetko. Blues je navyše primárne o cite, preto v ňom toľko technicky nesmierne disponovaných hudobníkov často pohorí. Mať feeling je nadovšetko a ten nemožno zapísať do nôt.
Pravda, chápem, že zvuk živej nahrávky nie je nič pre audiofilov, ktorí sú ochotní kúpiť si desaťtisícové káble, aby mali placebo „lepšieho“ prenosu zvuku. Inými slovami, zvuk je drsný a štipku zahuhňaný. Pre mňa je to prirodzené životné prostredie, v ktorom sa pohybujem s istotou trénovaného poštového holuba, vždy sa vrátim na miesto, ktoré je mi domovom.
Johnny Winter naživo, to je totálne brilantná jazda po „čiernej“ muzike. A preto hodnotím absolútne.
» ostatní recenze alba Winter, Johnny - Live Johnny Winter And
» popis a diskografie skupiny Winter, Johnny
Winter, Johnny / Johnny Winter And
Johnny Winter patrí k tým vzácnym interpretom, ktorý vždy doručí to, čo ako poslucháč očakávam. Hoci je považovaný za velikána blues, ja si o ňom myslím, že je rocker, ktorý zhodou okolností hráva blues. A keďže to je niečo, v čom sme úplne rovnakí, nečudo, že si jeho drsný blues rock užívam.
V roku 1970 založil skupinu And, s ktorou vydal jeden štúdiový a jeden koncertný album. Oba radím k tomu naj, čo vytvoril. V skupine s ním hral iný výborný gitarista, ktorý má dnes za sebou pomerne plodnú a úspešnú bluesovú kariéru, a síce Rick Derringer. Rytmika Randy Jo Hobbs (basa) a Randy Z (bicie) pasuje nastolenému zámeru hrať tvrdú bluesrockovú muziku. Bubeník je inak bratom Ricka Derringera, rodným menom sú Zehringerovci. Aký teda je počin známy ako Johnny Winter And?
Neskutočný! Už úvodná Gues I’ll Away je bluesrocková smršť hraničiaca s hard rockom, čo je poloha, ktorá mi je v hudbe najbližšia. Aj Hendrix by sa mohol čosi priučiť, keby práve v septembri 1970, kedy album vyšiel, tragicky nezahynul. Zaujímavosťou je, že drvivá väčšina albumu je autorská. Prevzaté veci sú tri, pohodová Ain’t That A Kindness z pera Marka Moogy Klingmana (hral s Toddom Rundgrenom), napínavá balada No Time To Live od Traffic a strhujúca balada Let The Music Play z pier dvojice Allan Nicholls a Otis Stephens.
Vrcholom albumu a zároveň jedným z najväčších Winterových hitov je hardrocková smršť Rock And Roll, Hoochie Koo, ktorej autorom je Derringer. Je to často coverovaná skladba a vždy znie super. Niekedy sa podarí zložiť riff a prezentovať melódiu tak, že prirodzene znie dobre, aj keby ju chceli sprzniť súčasní producenti bezduchej muziky. Podobne handrixovsky chripľavá pecka Nothing Left ma totálne dostáva. Kapela sa nebráni aj pomerne jemným polohám, baladický kúsok Am I Here? je toho dôkazom. To, že Winter je majster slide gitary, neprepočujete v skočnej skladbe Look Up. Tú by som dokonca tipoval na hitovku. História však na moje tipy nedala ani vtedy (ako by aj mohla, keď som nežil?) a určite nedá ani teraz. A tak by som mohol pokračovať, Prodigal Son, On The Limb, či Funky Music (názov klame telo, rytmus síce funkuje, ale inak je to rázna hardrocková záležitosť) nevybočujú zo sviežej americkej rockovej nálady, gitarových sól je hojnosť, skrátka, takto sa to robí!
Na turné vystriedal Randyho Z geniálny bubeník Bobby Caldwell (neskôr hral napríklad v Captain Beyond a Armageddon), ale to je iný príbeh, o ktorom vám porozprávam nabudúce. Album Johnny Winter And je bezchybnou ukážkou vytvrdeného blues, hraničného napätia medzi blues a hard rockom, skrátka, je to ďalšie úžasné dielo z roka 1970, ktorý mi učaroval najviac z celej histórie populárnej hudby. A je to aj kvôli tomuto albumu. Vyskúšajte, možno v ňom nájdete to, čo ja.
» ostatní recenze alba Winter, Johnny - Johnny Winter And
» popis a diskografie skupiny Winter, Johnny
Reaction / Reaction
Jednoalbumovky. 70. roky minulého storočia. Vášeň a láska, ktorá je pre mňa, to už dávno viem, celoživotná.
V oblasti blues-hard rocku v obsadení – klasická trojka – z prelomu 60. a 70. rokov sa mi ešte nestalo, že by ma nejaká kapela nebavila. Preto som nemeckú úderku Reaction bez váhania naslepo zakúpil a jej jediný eponymný album bez obáv vložil do mechaniky.
Viete, čo? Prekvapenie sa nekonalo. Gitarový hard rock rozkladajúci sa na ploche tridsiatich troch minút a deviatich skladieb prináša nekomplikovaný, ale o to ostrejší zážitok. Pocitovo by som hudbu prirovnal kamsi ku skupinám ako Freedom (Mistreated) alebo hoci Groundhogs (The Mask),
Spomedzi svižných kúskov vyčnievajú tie ostatné, ako napríklad cez echo prehnaná posadená lavína What’s Going On Around. No a skladba, ktorá sa volá Funeral March Of A Marionette nemôže byť zabudnutá!
Celkovo ide o ten typ muziky, ktorá si vystačí s rádiovým formátom trvania skladieb (plus-mínus tri-štyri minúty) a dlhšie kompozície sa zjavujú zriedkavo (Live Is A Wheel). Riffy, sóla, sem-tam nejaká tá stopka, sloha-refrén-sloha, skrátka pohodová a pritom živelná hudba, akú milujem. A to vôbec nie je málo!
» ostatní recenze alba Reaction - Reaction
» popis a diskografie skupiny Reaction
Kansas / The Prelude Implicit
Na album The Prelude Implicit som napísal nadšenú recenziu krátko po vydaní, text zmizol v nenávratne, nuž som sa po čase k tomuto albumu vrátil a pokúsim sa s odstupom vyjadriť, čo k nemu cítim.
Netajím sa tým, že Kansas pre mňa skončili koncertným albumom Two For The Show (1978), ktorý je geniálny a zavŕšil to, čo mám na tejto skupine rád. Následné pokusy o preniknutie do jej diela ma v lepšom prípade sklamali, v horšom znechutili. A tak som kapelu vypustil z mysle, až sa zrazu zjavil album The Prelude Implicit. Písal sa rok 2016, z kapely odišli prakticky všetci kľúčoví pôvodní členovia, ostali len bubeník Phil Ehart a gitarista Rich Williams. S basákom Greerom, ktorý je s kapelou od roku 1985, najali nové tváre – speváka a klávesáka Ronnieho Platta, huslistu Davida Ragsdalea a gitaristu Zaka Rizviho a viete čo? Dokázali nemožné! Vrátili hudbe Kansas jej tvár, pečať a podstatu. Samozrejme, ako to už býva, šlo o výnimku z pravidla, keďže album The Absence Of Presence (2020) dokázal akurát toporne kľačať pri nohách tohto titulu, napodobujúci a zúfalo sa snažiaci predstierať, že nie je fádny. Neúspešne. Ale to je iný príbeh.
The Prelude Implicit znie, akoby ho nahrala mladá svieža kapela, navyše, v pôvodnej zostave na vrchole kariéry. V desiatich skladbách to vrie melodickými nápadmi, inštrumentálne party sú hutné, nechýbajú ostré husle a ešte aj spevák má v sebe kúštik kansasovskej familiárnosti. Od prvých tónov With This Heart je mi jasné, že hudobníci nie sú ničím zväzovaní, prirodzene vrhajú do éteru muziku, ktorá je rocková, poslucháčsky vľúdna a pritom dostatočne pestrá, aby ju dnešné rádiá s hrôzou ignorovali. Jasné, že najviac ma oslovujú ráznejšie rockové momenty (Rhythm In The Spirit). Tie baladické nezaostávajú (Refugee), dokonca aj monumentálne kúsky sa nájdu (The Voyage Of Eight Eighteen), nuž niet veľmi o čom. Je to skrátka skvelá muzika.
Dĺžka nepresahujúca hodinu albumu tiež prospela, neduh zvaný „nekonečná kompozičná impotencia“ sa kapele v tomto prípade vyhol. Aby som to uzavrel, za posledných desať rokov je album The Prelude Implicit jedným z tých lepších, ktoré som počul. Výborný kúsok, rád ho počúvam aj po rokoch, obstál u mňa v skúške času.
» ostatní recenze alba Kansas - The Prelude Implicit
» popis a diskografie skupiny Kansas
VARIOUS ARTISTS / We’re An American Band – A Journey Through The USA Hard Rock Scene 1967-1973
Nedávno vyšla zaujímavá antológia amerického hard rocku We’re An American Band – A Journey Through The USA Hard Rock Scene 1967-1973. Obsahuje šesťdesiatdva skladieb, skoro štyri hodiny mojej srdcovej muziky.
K americkému rocku ma priviedol otec. Bol jeho veľkým obdivovateľom. Nie, že by sa nám doma neváľali platne a kazety s britskou, nemeckou, holandskou scénou, ale azda kvôli komplikovanejšiemu prístupu k zámorskej muzike (mnohé tamojšie kapely sa ani len nedostali za Atlantik, do demokratickej civilizácie, nieto k nám do socialistického zapadákova) mal túto muziku veľmi rád. A musím sa priznať, že aj mne ju svojim príkladom naočkoval do organizmu. Imunita voči jej prípadným kritikom je mi vlastná, ale ešte vlastnejšia mi je láska k hutnému nekompromisnému rocku.
Ako som písal v článku o vývoji žánru, hard rock v podstate vznikol v USA, Vanilla Fudge, Blue Cheer, ešte aj ten Jimi Hendrix bol Američan. Vyšiel z čoraz temnejšej psychedélie a blues mu koloval v žilách v miere nevídanej. Zaujímavé je, že celé to poblúznenie klasickou hudbou (všakže, Jon Lord), ktoré sa v Európe široko rozvinulo, v USA akoby nenastalo. Tu sa hardrocková hudba neodpútala od hrubej priamočiarej a revúcej muziky. Pravda, napokon sa pretavila do veľmi prístupnej priamočiarej popovej hudby, ale to je iný príbeh. Mne je tento hrubozrnný prístup veľmi sympatický, rock je hudba rebelov (dnes už veľmi nie je, ale aj ten rock už v podstate nie je), kompromisy sú v ňom vždy cudzorodé.
Kompilácia zozbierala naozaj vyváženú a skvelú zmes muziky. Súbory z hlbín dejín, ktoré v čase pôsobenia nič oficiálne nevydali (The Sound Barrier, Omnibus, Stalk-Forrest Group, Gold, Cold Sun, B. F. Trike, Sudden Death) sa miešajú s obskúrnymi (The Human Beinz, Wildwood, Dragonfly, Coven, Fuse, Christopher, Bolder Damn), tie ovíňajú zabudnuté perly (Sir Lord Baltimore, Head Over Heels, Boomerang, Bang, Dust, Stray Dog) a nad nimi sa týčia velikáni (Vannila Fudge, Blue Cheer, Steppenwolf, Iron Butterfly, Mountain, Cactus, Blue Öyster Cult). Okrem toho je tu aj pár tvorcov, ktorí neboli žánrovo úzko spätí s hard rockom, ale vedeli to riadne roztočiť (Nazz, Kim Fowley, Quicksilver Messenger Service).
Dôležitý poznatok ku kritériám výberu skladieb na kompiláciu bol, aby šlo o nahrávky malých, nezávislých, undergroundových vydavateľstiev. Alebo inak, aby tu neboli veľké značky. Napriek tomu sa tu nachádza niekoľko svetoznámych interpretov, či už na počiatku kariéry (Vanilla Fudge, Iron Butterfly, Steppenwolf, Mountain, Alice Cooper, ZZ Top) alebo v tranzícii (Muddy Waters, Love, Grand Funk).
Najdôležitejší je však pocit. Prísne chronologické radenie skladieb krásne ukazuje vývoj hard rocku od psychedelickej organovej a gitarovej bluesovej muziky ku tvrdým riffom a nekompromisnému burácaniu. V tomto je táto trojdisková edícia úspešná na 100%. A je jedno, že neobsahuje mnohé skvelé formácie typu Power Of Zeus, Alamo, Granicus, Privilege, Silver Metre alebo ďalšie z tisícov zabudnutých hardrockových perál. Vlastne mi tu chýba iba jedna jediná kapela, ktorú by som zaradil, detroitská úderka Amboy Dukes. Asi je to preto, lebo tu máme ako MC5, tak Stooges. A mnohé ďalšie kapely z tejto liahne tvrdej muziky. Čo už!
Atmosféra tejto exkurzie je na nezaplatenie. Zvuk je veľmi dobrý, loudness war sa nekoná, ale to sa od Grapefruit Records, odnože Cherry Red Records, pod ktorú patrí aj Esoteric Recordings, tak akosi dá čakať. Booklet obsahuje množstvo informácií o jednotlivých kapelách i skladbách, niektoré boli pre mňa dosiaľ nepoznané. Čo by som ešte dodal? Okrem niekoľkých nových tipov pre moje bádanie som dostal parádnu porciu milovanej muziky, ktorá slúži nielen ako kapitola z hudobného dejepisu, ale ma aj poslucháčsky napĺňa. Takto sa robí kvalitná kompilácia!
P.S. Že mi chýba iba jedna kapela? To nie je úplne pravda, absencia James Gangu je trestuhodná, ale budem veľkodušný a odpúšťam. :)
» ostatní recenze alba VARIOUS ARTISTS - We’re An American Band – A Journey Through The USA Hard Rock Scene 1967-1973
» popis a diskografie skupiny VARIOUS ARTISTS
JCM / Heroes
Od JCM som nič nečakal. Album Heroes som si kúpil, pretože mám rád Colosseum a Hiseman patrí k mojim najväčším bubeníckym vzorom.
Nie som úplne nadšený fanúšik cover albumov. Samozrejme, existujú skvelé príklady, kedy sa dielo vydarí, ale obvykle tiahnem k originálnej tvorbe interpretov, cover bandy mi stačia v pohostinstvách ako kulisa. Hiseman, Clempson a Clarke však sľubovali zaujímavú zmenu. Šlo im o poctu zosnulým kolegom, velikánom, s ktorými hrali parádnu muziku. Napokon, playlist obsahuje jedenásť skladieb, ktoré nie sú práve hity.
Nájdete tu vynikajúce veci od Colosseum (The Kettle), Coloseum II (The Inquisition, Rivers), Tempest (Strangeher, Yeah Yeah Yeah, Foyers Of Fun), Jacka Brucea (Weird Of Hermiston, Grease The Wheels), Grahama Bonda (Only Sixteen) i Larryho Coryella (The Real Great Escape). Clempson pridal aj čosi z čias Humble Pie (Four Day Creep). Väčšinu mám v originálnych prevedeniach, ale viete čo? Tieto pocty sú sakra dobré! Hiseman a spol. coverujú sami seba, v klasickom rockovom triu to všetko znie správne energeticky nabudené. Vítam prirodzený sound, nadhľad vyžarujúci ako z jednotlivých nástrojov, tak z celku. Hlavne sa pri jeho počúvaní usmievam, čo je príjemná skúsenosť. Tvrdosť evokuje hard rock, hoci skladby sú často jazzrockové, artrockové, ba dokonca psychedelické. Na počiatku bolo blues a malo syna známeho pod názvom rokenrol. Skrátka, je to pestrá muzika v jednotnom šate.
Album sa okamžite stal mojim obľúbeným kúskom a počúvam ho dodnes, často a rád. Srdcovka.
» ostatní recenze alba JCM - Heroes
» popis a diskografie skupiny JCM
Gallagher, Rory / All Around Man – Live In London
O Rorym som toho popísal neúrekom. Každý, kto ho pozná alebo ma pozná, vie, že som jeho nadšeným obdivovateľom. Akonáhle sa na internete objavila správa, že vyjde All Around Man – Live In London, dvojalbum zachytávajúci celé vystúpenie z 28. 29. decembra 1990, bol som natešený a zvedavý.
Povedzme si pravdu, Roryho posmrtné albumy vychádzajú relatívne striedmo a vždy sú starostlivo volené. Preto ich pravidelne zaraďujem do zbierky. Navyše, celý koncert, to je slasť, keďže Rory naživo je živel, v štúdiu sa nikdy nepodarilo zachytiť energiu z pódia. V neposlednom rade, od začiatku 90. rokov až do Roryho predčasnej smrti v roku 1995 (mal 47 rokov) sa k nám, poslucháčom, ešte nedostal koncertný záznam, ktorý by reprezentatívne odzrkadľoval to najlepšie z Roryho na pódiu v danej dekáde.
Na DVD máme záznam z Montreaux (z roka 1994), z Rockpalastu z Kolína (z roka 1990) a na CD existuje príšerný bootleg z 20.12.1990 z Amsterdamu nazvaný Meeting With The G-Man. A teraz je tu konečne aktuálna novinka!
Predpokladám, že bluesrock v podaní Roryho Gallaghera poznáte, nuž si povedzme stručne. Oplatí sa to? Áno. Úžasná muzika na pomedzí blues a rocku práve znie z mojej veže. Záznam je citlivo zmixovaný (v Abbey Road) a prináša 23 skladieb, z ktorých ma mrazí. A to je v týchto úpekoch skvelý pocit.
Ak máte radi blues a chcete počuť najlepšieho gitaristu, akého v tomto žánri poznám, neváhajte!
P.S. pobavila ma nálepka na zadnej strane CD obalu, že Made in Czech Republic.
» ostatní recenze alba Gallagher, Rory - All Around Man – Live In London
» popis a diskografie skupiny Gallagher, Rory
Novalis / Novalis
Keď sa povie romantická rocková hudba, vždy mi zíde na um nemecká artrocková skupina Novalis. Od druhého albumu Novalis (1975) produkuje hudbu, ktorá je jednoducho krásna.
Kapela pomenovaná po významnom nemeckom romantickom básnikovi azda inak ani nemohla. Oproti debutu pribudol gitarista Detlef Job a je to veru počuť! Album obsahuje iba päť skladieb, pričom najkratšia je hneď na úvod. Sonnengeflecht je nádherná klávesová inštrumentálna skladba, po ktorej nasleduje vrcholný kúsok albumu. Wer Schmetterlinge lachen hört je deväťminútová prehliadka krásna ako estetickej veličiny. Spev v nemčine k nej prirodzene pasuje. Toto je skladba, ktorá mi kapelu kedysi predstavila a ja som okamžite vedel, že spolu ostaneme naveky. Poďme ďalej! Temná gradovaná inštrumentálka Dronsz je úchvatná. Podobne ako rozľahlá kompozícia Impressionen (nach Themen der 5. Symphonie von Anton Bruckner). Záverečná Es färbte sich die Wiese grün (Originaltext von Novalis um 1798, bearbeited von Carlo Karges) sa vracia k spevu (recitácii) popri krehkej zasnenej muzike, cítim sa vznešene.
Ako bonus sa na CD nachádza koncertná verzia skladby Impressionen. Kapela, čo ma neprekvapuje, hrala naživo ako o život. Mrzí ma, že album Konzerte (1977), ktorý vyšiel na CD iba v roku 2008 v Nemecku a v Japonsku, mi ušiel a dnes nie je v ponuke. Bral by som ho okamžite!
Album Novalis považujem za jedno z najkrásnejších hudobných diel naprieč časom, priestorom i žánrami. Kto ho nepočul, môže ľutovať.
» ostatní recenze alba Novalis - Novalis
» popis a diskografie skupiny Novalis
Mahogany Rush / Eye of the storm
Myslíém si, že 99 % rockovej produkcie je predvídateľnej.
Najpredvídateľnejšie sú nielen spolky ako AC/DC, ale aj tie, ktoré sa zaklínajú falošným marketingovým klamaním o novátorskej, alternatívnej, avantgardnej a neopočúvanej muzike. Preto originalitu nepovažujem za poprednú hodnotu v rámci môjho posudzovania hudby. Pôsobenie počutého je podstatnejšie. Napriek tomu ma napĺňa i to, keď sa čosi originálne zjaví v centre môjho záujmu. Býva to nečakané a pôsobivé, i keď nie vždy ma to zasiahne. Isto ste už uhádli, že takýmto dielom je posledný štúdiový album fenomenálneho rockového gitaristu Franka Marinoa Eye Of The Storm, ktorý vydal v roku 2000 pod hlavičkou Mahogany Rush.
Frank sa v tom čase rozhodol úplne rezignovať na odporný hudobný priemysel a dobrovoľne sa vytratil zo scény, hoci sem-tam kdesi zahral nejaký koncert. Rozlúčka s fanúšikmi v podobe Eye Of The Storm je veľmi smutná a neprístupná. Môže za to zvuk.
Kadekto meria DR a iné hodnoty zvuku, ja si viac vážim svoje uši ako tabuľky, a tak ma ďaleko viac ovplyvňuje jeho farba. Preto ma iritujú zvuky synťákov z 80. rokov, preto milujem lampové zosilňovače, ale nízke DR ma nevytáča ani zďaleka tak, ako by asi malo (hoci aj v tomto ma poteší, ak je číslo priaznivé a ak existuje možnosť výberu, siahnem po kvalitnejšej nahrávke. Nikdy však nezatracujem hudbu, keď je zle zosnímaná. Hudba na mňa pôsobí aj v úplne nekvalitných podmienkach, dokážem počuť jej podstatu, nech je ukrytá akokoľvek). Marino zvolil úplne zvláštne, divné zafarbenie celej nahrávky. Je plechové, svojim spôsobom odpudivé, ale zároveň vystihuje emóciu zmaru, ktorú tvorca evidentne cítil z hudobnej brandže. Akoby sa to divne ozývalo, niekto zastrel závesy a celý album snímal z kúpeľne. A to má CD DR 10 (na škále min. – max.: 8-13).
Deväť skladieb, 72 minút. To je veľa. Obzvlášť, keď sa hudba zdráha poddať. Už úvodné pazvuky Storm Warning... spoľahlivo vyrušujú. Titulná skladba sa nikam neponáhľa. Je to hard rock, ale zároveň je to akási zvláštna meditatívna muzika, ešte aj tie blízkovýchodné názvuky znejú, akoby sa o ne pokúšal heretický przniteľ a nie sultánov oddaný služobník. Tempo celého albumu je pomalé. He’s Calling kombinuje melodický tiahly spev s akousi repetitívnou industriálnou muzikou. Ešte aj Kámasútra voči nej pôsobí ako preteky Formuly 1. Ale tá gitara! Marino je virtuóz. Keď treba zahrať desať tónov za sekundu, tak to urobí. Keď treba citlivo dumať, pokorí aj antických filozofov. V tomto je ďaleko presvedčivejší ako Satriani, Vai a podobní borci, ktorých citová škála neprekračuje počet hereckých výrazov tragéda Stevena Seagala.
To, že Marino bol svojho času stelesnením Hendrixa, dokazujú tie kratšie skladby. Learned My Lesson Well alebo Window To The World, to sú poznávacie znamenia, putá s minulosťou, chvíľkové istoty, kotvy v domovskom prístave. Vďaka aspoň za ne. A za meditatívne dumky Heat Of The Moment a Ordinary Man, ktoré znejú akoby vytrhnuté z kontextu. Ozaj, Marino rád koketoval aj s fusion, nuž i tu máme jazzové polohy (Avalon).
Priznávam, neviem, ako Eye Of The Storm hodnotiť na miestnej hviezdnej škále. Dám nič nehovoriace tri hviezdy, nemám tento album rád, ale ani mu občas neviem odolať. Je iný, vyžívajúci sa v (pre mňa) odpudivom zvuku, pod ktorým sa ukrýva čosi, čo treba počuť. Eye Of The Storm skrátka odmieta tuctové vnímanie a hoci ma irituje, čímsi mi je žiaduci. Sú dni, kedy ho nezvládnem počúvať ani minútu a inokedy, ako dnes, ma baví.
» ostatní recenze alba Mahogany Rush - Eye of the storm
» popis a diskografie skupiny Mahogany Rush
Savoy Brown / Witchy Feelin'
Za posledných dvanásť rokov som nepotreboval sledovať, ktorý album sa umiestnil na prvom mieste akéhokoľvek bluesového rebríčka. Aby som bol presný, ide o roky, kedy vydal album Kim Simmonds a jeho skupina Savoy Brown. V roku 2017 bol tým najlepším počinom album Witchy Feelin’. Prečo?
Nikto nie je taký presvedčivý, hrajúci s prehľadom, nadhľadom, ľahko a zároveň neodolateľne. Klasické trio (basa-bicie-gitara) hrajúce pesničky, ktoré plačú, túžia, usmievajú sa i nazerajú na svet s láskavým pohľadom starešinu, ktorý vie, o čom to je, to je v skratke náplň prezentovaných jedenástich skladieb.
Myslím si, že nálada na albume sa podobá tej na fenomenálnom albume Voodoo Moon (2011), však si vypočujte bahnistú náladovku Livin‘ On The Bayou. Ale pokojne by som mohol menovať skladbu po skladbe. Je to to isté, ale aj nie je. Priaznivci King Crimson tento pocit poznajú, v podstate ide o akýsi In The Wake Of Poseidon po In The Court Of The Crimson King.
Rukopis Savoy Brown sa v posledných rokoch vykryštalizoval do podoby, v ktorej nielen, že dominuje, ale ešte aj pohlcuje akékoľvek snahy o iné podobenstvá. Darmo, keď hrajú majstri svojho remesla, je to iné, ako keď sa na pieskovisku klbčia deťúrence o kýblik s lopatkou. Ono, rozdiel medzi Savoy Brown a zvyškom bluesovej scény je asi taký ako medzi Realom Madrid a Hornými Ozorovcami. Samozrejme, nechýba podmanivá v závere albumu, najprv sa rozkokoší hitová Can’t Find Paradise, potom zakváka Thundrer, Lightning & Rain, no a pri podmanivej podmračnej inštrumentálnej skladbe Close To Midnight sa prichytím, že nechcem, aby skončila. Kiežby znela donekonečna. A veru ešte dlho znie v mysli, hoci album skončil.
Keď blues rock, tak takto!
» ostatní recenze alba Savoy Brown - Witchy Feelin'
» popis a diskografie skupiny Savoy Brown
Savoy Brown / Shake Down
Netajím sa tým, že debutové albumy považujem väčšinovo za to najzaujímavejšie, čo rockové skupiny kedy nahrali. Obvykle na nich počuť radosť a nadšenie, ktoré neskôr nahrádza rutina. Nehovoriac o tom, že materiál na debut je takmer vždy vycizelovaný a odskúšaný na koncertoch, čím sa výrazne obmedzuje riziko akademickej nudy. Sú však aj výnimky (ako vždy), jednu nám priniesla napríklad skupina Savoy Brown.
Debutovala v roku 1967 pod názvom Savoy Brown Blues Band s albumom Shake Down. V kapele pôsobila pätica hráčov, Brice Portus (spev), Ray Chappell (basa), Leo Mannings (bicie), Mark Stone (gitara) a Kim Simmonds (gitara). Ponúkla jedenásť bluesových štandardov (ak chcete, coverov) a výsledkom bolo, že Simmonds kompletne prestaval zostavu a skrátil názov na Savoy Brown.
Nechápte ma zle, album Shake Down je výborný. I Ain't Superstition je skoro hardrocková riffovka, klavirista akoby omylom strčil prsty do zásuvky, nuž nervózne i freneticky dopĺňa túto parádu. Podobne divoká Let Me Love You Baby nemá chybu. Ak treba zahrať atmosférické pomalé blues, je tu Black Night. A tak to ide rad za radom. Muzika je to silno energická, neučesaná, bluesová a tvrdá. V tomto sa líši od svojho nasledovníka Getting To The Point, ktorý priniesol podstatne tradičnejšiu a pokojnejšiu bluesovú náladu (ale zasa šlo o vlastnú tvorbu).
Skupina Savoy Brown ponúkla na debute presvedčivú zmes klasických bluesových kúskov, vrcholy však mala ešte len pred sebou a trvalo niekoľko albumov, kým sa dopracovala k tomu, aby ma uchvátila. Nehovoriac o tom, že po roku 2010 sa na viac ako dekádu stala číslom jedna na bluesovej škále kapiel. Kto by to bol povedal, že kapela dokáže po štyridsiatich rokoch to, čo sa jej nepodarilo ani v čase jej najväčšej slávy na počiatku 70. rokov? A na počiatku bol album Shake Down. Tak si ho pustite!
» ostatní recenze alba Savoy Brown - Shake Down
» popis a diskografie skupiny Savoy Brown
National Health / Of Queues and Cures
Canterburská scéna, to je mix psychedelic-, hard-, art- a najmä jazzrocku. Na rozdiel od torty od psíčka a mačičky sa Britom podarilo stvoriť niečo, čo chutí. Jednou z neskorších kapiel tohto žánru bola aj formácia National Health. Jej druhý album Of Queues And Cures z roka 1978 je v podstate etalónom muziky, ktorá o dve dekády neskôr pomohla na výslnie kapelám ako napríklad Tangent.
National Health založil (medzi inými) klávesák Dave Stewart a po väčšinu svojej existencie nemala speváka (resp. speváčku). Všetky (nie je ich veľa) spievané skladby na albumoch kapely tak odspievali hostia. To samo o sebe hovorí, aká muzika to je. Inštrumentálna, košatá, silno jazzová, ale pritom nezabúdajúca na rockový „drajv“. Svojim spôsobom je to fusion, akurát sa od toho amerického (á la Mahavishnu Orchestra, Return To Forever, Weather Report) líši ako naozajstný vlastenec od nacistu. Ide o svojskú variáciu hudby, ktorá, keď naďabí na pripraveného poslucháča, tak mu poskytuje víziu Raja.
Sedem skladieb rozohráva neskutočné sofistikované motívy, pričom o sóla nie je núdza. Aký to musel byť kontrast k disco a punkovej vlne, ktorá vtedy naberala na sile a posielala rockových „dinosaurov“ do múzejných depozitov. A zrazu tu máme latimériu divnú, tvora, ktorý mal dávno vyhynúť a on si veselo pláva v rockových vodách!
Od prvých tónov The Bryden 2-step (for Amphibians) Part 1 je jasné, že tu máme niečo výnimočné. Hudba je tvrdá a pritom nesmierne členitá. Inštrumentálna muzika si vyžaduje technicky zdatných, kompetentných hudobníkov. Tí tu sú. Zároveň by mali mať cit pre silné melódie a avantgardné pizúkanie používať s mierou, ktorá neskĺzne do samoúčelnosti. A aj to tu je! Vždy, keď si tento album pustím, žasnem, ako živý, svieži je. A kým stihne zmľandravieť, je tu koniec. Kiežby si z toho vzali ponaučenie dnešní redundantní hudobníci. Niekedy stačí aj necelá hodina na to, aby sa nasýtila epická stránka vo mne.
Nebudem to predlžovať, keď canterburský zážitok, tak Of Queues And Cures! Jeden z najlepších albumov, ktorý z tejto scény poznám.
» ostatní recenze alba National Health - Of Queues and Cures
» popis a diskografie skupiny National Health
Ruphus / New Born Day
Nórsku skupinu Ruphus, resp. jej debutový album New Born Day z roka 1973 som si kúpil najmä kvôli obalu.
Milujem zimu, v lete trpím. Pohľad na zasnežené pláne, lesy a hory ma napĺňa, rovnako sa kochám modrastými maľbami snehových závejov. Nečudo, že ma obal tohto albumu okamžite upútal a album putoval so mnou z obchodu rovno domov. Sedemčlenná kapela nie je úplne bežná, okrem speváčky Gudny Aspaas tu máme nielen basu, bicie a gitary, ale aj klávesy, dychy a perkusie. To veští progresívnu muziku...
Nórska rocková scéna zo 70. rokov ukrýva viacero zaujímavých formácií. Aunt Mary, Bazar, Titanic, Høst, ale i, vo svojej dobe, nenahrávajúcu Lucifer Was, to všetko sú mená, ktoré stoja za pozornosť. Ruphus medzi ne krásne zapadá.
Čo ma nesmierne potešilo, hneď úvodná skladba Coloured Dream je hardrocková smršť, jačí speváčka i spevák Rune Sundby. Často si predstavujem, aké parádne by bolo žiť v 70. rokoch (samozrejme, mimo Železnej opony) a mať možnosť naďabiť na takúto muziku prakticky v každej krčme. Kapela strieda nálady so zručnosťou skúseného eskamotéra. Artová košatá muzika (Scientific Ways, Still Alive) si udržuje správne drsný sound. V tomto mi pripomína hudbu „špinavých“ formácií ako Gringo, Jonesy a pod. V podstate nemám šancu ani na sekundu vypnúť. Stále sa niečo deje, neustále sa ponáram do sveta, v ktorom tvrdosť a melodika žijú v symbióze, kde sa hudobníci nehanbia neustále čosi vymýšľať a na nejaké komerčné podliezanie masového vkusu nemajú chuť a ani náladu. Hurá!
Za najlepšie skladby považujem okrem úvodnej aj búrlivú The Man Who Started It All alebo hardrockovú baladu Trapped In A Game s chrámovou organovou medzihrou. Ale celý album nemá chybu, či už ide o titulnú New Born Day alebo ďalšiu netuctovú baladu Day After Tomorrow.
Na mojom CD (PAN Records, 1993) sa nachádzajú aj dva bonusy. Ide o singel Flying Dutchman Fantasy/Opening Theme z roka 1974. Je ďaleko viac prívetivejší, spevnejší, priam Genesisovský.
Pokiaľ máte radi pestrú artovú muziku v tvrdom a neučesanom zvuku, New Born Day je album pre vás. Pre mňa je dokonalý!
» ostatní recenze alba Ruphus - New Born Day
» popis a diskografie skupiny Ruphus
Dave Matthews Band / Crash
Na pomedzí folk, soft a alternatívneho rocku sa pohybujem zriedkavejšie ako rozum v prítomnosti predsedu parlamentu. Napriek tomu sa mi kedysi dávno dostal pod ruku album Crash od kapely Dave Matthews Band a mám ho rád dodnes.
Album mi požičal kamarát v rámci návalu napálených cédečiek niekedy na prelome milénia, kedy ešte hudbu vypaľovali mnohí. Táto doba je už preč a v princípe mi vôbec nechýba. Teda, nepotrebujem napaľovať muziku. To, že vtedy bolo viacero ľudí, s ktorými sme muzikou žili, je iná vec. Ten osobný kontakt fanúšikov internet nenapĺňa ani zďaleka. Nič to! V záplave kadečoho sa mi zrazu v ruke objavil nosič Crash a ja som si ho, netušiac, o čo ide, pustil.
Dvanásť skladieb ma prekvapilo. Štipka jazzu (saxofón sa nezaprie), kúštik blues, za hrsť popovo vľúdnej melodiky, do toho veľká dávka precízneho muzicírovania, ktoré však neskĺzne do samožerstva, čo dodať. Osobne ma maximálne baví zvuk bicích. Krásne a prierazne nazvučené a zosnímané (ale to platí aj o ostatnom nástrojovom vybavení). A ešte je bicmen Beauford aj dosť dobrý, technicky zdatný hráč, čo je mi sympatické.
Skladba za skladbou prináša jednu radostnú poslucháčsku chvíľku za druhou. A to aj v prípade, že sa dostane na melancholické nálady ako v parádnej hitovej (pre mňa) „chmúrke“ Two Step. Matthews v nej miestami znie akoby alternoval speváka z R.E.M. , len muzika je zaujímavejšia. Nechce sa mi veriť, že sa takáto hudba v čase vydania dostala na vrcholné priečky amerického rebríčka. Pokiaľ by sa rádiový éter zaplnil muzikou á la Dave Matthews Band, možno by som ho nevypínal všade, kde ho začujem. A práve tá umná hra s popovo prívetivou tvárou bez zapredania sa hudobníkov ma na kapele baví najviac. Dave Matthews má k dispozícii správne „ufňukaný“ prejav, ktorý sedí najmä tým melancholickejším náladám a nebojí sa ho použiť.
Jasné, o nejakých sólach táto muzika nie je. Predsa len sa pohybujeme v priestore a čase, kedy sa muzika sústredila na podchytenie más, ktoré v princípe muzika nezaujímala. Len, aby mohli počas žúrky konzumovať drogy, tancovať a páriť sa. Nech je to, ako chce, občas musím pretrpieť nejaké to funky zvíjanie typu Too Much. Celkovo mi však na albume nič neprekáža a baví ma jeho melodika podoprená perfektnými aranžérskymi nápadmi a skvelými muzikantmi. Kvitujem aj odvahu prísť s vyše deväťminútovou kompozíciu (Proudest Monkey) do doby, ktorá za hudobné blaho považovala časovú jednotku neprekračujúcu tri minúty.
Čo dodať na záver? Dočítal som sa, že ide o komerčne najúspešnejší album kapely. Osobne ma to teší, uspieť v populárnej muzike s hudbou, ktorá má nielen ducha, ale aj kvalitné muzikantské pozadie, nie je každodenná záležitosť. Crash odporúčam vyskúšať.
» ostatní recenze alba Dave Matthews Band - Crash
» popis a diskografie skupiny Dave Matthews Band