Profil uživatele hejkal
Recenze:
Cactus / The Birth Of Cactus
| 2025-01-24 | Keď som sa pred niekoľkými rokmi dozvedel, že vyjde historicky prvé koncertné vystúpenie americkej legendy Cactus, bol som ako na ihlách. V tom čase neexistovala lepšia rocková rytmika a hrubozrnná americká hard & heavy muzika zakorenená v bluesovej pôde je dodnes moja srdcovka.
A tak ma sklamalo, keď som zistil, že album The Birth Of Cactus – 1970 vyšiel najskôr iba na internetových platformách typu Spotify. Našťastie, vydavateľstvo Purple Pyramid Records napokon vylisovalo aj CD a ja si môžem túto jazdu užívať aj bez pripojenia do globálnej siete.
Vystúpenie na štadióne Temple vo Filadelfii 16.5.1970 predstavilo svetu neskutočne „naspídovanú“ muziku. Je bluesová, ale zároveň drsná, tvrdá, hardrocková, bez akýchkoľvek kompromisov. Zvuk je slušný. Najpodstatnejší je výkon a ten je z kategórie hviezdnych. Šesť skladieb (z toho jedna skladačka zložená z troch skladieb Let Me Swim/Big Mama Boogie/Oleo) predstavuje to najlepšie, čo som kedy počul. Je to jazda, pri ktorej ma netrápi, že brzdy nefungujú, ide sa z kopca a bezpečnostné pásy niekto odmontoval a vyhodil na smetisko. Nechýba pomalé blues (No Need To Worry) a ani bubenícke sólo (Feel So Good), Carmine Appice urobil pre rockové bubnovanie viac ako mnohí známejší bubeníci, však, Bonzo? Záverečná speedovka Parchman Farm borí všetky hranice, ktoré si spájame s blues... Kebyže chcem niekomu sprostredkovať predstavu, ako má znieť „to“, čo nemožno opísať, pustím mu práve tento kúsok.
Necelých štyridsať minút extázy mi príde ako veľmi málo, som závislák, ktorý chce viac, zároveň však dostávam všetko a nič nechýba...
Inak, debutový album vyšiel 1. júla 1970 a prekvapivo na ňom nebola hneď trojica skladieb, ktoré zazneli na tomto koncerte. One Way... Or Another poslúžila ako titulná skladba pre druhý album (vyšiel vo februári 1971) a na ňom sa tiež nachádza aj Big Mama Boogie. Skladba Sweet Sixteen sa dokonca dostala až na tretí album Restrictions z konca októbra 1971! Prirodzený životný cyklus skladieb obrúsených na koncertoch pred ich štúdiovou podobou je v tejto muzike dôležitejší ako notový zápis.
Tento archívny záznam si cením nadovšetko.
» ostatní recenze alba Cactus - The Birth Of Cactus
» popis a diskografie skupiny Cactus
Steamhammer / Wailing Again
Jedna z najzaujímavejších zabudnutých rockových kapiel je bezpochyby Steamhammer. Britská bluesrocková formácia pokukujúca po progresívnom a psychedelickom rocku vydala štyri štúdiové albumy, pričom ten posledný bol z roka 1972. Presne o päťdesiat rokov zrazu pribudol piaty – Wailing Again. To som si nemohol nechať ujsť!
V zostave je už len jeden pôvodný člen, gitarista Martin Pugh. Pete Sears (basa, klávesy, spev) hosťoval na debutovom albume v roku 1969, ak sa to počíta. Zvyšok kapely dopĺňa dvojica muzikantov – Phil Colombatto (spev, harmonika) a John Lingwood (bicie). Čo nám ponúkajú?
Desať skladieb, z toho dve spomienky na staré časy. A sú to veľmi príjemné bluesovo zrockované kúsky. Zvuk je parádny (DR 10 nie je na dnešné časy márna hodnota), žiadna snaha o neprirodzené zvukové experimenty sa nekoná. Už úvodná skladba z albumu Mountains – I Wouldn’t Have Thought – je skvelá posadená hardrocková záležitosť, až mám chuť vyskočiť zo stoličky a imitovať kotol pred pódiom. Väčšina skladieb vzrušujúco odsýpa, ešte aj jemne sfunkovaná rytmika v bluesrockovej Hi Lo Jick Jack Johnny ma baví. Bluesoví puristi by si oči vyočili pri orientálnej „párplovskej“ náladovke Midnight Blues Train. Zato barová dumka Man In The Blue Suede Shoes – Megans Song swinguje na vlnách spánku ako človek po troch prebdených nociach. A ak ste fanúšikovia starých bluesových štandardov, vyše deväťminútová 24 Hours od klaviristu Eddieho Boyda vás prenesie do Raja.
Vrcholom albumu je temná i zadumaná Fool For You, takto si predstavujem solídnu posadenú pecku! Nezaostáva ani Wailing Once Again, čo je mix hard, blues a ešte aj country rocku v pomere, že by aj južanskí rockeri kukali. Neustála zmena nálad, tempa, kebyže by niekto hľadal etalón pre definíciu progresívny blues rock, tu má excelentnú vzorku.
No a záverečná hitovka Juniors Wailing. Poznáme ju z debutu a zo singlu a táto verzia je dôstojným príkladom toho, ako starnúť so cťou.
Štyridsaťpäť minút (dokonalej) muziky, ktorá ma hreje pri srdci, to je Wailing Again. Vynikajúci comeback, potešil ma o to viac, že som ho veru ani vo sne nečakal. A vás?
» ostatní recenze alba Steamhammer - Wailing Again
» popis a diskografie skupiny Steamhammer
Walsh, Joe / But Seriously, Folks...
| 2025-01-17 | Zdá sa mi, že nastal čas na ďalší článok o muzike, o ktorú dnes v našich končinách nikto nezakopne. Štvrtý sólový album amerického gitaristu Joe Walsha – But Seriously, Folks... – z roka 1978 mu pomáhali vytvoriť všetci členovia kapely Eagles, s ktorými to Joe tiahol už dva roky.
Album bol v predaji od 16. mája 1978 a skladba Life’s Been Good bola zosekaná na polovicu, aby vyšla čoby singel. A že sa to oplatilo, dokazuje jej pozícia v rebríčku Billboard 100 – 12. miesto. Ide o najúspešnejší singel Walshovej sólovej kariéry. Nebudem klamať, práve táto skladba bola dôvodom, prečo som si album zaradil do zbierky.
Pretože inak je to jeho dovtedy najkomerčnejšia nahrávka. Pre mňa je tým pádom najmenej zaujímavá. Obsahuje zmes melodických popových útvarov, ktoré k životu v podstate nepotrebujem. Walsh si síce zachováva akú-takú úroveň, predsa len to nie je zmyslov zbavený narcis, ktorý by potreboval dokazovať svetu, akú márnu muziku možno zložiť bez talentu, predsa len však plytvá svojim potenciálom na niečo, čo nepovažujem za príťažlivé.
V záplave nerušiacich pesničiek sa mi najviac pozdávajú tie, ktoré sa vyhýbajú reggae a funky nánosom, a teda country slaďák Second Hand Store a takmer rocková At The Station. Zaujímavá je aj krátka klávesová inštrumentálna náladová dumka Inner Tube, možno sa Walsh mal zamerať na scénickú hudbu. Toto intro sa plynulo premení na Theme From Boat Weirdos, čo je asi najambicióznejšia (inštrumentálna) skladba na albume. Chválim predovšetkým prácu s transcendentálnou náladou tejto nirvány.
Life’s Been Good je útvar s viacerými tvárami. Neskutočný úvod je etalónom umeleckej kreativity, reggae sloha mi celkom nesedí, ale vynahradzuje to skvelý refrén. Potom nastupuje gradovaný sólový záver a to je veru hudba podľa môjho gusta! Ako ukážka kompozičnej zdatnosti je skladba ako celok priam vysokou školou autorského úsilia, treba počuť. Evidentne však funguje aj na uši širokej verejnosti. A to je, ako sa vraví, na nezaplatenie. Coda zasa dokazuje, že autor sa neberie úplne vážne, že je to pre neho zábava, žiadne placebo na zvyšovanie ega.
Nepúšťam si tento album často, keby neobsahoval záverečnú skladbu, asi by som ho v zbierke ani nemal. Za mňa spadá do kategórie – len pre kompletistov. A pre vás?
» ostatní recenze alba Walsh, Joe - But Seriously, Folks...
» popis a diskografie skupiny Walsh, Joe
Coryell, Larry / Larry Coryell & The Eleventh House – Improvisations - Best Of The Vanguard Years
Z jazzových virtuóznych gitaristov ma najviac oslovuje Larry Coryell. V roku 1999 vyšla zaujímavá výberovka Larry Coryell & The Eleventh House – Improvisations – Best Of The Vanguard Years, o ktorej si teraz čosi povieme.
Hrať v kapele je čosi, čo sa ťažko opisuje, ten pocit, že v súznení, resp. v zdravej konfrontácii, čosi spoločne vytvárate, prežívate, vnímate, je jedným z najdôležitejších spoločenských prejavov, aké som kedy mal možnosť vyskúšať. Improvizácia prenáša na jednotlivých hráčov príležitosť stvoriť čosi netušené, neplánované, čosi, čo sa raz možno zapíše do sŕdc poslucháčov. Najďalej v tomto zašli jazzoví hudobníci, ktorí sa tomuto spôsobu muzikantského grupáku venujú natoľko intenzívne, že sa počet ich nahrávok a koncertov smelo vyrovná záplave hoaxov na sociálnych sieťach.
Aj Larry Coryell má na konte tonu nahrávok s prakticky každým jazzuchtivým hudobníkom, ktorý od polovice 20. storočia čosi znamená. Často ide o borcov, ktorých meno rezonuje v povedomí fanúšikov i kritikov v rovine absolútna. Táto dvojdisková kompilácia núka okrem hlavného protagonistu rovno dvadsaťpäť hudobníkov, ktorých mená stačí napísať a sotva sa nájde niekto, kto by ich nepoznal: John McLaughlin, Miroslav Vitous, Chris Brubeck, Mike Mandel, Chick Corea, Randy Brecker, Steve Marcus, Alphonse Mouzon, Billy Cobham, Bernad Purdie, Alvin Jones a mnohí ďalší. S tým súvisí aj slabina výberovky. Coryell toho nahral skrátka priveľa, nie je šanca pokryť ani len zlomok. A tak sa táto kompilácia sústredí na niektoré albumy z obdobia 1969-1979. Všetky vyšli na značke Vanguard.
Dvadsaťšesť skladieb zachytáva majstrovskú hru v živelnej fusion muzike z ôsmich sóloviek a z dvoch albumov kapely The Eleventh House.
Sedem skladieb z albumu Lady Coryell si cením najviac. Na CD vyšiel v praveku tohto média a nepatrí k tým, ktoré by sa dočkali opakovaného vydania. A tak na trhu chýba už vyše tridsať rokov. Je z roka 1969, kedy rodilo sa fusion a Coryell veru vedel, ako prísť s originálnymi postupmi. Skladba Lady Coryell je úžasnou ukážkou melodickej invencie v rámci jazzových úklonov. Larryho v tomto období nazývali aj pokračovateľom Hendrixa, čo mi príde prehnané, ale pokiaľ ide o to, že v jeho hudbe nachádzate špinavú drsnosť, nie veľmi typickú pre jazzových puristov, tak to sedí, však si vypočujte skladbu Stiff Neck a najmä Cleo’s Mood. Najviac to však počuť v bluesovej skladbe Elementary Solo #5 z albumu Coryell (tiež je z roka 1969) a v koncertnej verzii kompozície Entardecendo En Soudade z albumu At The Village Gate (1971). Vôbec, v tvrdých polohách exceluje, The Jam With Albert (album Coryell) ma úplne odrovnáva, to je nárez! Keby sa Larry nesústredil na jazz, ale na rock, myslím, že by ho dnes rockeri vynášali do nebies. Platí však aj to, že Larry sa dokázal sebavedomo pohybovať aj na nežnej strane spektra, smoothjazzová inštrumentálka Rue Gregoire Du Tour z albumu Return (1979) je toho dôkazom. Ako všetci fusion hráči, ani on neopomenul funky (The Eleventh House), to jeho mi však znie presvedčivo. Veď taká skladba Yin by mohla stelesňovať rázny vojenský zákrok voči darebáckemu inváznemu štátu, ktorý sa snaží napadnúť Európu.
Rýchlosť a technika sú základnými črtami Larryho hry, spolu s tou spomínanou dravou neposlušnosťou, ktorá ho vyčleňuje zo zástupu jeho najväčších konkurentov typu Holdsworth, McLaughlin, Di Meola a pod. To, aký je technik, počuť na úžasnom sólovom vstupe z koncertu v Montreux – Improvisation On Villa-Lobos (Prelude No. 4 in e minor). Viem si ho predstaviť v rámci pamätnej piatkovej noci v San Franciscu s De Luciom, McLaughlinom a Di Meolom... Alebo jazzová smršť Rene's Theme z albumu Spaces (1970), to je tiež krásna ukážka toho, že aj rýchla hra môže byť citlivá a krásna. Mimochodom, práve skladba Spaces (Infinite) patrí k najatmosférickejším kompozíciám 20. storočia. Vyrovná sa jej hádam iba temná záležitosť Scotland Part 1 z albumu Offering (1971), ktorú považujem za najlepšiu skladbu, akú som od Coryella kedy počul.
Kto má rád nevšednú hudbu z jazzových brehov, toho Larry Coryell nemôže sklamať. Diskografiu Larryho Coryella mám na zozname už nejaký čas, v našich obchodoch sa nevyskytuje skoro vôbec, a tak mám pred sebou ešte dlhú zberateľskú cestu. Výberovka Improvisations – Best Of The Vanguard Years mi ju pomáha preklenúť viac ako dostatočne. Je vynikajúca! A hudba? Tá je brutálna, bez chybičky. U mňa si zaslúži absolutórium. A u vás?
» ostatní recenze alba Coryell, Larry - Larry Coryell & The Eleventh House – Improvisations - Best Of The Vanguard Years
» popis a diskografie skupiny Coryell, Larry
Creedence Clearwater Revival / Live In Europe
| 2025-01-13 | Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a dolami, ba aj za oceánom, v dobách, kedy sa hudba hrala a počúvala nielen ako kulisa, vstúpila do dejín aj najamerickejšia kapela všetkých čias, a síce Creedence Clearwater Revival. A keďže šlo o muziku, ktorú treba počuť naživo, v roku 1973, rok po rozpade skupiny, vyšiel album Live In Europe.
Štrnásť skladieb zaznamenali počas septembra 1971 na turné po Európe. Ich výber neprekvapí asi nikoho, kto v 20. storočí pričuchol k rockovej alebo popovej hudbe. Je tu hit na hite, máloktorá skladba je z kategórie neznámych (It Came Out Of The Sky, Door To Door). Kapela po albume Pendulum zredukovala svoju podobu do tria, takže dostávame blues, rokenrol, country rock ohlodaný až na kosť. Basa-bicie-gitara (a spev), základná jednotka rockového soundu v plnej poľnej!
A je to paráda. John Fogerty má jeden z najlepších hlasov, akým kedy kto v 20. storočí disponoval. Kapela znie ufúľane, špinavo, drsne a nekompromisne. Tu sa nehráme na žiadne umelé zvuky, všetko je ľudské, prirodzené, emotívne prebudené, skrátka, bombové. Fogerty sa síce vtedy nepohodol s vydavateľom a bol silno proti tomu, aby dvojplatňa vyšla, avšak stalo sa. Z môjho poslucháčskeho pohľadu to bola správna voľba. Iste, Fogerty nechcel, aby spoločnosť inkasovala peniaze za jeho skladby, a tak nasledujúce dve dekády nehral skladby kapely, ale to je pri muzike nepodstatné. Ja sa v nej doslova vyžívam.
Od prvých tónov Born On The Bayou až po posledné tóny Keep On Chooglin’ som pohltený leviatanom, ktorý každú chvíľu mení mená, raz sa volá Green River, inokedy Susie Q, Fortunate Son, Bad Moon Rising, Proud Mary, Hey Tonight... Inak, práve skoro trinásťminútová záverečná smršť Keep On Chooglin’ predstavuje vrchol celého setu, kebyže mám slabšie srdce, tak pri nej zinfarktujem, taká je brutálne dobrá! Je to skladba, ktorú som síce nikdy nehral s kapelou, ale nepochybujem, že ak by sa tak stalo, bol by som v siedmom nebi. Improvizácia, harmonika, veru, nemám viac slov.
Vynikajúci koncertný album s mne blízkou muzikou v divokom nasadení, čo viac si môžem priať? Azda si ho iba zopakovať!
» ostatní recenze alba Creedence Clearwater Revival - Live In Europe
» popis a diskografie skupiny Creedence Clearwater Revival
Mayall, John / Chicago Line
Blues. Ingrediencia, bez ktorej sa v živote nezaobídem. Výraz, emócia, krása v jednoduchosti. Spája človeka a jeho prežívanie do neoddeliteľného súzvuku, ktorý ma oslovuje. Jedným z najpresvedčivejších bluesmanov bol „otec britského blues“ John Mayall. V roku 1988 vydal štúdiový album Chicago Line, na ktorom sa prvýkrát predstavila zostava s dvojicou výrazných gitaristov Walter Trout a Coco Montoya.
Rytmika Bob Haynes a Joe Yuele bola tiež zaujímavá, s Mayallom hrala stabilne od druhej polovice 80. rokov. Pikoškou však bola účasť klávesáka Tonyho Careyho, ktorého poznajú najmä priaznivci Rainbow. Ten album aj produkoval a odviedol vynikajúcu robotu. Znie prirodzene, bez nánosov 80’s soundu, čo kvitujem. Nahrával sa začiatkom apríla 1988 v Západnom Nemecku, pričom vyšiel iba v USA, Nemecku, Švédsku a Taliansku. Nečudo, že je dnes akoby pozabudnutý v tieni iných Mayallových diel. Neprávom!
Medzi desiatimi skladbami nájdete niekoľko menej opočúvaných bluesových štandardov, svižnú bluesovku The Last Time od Jimmyho Rogersa, harmonikovo hravú Cold Blooded Mama od Blind Boy Fullera, klavírny tradicionál The Dirty Dozens a pomalé blues Tears Came Rollin’ Down od Waltera Davisa. Jediná autorská skladba, ktorá nie je od Mayalla, je posadená pecka Life In The Jungle. Napísal ju Walter Trout a vzal si ju so sebou do svojho Bandu, pričom po nej pomenoval svoj debutový album z roka 1989.
Vo vlastných skladbách sa Mayall nebráni vychádzať z koreňov (hneď úvodná skladba Chicago Line pripomenie korene rytmizácie á la Bo Diddley) a zároveň hrať natoľko rozpoznateľne, že hneď počuť, že je to on. Podmanivá balada Dream About The Blues nemá chybu, zaujímavé sú Careyho vzdušné klávesy, pri ktorých mám pocit, akoby sa mi prihovárala nejaká kozmická bytosť. A tie gitarové perzeidy rozsvecujúce temnú bluesovú oblohu, to sa musí počuť! Podobne funguje aj Gimme One More Day, za najlepšiu ťažkotonážnu vec však považujem One Life To Live. Kebyže mám niekomu vysvetliť, čo si má predstaviť pod pojmom blues rock, pokojne by som mu túto parádu pustil. Nespomenul som ešte Mayallovu veselú polohu vtelenú do Fascinatin’ Lover. Kebyže mám určiť, ktorá je typická Mayallova skladateľská črta, práve táto svieža a odľahčená bluesovka by ju vystihovala na sto percent.
Chicago Line je vynikajúci album nadčasovej bluesovej muziky a fakt, že Mayall dokázal ukočírovať dvoch gitarových sólistov v prospech celku, je obdivuhodný.
» ostatní recenze alba Mayall, John - Chicago Line
» popis a diskografie skupiny Mayall, John
Kin Ping Meh / 3
Poďme sa porozprávať o obskúrnej nemeckej kapele Kin Ping Meh, ktorá sa od hardrockovej progresivity prepracovala až ku... disku? Album 3 z roka 1973 nám k tomu ponúka veľavravný dôkazový materiál.
Kapela sa behom dvoch rokov totálne zreogranizovala, od debutu v nej zostali len dvaja hráči, Kalle Weber (bicie) a Frieder Schmidt (klávesy). Gitarista Gerhard Mrozeck, ktorý sa zjavil už na druhom albume skupiny, prišiel z formácie Twenty Sixty Six and Then a pritiahol z nej aj speváka Geffa Harrisona, toho času spievajúceho v kapele I Drive. Zostavu doplnil gitarista Uli Gross (tiež hral už na druhom albume) a na basu hral nováčik Alan „Joe“ Wroe.
Šesť skladieb je značne nevyrovnaných. Úvodná ťažkotonážna riffovica Come On In je pre mňa zároveň najlepšou skladbou albumu. Harrisonov chripľavý hlas milujem už od môjho prvého kontaktu s ním, cez kapelu Twenty Sixty Six and Then. Žiaľ, tým sme pozitívne momenty albumu vyčerpali. Diskofunková hrôza Random akoby sem zablúdila z barbarských končín zlatej hordy znásilňujúcej a ničiacej všetko civilizované, čo jej stojí v ceste. Kapela očividne túžila po širšom komerčnom prielome, a tak svoju špeciálnu hudobnú operáciu podčiarkla popovou otravou Love Is The Day, ktorá by svojimi kastrovanými vokálmi mohla zaujať priaznivcom skupiny Queen. Sólový „progresívny“ inštrumentálny náznak kvality ju nespasí.
Rock Is The Way je prorocký názov. Súhlasím, a preto je táto hardrocková pohoda počúvateľná. Každý rockový priaznivec 70. rokov sa pri predstave, že Circus má cez štrnásť minút, vopred nastaví na čosi podmanivé, veľkolepé, ba priam orgastické. Avšak, toto je tantra bez vyvrcholenia. Tajuplný vybrnkávaný úvod navnadí, ale namiesto nárastu vzrušenia vnímame paralyzovanú muziku na kolieskovom kresle, ktorému však kolesá ktosi demontoval, a tak sa ochrnutý neborák s drhnutím posúva vpred tempom mŕtveho slimáka po týždni rozkladania sa. Keď sa konečne dostaví rocková inštrumentalizácia, prznia ju saxofóny? Prečo?! A ešte aj ten cirkusový hurhaj namiesto záveru... Páni! Vždy, keď budete chcieť podporiť argument, že rocková hudba sa stala do seba zahladená a nebaví vás ukazovať prstom na artockových klasikov typu Yes, siahnite po tejto koláži nesúvisiacich motívov a zvukov. Nikto vám nebude odporovať! A platí to aj napriek tomu, že záverečná časť skladby má podmanvú atmosféru a dokonca funkčne graduje do ostrého gitarového sóla. Škoda, že je to len záblesk toho, čoho bola kapela schopná, keby jej peniaze neboli prednejšie. Aj tak ju sláva minula. Ďalšia variácia na otravné funky v intre Mrs. Holmes ma spoľahlivo ubíja. Slaďák, do ktorého sa zvrhne, je celkom príjemný, ale aj zbytočný. Akoby sa kapela snažila kompozične vrstviť nálady, akurát aj Frankensteinovo monštrum pôsobí ako monolit zoči-voči hrubým stehom tohto „eposu“. Tento predobraz novej verzie slovenskej hymny našťastie album uzatvára.
„Trojku“ som si zaradil do zbierky predovšetkým kvôli úvodnej skladbe a pokiaľ máte so mnou aspoň štipku rovnakého vkusu, nebude vám úplne po chuti. Za mňa je určený len pre archeológov-kompletistov. Ale ktovie, koľko ľudí, toľko chutí...
» ostatní recenze alba Kin Ping Meh - 3
» popis a diskografie skupiny Kin Ping Meh
Santana / Moonflower
Moonflower je dvojalbum, ktorý pripomína tortu od psíčka a mačičky. Obsahuje štúdiové a koncertné nahrávky chaoticky pomiešané jednu do druhej.
Koncertné nahrávky pochádzajú z európskeho turné z decembra 1976, štúdiové vznikli v roku 1977. Zostava obsahovala stabilnú päticu hráčov (Caros Santana - gitara, Greg Walker – spev, Tom Coster – klávesy, Graham Lear – bicie, Raul Rekow – perkusie), pričom na turné hral na basu Pablo Tellez a José „Chepito“ Areas obsluhoval perkusie. Na štúdiových nahrávkach bol druhým perkusionistom Pete Escovedo a na basu hral David Margen. Svojim spôsobom je to aj výberovka, keďže z pódia sa tu prezentuje viacero klasických hitov (Black Magic Woman, Soul Sacrifice, Europa).
Pokiaľ ste nadobudli dojem, že dielo je nepočúvateľné, opak je pravdou. Vlastne mi táto forma koláže vôbec neprekáža. Problém tkvie v hudbe samotnej. Je smutným faktom, že štúdiové skladby sú zväčša poplatné popovej nude maskovanej za smooth jazz (Dawn/Go Within, Transcendance), čo ma vôbec neoslovuje. Rovnako ako malátne rádiové otravy typu I’ll Be Waiting alebo hoci hrozné technoidné funky Zulu. Rozmýšľam, či je medzi štúdiovkami aj čosi, čo mi prináša radosť, azda len cover skupiny Zombies – She’s Not There má gule. Titulná skladba sa v ponocujúcich mdlobách tiež javí životaschopne, ale najlepšou štúdiovou vecou je ostrá El Morocco. Škoda, že si človek musí počkať až skoro na koniec albumu, aby dostal čosi vymykajúce sa sivému podpriemeru.
Koncertné kúsky vracajú do pozornosti latino perkusie (Carnaval), čím som starší, tým menej ma tento latino rock zasahuje. Našťastie sú tu aj rockovejšie záležitosti á la Let The Children Play, Jugando, nechýbajú parádne kúsky ako Black Magic Woman/Gypsy Queen, Dance Sister Dance (Baila Mi Hermana), Europa (Earth’s Cry Heaven’s Smile), Savor/Toussaint L'Overture a predovšetkým bubeníckym sólom doplnená smršť Soul Sacrifice/Head, Hands & Feet.
Celkovo je tento album nie veľmi konzistentným mixom Santanovej usadenej polohy z druhej polovice 70. rokov. V tej dobe ma už jeho hudba v podstate neoslovuje, ale v zbierke ho mám, keďže je spolovice koncertný. A sú tam niektoré dobré výkony. Ale to je málo... Každopádne, keby vyšiel len koncert, pridal by som albumu aj zo dve hviezdy navyše. A vy?
» ostatní recenze alba Santana - Moonflower
» popis a diskografie skupiny Santana
Doc Holliday / Doc Holliday
Južanská stálica Doc Holliday si ma získala najmä svojimi albumami z 90. a nultých rokov. Jej albumová produkcia sa však začala v 80. rokoch, a tak som sa rozhodol, že sa troška povenujem debutovému albumu Doc Holliday z roka 1981.
Obsahuje desať skladieb, z ktorých vyčnievajú tie tvrdšie južanské vypaľovačky ako Ain’t No Fool, Keep On Running alebo I’m A Rocker. Pri nich moje južanské srdce plesá. Pravda, kapela sa otvorene hlásila aj k dobovému natupírovanému rocku, a tak tu sú aj skladby typu Magic Midnight, v ktorých sterilná melodika len tak sviští. A nefalšovaná hard & heavy smršť Moonshine Rider má čo povedať každému priaznivcovi kovového muzicírovania. Ešte aj posadená Somebody Help Me má šmrnc. Najväčším hitom z albumu sa stala skladba Never Another Night, ktorú kapela rada hrala aj v neskorších obdobiach, dokonca ju opakovane zaraďovala na svoje albumy. Je to zaujímavý mix melodického rocku a južariny.
Vôbec je melodika silnou zložkou muziky, taká A Good Woman Is Hard To Find by sa nestratila na hociktorom albume Lynyrd Skynyrd. Rovnako ako po country pokukujúca Round And Round. Akurát poloakustická balada The Way You Do mi trocha lezie na nervy, našťastie sa zvrhne do dlhých gitarových sól, ktoré môžem.
Južanský rock je dnes už prakticky mŕtvy žáner. Sprasili ho metalisti, dorazili countristi. Debut Doc Holliday však ešte ctí ten zvláštny mix blues, boogie, country a hard rocku, ktorý nemá obdoby. Je výborný. A hoci sú tu dobové prvky, ktoré ma až tak neberú, tri a pol hviezdy zaokrúhlim smerom nahor. Dobrej južariny nie je nikdy dosť!
» ostatní recenze alba Doc Holliday - Doc Holliday
» popis a diskografie skupiny Doc Holliday
Satin Whale / Desert Places
V záplave nemeckej tvrdej rockovej scény si plávala aj saténoví veľryba, a teda Satin Whale. Kapela debutovala v roku 1974 albumom Desert Places, tak si ho poďme predstaviť.
Štvorica hudobníkov v zložení Thomas Brück (basa, vokály), Dieter Roesberg (gitara, flauta, saxofón, spev), Gerald Dellmann (klávesy) a Horst Schättgen (bicie, vokály) nahrala päť dlhých skladieb, ktoré sa vzpierajú žánrovej čistote ako miešanci nacistickej neznášanlivosti. Je to hard (Sense Of Places), je to troška art (Perception), miestami až najazzlo hravé (I Often Wandered). Ale pritom stále ostré ako reakcie na vlastizradcu v predvianočnom Kremli.
Už úvodná skladba Desert Places je dokorenená flautou, pritom by som ju nenazval „tullovskou“. Striedanie nálad i motívov pripomína aprílové počasie, prípadne partnerku v prechode. Východiskový bod čujem v hardrockovom fundamente, čo mi nesmierne vyhovuje. Pokiaľ túžite po rozkošatených a rozšantených sólach, aj tých je tu nadostač. V momente, keď prevláda pomalšie tempo (Remember, Perception), pátos a emócie prýštia na hektolitre. Slabším povahám by mohli privodiť aj šok, predstavte si, že sa z „WC paperless“ slovenskej nemocnice zázrakom prenesiete do špičkovej súkromnej kliniky kdesi na Západe. Nie je to pre každého, niekto radšej nastavuje zadnicu východným bojarom a pripadá si žiadaný.
Kapela patrí k tým, ktorej hudbu som systematickejšie spoznal až nedávno, ak nepočítam Lost Mankind, titulnú skladbu z druhého albumu, ktorá sa zjavila na kompiláciách Krautrock – Music For Your Brain. Najprv som si v roku 2023 kúpil skvelý koncertný dvojalbum Whalecome a následne, ku konca toho roka, vyšla aj kompletka piatich štúdiových albumov za rozumnú cenu, a tak mám túto jedinečnú skupinu prakticky komplet (Tento rok sa objavil aj komplet koncertných nahrávok, ktorý obsahuje pôvodný zmienený dvojalbum a jedno CD živých rarít, do toho som nešiel).
Satin Whale stojí za hriech!
» ostatní recenze alba Satin Whale - Desert Places
» popis a diskografie skupiny Satin Whale
Råg i Ryggen / Råg i Ryggen
Švédska hardrocková scéna bola rozhodne zaujímavá. Dôkazom je napríklad jediný album skupiny Råg i Ryggen z roka 1975.
Rovnomennú dosku nahrala šestica muzikantov, nástrojové obsadenie núkalo okrem rytmiky a klávesov dvoch gitaristov, plus spevák občas zahral aj na flaute. Sedem skladieb sa pohybuje kdesi na hranici progresívnej a tvrdej hudby. Časté zmeny motívov a nálad nútia človeka ponoriť sa do sústredeného počúvania, hardrockový sound teší rockovú stránku môjho poslucháčskeho vnútra. Samozrejme, kapela sa nevie vyjadriť na kratšej ploche, a tak, kým vyjaví, čo má na srdci, prejde obvykle tak šesť (a viac) minút.
Najviac sa mi páči, že prejav je autenticky dravý, nekompromisný, ozajstný. Žiadna snaha o kompromis mi nevnáša falošné tóny do uší. Klávesy sú božské, gitary nepozemské, rytmika buráca silou Veľkého tresku a spevák sa v tom troška stráca, ale v zmysle nedeliteľnej súčasti celku, nie, že by nestíhal. Hudobne je to mix, kokteil, koláž všetkého možného, čo vtedy prelietalo rockovou muzikou. Okrem obligátnych žánrov nechýbajú napríklad renesančné motívy (Spångaforsens Brus). V najtvrdších polohách muzikanti zahanbia aj diamant (Jan Banan), pričom si stále udržujú istú melodickú prívetivosť (Naked Man), produkciu hluku pre hluk hľadajte inde.
Za najlepšiu skladbu považujem temnú baladickú (sem-tam) You Know It Ain’t Easy, takto sa robí podmanivá hudba! Rovnako úvodná zmeska Det Kan Väl Inte Vara Farligt a záverečná variácia na hardrockový Olymp Sanningsserum nemajú chybu. Ale najlepších skladieb je tu presne sedem.
Moje nadšenie pri počúvaní albumu dosahuje stupeň hedonistickej večnosti. Nemám veľmi čo dodať. Toto je presne moja muzika.
P. S. Páči sa mi aj rozprávkový obal.
» ostatní recenze alba Råg i Ryggen - Råg i Ryggen
» popis a diskografie skupiny Råg i Ryggen
Mayall, John / New Year, New Band, New Company
Písal sa rok 1975, keď sa na pultoch zjavil nový album Johna Mayalla – New Year, New Band, New Company. Poznáte ho?
Poďme sa naň pozrieť! Mayall sa definitívne odsťahoval do USA, opustil label Polydor a upísal sa ABC. V rokoch 1975-1978 pre toto vydavateľstvo nahral šesť albumov, ktoré v jeho diskografii zastávajú zvláštne miesto. Mayall začal experimentovať s funky, big bandom, zároveň ho to komerčne zruinovalo, a to až tak, že koncom 70. rokov už iba paberkoval a v roku 1984 sa napokon rozhodol obnoviť svoju kapelu Bluesbreakers. Ale poďme sa započúvať do jeho amerických experimentov poza bučky blues.
New Year, New Band, New Company nahral Mayall so šiestimi spoluhráčmi. Nechýba rytmika z minulého albumu The Latest Edition – bubeník Soko Richardson a basák Larry Taylor, je tu taktiež starý známy huslista Don ‘Sugarcane’ Harris, ale aj prekvapiví noví hráči. Prvýkrát Mayall angažoval sólovú speváčku Dee McKinnie. Zostavu dopĺňali gitarista Rick Vito a klávesák Jay Spell. V americkom rebríčku skončil na 140. mieste a bol to zároveň posledný Mayallov album, ktorý v ňom bodoval. A to až do 90. rokov. Inde vo svete ho prakticky nikto nezaregistroval. Ešte aj keď budete čítať o Mayallovi rôzne profily a články na internete, zistíte, že táto éra je odbitá jednou, dvomi vetami a padla. Pritom je to škoda!
Už úvodné jazzové funky Sitting On The Outside je svojim výrazným rytmickým sekaním s kúzelnou basou značne odlišným typom hudby, než na ktorú som u Mayalla zvyknutý. Nie je to úplne moja šálka pramenitej vody, ale ani to nie je zlé. Zdvojené spevy Mayalla a McKinnie pôsobia sviežo.
K blues Mayallovho strihu majú najbližšie songy ako Can’t Get Home s harmonikovými a husľovými dominanciami, akustické hravé country blues Step In The Sun s dialógom Mayalla s McKinnie alebo tradičné blues To Match The Wind.
Miestami ako by Mayall koketoval so spevným popom vhodným pre širšie publikum, čoho najlepším príkladom je skladba Sweet Scorpio. Vyvoláva vo mne takú pozitívnu náladu, až ju podozrievam, že je synonymom pre radosť. Podobne ako rýchle boogie Driving On. Vnímam aj vedomú orientáciu na americké publikum, pretože spevné husličkové country Taxman Blues je na nerozoznanie od domácej produkcie. A So Much To Do je azda najnetypickejšia Mayallova skladba, mám z nej dojem, že ho teší spievať duetá a capella, ale aby sa nepovedalo, hrá mu do toho aj kapela. Taký hudobný oxymoron v praxi. A aby sa nezabudlo, že Mayall miluje hranie na harmoniku, je tu My Train Time. Inak, neviem, prečo je tento typ skladieb, kde hrá harmonika a rytmus určuje rytmičák, spájaný klišéovito s vlakmi. Ale funguje to! Je to azda najlepšia skladba na albume. A záverečný rockový slaďák Respectfully Yours už len podčiarkne prívetivú, príjemnú a slastnú náladu celej dosky.
Na Mayallovi je úžasné, že hoci nahral kvantum albumov a vydal vyše tridsať živákov, prakticky neustále hral nové skladby, málokedy sa vracal k staršiemu materiálu, česť „Room To Move“ výnimkám. Nemyslím si, že na svete žil iný bluesman, ktorý by sa mu v tomto vyrovnal. Inými slovami, každý jeho album je pre fanúšika studnicou nových zážitkov a tento nie je výnimkou.
Musím sa priznať, mám pre New Year, New Band, New Company slabosť. Je to veľmi chytľavý album, kompetentne odohraný a vôbec! Je výborný. V druhej polovici 70. rokov už takejto muzike pomaličky odzvonilo, nuž ma neprekvapuje, že zakopanie sa v USA dávalo logiku. Predsa len je tam trh pre černošskú muziku vhodne uspôsobený. Dôsledkom však je to, že dnes je táto jeho tvorba všade inde pomerne zabudnutá. Nuž, pripomeňme si ju, ako inak, počúvaním!
» ostatní recenze alba Mayall, John - New Year, New Band, New Company
» popis a diskografie skupiny Mayall, John
Radio Moscow / Live At Rockpalast 2015
Na Radio Moscow som naďabil na internete potom, čo mi kapelu odporučilo niekoľko mojich známych. Neznela zle, ale ignoroval som ju až do nedávna, keď som náhodne v obchode naďabil na živák Live At Rockpalast 2015. Dva disky plus DVD, hovorím si, to je dobrá príležitosť ponoriť sa do muziky hlbšie.
Je to dobrá skúsenosť! Od prvých momentov Death Of A Queen je mi jasné, že Hendrix bol veľkou inšpiráciou, čo I Just Don’t Know potvrdí tak, až mám pocit, že ide o cover. Ale nejde. No a keď nastúpi rezké boogie Rancho Tehama Airport sťa od ZZ Top, je mi jasné, že od bežnej stoner produkcie sa kapela líši jednou podstatnou črtou. Kým stoner pôsobí ako psychedelická muzika z Wishu, k vlažnému kopírovaniu 60. rokov dodáva čosi otravné, čo kazí dokonalú predlohu spôsobom, ktorý neviem definovať, ale ten pocit mám prakticky neustále, Radio Moscow znie ako Mahogany Rush „se fším fšudy“. Pravda, Griggs nie je Marino ani z ďaleka, ale stále tu máme ostré hardrockové trio fixované na Hendrixa.
Koncert núka sedemnásť skladieb (plus dva akustické bonusy) vyzbieraných zo štyroch štúdioviek (Radio Moscow /4 skladby/, Brain Cycles /6 skladieb/, The Great Escape Of Leslie Magnafuzz /2 skladby/ a Magical Dirt /5 skladieb/), čo mi ako solídna výberovka stačí. Absolútnym vrcholom je zadumané boogie Brain Cycles, to je fakt niečo! Najprv mám pocit, že som na cintoríne a čosi sa chce vyhrabať zo zeme a zrazu som uprostred zombie apokalypsy zo Svetovej vojny Z! Ale tých momentov, ktoré si vychutnávam, je tu viac, vlastne väčšina (napr. blues Deep Blue Sea, bubenícke sólo v Introduction). Stále sa niečo deje, tona gitarových sól, fajnová rytmika, ono ten trio model – gitara, basa, bicie (a spev) – má v rocku stále prominentné miesto. Keď sa to vie... Veriť mi nemusíte, ale je to parádna muzika!
Dva akustické bonusy sú také... Ako však dobre, iba gitara a spev, keby neboli, asi by mi nechýbali.
Z novodobých rockových kapiel sa mi aktuálne Radio Moscow páči asi najviac, tento koncert spĺňa všetko to, čo si predstavujem pod rockovou náložou. Je vynikajúci.
» ostatní recenze alba Radio Moscow - Live At Rockpalast 2015
» popis a diskografie skupiny Radio Moscow
Mayall, John / Talk About That
| 2024-12-05 | Album Talk About That (2016) je posledným, ktorý Mayall nahral v zostave s gitaristom Rocky Athasom. Ba čo viac, v dvoch skladbách hosťuje samotný Joe Walsh!
Hoci som album našiel v zozname najvýznamnejších diel v časopise .týždeň pri jeho nekrológu, nezdieľam tento názor.
Mayall síce ženie kapelu k energickému prejavu, funkuje (Talk About That) ako zamladi, ale čosi mi tu chýba. Je to klasická porcia bluesovej muziky, akú v novom miléniu nahrával konštantne, tentokrát sa mi však zdá, že chýbali výraznejšie nápady, prípadne podnety od hudobníkov. A to vravím napriek tomu, že tu hrá aj môj milovaný Joe Walsh. V pomalej bluesovke The Devil Must Be Laughing je jeho čistá zadumaná hra naozaj skvelá. To isté platí aj pre temnejšiu nálož Cards On The Table. Celkovo sa mi zdá, že jedenásť skladieb pohodovo odsýpa. Výhodou je aj dĺžka albumu, iba jemne presahuje trištvrte hodinu.
Kebyže mám predsa len menovať nejaké vrcholy, tak by to bola hravá Goin’ Away Baby. Chytľavý je aj groove v Don’t Deny Me, rovnako tak v Blue Midnight. Takýchto momentov by som uvítal aj viacero. A ešte čosi. Athasovo sólovanie v Across The County Line radím k najživšiemu, stále si myslím, že Mayall urobil chybu, keď ho následne vypoklonkoval zo zostavy.
Neberte ma v zlom, je to dobá hudba. Ale Mayall vie ponúknuť aj vzrušujúcejšie blues. A preto budem prísny a nadelím „iba“ tri solídne hviezdy v rámci konečného verdiktu.
» ostatní recenze alba Mayall, John - Talk About That
» popis a diskografie skupiny Mayall, John
White Witch / White Witch
Hovorí sa, že sociálne siete sú semenišťom zvád, negativity, nenávisti... Ale, aj keď je to ťažké, dajú sa využívať aj pozitívne. Na facebooku som v niekoľkých hudobných skupinách, vyskúšal som ich viacero a našiel som si tie, ktoré danými neduhmi netrpia. A v jednej z nich som si všimol aj status o americkej hardrockovej formácii White Witch, o ktorú som dovtedy nezavadil. Šťastný ako blcha som okamžite kúpil oba jej albumy. White Witch z roka 1972 je prvým z nich.
Úsmevné je, že sa hlásili k bielej mágii, chceli priniesť lásku a pozitívnu energiu tam, kde vládli temné rockové spolky (nebudem menovať čierne vdovy na sabatoch).Z pohľadu muziky to nehrá rolu. Jedenásť skladieb je skôr krátkych a úderných. Psychedelická kakofónia v úvode Parabrahm Greetiing/Dwellers Of The Treshold by vystrašila aj Nebojsu a následné ťažkotonážne kvílenie by sa hodilo skôr do pohanského rituálu kdesi v hustých lesoch než v kostole. A hoci je to solídne hutná muzika, nebráni sa ani konskej dávke melodiky. Help Me Lord na tomto kontraste stojí ako štyri slony na pancieri korytnačky letiacej vesmírom s plochou zemou nad nimi. Znie to ako blbosť, ale koľkí ľudia sú s tým spokojní! Atmosférické klávesy sú ďalším kladom prezentovanej muziky. V niektorých momentoch akoby ešte doznievali 60. roky, taká Don’t Close Your Mind by mohla byť vysielaná aj v rádiu, keby, pravda, nemala skoro sedem minút.
A tak to ide rad za radom. Nič nevyčnieva, pretože všetko znie fajn. Najzábavnejší komentár k hudbe som čítal na serveri Rateyourmusic, kde ktosi s nickom Megamegasabbath napísal, že to znie, ako keby chceli Sweet hrať skladby od Deep Purple. Neviem, či niekedy počul album Sweet F.A., ktorý Párplom zdatne konkuruje. Každopádne je to v konečnom dojme mäkšia muzika, ako by sa zdalo. You’re The One, Sleepwalk, And I’m Leaving, Have You Ever Thought Of Changing/Jackson Slade – to všetko je až prekvapivo „soft“. Ale všetky tieto skladby sa počúvajú so šťastným úsmevom na tvári, ako keď vám niekto oznámi, že ste vyhrali milión eur.
Haluznou vskuvkou je kabaretné mecheche It’s So Nice To Be Stoned. Netvrdím, že je to zlá muzika, ale celkovej nálade albumu skôr škodí.
Samozrejme, ja si cením najmä tie ostrejšie kúsky, rokenrolový Home Grown Girl, naspídovaná jazda Illusion so temnou sabbathovskou medzihrou... Túto vec považujem za najlepšiu skladbu na albume, priam povinnosť pre hardrockových študentov. A aj tajuplná temnota v The Gift je bohovská.
Debut White Witch sa mi páči. Je dobrý.
» ostatní recenze alba White Witch - White Witch
» popis a diskografie skupiny White Witch
TEA / The Ship
V 70. rokoch to v demokratickej časti sveta rockovo vrelo. Na každé svetoznáme meno pripadalo stovky tých, ktoré sa nepresadili, alebo, a to je prípad švajčiarskej kapely TEA, žali úspechy primárne vo svojej domovine. Osobne tieto kapely zo Západu milujem. Album The Trip z roka 1975 krásne demonštruje, prečo.
Pätica hráčov vie, ako má znieť rezké rockové spektrum. Čo by sme za to u nás dali, keby vtedy a vlastne aj dnes zneli naše akože rockové skupiny aspoň podobne. Už úvodná sedemminútová jazda Breakdown ma nenechá na pochybách, že sa tu bude vetviť pestrá paleta tém a pocitov. Miestami až „queenovských“. Celkom ma prekvapilo, koľko priestoru má v skladbách klavír. Znie v intrách (Through Scarlet), počas medzihier (See You Again) i na záver (I’d Never Have Bothered). Inak, ak si niekedy predstavujem pompéznu muziku, tak práve TEA napĺňa moju predstavu na sto percent. Ešte aj v sfunkovaných komerčných kúskoch á la See You Again je pompy toľko, že by ju mohla vyvážať.
Osobne sa mi najviac páči naliehavý hymnus The Ship, akoby z oka vypadol Uriah Heep. Podobne svižný glamík A Dog Called Joe prebúdza moje atrofované glamrockové ústrojenstvo do stavu nadšenia. Skrytý drahokam je však rockový majsterštyk Crystal Rivers. Nikdy by som nepovedal, že jemne znejúci klavír dokáže znieť tvrdšie ako celý blackmetalový festival v Škandinávii.
Osobitne sa pristávim pri jedinom covere, známom šlágri Summer In The City. Aj tu kapela ukazuje, že vie zaranžovať svojskú a originálnu verziu čohosi, čo by som obvykle uzákonil ako výsostné právo pre Joe Cockera. Ale ide to veru aj inak!
TEA dnes poznajú (a aj to často iba po mene) predovšetkým priaznivci speváka Marka Storaceho, ktorý sa stal v 80. rokoch základným kameňom skupiny Krokus. Za mňa však jeho predchádzajúca kapela núka ďaleko zaujímavejšiu (a pestrejšiu) muziku. Album The Trip je toho vynikajúcim príkladom. Však ho okoštujte!
» ostatní recenze alba TEA - The Ship
» popis a diskografie skupiny TEA
Troyka / Troyka
Kanada a hard rock, to je veľmi zaujímavá kombinácia, ak sa bavíme o 70. rokoch. Jednoalbumová skupina Troyka vydala v roku 1970 rovnomenné dielo, o ktorom by som rád čosi napísal.
Rovno vravím, že ide o jednu z tých obskúrnejších platní, o ktoré nikto nezavadil v čase vydania a aj dnes je skôr doménou ľudí s divným okrajovým vkusom orientovaným na rockové vykopávky. A je to troška škoda.
Klasické gitarové trio so spievajúcim bubeníkom ponúka trinásť skladieb, ale štyri sú len pársekundové vsuvky a ani ten zvyšok nie je práve bežcom na dlhé trate. Máloktorý kúsok presiahne tri minúty. Album začína priam ruským „balalajkovým“ introm, ale od prvých tónov Natural je jasné, že máme čo dočinenia s nariffovaným hard rockom, ktorý ja osobne milujem. Spev je skôr rev, myslím si, že nesadne každému, ale mne neprekáža. Celkovo ide o pomerne pestrý hudobný set, kapela však neborila hranice poznaného, naopak, veselo sa váľala v blate dobovej hudby. Nechýba ani pokus o funky inštrumentálny rock (Life’s O.K.). Čo ju odlišuje, je istá „tajgová“ nálada, akoby sa kapela inšprovala v ruskej časti Aljašky.
Osobne sa mi najviac páčia tie drsné drevorubačské riffovky, a teda veci ako Rub-A-Dub-Dub Troyka In A Tub, čo je aj vcelku zábavne odľahčená blbinka, Rolling Down The Back Road je až na pomedzí Captaina Beefhearta (ešte aj ten revo-spev), no a kolážová smršť Go East Young Man Beautiful Pink Eyes, čo je jediná dlhšia kompozícia na albume, má šesť minút a miestami uletí priam zappovsky.
Vôbec je z muziky cítiť dávku štipľavej irónie, čím sa vymedzuje voči väčšinovej produkcii a požmurkáva po undergroundovom publiku, ktoré však ostalo voči tomuto flirtu slepé.
Troyka núka zaujímavú muziku, ktorá by nemala sklamať priaznivcov tvrdého rocku a ani vyznávačov undergroundu. Tri hviezdy prepočítam na štyri, pretože, aj keď túto kapelu nepočúvam často, vždy ma zvláštnym spôsobom baví.
» ostatní recenze alba Troyka - Troyka
» popis a diskografie skupiny Troyka
Ange / Emile Jacotey
Francúzska avantgarda v najlepšom šate? Album Emile Jacotey z roka 1975 od skupiny Ange rozhodne má tieto sklony, a tak si o ňom niečo povedzme.
Nástrojová zostava je pestrá, ale v základnom rozostavení sa bavíme o dvoch klávesákoch, bubeníkovi, gitaristovi a basákovi. Hneď traja hudobníci spievajú. Album obsahuje desať skladieb, nejaké dlhé kompozície sa tu nenachádzajú, ale nedal by som ruku do ohňa, že v nich nie je skrytý nejaký koncept. Akurát francúzština je pre mňa španielska dedina, tak neviem...
Čo viem na sto percent, je, že z albumov, ktoré som od kapely počul, sa do Emile Jacotey dostávam najťažšie. Hudba je to stále artová, kdesi medzi Genesis, talianskou progresívnou smotánkou a punkovou skupinou (Bêle, Bêle Petite Chèvre). Stále je tu nadostač teatrálnosti, ale mám pocit, že album je vcelku tvrdý (Le Nain De Stanislas), akoby si Francúzi nahrávajúci v Británii povedali, že to tým Anglánom nandajú! Ako veľmi pompézna muzika to je, zistíte napríklad pri počúvaní pestrej a veľkolepej Ego Et Deus, čo je skladba rozprestierajúca sa pôvodne skoro na celej druhej strane platne, i keď sa tvári ako štyri samostatné kompozície. V kontraste s až terapeutickými pokojnými kúskami (Jour Apres Jour) si táto muzika neustále vyžaduje moju pozornosť, nejaké pro forma kulisové počúvanie nie som schopný vykonať. Hudba ma neustále chytá za uši a nalieha – aha, čo som si tu na teba pripravila, nie, že zaspíš!
A tak počúvam a zanedbávam tento text. Čo už!
Pokiaľ máte radi vybičované emócie v parádnej pompéznej muzike, prídete si na svoje. Album radím do päťhviezdičkovej hodnotiacej sústavy, tak si ho tam vyhľadajte a hajde počúvať!
P.S. Že ste to vy, tak som si dal tú námahu a využil som úpadkové západné technológie, kým nám ich politika na všetky svetové strany zakáže, a na francúzskej wikipédii som našiel text k vzniku albumu. Nechal som ho preložiť Google Translatoru a vydedukoval som, že Emile Jacotey je meno chlapíka, ktorý rád rozprával miestne legendy. Christianovi Décampsovi o ňom poslal výstrižok z novín bratranec. Toho to zaujalo natoľko, že sa za Emilem vypravil a nahral s ním asi 45 minútový rozhovor, ktorý následne inšpiroval niektoré skladby na albume. Ba čo viac, jeho hlas slúži ako spojovací mostík medzi skladbami Jour Apres Jour a Ode À Emile.
» ostatní recenze alba Ange - Emile Jacotey
» popis a diskografie skupiny Ange
Jane / Live At Home
Koncertný dvojalbum At Home Live od skupiny Jane patrí k triumfom nielen nemeckej rockovej scény 70. rokov. Ide o záznam vystúpenia, ktoré sa odohralo 13.8.1976 v Niedersachsenhalle v Hannoveri a zaznamenal ho Conny Plank, krautrocková legenda zvuku a produkcie.
Jane mám rád, melodické pradivo gitarových a klávesových sól nikdy neznelo lepšie. Keď som niekedy pred dvadsiatimi rokmi začal skupovať jej albumy, dostal som sa po piaty album Fire, Water, Earth & Air (1975) a potom som začal zbierať iné akvizície, nuž som kapelu na chvíľku spustil z očí. Až tu zrazu jej albumy zmizli z ponuky. A tak teraz prácne snorím, kde sa dajú kúpiť za rozumnú cenu. Tento rok sa mi podarilo z antikvariátu zohnať hneď dva tituly, Between Heaven And Hell a At Home Live.
Vydanie je to staré, z roka 1992 od Brainu (Metronome Musik GmbH), čo má svoje výhody a jednu obrovskú nevýhodu. Zvuk je prirodzený, neprebudený, čo mi sedí. Negatívum je, že v tých časoch sa na cédečkách kvôli cenám šetrilo miestom, nuž dvojalbumy vychádzali na jednom nosiči. Pokiaľ niečo prečnievalo, tak sa jedna-dve skladby vyhodili a album vyšiel síce na prepchatom CD, ale vlastne vykastrovaný. A to je aj tento prípad. Absentuje deväťminútová skladba Daytime. V duchu plačem, ale v sumáre je toto CD lepšie ako nič.
Máme tu teda jedenásť skladieb, ktoré sa točia jednak okolo už spomínaného piateho albumu, veľmi zbežne pripomenú prvé dva a štvrtý album (po jednej skladbe z každého) a inak núkajú až päť nových skladieb, ktoré nikde inde nenájdete (All My Friends je iba premenovaná skladba Air (Superman))! Do zostavy pribudol nový klávesák Manfred Wieczorke z kapely Eloy. Doplnil tak trio Hess, Hesse a Panka, ktoré sa strieda na poste speváka, ale je to zväčša z núdze cnosť.
Našťastie, muzika je to skvelá. Jane sa vtedy nachádzali na vrchole svojich schopností, asi to netušili, o to lepšie. Všetky skladby si zachovávajú typický sound, ktorý tejto kapele zabezpečil minimálne to, že sa mi veľmi páči. Niektorí kritici v ňom miestami počujú Pink Floyd, ale to je asi údel všetkých kapiel, ktoré nad klávesovými plochami gitarovo meditujú. Nové skladby majú silu, taká zlovestná Another Way by sa nestratila ani na nejakom severskom čiernom sabate. Najväčším lákadlom pre fanúšikov je nepochybne rozsiahla skladba Windows, ktorá voľne vychádza z Jane-Session z albumu III, ale stala sa z nej jedna z najikonickejších klávesových kompozícií, aké som kedy počul. Nie som v tom sám, ako tak čítam internetové reakcie na túto veľkolepú vec. Keby pre nič iné, tak pre ňu by si tento album mal vypočuť každý priaznivec kapely.
Verdikt je ľahký a jednoslovný - absolutórium.
P. S. Dvojdiskové vydanie s kompletným záznamom (a niekoľkými bonusmi) mám stále na zozname. Možno raz...
» ostatní recenze alba Jane - Live At Home
» popis a diskografie skupiny Jane
Miles, Buddy / Buddy Miles Express – Expressway To Your Skull
Schválne, čo myslíte, koľkí obyvatelia Československa prišli do kontaktu s kapelou The Buddy Miles Express? Odpoveď nepoznám, ale stavil by som nemalé peniaze na to, že ich veľa nebude. Bubeníka, speváka a príležitostného multiinštrumentalistu Buddyho Milesa pozná azda každý fanúšik Jimiho Hendrixa, keďže s ním hral krátko pred jeho smrťou.
Priznávam bez mučenia, že Hendrixovu voľbu za náhradu za Mitcha Mitchella na poste bicích som dlho nechápal. Buddy Miles hral v podstate jednoducho, ba až nenápadito. Album Band Of Gypsys som dlho zaznával, ale napokon som si ho zamiloval. A postupne som sa ponoril do hudby chlapíka, ktorý mal prekvapivo bohatú kariéru.
Buddy Miles začínal v Electric Flag, potom založil svoj Buddy Miles Express a po zmienenom džobe u Hendrixa sa vrhol na sólovú kariéru. Skompletoval som si jeho pôsobenie zhruba do roka 1972, po „lajfku“ so Santanom. Chýba mi akurát album A Message To The People z roka 1971. A to asi prežijem.
Kedysi som napísal recenziu na jeho najlepší album Live (1971), ale už ten text nemám, a tak začnem jeho muziku na tomto webovom sídle pripomínať od začiatku, resp. od Buddy Miles Express.
Debutový album Expressway To Your Skull z roka 1968 ponúka typickú černošskú muziku. Je v nej šmrnc typický pre funky, ale aj premotivované vokály, nechýbajú dychy, s ktorými mal Miles skúsenosť už v Electric Flag. Najväčším plusom je však gitarista Jim McCarty, ktorého hendrixovské kvákadlo okupuje každý mysliteľný priestor. Vôbec sa nečudujem, že následne zakotvil v inej americkej legende – Cactus. Toto všetko sa snúbi už v úvodnej skladbe Train, neabsentuje v Let Your Lovelight Shine, vystrkuje rožky v soulovej Don’t Mess With Cupid a svoju prítomnosť vystavuje na obdiv aj v Spot On The Wall. Azda len príjemná, ale zároveň bezvýrazná bluesová balada You’re The One (That I Adore) sa sem nehodí. A vo Wrap It Up je toho funky na mňa už priveľa. Ešte, že ku koncu sa pripomenie McCartyho ostrá gitara!
Najlepšiu skladbu som si nechal nakoniec, inštrumentálku Funky Mule, kde sa všetci inštrumentalisti vyblbnú dosýta. Škoda, že funky neskôr vo vývoji skĺzlo k disku, v tejto surovej rockovej podobe má veru čo ponúknuť! Aspoň mne.
Pokiaľ máte radi soul, funky, hard rock a dychy, bude vám brassrocková nádielka na albume Expressway To Your Skull vyhovovať. Mne sa páči, i keď nie vždy potrebujem počuť funkové rytmizovanie. Drsnosť prezentovanej muziky ho však spoľahlivo zašantročí kamsi do pozadia a to mi vyhovuje. Však si urobte názor sami. Za mňa je to výborná muzika!
» ostatní recenze alba Miles, Buddy - Buddy Miles Express – Expressway To Your Skull
» popis a diskografie skupiny Miles, Buddy