Profil uživatele hejkal


Recenze:

Nucleus - We’ll talk about it later cover

Nucleus / We’ll talk about it later

hejkal | 4 stars | 2024-07-18 | #

Na jazzovej strane rockovej muziky sa pohybujem opatrne, ale sú osvedčené miesta, na ktoré sa rád vraciam. Druhý album britskej kapely Nucleus nazvaný We’ll Talk About It Later z roka 1971 ponúka nevšednú dávku muziky, o ktorej by som rád niečo povedal.

Šestica talentovaných muzikantov vedených trubkárom Ianom Carrom pokračovala tam, kde skončila na debute. Oproti silno jazzovému vyzneniu však do jej hudby miestami prenikla aj rocková dravosť. Som absolútne unesený z úvodnej pecky Song For The Bearded Lady. Vôbec sa nečudujem, že si ju hudobníci o pár rokov priniesli aj do Soft Machine a že sa jej Holdsworth neštítil. Kebyže chcete vedieť, ako má znieť slovníková definícia fusion, táto skladby by ju obsiahla celú. Keďže sa tu bavíme prevažne o inštrumentálnej hudbe, chce to naozaj silné kompozície a kompetentných hráčov, čo všetkých sedem skladieb spĺňa na viac percent ako dosahovanie päťročníc na papieri. Emócie tryskajúce z nástrojov mi miestami pripomínajú až dialógy, akoby sa mi prihovárali. Najviac to vnímam v titulnej skladbe. Prekvapivá je funky rozkolísaná skladba Ballad Of Joe Pimp, v ktorej spieva! A aj jazzovo neprístupná skladba Easter 1916 má vokalistu. Neviem, či to bolo nutné, ale ako spestrenie to na mňa funguje.

Na albume bubnuje môj obľúbenec John Marshall a veru je to opäť učebnica pre pokročilých. Dokáže držať priamy rockový rytmus, ale ešte radšej chrastí celou súpravou mimo akýchkoľvek rytmických vzorov. A keď sa nálada posunie do ospalého nočného baru, vystačí si aj s veľmi tichou cvrlikavou hrou, ako napríklad v Lullaby For A Lonely Child.

We’ll Talk About It Later je vynikajúci fusion album, keďže sa drží melódií, je pre mňa stráviteľnejší ako niektoré freejazzovo orientované počiny.

» ostatní recenze alba Nucleus - We’ll talk about it later
» popis a diskografie skupiny Nucleus


Nugent, Ted - Amboy Dukes [Amboy Dukes] cover

Nugent, Ted / Amboy Dukes [Amboy Dukes]

hejkal | 3 stars | 2024-07-12 | #

Ted Nugent je krásny príklad toho, že osobnosť umelca a jeho dielo sú často dva odlišné svety, ktoré, ak ich spojíme, môžu nadobudnúť nestráviteľný charakter. Rovnomenný debutový album skupiny Amboy Dukes z roka 1967 je jedným z tých zaujímavejších diel psychedelického rocku, a tak si o ňom čosi povieme.

Teda Nugenta som spoznal vďaka videoklipu z Beat Clubu, skupina Amboy Dukes tam hrala skladbu Journey To The Centre Of The Mind. Motörhead nahrali jeho hit Cat Scratch Fever na album March ör Die, no a a neskôr som na otcových véháeskách našiel aj koncertnú verziu skladby Stranglehold. Bolo mi jasné, že Nugentovu hudbu musím spoznať bližšie. V druhej polovici 90. rokov som si preto kúpil jeho výberovku a debutový sólový album. A bolo vymaľované! Ako priaznivec hardrockovej muziky som bol okamžite doma.

Amboy Dukes ma však v tom čase až tak nebrali, a tak som sa k tejto muzike vrátil až v dospelosti, vlastne pár rokov dozadu. A bol som prekvapený, koľko zaujímavých momentov v sebe ukrýva. Ako tínedžer som očividne nemal také rozpoloženie, aby som si ich uvedomoval, viac ma bavil rock ako psychedélia.

Debut The Amboy Dukes z roka 1967 núka viaceré tváre. Prvá strana albumu je tvrdá, psychedelicky i bluesovo zafarbená, čo je moja obľúbená rocková kombinácia. Otváračka od Big Joe Williamsa – Baby Please Don’t Go je z kategórie vesmírnych letov, ambiciózna, nekompromisná, neodolateľná. Ted je schopný zo svojej gitary vyludzovať také pazvuky, až by z toho výrobcovia gitár mohli mať i nočné mory. Prekvapuje ma zaradenie I Feel Free, coveru od Cream. Pozitívne, nemyslím si, že je to ľahká skladba na spracovanie, táto podoba je od originálu takmer na nerozoznanie. Je zaujímavé, že aj keď je muzika silno ukotvená v 60. rokoch, presakuje z nej čosi, čo je rýdzo tvrdé, čo nejde zastaviť. V Young Love to cítim v pozadí, je to spevná skladba, ale zároveň akosi čudne vytvrdená, neuhladená, skrátka zaujímavá. Psychedelická indická vsuvka Psalms of Aftermath ma veľmi nebaví, svižná tvrďárňa Colors áno.

Hit kapely The CoastersLet’s Go Get Stoned – otvára druhú stranu albumu a je to chytľavo zvolená skladba. Znie, ako keby sa Rolling Stones naučili poriadne hrať. Hravá psychedélia Down On The Philips Escalator poteší tých popovo orientovanejších, podobne ako meditatívna The Lovely Lady. Priznávam, že tu moja pozornosť upadá. Našťastie je Night Time opäť štipku rockovejšia záležitosť. Prekvapivo je na album zaradený ďalší netypický cover, It’s Not True z debutu The Who. Je to spevná popina, nič, o čom by som skladal ódy. To záverečná rázna bluesrocková Gimme Love ma baví, len ten sladký viachlasý refrén by som oželel.

Na CD od Repertoire z roka 1991 je jeden bonus, skladba J. B. Special. Keby ju pichli na soundtrack k Pulp Fiction, neprekvapilo by ma to. Gitarová rýchlovka nikdy neznela ostrejšie. Nepozorné ucho by sa na nej mohlo i porezať.

Debut Amboy Dukes hodnotím ako dobrý, prísľub vecí budúcich je už rozpoznateľný.

» ostatní recenze alba Nugent, Ted - Amboy Dukes [Amboy Dukes]
» popis a diskografie skupiny Nugent, Ted


James Gang - Jesse come home cover

James Gang / Jesse come home

hejkal | 2 stars | 2024-07-10 | #

Album Jesse Come Home od americkej hardrockovej skupiny James Gang uzatvára históriu jej štúdiovej tvorby. A je to lúčenie rozpačité.

Kedysi som ešte na Progboard napísal, že rozlúčka so skupinou znie presne tak, ako už rozlúčky vyznievajú. Smutne. Album je polopokojný, chýbajú výraznejšie motívy, niet čo vyzdvihnúť. Sám o sebe sa dá vypočuť, ale nejaké orgie nečakajte. 2,5 hviezd zaokrúhlim nadol, je to naozaj skôr pre kompletistov a nekritických fandov, ku ktorým patrím. Som rád, že ho mám, ale často ho počuť nemusím.

Nie, že by som zmenil názor, ale zdá sa mi, že by som mal ešte čosi dodať. A to čosi je vyzdvihnutie skladieb ako I Need Love, ktorá je vcelku svieža, podobne ako spotrebná Hollywood Dream. A Pick Up The Pizzas je výborná záležitosť, škoda, že je taká krátka! Slaďáky nezaujmú, výnimkou je posledná skladba When I Was A Sailor, ktorá má snahu o istú epickú šírku. Dosahuje ju orchestrálnou omáčkou, oceňujem snahu.

Navzdory tomu, že dielo nepovažujem za vydarené, rád ho sem-tam počúvam. Rozumiem, prečo fanúšikovia kapiel odpustia čokoľvek, v prípade James Gang ma nič neruší a je jedno, či je to taká alebo onaká zostava, taká alebo onaká muzika. Skrátka sa pri počúvaní cítim dobre. Máte aj vy nejakého takéhoto svojho favorita spomedzi kapiel či interpretov?

P.S. Stále mi hlava neberie, že album vyšiel na CD iba raz, a to v roku 2004 na značke Wounded Birds Records, na jednom nosiči spolu s albumom Newborn. Čo už...

» ostatní recenze alba James Gang - Jesse come home
» popis a diskografie skupiny James Gang


Santana - The ultimate collection cover

Santana / The ultimate collection

hejkal | 3 stars | 2024-07-10 | #

Carlos Santana sa pohybuje v juhoamerických pralesoch a to je muzika, ktorá ma nikdy neoslovovala. Našťastie, jeho latino rock má v sebe veľkú dávku toho druhého, a preto mi jeho originálna muzika občas dobre padne. Kompletovať diskografiu ma síce nikdy nelákalo, väčšinu života som si vystačil s prvými albumami a dvojdiskovým výberom The Ultimate Collection. Na trhu je ich viacero verzií, trojdisková, dvojdisková s červeným obalom, s modrým obalom... A práve tú poslednú verziu z roku 2000 práve počúvam.

Nemá cenu ísť skladbu po skladbe, je ich tu tridsaťdeväť, nuž by to bola bezmála bakalárna práca. Pokiaľ ste o Santanovi nikdy nepočuli, je to vcelku dobrý úvod do deja. Rovnako, ak ste sa s ním stretli len prostredníctvom tvorby od Supernatural ďalej. Mapuje obdobie 1969-1987, čiže  „tú pravú“ Carlosovu muziku. A že je čo počúvať.

Samozrejme, mne šmakuje predovšetkým prvý disk, ktorý sa sústredí na prvé albumy do roka 1977, resp. albumu Moonflower. Zásadné skladby patriace do zlatého fondu populárnej (a rockovej) hudby,  ako napríklad Jin-Go-La-Ba, Black Magic Woman/Gypsy Queen, či Samba Pa Ti tvoria samozrejmú kostru výberu. Mňa potešilo predovšetkým zaradenie inštrumentálnych kúskov ako Song Of The Wind a najmä „garymooreovská“ Europa. Gro tvorí melodické gitarové sólo so zapamätateľnými prvkami, ktoré si človek dokáže aj zaspievať, Gary Moore sa s nimi neskôr preslávil, ale toto je jedna z prvých takto vystavaných skladieb. Aspoň v prvej polovici, kým sa nezmení na latino fest.

Druhý disk sa ešte chvíľku motá v 70. rokoch, napokon však prejde aj do ôsmej dekády minulého storočia. Kto ma aspoň trošku pozná, vie, že tomuto hudobnému časovému úseku nijako zvlášť neholdujem. Santana sa však najprv prezentuje vcelku počúvateľnými meditatívnymi skladbami a „ejtýsovky“ pocítiť až kdesi od skladby You Know That I Love You. Stále však počujeme prirodzené hudobné nástroje bez dobových efektov a to je plus. Nepočítam akurát skladbu How Long, ktorá znie ako kríženec Collinsa a učebnice zvukových mantinelov á la 80’s.  

The Ultimate Collection je solídna „bestofka“. Myslím si, že nováčik z neho získa pomerne slušnú predstavu, ako znie muzika v podaní Santanu. A pre vlažného fanúšika môjho typu predstavuje ideálnu alternatívu pre chvíle, kedy ho prepadne chuť započúvať sa do jedinečných gitarových sól korenených perkusiami.

» ostatní recenze alba Santana - The ultimate collection
» popis a diskografie skupiny Santana


Santana - III cover

Santana / III

hejkal | 4 stars | 2024-07-09 | #

Album Santana od rovnomennej kapely z roka 1971 je tretím v diskografii gitaristu Carlosa Santanu. Aký je?

Završuje to, čomu sa niekedy hovorí Carlosove hardrockové obdobie. Pre mňa doň spadá i koncertný album s Buddy Milesom, ale to je detail. Santanova hra na gitaru je jedinečná, rozpoznateľná, má svoj zvuk i výraz, čo sa mi veľmi páči. Čo sa mi páči menej, je jeho obľuba latino, pretože na tanečné rytmy som nikdy nebol. Na prvých albumoch však tvoria správnu korenistú príchuť, a tak mu odpúšťam. Od príklonu k fusion a hudobnému upokojeniu ma už moc neberie, hoci mám väčšinu jeho tvorby zo 70. rokov v zbierke.

Už úvodná inštrumentálka Batuka necháva nad perkusiami vybúriť špinavú gitarovú exhibíciu. Tak sa mi to páči! V podstate sa na albume nič nečakané nedeje, pokiaľ poznáte jeho predchádzajúce albumy, dostanete v princípe to isté. Z deviatich skladieb vyčnieva atmosférická meditácia Taboo. Je krehká, ale zároveň vnútorne silná. Neviem to ani dobre vyjadriť, skrátka ma oslovuje. Aj jedna zo stálic bestofiek, Toussaint L'Overture, je skvelá. Inštrumentálky sa tu vôbec vyskytujú častejšie ako Casanova v dámskom budoári, spev je v podstate iba ďalší nástroj, na slovách často nezáleží. Ostrá Para Los Rumberos dokonalo spája hard rock a latino besnenie. Ide o dôkaz, že aj na krátkej ploche sa môže udiať veľa.

Na druhú stranu, je tu aj pár rušivých náznakov. Dychy v Guarija, mdlá Everything's Coming Our Way...

Trojka od kapely Santana je skvelá rocková nahrávka, škoda, že pri tomto cítení jej frontman nevydržal troška dlhšie.

» ostatní recenze alba Santana - III
» popis a diskografie skupiny Santana


Keef Hartley Band - Halfbreed cover

Keef Hartley Band / Halfbreed

hejkal | 4 stars | 2024-07-09 | #

Pamätám si, keď som bol dieťa, otec mal na VHS-ke nahratý nejaký čiernobiely klip z Beat Clubu – skladbu Waiting Around kapely Keef Hartley Band. Vôbec sa mi nepáčila. Preto som sa kapele dlho vyhýbal a až niekedy v novom miléniu som sa k nej dokopal vďaka skvelému dielu The Time Is Near. Musím sa priznať, k dychovým kapelám s nutkaním hrať funky rytmické spodky veľmi neinklinujem. Našťastie, Keef Hartley Band aspoň spočiatku vychádzali hlavne z blues. Najviac to cítiť na debutovom albume Halfbreed, ktorý vyšiel v marci 1969.

Hneď na úvod Hartley zimituje telefonický rozhovor s Mayallom, ktorý ho týmto spôsobom vyhodil z Bluesbreakers. Sacked (introducing Heart And Flowers, Confusion Theme, The Halfbreed) však napĺňa bluesovú formulu s o štipkou psychedélie. Dychová sekcia posúva vyznenie kamsi na západ za Atlantik, do ríše Electric Flag. Pomalé blues vtedy Britom kolovalo v žilách, nuž Born To Die pokojne plynie, až uplynie a je tu Sinnin’ For You. Svižné blues s melodramatickými vsuvkami mi sedí.

Najlepšou skladbou na albume je však tvrdá rocková Leavin’ Trunk. Veľmi sa mi páči aj nálada pomalej Just To Cry. Šesťdesiate roky sa z nej rinú ako klamstvá z Ruskej ambasády, akurát muzika je to pravdivá. Tých pomalých bluesov je tu viacero, napríklad Too Much Thinking, ktoré vynikajúco osviežujú husle. Think It Over od B. B. Kinga znie ako Willie The Pimp, a teda je to skvelá vec. Záverečný telefónny doslov Too Much To Take pripomenie úvod.

Na CD od Esoteric Recordings z roka 2008 je jeden bonus, singel Leave It ‘til The Morning. Jemný, akoby creamovský nádych z polovice 60. rokov nie je zlý, ale ani nijako výrazne zapamätateľný. K albumu sa nehodí.

Keef Hartley je cenený bubeník, priznám sa, neviem, prečo. Je kompetentný, ale nijako ma ako hráč špeciálne neoslovil. Jeho Band však hrá na debute vynikajúcu zmes blues a dychov, ak na takúto muziku dáte, budete nadšení.

» ostatní recenze alba Keef Hartley Band - Halfbreed
» popis a diskografie skupiny Keef Hartley Band


Nazareth - Close Enough For Rock 'N' Roll cover

Nazareth / Close Enough For Rock 'N' Roll

hejkal | 3 stars | 2024-07-02 | #

Kapela v stabilnej zostave McCafferty (spev), Charlton (gitara), Agnew (basa) a Sweet (bicie), v ktorej spolu pôsobila už od svojho vzniku v roku 1968 vydala v marci roka 1976 už svoj siedmy štúdiový album – Close Enough For Rock ‘n’ Roll.

Pre mňa otvára sériu albumov z druhej polovice 70. rokov, ku ktorým som v mladosti netiahol a do zbierky som si ich (po No Mean City) zaradil až pred tromi rokmi. Moja sústredená snaha o ich napočúvanie sa tak stále nachádza v prvotnej spoznávajúcej fáze. Priamočiary hard rock ma baví, a tak to bola len otázka času, kedy sa k Nazareth vrátim aj nad rámec prvých albumov.

Keď sa z ticha vylúpne štvordielna pecka Telegram, uvedomujem si, že album ponúka to najlepšie hneď na úvod. Asi je to troška nefér voči zvyšným ôsmim skladbám. Je to taká tá členitá vec, ktorú by pokojne mohli nahrať hoci Rush, akurát by tam bol sci-fi text a zložitejšia rytmika. Inými slovami, som nadšený!

Nálada následne spadne viac ku keltským alebo country (ako chcete) vplyvom. Krátka gitarová vybrnkávačka Vicki, slaďák Homesick Again... Rokenrolovka Vancouver Shakedown by mohla pokojne okupovať singlové rebríčky, má chytľavú pozitívnu náladu. To funkoidná hrôza Born Under The Wrong Sign si nezaslúži jedno pekné slovo! Návrat k hardrockovému pesničkárstvu prináša až Loretta, mám túto hravú skladbu rád. Ale ďalšia hrôza, komerčný tekutý výlučok Carry Out Feelings, mi náladu rýchlo pokazí. Ešte, že sme ako na hojdačke a druhá najlepšia skladba na albume, Lift The Lid, ma svojou tvrdou jazdou rýchlo vyvedie z chmúrnych nálad. A v príjemnej nálade sa nesie aj strednotempová hardrocková You’re The Violin.

Inak, všetky tri single z albumu, Carry Out Feelings, You’re The Violin a Loretta nebodovali. Kapela vtedy nemala materiálu nazvyš, nuž sa v bonusoch okrem obligátnych zbytočných alternatívnych verzií skladieb z albumu pretŕčala len otrasná My White Bicycle z roka 1975. Ja bonusy nemám, pretože vlastním vydanie od Salvo (2010), kde sa na jednom disku nachádzajú dva albumy, tento a Play ‘n’ The Game.

S hviezdičkami to mám ťažké. Je tu niekoľko skvelých skladieb, ale aj viacero naozaj mizerných úletov ku komercii. Preto to u mňa Close Enough For Rock ‘n’ Roll má za tri. Je to dobrý, ale nevyrovnaný album.

» ostatní recenze alba Nazareth - Close Enough For Rock 'N' Roll
» popis a diskografie skupiny Nazareth


Nazareth - Exercises cover

Nazareth / Exercises

hejkal | 2 stars | 2024-06-28 | #

Nazareth v roku 1972 vydali album Exercises a pokiaľ by ich niekto chcel obviňovať z monotónnosti (AC/DC by na nich potom určite žiarlili), tak mu týmto kúskom vytreli zrak!

Priamočiary hard rock kapele v 70. rokoch išiel, ale po miestami až zeppelínovskom debute sa vydali do úplne iných vôd. Akustické plochy, sladká poleva zo sláčikových cukroviniek, všadeprítomná šesťdesiatková omáčka, skrátka, hudobne ide o nie príliš zaujímavú muziku vhodnú do muzikálov (I Will Not Be Led), westernových animákov (Cat’s Eye, Apple Pie), na havajskú pláž (In My Time), do plačlivej romance (Sad Song) alebo hoci na škótsky vidiek (Fool About You).

Vymyká sa tvrdšia pecka Woke Up This Morning, nečudujem sa, že ju následne zbavili otravných zvukových efektov a nahrali na album Razamanaz v riadnej verzii. A keby v Called Her Name neboli tie ujúkacie vokály, z ktorých mám pocit, že si protagonisti privrzli gule do dverí, mohla to byť ďalšia dobrá skladba. Pravda, to by sa musela zbaviť aj toho kastrovaného stredného pomalého dávenia. Spomeniem ešte asi jedinú vydarenú baladu albumu, a síce Love Now You’re Gone. To je skladba, ktorá by sa nestratila ani na neskorších albumoch. A aj z uspávanky Madelaine cítiť aspoň nejaké emócie. Posledná skladba, ktorá stojí za zmienku, je záverečná 1692 (Glencoe Massacre). Bojová škótska nálada jej svedčí, ide o najlepší kúsok na albume.

Vlastním vydanie, kde je na jednom CD debut a Exercises, a preto tu nie sú žiadne bonusy. Teším sa. Béčko singla If You See My Baby nestojí za reč a alternatívne mixy albumových skladieb sú len vatou na ťahanie peňazí. Poznám ľudí, fanúšikov skupiny, ktorí album vzali na milosť, postupne si naň zvykli a pár z nich ho dokonca vyzdvihuje a nachádza na ňom kvality rovné veľdielam, ale ja som sa k tomuto stavu nedopracoval. Nie, že by to bola úplne zlá muzika, vypočuť sa dá, ale nemám veľmi dôvod sa k nej vracať. Za mňa vcelku zbytočný album, len pre kompletistov, rockového vzruchu je tam menej ako rozumu na Slovensku, výnimočných momentov nula celá nula, nula, nič.

» ostatní recenze alba Nazareth - Exercises
» popis a diskografie skupiny Nazareth


Blackfoot - Tomcattin' cover

Blackfoot / Tomcattin'

hejkal | 5 stars | 2024-06-26 | #

V roku 1980 vydala americká južanská kapela Blackfoot svoj štvrtý štúdiový album Tomcattin’ a dokázala, že aj počiatkom ôsmej dekády bolo možné rockovo rásť.

K albumu sa mi viaže jedna príhoda. Niekedy koncom 90. rokov sme s bratom spoznali túto južanskú partu a chceli sme viac. Internet ešte nebol až taký dostupný ako teraz, nuž sme po náhodnom kúpení albumu Marauder sťažka hľadali, čo ešte kapela vydala. Našli sme album Strikes a výberovku Rattlesnake Rock 'n' Roll: The Best of Blackfoot. Tú sme si aj objednali v miestnom obchode. Kým prišla, stalo sa mi, že som v jednom bratislavskom CD obchode naďabil na album Tomcattin’. Zvláštna čierna hlava mačkovitej šelmy na zelenom pozadí a divný font písma ma zneistili, akoby šlo o nejaké disco. Plus názov skladby Gimme, Gimme, Gimme akoby vypadol z nejakej Abba hrôzy. Vypočuť sa nedal a ja som ho napokon vrátil do poličky. Až prišla tá výberovka, zistil som, že to bol naozaj album od tých správnych Blackfootov. Utekal som do obchodu a album bol fuč!

Tento rok som sa konečne dokopal k tomu, že som si ho doplnil do zbierky. Vydanie od Rock Candy Records z roka 2013 je skvelé, a tak som spokojný. Už ho nemusím počúvať iba z netu.

Pretože muzika je to presne podľa môjho gusta. Tvrdá, svižná, južanská a zároveň nekompromisná. Album Strikes prijímam rozpačito, pár geniálnych skladieb dopĺňa veľa vaty (o ňom si povieme inokedy), ale Tomcattin’ je bez chybičky. Desať skladieb uháňa ako rusáci od ľudskosti, nik a nič ich nezastaví. Odsýpa to skvelo, jedna pecka za druhou, pomalších skladieb je minimum (Spendin’ Cabbage) a ešte je tu aj kopa naozaj mega vecí (Warped, On The Run, Street Fighter, Gimme Gimme Gimme, Every Man Should Know (Queenie), Reckless Abandoner) vrátane nedostižnej Fox Chase. Toto je moja najobľúbenejšia skladba od kapely vôbec! A nie je to preto, že tam Shorty Medlocke mrskne intro na ústnej harmonike. Ešte som nespomenul divne znejúcu Dream On a nevyrovnanú In The Night. Je ako doktor Jackyll a pán Hyde, skvelo začne, s harmonikou, ale potom má miesta, ktoré sú akoby poplatné dobovým trendom. Našťastie, ako celok funguje.

Marauder je album, ktorý má mnohoročný náskok, a tak ho v mojich očiach nič neprekoná, ale Tomcattin’ je rovnako dokonalý počin. Keby som si ho koncom 90. rokov kúpil, je možné, že by som si ho cenil ešte o ten povestný chlp viac! Dokonalá tvrdá južarina, odporúčam.

» ostatní recenze alba Blackfoot - Tomcattin'
» popis a diskografie skupiny Blackfoot


Return To Forever - The Anthology cover

Return To Forever / The Anthology

hejkal | 5 stars | 2024-05-28 | #

Return To Forever. Pravdepodobne najšialenejšia fusion kapela, aká kedy brázdila pódiá. Jej najdiabolskejšie obdobie zaujímavo mapuje dvojdisková výberovka The Anthology z roka 2008.

Fusion výbery sú pomerne zúfalé. Keďže jazzoví muzikanti nahrávajú albumy vo frekvencii vysielania reklám v súkromných televíziách a popri tom zvyknú hosťovať na stovkách ďalších albumov spriaznených interpretov, vôbec sa nečudujem, že žiadny poriadny výber americkej legendy Return To Forever neexistuje. Ono, tie albumy nahrávajú rôzne zostavy, vychádzajú na rôznych značkách, skrátka, už len vysporiadanie autorských práv je nočnou morou. Tento výber som si kúpil predovšetkým preto, lebo obsahoval kompletný album Hymn Of The Seventh Galaxy (1973). Ale poporiadku.

Predpokladám, že nikomu, kto sa trocha zaujíma o muziku, nemusím predstavovať klávesovú legendu Chicka Coreau. Frontman obklopený velikánmi. Na tejto antológii sú to Stanley Clarke (basa), Lenny White (bicie), Al DiMeola (gitara) a Bill Connors (gitara).

Dva disky pokrývajú obdobie rokov 1973-1976, a teda štyri albumy vrcholného obdobia fusion. Zároveň ide o albumy, na ktorých bubnoval fenomenálny Lenny White. Hymn Of The Seventh Galaxy a Romantic Warrior (1976) sú tu obsiahnuté komplet, čo je vcelku bizarná voľba na „best of“. Albumy Where Have I Known You Before (1974) a No Mystery (1975) núkajú zhodne po štyri skladby.

Hudba je... technicky prehnaná. Skladbu po skladbe opisovať nebudem, ale poviem vám, hrať čosi takéto v plnom nasadení ani dnes nedokáže veľa hudobníkov. Osobitou kapitolou je Lenny White. Bez hanby priznávam, že na tento level hrania som nedorástol a aj keď by som sa to asi dokázal naučiť (čítaj imitovať), nemyslím si, že by som to dokázal zahrať presvedčivo. Pár rokov technických cvičení 12 hodín denne by mi určite pomohlo. Lenny bol absolútne bubenícke zviera, pre mňa najtechnickejší bubeník, akého som kedy počul. Iste, mám obľúbenejších (technika nie je všetko), ale... Počúvať ho je pre mňa zážitkom zakaždým, keď nastane. Asi nikto sa nevyhne podvedomému porovnávaniu gitaristov. Billy Connors je na „Hymne siedmej galaxie“ minimálne rovnako dobrý ako talentovaný Al DiMeola, ktorý hrá na ostatných troch albumoch. Stanley Clarke je legenda, vďaka našim Jazzákom si vybudoval kultové postavenie aj na Slovensku. Je skvelý, ale v kontexte Return To Forever ho vnímam ako muža v pozadí, hoci hrá naozaj pestro. A Corea? Klávesy nikdy nezneli všadeprítomnejšie.

Oba disky vnímam ako exkurziu po vrcholovom sedemdesiatkovom fusion, v niektorých momentoch mám dojem, že už to ani nejde, a predsa! Rozbehnutá smršť Captain Señor Mouse je pre mňa asi najjasnejším príkladom toho, kam sa dá zájsť s rýchlosťou. Čo sa týka hudby, nevnímam slabé miesto. Pravda, nie je to hudba, ktorú by som vedel zahmkať, nepamätám si jednotlivé motívy, nie je to srdcovka. Predstavuje možnosť, pomerenie ľudských limitov, skúmanie vrcholových medzí. Občas je to zaujímavá cesta, častokrát je to pre mňa len akademický záujem. Ale, ako vraví klasik, každý záujem o umenie je rovnako relevantný, a tak mi to stačí.

Hodnotenie hviezdami je v tomto prípade rovnako relevantné ako maľovanka pre deti pre nukleárnu fúziu. Nijako. Napriek tomu si myslím, že je to neopakovateľný plhohviezdičkový zážitok. Akurát nie každodenný.

P. S. Dočítal som sa, že ide o remasterované nahrávky, neviem posúdiť, či je to dobre, každopádne vlastním japonské CD Romantic Warrior (DR 11) a nejaké výrazné zmeny nepočujem. Bežní poslucháči na nete sú nadšení, DR je však nižšie (7) ako neremasterované nahrávky (hýbu sa okolo 10-13).

» ostatní recenze alba Return To Forever - The Anthology
» popis a diskografie skupiny Return To Forever


Trower, Robin - Joyful Sky cover

Trower, Robin / Joyful Sky

hejkal | 3 stars | 2024-05-03 | #

Britský gitarista Robin Trower patrí k najúspešnejším nasledovateľom odkazu Jimiho Hendrixa. Už v Procol Harum exceloval, ale sólovo (odmyslime si 80. roky, kedy sa mu stalo to, čo väčšine rockerov) dokázal prakticky celý život ostať verný blues-hard rocku najvyššej akosti. Zatiaľ posledný jeho album sa volá Joyful Sky, vyšiel v októbri 2023 a dnes si o ňom čosi povieme.

Trower je v novom miléniu typický usadený rocker, ktorý nahráva zadumané, pomalé albumy. Neurazia, nenadchnú. Preč sú časy, keď mu spievali takí borci ako basgitaristi James Dewar alebo Jack Bruce. Za mikrofónom je už dlho on sám. Nie je ktovieaký spevák, ale aspoň je svojský. Na Joyful Sky však zveril mikrofón „novej“ hviezdičke bluesového neba, speváčke Sari Schorr. Tá nahrala svoj prvý album už v roku 1993 (Forever True), ale následne o nej nebolo dlho počuť a bluesrockovú kariéru odštartovala albumom A Force Of Nature v roku 2016. Zaujímavosťou je, že na ňom hral na gitare iný bluesrockový borec – Walter Trout. Nasledoval album Never Say Never (2018) a koncertný záznam Live In Europe (2020).

Robin Trower sa okrem gitary chopil aj basy, nuž mu na desiatich skladbách pomáhajú už len dvaja hudobníci – dlhoročný spolupracovník a bubeník Chris Taggart a mikroskopicky zahosťoval aj klávesák Adrian Gautrey. Výsledok je oproti predchádzajúcemu albumu No More Worlds To Conquer (2022) o niečo živší. Schorr dodala tradične usadenej muzike trocha šťavy. Má štipku zastretý, jemne joplinovský nádych, ale nie veľmi. Tempo ostáva komótne, prevládajú bluesové uspávanky (Burn) a temné naliehavé balady (Peace Of Mind). Tam, kde sa trocha dupne na plyn, ako napríklad pri hutnej I’ll Be Moving On alebo najlepšej skladbe na albume, temnej The Distance, som hneď v pozore. Trowerova gitara má stále svoj charakteristický zvuk, čo je pre mňa dôkazom toho, že sa dá prežiť umelecký život aj autenticky. Celkovo mám z albumu dobrý pocit, rád si ho občas pustím ako podmaz k práci.

Joyful Sky je solídny monolit, príjemná muzika, na štyri hviezdičky to však predsa len nie je.

» ostatní recenze alba Trower, Robin - Joyful Sky
» popis a diskografie skupiny Trower, Robin


Grannie - Grannie cover

Grannie / Grannie

hejkal | 4 stars | 2024-05-02 | #

Melodický rock, to človeku napadne ako prvé, keď sa rozoznie vľúdna skladba Leaving. Melódiu podčiarkuje flauta. Aj baladická prívetivosť Romany Refrain je milá, ktosi raz napísal, že kapela hrá ako keď Wishbone Ash stretne Neila Younga. Z tohto kurzu album prakticky neuhne. Niekto ho radí do progresívneho rocku, niekto do bluesom ovplyvneného psychedelického rocku, ja si myslím, že je to skrátka príjemná muzika. Počúva sa náramne. Zaujímavé je, že aj keď vzácne prepne na vyššie tempo (Saga Of The Sad Jester), tak by smelo mohla vyzývať na duel hardrockových velikánov. V akusticky podfarbených skladbách (Dawn) sa nezaprie inšpirácia u Crosby, Stills & Nash a Cat Stevensa. Záverečná skladba Coloured Armageddon je pre mňa vrchol melodického i ťažkého rockovania.


Grannie je úžasná vykopávka, kto nemá averziu na melodiku, ten si príde na svoje.

» ostatní recenze alba Grannie - Grannie
» popis a diskografie skupiny Grannie


Blackwater Park - Dirt Box cover

Blackwater Park / Dirt Box

hejkal | 5 stars | 2024-05-01 | #

Asi nikto na tomto svete ešte neprišiel na to, prečo sa z nejakej kapely stane celosvetovo známa veličina a z inej v lepšom prípade zabudnutá kuriozita, v horšom si na ňu nikto nespomenie. Pritom hudobne medzi nimi nemusí byť žiadny rozdiel. Nemecká hardrocková skupina Blackwater Park po sebe zanechala jediný album – Dirt Box (1972), takže je jasné, že svetová sláva sa jej vyhla väčším oblúkom ako učivo prvého stupňa základnej školy plochozemcom.

S hudbou to mám ako s vínom. Existujú isto aj kvalitné súčasné vína, avšak čo je to pri porovnaní s vybranými staršími ročníkmi. Správne datovaná a odležaná muzika ma svojou chuťou automaticky situuje do desaťročnice 1967-1976. To je moje pole pôsobnosti, moja obľúbená chuť, vôňa, môj estetický etalón kvality. Navyše, ak je to tá správna odroda (hard rock), značka, proveniencia, nie je o čom. Výhodou je, že hudba tu nie je do vyčerpania zásob, je bezodná.

Nemecká scéna núkala toho hard rocku neúrekom. Máloktorá kapela sa stala svetoznáma, ale zoznam albumov núkajúcich tú najvyššiu obsahovú kvalitu ide do desiatok, ba až stoviek zaujímavých titulov. Dirt Box je jedným z najlepších, i keď prakticky neznámych hardrockových diel.

Blackwater Park bola skupina, ktorá vyliezla z berlínskeho podzemného podhubia, nahrala jediný album, s ktorým bola nespokojná a po rošádach v zostave rýchlo zanikla. Nemecké trio Fechner (gitara), Scholz (basa) a Kagelmann (bicie) dopĺňal britský spevák (a gitarista) Richard Routledge a na albume zahosťoval aj klávesák Burkhard Plenge. Čo to vlastne spolu vytvorili?

Sedem skladieb v trvaní ledva tridsaťpäť minút si radím do kategórie – bomba! Od prvých sekaných vyhrávok a riffov skladby Mental Block po záverečnú spevnú naliehavú For Noone ide o jazdu, aká sa vidí len pri pretekoch formuly 1. Je drsná, priam americky hrubozrnná, zároveň však nikdy nezabudne na melodickosť, tak to mám rád. Výhodou je Angličan za mikrofónom, „nemecká“ angličtina je občas neúnosnejšia ako tá „slovenská“. Až na pár momentiek napätie neklesne pod 10 000 voltov, taká One’s Life by mohla nahradiť Mochovce. Odľahčený klavírny skoro blues rock Dirty Face je asi jedinou skladbou na albume, ktorá pôsobí jemne (berte to s rezervou, akoby vám namiesto sklenenej vaty dali na utretie zadku iba šmirgeľ). Najlepšia skladba má priliehavý názov Rock Song. V meditáciách dôjde aj na obľúbené orientálne motívy.

Keď potrebujem načerpať energiu, takáto muzika je pre mňa tou správnou, dokonca jedinou voľbou. Cítim sa ako medveď po zimnom spánku, lačný a obklopený chutnými lákadlami, kriakmi, mraveniskami a turistickými chodníkmi.

Dirt Box je pre mňa jasná päťhviezdičková záležitosť, skupinu Blackwater Park odporúčam všetkým priaznivcom božskej hudobnej manny.

» ostatní recenze alba Blackwater Park - Dirt Box
» popis a diskografie skupiny Blackwater Park


Savoy Brown - The Devil To Pay cover

Savoy Brown / The Devil To Pay

hejkal | 5 stars | 2024-04-21 | #

Hľadať ihlu v kope sena je náročná úloha, ale poslucháč, ktorý túži po kvalitnej muzike, inú možnosť nemá. Súčasnosť (internetová) ponúka naozaj obludné množstvo obsahu, aj toho umeleckého, a teda aj záplavu všakovakej muziky. Nie je v ľudských silách vypočuť čo i len promile obsahu, na to je jeden ľudský život prikrátky. Z tohto dôvodu má pre mňa zmysel sledovať hudobné weby a nechať sa navnadiť ľuďmi, ktorí počúvajú to, čo sa mi páči, aby mi odporučili čosi z toho hudobného oceánu. Druhou možnosťou je pokukovať po poznanom interpretovi, ktorý je dlhodobo schopný prinášať muziku, ktorú milujem. A presne tento prípad predstavuje skupina Savoy Brown. V roku 2015 vyšiel pod hlavičkou Kim SImmonds And Savoy Brown album The Devil To Pay.

Osobne považujem Savoy Brown za výbornú skupinu, ale od roka 2011 sa prerodila na najlepšiu bluesrockovú skupinu na svete. Vždy, keď vyšiel jej album, automaticky sa podľa mňa stal najlepším bluesovým albumom roka na celom svete. Tento stav jej vydržal celú dekádu. Môžete s tým polemizovať, ale to je tak všetko. Stret s realitou podobné úvahy vždy odsunie ako smetie ku krajnici. Keď sa dinosaurus rozhodne, že ustojí dopad asteroidu, výsledok je každému zrejmý. Ale má na svoj postoj právo.

Trinásť skladieb ma vždy prenesie do fantázie. Do sveta, kde sa cítim ako doma, príjemne, ba až skvelo. Nie je tu miesto pre zbytočné pochyby, len radosť z okamihu a túžba po extáze. Kim Simmonds je neuveriteľne pohodový gitarista. Hrá s nadhľadom, jednoducho a zároveň podmanivo. Nepamätám si druhého bluesového gitaristu, z ktorého hry by vyžarovala toľká suverenita, pokoj a zároveň energia. Zástupy Claptonov sa krčia v kúte, davy rýchloprstých napätých Satrianiov radšej zdupkali.

Savoy Brown je trio, gitara-basa-bicie. Nič navyše nekazí zážitok. Navyše je len striedma harmonika, ktorú obsluhuje samotný Simmonds. Produkcia sa sústredí na prirodzený zvuk nástrojov, žiadne veľké efekty a triky pre triky. Jednotlivé skladby pripomínajú faunu. Tu sa nenáhlivo plazí slimák (Ain’t Got Nobody), tam beží gazela (Bad Weather Brewing), v rieke číha krokodíl (Whiskey Headed Baby), na strome šantia veverice (Oh Rosa), po stepi uháňa gepard (Watch My Woman), v tráve šuští had (Snakin’) a z temných zákutí Amazonského pralesa, kam neprenikne jediný slnečný lúč, vyletel vampír (Evil Eye). No a keby mal stepný kojot svoju zvučku, bola by ňou na sto percent country bluesová titulná skladba.

The Devil To Pay je bezchybný bluesrockový album. Má v sebe naozajstný život, čím sa stáva jedinečným ako planéta Zem. Mám túto bluesovú planétu rád. Pokiaľ ste ju ešte nenavštívili, neváhajte!

» ostatní recenze alba Savoy Brown - The Devil To Pay
» popis a diskografie skupiny Savoy Brown


Widowmaker - Too Late To Cry cover

Widowmaker / Too Late To Cry

hejkal | 2 stars | 2024-04-19 | #

Widowmaker bola typická „spotrebná“ (hard)rocková kapela druhej polovice 70. rokov. Vydala dva albumy a zmizla do stratena. Too Late To Cry z roka 1977 je druhým z nich a dnes si o ňom niečo povieme.

Oproti debutu sa v zostave vystriedali speváci. Namiesto Ellisa prišiel John Butler (obsluhoval aj harmoniku a klávesy). Sound sa veľmi nezmenil, stále sa rozprávame o melodickom rocku bez väčších ambícií. Azda len príklon k rádiovej komercii je ešte o niečo silnejší. Taká Too Late To Cry by mohla bez problémov okupovať éter, znie ako od Roda Stewarta, nakoľko Butler má správne zachripený hlas. A skladba The Hustler je až ubíjajúco odporná... chcem povedať komerčná.

Čo sa dá robiť, ostatných osem skladieb (rátam aj bonus Talk To Me, ktorý vyšiel v roku 2017 na antológii Running Free) prívetivo (pop)rockuje. Iste, pestrosť štýlov dopĺňa tu akustické country Here Comes The Queen, tam slajdové boogie Something I Can Do Without, inde zasa akože blues Pushin’ And Pullin’ sťaby od Rolling Stones, ale ani za nič sa nevybočí za mantinely hudby pre masy. Osobne sa mi najviac páči rázna Mean What You Say. Takto by mohla znieť rádiová produkcia a nemusel by som premáhať dávivý reflex. Spomeniem ešte pomalú bluesovku Sky Blues, tá stojí za to.

Too Late To Cry núka príjemnú neurážajúcu muziku, keby sa kapela nerozpadla, azda by mohla byť konkurenciou Supertramp alebo Foreigner. Vlastne som rád, že sa tak nestalo. 2,5 hviezdy zaokrúhlim prísne nadol, ale nebojte sa, pokiaľ máte radi obyčajnú rockovú muziku, sklamaní nebudete.

» ostatní recenze alba Widowmaker - Too Late To Cry
» popis a diskografie skupiny Widowmaker


Soft Machine - Bundles cover

Soft Machine / Bundles

hejkal | 5 stars | 2024-04-18 | #

Bundles je ôsmim štúdiovým albumom jazzrockovej kapely Soft Machine. Ide zároveň o prvý z radu, na ktorom hrá nejaký gitarista.

Teda, nie len tak nejaký, samotný Allan Holdsworth! Ostatní členovia sa spolu stretli už na predchádzajúcom albume Seven. Okrem jediného pôvodného člena, klávesáka Mike Ratledgea, tu hrá na basu Roy Babbington a dvaja bývalí hráči zo skupiny Nucleus – John Marshall (bicie) a Karl Jenkins (dychy, piano). To znamenalo, že experimentálny avantgardný jazz vystriedalo dobové fusion.

Kým sa dostanem k albumu, dovoľte mi uviesť, ako som sa k tomuto dielu dopracoval. Soft Machine ma veľmi oslovili svojim debutom, ale od slávneho dvojalbumu Third som so skupinou pretrhal kontakty. Ja na free jazz a zvukovo-ruchovo-šumovo-hlukové koláže nie som. Otec mal rád práve diela od albumu Seven, ale nenalomil ma. Napokon ma dostalo živé vystúpenie kapely v roku 2018 v Múzeu obchodu v Bratislave. Okrem vtedajšej novinky Hidden Details som siahol aj po výberovke Tales Of Taliesin – The EMI Years Anthology 1975-1981 a môj dojem z kapely ako celku sa výrazne poopravil. Funkčné inštrumentálne kompozície, už to nie je zvuková hlušina, ale hudba. Je fakt, že v tom zohráva rolu to, že kapela začala využívať gitaru ako dominantný sólový nástroj. Samozrejme, existuje nekonečné množstvo skvelej muziky bez tohto inštrumentu, predsa len ho však vo fusion uprednostňujem. Práve počúvanie výberu ma presvedčilo, že má pre mňa zmysel kúpiť si albumy Bundles a Softs. Takto fungujem, niekedy potrebujem kapelu ochutnať, prežuť a následne ju začnem uskladňovať v špajze. Ale poďme k Bundles.

Sedem skladieb, z toho úvodná suita Hazard Profile má päť častí, osciluje na vrchole dobového fusion. Nazval by som ho komerčným, ale dnes to asi vyznie smiešne. John Marshall je jedným z mojich najobľúbenejších bubeníkov (jeho sólo Four Gongs Two Drums je lahôdka), nuž ma tento album osobitne zaujímal. Hneď v prvej časti spomínanej hazardujúcej profilovej suity je jasné, že členovia Nucleus mali čo povedať do kompozícií. Je to variácia na skladbu ich predchádzajúcej skupiny, smrtiacu nálož Song For The Bearded Lady. Holdsworth hrá neskutočne! Striedanie nálad je krásne, tu hrá iba klavír, tam si gitara civilne poplače pri ľúbeznej melódii. Vôbec je snaha o melodiku výraznou devízou tohto albumu. Niekedy až tak, že mám pocit, že rytmická sekcia robila konkurz k Rolling Stones (a teda ustrnie v základnom bum-čvach móde). V záverečnej skladbe The Floating World doplnil zostavu hosť Ray Warleigh, jeho flauty majú až psychedelický ťah do skrehnutej atmosféry januárového rána.

Poslucháčska prívetivosť, taká absentujúca počas prvej polovice 70. rokov, kapele podľa mňa prospela a toto dielo sa mi páči veľmi, veľmi a do tretice – veľmi. A vôbec mi neprekáža, že občas je to vlastne „smooth“ jazz.

Inak, je zábavné, ako pri niektorých skupinách vnímam, že nie som úplne ich fanúšik, resp. ich hudobný štýl nie je pre mňa dominantný z poslucháčskeho hľadiska, ale prejde pár rokov a zrazu mám v poličke kopu nosičov a ďalším albumom sa asi nevyhnem. :)

» ostatní recenze alba Soft Machine - Bundles
» popis a diskografie skupiny Soft Machine


Dixie Dregs - Night Of The Living Dregs cover

Dixie Dregs / Night Of The Living Dregs

hejkal | 5 stars | 2024-04-15 | #

Južanský rock je natoľko flexibilný žáner, že v ňom pokojne oxiduje aj fusion. Steve Morse bol a je úžasný gitarista, z rockových technikov ho mám rozhodne najradšej. V roku 1979 vydal so svojou prvou veľkou kapelou Dixie Dregs album Night Of The Living Dregs a je o ňom teraz niečo napíšem.


Hľadať originalitu nie je ľahké, všetko tu už bolo. Ale kombinovať country s fusion, to zasa tak časté nie je. Jednoznačne najslávnejšou kapelou, ktorá toto dokázala, bola práve americká úderka Dixie Dregs.


Ku skupine som sa dostal niekedy koncom 90. rokov, albumy Free Fall a What If som mal napálené od kamaráta. Vtedy som intenzívne spoznával tento žáner a priznávam, že stret s Dixie Dregs pre mňa dopadol rozpačito. Na inštrumentálny jazz rock som vtedy veľmi nedal. Dnes mám v zbierke (zatiaľ) iba tento album, ktorý tvorí štúdiová a koncertná strana.


Osem skladieb ponúka inštrumentálne orgie. Rytmika Andy West (basa) a Rod Morgenstein (bicie) možno nepatrí k často spomínaným, ale vedzte, že bola parádna. Do toho dotvára atmosféru klávesák Mark Parrish a sólové exhibície si delia Morse a huslista Allen Sloan. Výsledný mix inštrumentálneho fusion s country patrí k tým najoriginálnejším a najzaujímavejším. Najviac počuť husle.


Štyrom štúdiovým skladbám dominuje svieža Punk Sandwich, ale osobne milujem aj Country House Shuffle, asi v tom zohráva rolu skvelé bubenícke intro. Každopádne takú odľahčenú dupárňu by ste inde hľadali len ťažko. The Riff Raff ukazuje moju obľúbenú inštrumentálnu schopnosť, husle tu rozprávajú príbeh bez slov a miestami mám z toho pocit, aký vo mne vyvoláva tvorba britskej kapely Gentle Giant. Meditatívne preplávame skrz Long Slow Distance k tomu, prečo som si album kúpil v prvom rade.


Štyri koncertné skladby pochádzajú z festivalu Montreux Jazz Festival, kde kapela vystúpila 23. júla 1978. Ako to býva vo fusion pravidlom, skladby sú nové, na štúdiovkách by ste ich hľadali márne. Z fusion nálady sa vymyká svižná country odrhovačka The Bash. Husle si dosýta zašantia, ale vrcholom sú ultrarýchle gitarové behy Stevea Morsea. Je to smršť a akokoľvek si country dávkujem po veľmi malých dávkach, takto vymakaná prezentácia ma veľmi baví.


Hovorí sa, že hudba je buď dobrá alebo zlá. Sem-tam je však aj hrozná a úžasná. Night Of The Living Dregs patrí do poslednej menovanej kategórie. Veľmi sa mi páči, že muzika nie je akademicky znudená, ale prívetivo živelná a melodická. A preto pridám jednu protekčnú hviezdu k štyrom istým.


P. S. Pre priaznivcov ocenení dodávam, že album získal Grammy za najlepší rockový inštrumentálny výkon.

» ostatní recenze alba Dixie Dregs - Night Of The Living Dregs
» popis a diskografie skupiny Dixie Dregs


Winter, Johnny - Step Back cover

Winter, Johnny / Step Back

hejkal | 4 stars | 2024-04-12 | #

Dňa 16. júla 2014 zomrel jeden z najväčších bluesových gitaristov sveta – Johnny Winter. Mal sedemdesiat rokov. Posledným štúdiovým dôkazom jeho majstrovstva tak ostáva album Step Back, ktorý sa na pultoch objavil 2. septembra toho istého roka.

Dielo našťastie stihol dokončiť, dokonca sa po jeho nahratí vybral aj na turné po Európe. Produkoval ho jeho gitarista Paul Nelson a obsahuje trinásť skladieb, z ktorých ani jedan nie je autorská. Bluesové štandardy nahral s plejádou hostí, od Joe Bonamassu (ako inak, kde ten nie je) cez Erica Claptona, Billyho Gibbonsa, Leslieho Westa, až po Dr. Johna, Blues Brothers Horns a dokonca Joe Perryho. Ide teda o prakticky rovnaký model, aký zvolil pri svojom predchádzajúcom albume Roots z roka 2011.

A výsledok je podobný.

Johnny na sklonku života nemusel naozaj nikomu nič dokazovať. Hrá pre radosť, núka viacero skladieb, ktoré prenikli až do popových vôd (Unchain My Heart), prípadne patria ku klasikám blues a rokenrolu (Who Do You Love, Sweet Sixteen, My Babe, Long Tall Sally). Sound je zemitý, moderný, ale pritom stále uveriteľný, presvedčivý, prirodzený. Hostia majú zväčša priestor na nejaké to druhé sólo, pretože, čo si budeme hovoriť, počúvať Wintera a nepočuť jeho sólovú hru, to je ako ísť na koncert a počúvať playback. Našťastie, Johnny je zo starej školy a niečo také mrzké ako je zmierenie sa s druhými husľami mu ani na um nezišlo. Dúfam, že aj mne toto prirodzené muzikantské presvedčenie vydrží po celý život. Blues je emócia, Winter je blues.

Nemá veľmi zmysel vypichovať tú alebo onakú skladbu, predsa len však musím zmieniť countrybluesovú verziu Who Do You Love. Túto skladbu hral hádam každý, kto niekedy pričuchol k blues, existuje naozaj veľké množstvo verzií, ale táto je opäť trocha iná, svojská, originálna. To je veru majstrovstvo, prísť s novou fazetou do zdanlivo preskúmaného vesmíru. A sólová exhibícia Johnnyho Wintera, len akustika a spev, v Death Letter ukazuje, prečo bol jedným z najlepších bluesmanov na planéte Zem.

Album Step Back získal v roku 2015 hneď dve významné ocenenia. Grammy a Blues Music Awards za najlepší bluesový album uplynulého roka. To je však detail, podstatné je, že je to príjemná bluesová muzika. Nebúra hranice, skrátka je a je ako staré pyžamo, v ktorom sa doma cítim najpríjemnejšie. Tri a pol hviezdy zaokrúhlim nahor. Ďakujem, majstre!

P.S. Zaujímavo je riešený papierový rozkladací obal cédečka. Keď ho otvoríte, sám vám vysunie CD. Milé.

P.P.S. Je až znepokojivé, koľkí z hostí už tu s nami nie sú. Leslie West, Dr. John, Billy Gibbons. Mizne nám jedna z najinšpirúcujejších rockových generácií. Aspoň takto tu s nami ostávajú.

» ostatní recenze alba Winter, Johnny - Step Back
» popis a diskografie skupiny Winter, Johnny


VARIOUS ARTISTS - Let The Electric Children Play – The underground story of Transatlantic Records 1968-1976 cover

VARIOUS ARTISTS / Let The Electric Children Play – The underground story of Transatlantic Records 1968-1976

hejkal | 5 stars | 2024-04-11 | #

Príbeh undergroundu na prelome 60. a 70.rokov minulého storočia je téma, ktorá bude ešte dlho poskytovať historikom látku na skúmanie. Jedným z vynikajúcich pramenných materiálov je trojdisková kolekcia Let The Electric Children Play – The Underground Story Of Translatlantic Records 1968-1976, ktorú vydalo Esoteric Recordings v roku 2017.

Koncom 60. rokov sa na britskom hudobnom trhu prudko menili podmienky. Nová rocková muzika opantala poslucháčov a bolo jasné, že to, čo nazývame undergroundom, bude možné predávať v mainstreamovom meradle. Jednou z prvých spoločností, ktorá vydávala túto progresívnu (nezamieňať si s tým, čo sa dnes nazýva progresívny rock) muziku, bola Island. Dokázala konkurovať veľkým značkám, ktoré nelenili a rýchlo začali zakladať odnože zamerané na túto pestrú rockovú revolúciu. Decca vytvorila značku Deram, EMI sa vytasila s labelom Harvest, no a Phillips na konci roka 1969 vytvoril asi najpôsobivejší label Vertigo.

Translatlantic Records založil v roku 1961 Nat Joseph. Pôvodne šlo o folkový label, ale v roku 1967 postupne vydával aj nejaké diela využívajúce elektrické nástroje. Na prelome šiestej a siedmej dekády vydal aj viaceré rockové albumy a pokračoval v tom až do roka 1975.  Vtedy Joseph predal trojštvrtinový podiel v spoločnosti skupine Granada Group. Tá ho o dva roky odpredala skupine Marshall Cavendish a Joseph jej predal svoj zostávajúci podiel. V rámci rebrandingu vzniklo Logo Records a to bol koniec Transatlantic.

Poďme sa pozrieť na jej najrockovejšie obdobie. Prezentovaná muzika je kúzelná. Silno folkrocková, ale so zaujímavými presahmi. Je jasné, že Transatlantic zachytávali zväčša menej známe formácie a máloktorá sa preslávila (nepočítam folk rockové veličiny typu Pentangle). Napriek tomu zazmluvnila niekoľko skvelých mien, často na začiatku kariéry. Preto tu nájdeme The Sallyangie, a teda súrodencov Mikea a Sally Oldfieldovcov, debut Petra Bardensa (z Camel) alebo hoci Gerryho Raffertyho a skupinu The Humblebums.

Rockové smršte ako Stray, Jody Grind, Skin Alley alebo Little Free Rock sú mi dôverne známe, rovnako ako jazzrocková kapela Circus, v ktorej hral dychár Mel Collins známy z King Crimson alebo Camel. Zaujímavá je aj tá naozaj undergroundová vetva reprezentovaná kapelami ako The Deviants, prípadne artrockové kapely typu CMU, Marsupilami alebo Gryphon. O folk rocku to je predovšetkým (Pentangle, Carolanne Peg, Gordon Giltrap, Jan Dukes De Grey...), príjemne dopĺňa celkovú mozaiku.

Je mi jasné, že toto nie je úplne prvoligová respektíve slávna muzika, ale je zaujímavá a atmosféra na troch diskoch ma opantáva. Výhodou je, že skladby sú radené takmer bez výnimky chronologicky (dátum vydania sa evidentne sem-tam líšil od nahratia), čím sa pred poslucháčom otvára príbeh rozvoja hudby naprieč deviatimi rokmi, v rámci ktorých sa snažila napodobiť Veľký tresk.

A preto nemôžem inak, ako túto kompiláciu vychváliť. Je dokonalá. A v podstate je úplne jedno, aké skladby sú do nej zaradené a aké chýbajú. Je to nádherný trip do éry, keď sa rock stal mainstreamom a znel originálne.

» ostatní recenze alba VARIOUS ARTISTS - Let The Electric Children Play – The underground story of Transatlantic Records 1968-1976
» popis a diskografie skupiny VARIOUS ARTISTS


Heavenly Cream - An Acoustic Tribute To Cream cover

Heavenly Cream / An Acoustic Tribute To Cream

hejkal | 4 stars | 2024-04-08 | #

Pocta priekopníkom tvrdej muziky v akustickom šate? To býva veľký risk. Projekt Heavenly CreamAn Acoustic Tribute To Cream som však nemohol nechať nepovšimnutý.

Dozvedel som sa o ňom až v obchode s CD, reku, aha, takého čoskoro vyjde. Nelenil som a dielo si objednal. Ja Cream milujem, Ginger Baker je jedným z mojich vzorov a iniciačných bubeníkov, nuž jeho prítomnosť robila z mojich očakávaní priam nevydržateľný pocit. A už je po ňom.

Nahrávka je nesmierne pohodová. Je to v podstate best of Cream nahraný hromadou muzikantov. Štyri skladby odbúchal Ginger, kým, žiaľ, zomrel. Ústredným hudobníkom sa tak stal multiinštrumentalista Malcolm Bruce, syn slávneho otca. A ide mu to! Druhým do partie je gitarista Bernie Mardsen, skúsený veterán, ktorého azda nemusím predstavovať. Pete Brown, otec celého projektu, prizval plejádu muzikantov, ktorých mám veľmi rád. Speváci ako Paul Rodgers, speváčky ako Maggie Bell, gitaristi Clem Clempson, Joe Bonamassa (kde ten nie je pichnutý...), basák Neil Murray a kopa ďalších, vrátane rozsiahlej sláčikovej sekcie.

Mohlo by sa zdať, že pod nánosom hudobníkov sa stratí samotná muzika. Ale práve naopak! Hudba je až subtílna, nikto sa nepredvádza, aranžmány sú vkusné a popravde, často si ich ani nevšímam, lebo atmosféra ma pohlcuje nad rámec analytických tikov môjho mozgu. Občas niečo prekvapí, napríklad dychová medzihra vo Sweet Wine. Nechýbajú tie najväčšie skladby ako napríklad White Room, Sunshine Of Your Love, Politician, Badge, Spoonful, Crossroads a iné (dokopy ich je pätnásť). Take It Back je ediná vymykajúca sa skladba zo zástupu „hitov“. Skvelo ju zaspievala Maggie Bell. A aj jej duet s Bobby Rushom v Sitting On Top Of The World je zaujímavý.

Ako nie som priaznivec tribute albumov, tak ma táto kolekcia akustického Creamu baví. Veľmi. V roku 2023 ma asi nič nezasiahlo viac. Aj preto toto cédečko odporúčam všetkým fanúšikom kapely Cream, má v sebe čosi upokojujúce a zároveň návykové. Hudba sa na nič nehrá, ľahko plynie a je to milá pocta. Viac od nej naozaj nežiadam.

» ostatní recenze alba Heavenly Cream - An Acoustic Tribute To Cream
» popis a diskografie skupiny Heavenly Cream


starší »

Copyright © easyaspie.cz Created in 0.1396 s.