Profil uživatele hejkal


Recenze:

Blackfoot - On The Run cover

Blackfoot / On The Run

hejkal | 3 stars | 2024-03-02 | #

V roku 2001 sa v Holandsku z ničoho nič zjavil disk nazvaný On The Run (s pečiatkou Quality Live Concert Performance). Ja som naň naďabil o nejakú tú dekádu neskôr v „Lacných knihách“ a dnes o ňom konečne niečo napíšem.

Blackfoot je jedna z mojich obľúbených južanských kapiel. Po album Highway Song – Live a následne v počiatkoch 90. rokov ju môžem v akomkoľvek množstve. Teší ma, že som ju videl naživo v Prahe, i keď zostava bola už niekde inde. Chýbali (logicky) Medlocke i Spires. Pribudli Estes a Pietro. Ale o tom som písal na blogu, tak sa nebudem opakovať.

On The Run. V podstate ide o kompilát albumu King Biscuit Flower Hour (1998), chýba akurát interview s Medlockeom. Navyše, skladby sú zoradené v inom poradí a tiež sú odlišne zmixované. Sedem z nich pochádza z Hollywoodu z turné k albumu Siogo. Skladba On The Run bola nahraná v Atlante počas turné k albumu Marauder. Livin’ In The City je štúdiová nahrávka, ktorá vyšla len ako b-strana singlu Morning Dew v roku 1984. Toto sa však z bookletu nedozviete, okrem zoznamu skladieb sa v ňom nič nenachádza.

Hensley je väčšinu času prakticky neprítomný. Jeho klávesy si človek všimne hádam len v Easy Livin’ a v Teenage Idol, vokály neviem, no a slide gitara... Neviem s určitosťou rozlíšiť, kto kedy hrá. Ono, koncert je to surový. Zvuk je ostrý, hrmotajúci a nejaké jemné nuansy zanikajú v okolitom šume. Pravda, ešte je jasne rozlíšiteľný aj v štúdiovej skladbe Livin’ In The City.

Obdobie s Kenom Hensleym ma štúdiovo veľmi neoslovilo, tak aspoň takto mám z tejto etapy skupiny niečo, čo si občas vypočujem. Lebo koncert je to dobrý, dokonca výborný. Škoda, že je to tak troška paškvil.

» ostatní recenze alba Blackfoot - On The Run
» popis a diskografie skupiny Blackfoot


Foghat - Fool for the City cover

Foghat / Fool for the City

hejkal | 4 stars | 2024-03-02 | #

Foghat, britská boogie rocková kapela, ktorá opustila domovské ostrovy a skúsila šťastie v USA. A že sa jej tam darilo! Dôkazom je album Fool For The City z roka 1975.

Dve sólové gitary, priamočiara rytmika, chytľavé rockové pesničky, to ani inak dopadnúť nemohlo. V rokoch 1972 až 1978 vydala kapela osem albumov, z toho päť zlatých a dva platinové, Live (1977) má tú platinu dokonca dvakrát. Fool For The City má tiež platinu a 23. miesto v rebríčku Billboard. Ide teda o najúspešnejší štúdiový album skupiny. Obsahuje najúspešnejší singel skupiny, fenomenálnu hymnu Slow Ride (20. miesto v rebríčku) a aj titulná skladba žala úspech (45. miesto v rebríčku). Zostavu tvorili Lonesome Dave Peverett (gitara, spev), Rod Price (gitara), Nick Jameson (basa) a Roger Earl (bicie). Jameson bol producent, ktorý zaskočil za pôvodného basgitaristu Tonyho Stevensa. Ten v roku 1974 nezvládol neustále koncertné nasadenie a kapelu opustil. Vrátil sa až v roku 1993 a vydržal s ňou ďalších dvanásť rokov.

Ale poďme pekne od začiatku. Prvá strana platne obsahovala iba hity. Fool For The City, My Babe (známa vec od Righteous Brothers) a Slow Ride. Posledná menovaná je viac ako osemminútová jazda. V ťažkom váľajúcom sa rytme sa prehrnie do rýchlej pasáže, v ktorej sa ma gitary s úspechom pokúsia presvedčiť, že slide by mohol byť použitý aj v speed metale. Pocitové zrýchľovanie v závere je nočnou morou hudobníkov fungujúcich na princípe metronómu, pre mňa je to slovníková definícia termínu „feeling“.

Čo povedať o parádnej cover verzii Terraplane Blues od Roberta Johnsona? To je „slajdová“ bomba! Popri nej sa spevná Save Your Loving (For Me) javí „iba“ obyčajne. Amerika a rock’n’roll, to je niečo ako nacista a konšpirátor, rozoznať ich od seba nemožno. Aj preto sa nečudujme, že Foghat odpáli svižný kúsok Drive Me Home. Tým sa dobré správy končia. Záverečný komerčný žblept Take It Or Leave It sa na album zatúlal omylom.

Mám túto skupinu rád, album Fool For The City je príjemnou zmesou priamočiareho boogie hard rocku (so štipkou funky rytmizovania), a preto jej pokojne nadelím štyri hviezdy z piatich (jedna skladba to celé pokazila). Inak, na obale sedí bubeník Earl, ktorý dodnes udržuje kapelu živú, dokonca občas vydáva aj nové albumy. A stále je to príjemná muzika. Klobúk dole.

» ostatní recenze alba Foghat - Fool for the City
» popis a diskografie skupiny Foghat


Black Oak Arkansas - Underdog Heroes cover

Black Oak Arkansas / Underdog Heroes

hejkal | 5 stars | 2024-03-01 | #

Keď som v roku 2019 hľadal vhodný darček pre brata, s prekvapením som naďabil na aktuálny štúdiový album Black Oak ArkansasUnderdog Heroes.

Kapela už dekády paberkovala, prakticky nikoho nezaujímala a tu zrazu album s vlastnými skladbami? Neodolal som.

Jim Dandy ma vždy fascinoval svojim stareckým vokálom, ktorý vymedzil kapelu zo zástupu tuctových. Prenechám na každého osobnom vkuse, či je to dobre alebo zle. Každopádne som bol zvedavý, s čím táto niekdajšia legenda južanského rocku príde.

Prišla s čudným zvukom, zvláštnou hypnotickou náladou, lenivými tempami a divnými skladbami. Skrátka, celé je to výrazne poslucháčsky neprívetivé, akoby chcela kapela každého odradiť. A viete čo? Nepodarilo sa! Zvláštnym masochistickým spôsobom ma tá muzika baví. „Hrdinovia smoliari“ majú smolu, počúvam ich rád.

Už od prvých tónov clivej recitovanej skladby Don’t Let It Show (cover od Alan Parsons Project) mi je jasné, že vek má na vokálny prejav hlavného protagonistu minimálny vplyv. Hlas mu ešte viac „zbasovatel“, ale farba je stále tam. Gitary i rytmika znejú metalovo, moderne. A tak znie celý album. Metalicky i basovo, srdnato i zvláštne zastreto. Najviac to cítiť v titulnej sklabe Underdog Heroes. Pri tretej skladbe Channeling Spirits musí byť jasné i hluchému, že album sa do uší zakráda so zručnosťou hobitieho zlodeja, pomaly, pozvoľna, ale zároveň neúprosne. Výpočet mŕtvych rockových legiend skladbe dodáva na úžasnej atmosfére. No, dosť bolo vlastnej tvorby, poďme na cover. A aký! Ruby’s Heartbreaker je skladba, ktorú v origináli milujem. Po kratšom úvode s ďalším hovoreným prejavom o hrdinoch sa zrazu ozve Grand Funk Railroad! A zasa je akoby zasnený, melancholický, plačúci v duši...

Z pláni hororu prišla zlovestná The Wrong Side Of Midnight, v ktorej sa prvý raz výraznejšie ozve speváčka Seauphine, ktorej hlasisko má čosi z Tiny Turner. Spolu s predchádzajúcou skladbou je to pre mňa vrchol albumu. Jasné, že sa tu nachádza aj jedna rýchlejšia skladba, The Devil’s Daughter má parádnu atmosféru gotického „duchárskeho“ hororu a Seauphine má konečne skladbu iba pre seba.

Druhá polovica prekvapivo občas ustúpila z temnej atmosféry (Arkansas Medicine Man, Love For Rent, The 12 Bar Blues) smerom k rozkokošenému rokenrolu (Do Unto Others), pričom kapela neváha scoverovať hoci Tommyho Bolina (You Told Me You Love Me), nuž mi dovoľte spomenúť už iba záverečnú skrytú skladbu Johnny Won’t Be Good. Každému, kto pozná dejiny rokenrolu, je jasné, od ktorého velikána je táto skladba odvodená. Je to inak psina, aj text.

Ono, album, kde sa nachádza cover pecky od Grand Funk Railroad, nemôže byť zlý. Ba práve naopak! Voľajakým nedefinovateľným spôsobom ma napĺňa, rád si ho občas vypočujem. Som zvedavý, ako vplýva na iných poslucháčov, ale pravdou je, že sa o ňom ani na zahraničných serveroch veľa nerozpráva, takže u nás je Veľké ticho, od ktorého by sa Corbucci mohol učiť. Inak, práve tento western so zlým koncom, ktorý nikto nemá rád, ale pritom je geniálny, mi album Unsung Heroes pripomína. Je to dobrá muzika naruby, nekomfortná, neuspokojivá, ale zároveň podmanivá. A preto je ako stvorená pre hľadačov divných nálad.

» ostatní recenze alba Black Oak Arkansas - Underdog Heroes
» popis a diskografie skupiny Black Oak Arkansas


Nucleus - Direct Hits cover

Nucleus / Direct Hits

hejkal | 3 stars | 2024-02-28 | #

Keď som v roku 2012 pridával na vtedajší Progboard profil britskej fusion skupiny Nucleus, bol som zvedavý, do akej miery bude táto skupina v povedomí miestnej komunity. Za tých dvanásť rokov sa z Progboardu stal Rockboard, komunity sa vystriedali niekoľkokrát, ale jedna vec je istá. Nikto kapele nevenoval jedinú recenziu. Môj pôvodný odhad, že Nucleus je v našich končinách skôr utajená formácia a ani priaznivci fusion o nej veľmi nevedia, respektíve, nie je pre nich natoľko dôležitá, aby sa o nej vyjadrovali, sa potvrdil, domnievam sa, na sto percent.

Pritom je to škoda. Na tej jazzovejšej strane rockového spektra ponúka pravdepodobne najlepšiu možnú konšteláciu muziky, ktorá dokonca aj mňa, vlažného jazzového fanúšika, niečím oslovuje. Kapelu si v posledných rokoch postupne dopĺňam do zbierky, zháňam vydania od BGO, vždy dva albumy v rámci jedného vydania. Tak som sa dostal aj k ôsmemu albumu skupiny Alleycat, ktorý je však akoby deviaty, keďže sólový album Iana Carra Belladonna je do tejto série včlenený ako štvrtý album. A keďže ide o posledný album na značke Vertigo, povedali si v BGO, že ho doplnia o výberovku Direct Hits, ktorá vyšla v roku 1976 na menovanej značke ako taká coda, dovetok k sérii úžasných albumov. Čo ponúka?

Ako som už spomenul, Direct Hits je výberovka. Hovoriť pri fusion kapele o hitoch, dokonca priamych, je eufemizmus, čosi ako mier v ústach ruského vojaka upaľujúceho batoľa. Obsahuje po jednej skladbe z prvých siedmich albumov kapely, pričom zarátavam aj Carrovu sólovku Belladonna. Ide teda o ukážku z tvorby z rokov 1970-1974. To je zaujímavé a čudné, v podstate vynechali oba albumy z roka 1975 (Snakeships Etcetera a Alleycat). Asi kvôli miestu, jedna platňa nepustila. Alebo chceli podporiť ich predaje, ktovie. Každopádne táto kompilácia vyšla iba vtedy na platni v Británii a v Taliansku, na CD sa k nej dostanete iba v tomto vydaní od BGO.

Každopádne tu máme deväť skladieb (Crude Blues má dve časti a suita Sarsaparilla je zastúpená úvodom a prvou časťou), ktoré sú zoradené chaoticky, ako to na výberoch býva dobrým zvykom. Začína najlepšou skladbou kapely, ťažkou smršťou Song For The Bearded Lady. Nečudujem sa, že túto skladbu v podstate vykradli Soft Machine na albume Bundles (Hazard Profile Part One). Skladba Torso je skrátená o viac ako minútu, zmizne do ticha v momente, keď nastúpi bubenícke sólo, čo je dosť od veci, však počúvame inštrumentálny jazz(rock)!

Je mi jasné, že túto kompiláciu si asi málokto vypočuje, napriek tomu je však skvelým hudobným zážitkom. Dôkazom, že Nucleus hral výnimočnú inštrumentálnu fusion hudbu a to bez ohľadu na časté zmeny v zostave. Keďže ešte stále nemám kompletnú diskografiu, rád si toto CD púšťam. Je to taký trailer, z ktorého ma vábi muzika. A veru som ňou úplne pohltený!

Hudobne výnimočné, výberovo funkčné dielo Direct Hits sa mi počúva dobre, kebyže sa naň odhodláte, určite sa nudiť nebudete.

» ostatní recenze alba Nucleus - Direct Hits
» popis a diskografie skupiny Nucleus


Blue Öyster Cult - On Your Feet Or On Your Knees [2LP, live] cover

Blue Öyster Cult / On Your Feet Or On Your Knees [2LP, live]

hejkal | 5 stars | 2024-02-27 | #

Blue Öyster Cult patrí k tým skupinám, ktorých dielo ma baví, pretože je hudobne pestré, inštrumentálne skvelé, imidžovo neobvyklé a skladateľsky veľmi originálne. Skrátka je to zaujímavá hudba, ktorú si rád občas vypočujem. Pravda, najlepšie to kapele hralo na prvých troch albumoch, potom nastal rýchly ústup z temnej rockovej sféry do prízemných komerčných vôd. Stále si zachovala istú romantickú náladu, ktorou sa vymykala sivému priemeru, ale že by som o nej túžil písať po hudobných serveroch, to veru nie! Prvý koncertný (dvoj)album On Your Feet Or On Your Knees z roka 1975 zhrnul to najlepšie z prvej etapy kapely a ponúkol to v tvare, ktorý mi vyhovuje najviac – naživo.

Záznam z amerického turné z roka 1974 ponúkol z každého albumu po tri skladby, pridal dve coververzie a nechýba ani nealbumová Buck’s Boogie, perfektná inštrumentálna skladba, ktorú hrávali hádam celú svoju kariéru. Album vyšiel 27.2.1975 a umiestnil sa na 22. mieste rebríčka Billboard, čím sa stal najúspešnejším z celej diskografie kapely. Ani tie najkomerčnejšie diela jeho pozíciu neprekonali, tak bol (a je) žiadaný. Prečo?

Pretože preteká parádnymi skladbami, divokými náladami a majstrovskými inštrumentálnymi výkonmi. Kapela v pôvodnej (a najlepšej) zostave hrá o dušu, niektoré tempá sú vražedné, Bouchard bol veľmi dobrý bubeník. Debutový album zastupujú tri klasiky. Before The Kiss (A Redcap) je originálny kúsok, ktorý v dejinách modernej hudby prakticky nemá obdoby. Last Days Of May je príjemný slaďáčik, no a Cities On Flame? To je skrátka geniálna hardrocková vec. Milujem ju! Z Tyranny And Mutation vybrali muzikanti to najlepšie, The Red And The Black, Hot Rails To Hell a Seven Screaming Dizbusters sú všetko svižné pecky, jedna lepšia ako druhá. Secret Treaties obsahuje osem perál, takže sa nedá vybrať zle. Subhuman, Harvester Of Eyes a M.E.262 potešia, ale asi by som bol ešte nadšenejší, keby zahrali Astronomy. Kapela bola vtedy tak namakaná, že si mohla dovoliť túto ultimátnu pecku nezahrať a nie je to mínus! Oba záverečné covery Maserati GT (I Ain’t Got You) a Born To Be Wild sú pre mňa troška prekvapivými voľbami. Nie sú zlé, ale ani z nich nie som úplne paf. Najmä hit od Steppenwolf dokázala kapela nahrať v štúdiu spôsobom, ktorý pred ňou i po nej nezopakoval nikto! Koncertná verzia je „iba“ klasická variácia na známu vec.

On Your Feet Or On Your Knees ma napĺňa radosťou, nemám preto veľmi nad čím váhať, má u mňa plnú päticu hviezd. Plus má dnes výročie, gratulujem!

» ostatní recenze alba Blue Öyster Cult - On Your Feet Or On Your Knees [2LP, live]
» popis a diskografie skupiny Blue Öyster Cult


Nucleus - Belladonna cover

Nucleus / Belladonna

hejkal | 4 stars | 2024-02-27 | #

Po troch albumoch britskej fusion veličiny Nucleus sa jej frontman, trubkár Ian Carr, dostal do ťažkej životnej situácie. Ochorel na zápal pľúc, nemal ani floka, keďže úspech jeho formácie u kritikov sa nepremietol do predajov, a tak musel dokonca predať aj svoje auto, aby prežil. To vyústilo do bodu, kedy rozpustil skupinu a zložil úplne novú sprievodnú kapelu, v ktorej sa pasoval do jediného lídra. A tak vznikol jeho prvý sólový album Belladonna.

Nucleus bola výnimočná kapela, jedna z prvých (a najlepších) fusion skupín v Británii. Ako sa vyjadril sám Carr, okrem Tony Williams‘ Lifetime (s Jackom Bruceom a Johnom McLaughlinom) prakticky nemali konkurenciu. Ozaj, viete, kto bol Ian Carr?

Carr (1933-2009) bol škótsky jazzman, hráč na trúbku, skladateľ a učiteľ. V šesťdesiatych rokoch hral v quintete Rendell-Carr, v rokoch 1963-1969 nahrali spolu päť albumov. Už vtedy bol vyhľadávaným hráčom, nuž hral napríklad s New Jazz Orchestra alebo s jamajským alto saxofonistom Joe Harriottom. V roku 1969 založil kapelu Nucleus, ktorá je pre mňa osobne asi najobľúbenejšia fusion skupina vôbec, Larry Coryell odpustí. Isto v tom zohráva úlohu aj fakt, že v nej spočiatku bubnoval John Marshall, jeden z mojich bubeníckych vzorov. Často ho prirovnávali k Milesovi Davisovi, ale to je asi daň za zvolený nástroj.

Album Belladonna nahral v júli 1972 a v zostave sa mihli zaujímavé osobnosti. Roy Babbington (basa) a Allan Holdsworth (gitara) sú dnes svetoznámi, obaja sa po tomto albume stali členmi Soft Machine (mimochodom, aj s Marshallom). Zostavu doplnil skvelý bubeník Clive Thacker, ktorý hral v 60. rokoch s Brianom Augerom & Trinity, pianista Dave Macrae a jediný člen Nucleusu – Brian Smith (saxofóny, bambusová flauta). Album produkoval bubeník Jon Hiseman a hosťovali na ňom dvaja hráči, Gordon Beck (klavír) a Trevor Tomkins (perkusie). Obal vytvoril Denise Valentine a zvukový inžinier Roger Wake dohliadal na nahrávanie v londýnskom štúdiu Phonogram Studios.

Dosť bolo faktov, poďme si spolu vypočuť samotný album. Šesť skladieb nie je veľa. Pri prvom počúvaním pred cca dvomi rokmi som absolútne netušil, čo čakať. Kúpil som si dvojcédečko od BGO, kde sa nachádza aj tretí album Ian Carr with Nucleus Solar Plexus (1971). O tom niekedy inokedy.

Psychedelický ruchový úvod titulnej skladby Belladonna sa pýši troška zlovestnou náladou, pritom ide skôr o tichú muziku, na nejaké prebudené decibely zabudnite! Až sa skladba rozbehne, je to klasika. Viac jazz ako rock, pritom solídne melodická inštrumentálna muzika, čo mne osobne vyhovuje, nie som priaznivec bezcieľnych zvukov na úkor melodiky. Pripravte sa na takmer štvrťhodinový zážitok. Inak je album skôr ospalý (Remadione), lenivý (Suspension), romantický (Summer Rain). Besnenie sa ozve iba zriedka (Mayday). Najviac sa mi páči ostrejšia záverečná pasáž v skladbe Remadione, kde si Holdsworth strihol klasicky rýchloprsté a náladou frivoľné gitarové sólo. A nemôžem vynechať ani najlepšiu „rockovú“ skladbu na albume, mierne do funky zaobalenú smršť Hector’s House s Holdsworthom pusteným z reťaze, ktorá je vyvrcholením celého albumu, čiže ho uzatvára.

Belladonna je prakticky všade radená do diskografie skupiny Nucleus, je tomu tak i tu, nuž dobre. Je jedno, či počúvate Nucleus, Iana Carra alebo Ian Carr & Nucleus, vždy máte istotu, že dostanete vynikajúcu jazzrockovú muziku. Ani tento zasnený album nie je výnimkou. Nie je veľmi známy, ale stojí za hriech. Pravda, ak ste priaznivcom jazzovej inštrumentálnej muziky.

P.S. Máme tu editovaný obal, namiesto Iana Carra je pod názvom albumu napísané – Nucleus. Chcel som to vymeniť, ale nefunguje výmena obrázkov, a tak to aspoň zmieňujem.

» ostatní recenze alba Nucleus - Belladonna
» popis a diskografie skupiny Nucleus


Bush - Bush cover

Bush / Bush

hejkal | 3 stars | 2024-02-20 | #

V kategórii funky hard rocku sa toho neurodilo toľko, aby sa prepracovala na nejaký významný trend, ostáva skôr anomáliou. Trapeze, Deep Purple pred rozpadom, James Gang, to sú asi najznámejšie príklady tohto trendu. Ale existovali aj iné zoskupenia, ktoré v hardrockovej muzike významnejšie koketovali s funky. Jednou z nich bola aj kanadská formácia Bush.

Ja k funky nijako zvlášť netiahnem, ba dokonca ho v čistej podobe neznášam a v bluesovej muzike trpím, keď znie. Musím sa však priznať, že v milovanom hard rocku som si funkoidné injekcie sem-tam aj obľúbil. Najviac v James Gang. A práve preto som si napokon zohnal aj album Bush z roka 1970, jediný dochovaný dôkaz, že keď sa z James Gangu porúčal Joe Walsh, rytmika Fox-Peters za neho vybrala logickú náhradu. V Bush totiž pôsobil ako gitarista Domenic Troiano, tak spevák Roy Kenner. Viem, na Slovensku (a v priľahlom okolí) som asi jediný, čo túto inkarnáciu kapely počúva a album Passin’ Thru dokonca zbožňuje, ale to je nepodstatné. Podstatná je muzika. Kým sa k nej dostanem, dovoľte mi ešte predstaviť zvyšok skupiny. Basák John Prakash bol celkom úspešný muzikant, hral s Parliament, nahrával s Funkadelic i Loe Reedom a napokon sa pridal k Aliceovi Cooperovi, aby s ním nahral Welcome To My Nightmare a vydržal s ním až do albumu Lace And Whiskey, pričom ho nájdete aj na albume DaDa (1983). Od roku 1979 hral v skupine The Lincolns a okrem toho nahrával s množstvom slávnych interpretov (napr. s Jamesom Brownom, Dr. Johnom alebo Mikeom Bloomfieldom). Aj bubeník Pentti „Whitey“ Glan hral s Aliceom Cooperom spolu s Prakashom, a stal sa z neho úspešný štúdiový hráč (spolupracoval s Lou Reedom, Johnom Kayom i so skupinou Klaatu).



Vráťme sa k muzike. A tá je v prípade Bush prekvapivo konzistentná. Nečakajte nejakú inštrumentálnu predvádzačku, v podstate ide len o „dobré“ pesničky. Už prvá skladba Back Stage Girl prináša esenciu toho, čím sa Bush prezentuje na celom albume. Chytľavý riff, funky rytmika a príjemná melodická vokálna linka, sólo je minimalistické, nemá žiadny samoúčelný tik. Z celej muziky sála pohoda. Niekedy je toho funky až priveľa (Got To Leave The City), ale v kontexte celého albumu som si zvykol. Už tradične sa v tejto muzike ozve i kúsok country nálady, napríklad v balade I Miss You. Najlepšia skladba je tá posledná, tvrdšia hardrocková pecka Drink Your Wine stojí za degustáciu! Obzvlášť, keď sa kapela konečne odviaže a gitarista si schuti zasóluje.

Štyri bonusové skladby núkajú pohľad na kapelu na pódiu, vystúpenie z The Bitter Endu v Los Angeles z 5. júna 1971 nie je zlé, sú tu tri skladby, ktoré neboli na albume, ale najväčší význam pre mňa aj tak má záverečná dvadsaťminútová predstavovačka Cross Country Man. Hudobníci si ju užívajú a ja s nimi.

Keď si chcem vypočuť príjemnú muziku bez akýchkoľvek „vyšších“ ambícií, album Bush je vynikajúca voľba. Teší ma o to viac, že je od James Gang takmer na nerozoznanie.

» ostatní recenze alba Bush - Bush
» popis a diskografie skupiny Bush


Mountain - Flowers Of Evil cover

Mountain / Flowers Of Evil

hejkal | 3 stars | 2024-02-18 | #

Deň pred Vianocami ukončil svoju životnú púť gitarista Leslie West. Velikán, ktorého hra patrí k najcennejším pokladom hardrockovej muziky. Aby som vzdal česť jeho pamiatke, zaumienil som si, že napíšem niečo o albume Flowers Of Evil, ktorý leží v tieni diskografie jeho domovskej kapely Mountain.

Westa (poťažmo Mountain) som vnímal odmalička. Môj otec ho miloval, či už s Mountain, sólovo alebo s kapelou West, Bruce & Laing. Priznávam, naočkoval ma tak, že som túto jeho obľubu zdedil a ide o doživotnú vakcínu. Keď sa v Británii rozpadli Cream, v USA ich rolu prevzali práve Mountain. Nie je to úplná náhoda, basgitarista Felix Pappalardi s Cream spolupracoval ako producent a aj „doma“ chcel mať niečo podobné. S Westom si padol do noty a mohlo sa ísť na vec – zapísať sa do dejín.

Mountain bola skupina, ktorej gro albumov tvorili koncertné kúsky. Počet bootlegov ide do desiatok a v 70. rokoch je z celkového počtu šiestich oficiálnych albumov koncertných presne polovica. Po prvých dvoch štúdiových albumoch (absolútnych klasikách hardrockového žánru) vyšlo kombinované dielo Flowers Of Evil. Prvá strana platne obsahovala päť skladieb nahratých v septembri 1971 v newyorskom štúdiu The Record Plant. Druhá zachytila skupinu v tom istom roku vo Fillmore East. Sitom prešla skoro polhodinová improvizovaná medley Dream Sequence a doplnil ju nesmrteľný hit Mississippi Queen. Celá platňa mala cca 50 minút, a preto patrila k tým, ktoré sa nezmestili na jednu stranu 90 minútovej kazety. To už dnešnej generácii nič nepovie, ale my, čo sme si nahrávali albumy na kazeťáku, vieme, akú galibu spôsobilo toto nešetrné napínanie asfaltu voči 45 minútovej strane pásky. Nahrať jednu skladbu na druhú stranu znamenalo kaziť si zážitok a stratiť celú jednu stranu kazety, pokým sa nenašiel nejaký kratší album. Ale ten nešlo vypočuť osve bez pretáčania...

Dosť bolo spomienok! Hudba Mountain sa vyznačuje nevšednou melodikou, na ktorú nedokázali nadviazať žiadni nasledovatelia (Pride And Passion). Leslie West mal nielen mamutiu postavu, ale aj medvení hlas a jeho hra na gitare sa vyznačovala tónom, ktorý by mohol hustotou súťažiť s osmiom. Toto má muzikant v ruke, žiadna technológia to plnohodnotne nenahradí. Štúdiová časť albumu núka klasickú zmes výborných hardrockových skladieb, pričom nechýba úsečná pecka Crossroader, stabilka vystúpení i bestofiek. Osobne mám vcelku problém s koncertnou stranou albumu. Dlhočizné medley Dream Sequence dáva veľký priestor Westovi, ktorý hrá často bez kapely a často skôr sprievody ako sóla, čo je také... troška zdĺhavé a akoby tam niečo chýbalo. Nechápte ma zle. Zachytiť koncertné jašenie tohto typu je super, akurát mám pocit, že je to tak troška vytrhnuté z kontextu a v priestore koncertného dvojalbumu by to vyznelo lepšie. Napokon, ďalšie dva albumy v diskografii kapely sú koncertné a Twin Peaks presne spĺňa to, čo je tu iba naznačené. Jasné, v medzičase sa skupina stila rozpadnúť a znovuzrodiť, ale to je vedľajšie.

Nechápte ma zle, je to dobrá muzika a ja si v nej doslova hoviem, ale objektívne sú prvé dva a nasledujúce tri albumy lepšie. Aj preto budem troška prísnejší pri celkovom verdikte. Tri hviezdy musia stačiť. Inak, album mám aktuálne vo verzii od BGO z roka 2018, a teda ide o dvojdiskové vydanie, na ktorom sa nachádza aj najlepší živák kapely vôbec – Live (The Road Goes Ever On). Vrelo odporúčam, Mountain sú velikáni hardrockovej muziky, svojskí, jedineční, neopakovateľní. Dnes už takúto muziku tvorí málokto. Leslie, škoda ťa!

» ostatní recenze alba Mountain - Flowers Of Evil
» popis a diskografie skupiny Mountain


Mountain - Climbing! cover

Mountain / Climbing!

hejkal | 5 stars | 2024-02-18 | #

Mountain šplhá s výkričníkom!

Debutový album americkej hardrockovej skupiny Mountain niesol výstižný názov Climbing! a vyšiel v najlepšom možnom čase, v roku 1970. Čo by sa mohlo pokaziť?

Správne, nič!

Hm, to asi nestačí, však? To by ste ma hnali svinským krokom, že som tento text odflákol! Dobre teda. Pozrime sa na album zblízka.

Pokiaľ ste o Mountain ešte nezavadili, tak sa mýlite. Zavadili. Pravda, ak pozeráte americkú televíznu a filmovú produkcia. Skladba Mississippi Queen sa pretŕčala vo viacerých. Pomáhala Stallonemu pri jeho debute v Expendables, mihla sa v Simpsonovcoch atď. Je to klasika a jedna z najznámejších vecí, ktoré vystrčili do popredia kravský zvonec. Ako sa neskôr vyjadril Leslie West, nebol to žiadny skladateľský zámer. Pappalardi pri nahrávaní jednoducho trval na tom, aby im to Laing v úvode odklepal, nuž ten to vzal cez cowbell a bolo. Niekedy sa legendy rodia bez ohľadu na podstatu.

Hit by sme mali, čo nás čaká ďalej? Keďže Felix Pappalardi produkoval diela velikánom Cream, zaradenie monumentálnej nádhery Theme For An Imaginary Western od Jacka Brucea neprekvapí. Je to nádherná vec, nedá sa pokaziť (techno dance hiphop ničitelia sa nepočítajú), nuž sa v nej schuti vyžívam. Je to skladba pre medvedie hlasy, ako Bruce, tak West alebo hoci Chris Farlowe (jeho verzia od Colosseum je najlepšia) to dávajú tak, že v našej „superstár“ by ju nemohol spievať nik. Ako sa hrá hard rock, názorne predvádza Never In My Life. To je taká šupa, že keby pristala na líci ľubovoľného siláka, tak po ňom neostane ani mastný fľak. Pustite si ju a potom skúste hoci čosi od Elánu. Ako vraví klasik vo vtipe o nápise pri vstupe do synagógy (ak si nesnímeš prikrývku z hlavy, akoby si cudzoložil) – skúsil som oboje, nedá sa porovnať. Veselšia verzia toho istého (Silver Paper) je vystriedaná podobnou smršťou venovanou Woodstocku – For Yasgur’s Farm.

Pamätáte si na debut Led Zeppelin? Album je rozseknutý zvláštnou indickou vsuvkou Black Mountain Side. Aj tu sa nachádza akustická gitarová inštrumentálka – To My Friend. A nasleduje ďalšia pomalá náladovka – The Laird. Akoby vypadla z albumu Wheels Of Fire, čomu napomáha aj „bruceovský“ spev Felixa Pappalardiho. Mohlo by sa zdať, že albumu dochádza dych, opak je pravdou. Kapela skrátka dokazuje, že zvláda presvedčivo ako burácať, tak krehko trilkovať. No, dosť bolo nehy! Poďme na rozkokošenú dvojkopákovú skladbu Sittin’ On A Rainbow. Má, ako množstvo ďalších skladieb na albume, ledva dve a pol minúty. Avšak, čo sa tam stihne odohrať, to je extáza! Mountain boli majstrami koncertných improvizácií, lenže na albumoch dokázali všetko podstatné vteperiť do prekvapivo krátkych skladieb. Dnes už toto umenie hádam ani neexistuje v živej podobe, musíme sa poň vybrať do hudobnej histórie. No a záverečná naliehavá bomba Boys In The Band? Tá je na tom podobne. Nádhera. Klávesák Steve Knight hrá len v niektorých skladbách, lenže jeho vklad do celkového vyznenia kapely je obrí.

Climbing! – takto nejako si predstavujem americkú odpoveď na anglickú herdrockovú vlnu z konca 60-tych rokov.

P.S. Bonusy síce núkajú dvojicu singlov (a teda štyri skladby z albumu), ale keby tu neboli, nič by sa nestalo.

» ostatní recenze alba Mountain - Climbing!
» popis a diskografie skupiny Mountain


West, Leslie - The Great Fatsby cover

West, Leslie / The Great Fatsby

hejkal | 4 stars | 2024-02-17 | #

Nedávno uplynuli tri roky, čo sme sa rozlúčili s Leslie Westom, úžasným gitaristom a spevákom, ktorého tvorbu so skupinami Mountain, West, Bruce & Laing i sólovo milujem. A tak mi dovoľte pripomenúť si jeho hudbu prostredníctvom albumu The Great Fatsby.  

Album sa na pultoch objavil v marci 1975 a v americkom rebríčku sa umiestnil na 168. mieste, čo nie je bohviečo, ale zasa, čo by za to dali iní, keby sa vôbec umiestnili. West nahral desať skladieb s viacerými kamarátmi a hudobníkmi, z ktorých menujem spoň klávesáka zo Spooky Tooth Garyho Wrighta. Samozrejme, za bicími nájdete Westovho parťáka Corkyho Lainga. Prekvapivá je účasť Micka Jaggera v skladbe High Roller. Nespieva, hrá na gitare!

Ide o Westov druhý sólový album, nahral ho po návrate z Británie (a rozpade skupiny West, Bruce & Laing). Evidentne nemal dosť materiálu na album, a tak nahral viacero cover verzií. Vlastne autorské skladby sú tu len štyri.

Hneď na úvod je tu spevná pohoda Don’t Burn Me, pôvodne od pesničkára Paula Kellyho. Westova farba tónu na gitare bola v tých časoch jedinečná a ja si ju užívam. Ešte viac ma však oslovuje jeho medvedí rev nahrádzajúci spev. Zaujímavé je flautové intro k tradicionálu House Of The Rising Sun. Táto skladba sa asi nedá pokaziť (samozrejme, nepochybujem, že sprzniť ju určite niekto dokáže, ale hádam si rozumieme). Spievaný duet s Danou Valery je skvelý, prekvapuje ma krátke saxofónové sólo. Skrátka, je to jedna z tých lepších verzií tejto klasiky.

Trojica autorských skladieb sa na nič nehrá, či už je to v podstate rokenrol High Roller alebo naliehavá balada I'm Gonna Love You Thru the Night kombinovaná so zadumanou inštrumentálkou E.S.P..

Priznám sa, že nerozumiem, čo ľudia vidia na nudnej stounovskej Honky Tonk Women, ale je fakt, že ju preberá hromada hudobníkov. West v nej aspoň hutne slajduje. Balada If I Still Had You neurazí, prekvapuje zaradenie príjemnej skladby Doctor Love z dielne Andyho Frasera a jeho skupiny Sharks. To je zaujímavá voľba na cover, netradičná, palec hore! Hardinova nádhera If I Were A Carpenter je skvostná a opäť tu máme duet s Valery. Záverečná skladba Little Bit Of Love je od Free, ide o ďalšiu zaujímavú voľbu a znova si užijeme i skvelý hlas juhoafrickej speváčky talianskeho pôvodu.

Mám pre Westa slabosť, a preto aj tomuto dobrému pesničkovému albumu prihodím jednu protekčnú hviezdu. Z tohto albumu sála dobrá nálada, tak verím, že sa prenesie aj na vás, keď sa rozhodnete si tento album pustiť.

» ostatní recenze alba West, Leslie - The Great Fatsby
» popis a diskografie skupiny West, Leslie


Madder Lake - Stillpoint cover

Madder Lake / Stillpoint

hejkal | 4 stars | 2024-02-16 | #

Poďme sa spolu pozrieť do austrálskej rockovej divočiny s debutovým albumom kapely Madder Lake nazvaným Stillpoint (1973).

Austrália je úžasný kontinent. Počet jedovatých druhov suchozemských i morských tvorov je úctyhodný. Pôvodné obyvateľstvo zdecimovali zástupy trestancov, ktorí ju pôvodne osídlili. Nečudo, že aj rocková muzika v 70. rokoch bola tvrdá, neústupčivá, priam nehostinná. A teda parádna.

Iste, Austrália by mohla byť kľúčovou prednášajúcou na konferencii zameranej na tému „Ako ponúknuť svetu to najmenej zaujímavé, čo doma máme“, a teda si s ich rockom ľudia spájajú kapely ako Easybeats, Midnight Oil alebo AC/DC, ale vďaka úsiliu labelu Aztec Music/Aztecs Records môžeme my, čo hľadáme naozajstnú kvalitu, spoznávať scénu, ktorá síce z domoviny málokedy vytiahla päty, ale stála naozaj za to!

Ku skupine Madder Lake som sa dostal náhodou. Niekoľko rokov som okolo nej krúžil v obchode, sem-tam sa na ňu zadíval, reku, musím si na nete zistiť, čo to je. Ale vždy som zabudol. Až som sa napokon dostal so okamihu, kedy sa spojili všetky priaznivé okolnosti (nič iné ma v regáloch nezaujalo) a ja som si jej prvé dva albumy kúpil.

Nebudem vás napínať, dobre som urobil!

Album nahrali za šesť dní a ponúkol sedem skladieb. Točia sa okolo mierne naproglého meditatívneho psychedelického i bluesového hard rocku. Klávesové a gitarové plochy v meditatívnom opare charakterizujú napríklad prvú skladbu Salmon Song. Skupina nehrá úplne zaraditeľným štýlom, skôr kombinuje rôzne rockové nálady, pričom nikdy neskĺzne do nejakej pompy, komplikovanej artovej inštrumentalizácie a pod. Nie, drží sa stále v mantineloch priamej rockovej muziky, niekedy až boogie-bluesovej (On My Way To Heaven, Listen To The Morning Sunshine). Silnú rolu má klavír, ktorý neváha dopĺňať aj zaujímavú melancholickú náladu niektorých skladieb, z ktorých sa mi najviac páči Helper. Kapela sa neštíti ani útokom na prvú signálnu (sixtiesovka Goodbye Lollipop), ale mne sa viac páčia tie naliehavé kúsky ako Song For Little Ernest alebo ostré hardrockové riffovice typu 12-lb. Toothbrush.

Aztec Music ponúka (už tradične) viacero bonusov. Béčka singlov – Bumper Bar Song a Country Blues dopĺňa jedno áčko – 12-lb. Toothbrush.

Kapela vystúpila aj na festivale v Sunbury, záznam skladieb Down The RIver a 12-lb. Toothbrush vyšiel na trojplatňovej kompilácii The Great Australian Rock Festival, Sunbury 1973 a nechýbajú ani na CD. Navyše, koncom roka 1973 vyšiel kompilačný sampler z koncertov v Garrisone – Garrison: The Final Blow Unit 1, na ktorom sa nachádzajú tri skladby od skupiny Madder Lake. Dve z nich, Bumper Bar Song a When Is A Mouse, sú tu prítomné tiež (tretia skladba je bonusom na druhom albume).

Za mňa iba toľko, že som rád, že mi tieto bonusovky dopĺňajú pohľad na muziku skupiny Madder Lake, ktorej debut Stillpoint je vynikajúci a pestrý. Pokiaľ ho nepoznáte, určite si ho niekedy vypočujte.

» ostatní recenze alba Madder Lake - Stillpoint
» popis a diskografie skupiny Madder Lake


Widowmaker - Widowmaker cover

Widowmaker / Widowmaker

hejkal | 4 stars | 2024-02-15 | #

V druhej polovici 70. rokov sa hľadačstvo, experimentovanie a fušovanie do klasickej hudby z hardrockovej muziky vytratilo. Ostala priamočiara, často gitarová, muzika s melodickými manierami vhodnými pre široké publikum. S výnimkou Rainbow prakticky nebola na scéne hardrocková úderka, ktorá by sa nesústredila na prvú signálnu. Napokon to nepomohlo, punk, disco a pod. zmietli celú niekdajšiu „progresívnu“ scénu a hard rock sa v podstate natívne prerodil do heavy metalu.

Napriek tomu boli skupiny ktoré aspoň spočiatku dokázali tento trend uchopiť tak, že si uchovali istú dávku ostrosti, ktorá sa nenápadne zarezávala do celého toho páčenia sa. Medzi ne radím aj Widowmaker. Povedzme si dnes čosi o jej debute.

Kapela bola svojho druhu superskupina, ale taká tá z wishu. Basák Bob Daisley sa ešte len rozkukával na britskej pôde, spevák Steve Ellis hral s Love Affair i vo svojej vlastnej formácii Ellis, ale povedzme si na rovinu, nebola to úplne svetoznáma kariéra. Rovnako gitarista Huw Lloyd-Langton z Hawkwindu patril skôr k tým undergroundovým hráčom. Paul Nichols síce bubnoval v Lindisfarne, ale kto si na túto kapelu dnes spomenie? Akurát gitarista Ariel Bender (vlastným menom Luther Grosvenor) sa mohol tváriť ako hviezda, predsa len hral v Spooky Tooth a najmä v úspešnej kapele Mott The Hoople.

Dôležitá je však muzika. A tá je živá. Priama ako cesta Slovenska do pekla, gitarový melodický hard rock bez väčších ambícií príjemne odsýpa a náznaky úplného komerčného pomätenia sú naozaj minimálne. Desať skladieb prefičí bez väčších problémov cez repráky do uší a ja si popri nich môžem pokojne hoci aj písať recenziu. Od sekaného riffu v Such A Shame je jasné, že sa nudiť nebudem. Kdesi som čítal, že Widowmaker bola prvá proto-hairmetalová skupina a pri spevných refrénoch a istej „sexy“ nálade (inak to opísať neviem) väčšiny skladieb rozumiem, prečo majú ľudia tento pocit.

Jedno je fakt, ťažko sa čosi vyzdvihuje. Či už je to jemne do country zaonačený slaďák Pin A Rose On Me, jeho semiakustické dvojča Leave The Kids Alone, glamová Running Free, tenkými vokálmi pretkaná Shine A Light On Me alebo hoci akustická barová halekačka Got A Dream, všetky skladby sú vlastne pohodové, bez takého toho momentu, ktorý by ma vytrhol z nirvány, že aha, to je čosi super! Platí však aj to, že nielen geniálnymi vecami sa človek živí, toto „obyčajné“ podhubie je v mojich ušiach minimálne rovnako dôležité. A hudba Widowmaker nemá žiadne výrazné nedostatky, čo je dnes už vzácne. Keby som mal niečo predsa len vyzdvihnúť, bola by to baladická smuténka Straight Faced Fighter. Presvedčila ma aj južarinou šmrncnutá bluesrockovica Ain’t Telling You Nothing a verím, že When I Met You mohol byť megahit aerosmithovského strihu.

Na odreagovanie je tento album vynikajúci, a tak prifarbím k trom hviezdam i štvrtú.

» ostatní recenze alba Widowmaker - Widowmaker
» popis a diskografie skupiny Widowmaker


Rainbow - Down to Earth cover

Rainbow / Down to Earth

hejkal | 3 stars | 2024-02-14 | #

Album Down To Earth (1979) definitívne oznámil svetu, že hard rock skončil. Písal sa rok 1979 a kapela prešla významnou zmenou. Od mikrofónu odišiel Ronnie James Dio (k Black Sabbath a neskôr na sólovú dráhu), nuž sa v skupine zjavil Graham Bonnet. Rovnako prišiel starý známy Roger Glover ako náhrada za Boba Daisleyho a Davida Stonea nahradil Don Airey. Dôležitejšie však je, čo sa porobilo s muzikou.

Koncom 70. rokov sa poslucháči nabažili kvalitnej muziky kombinujúcej hráčske schopnosti so skladateľskými výzvami a s rockovou dravosťou a chceli sa opäť iba prízemne zabávať. A keďže šoubiznis je hlavne biznis, trh prinútil muzikantov poprieť samých seba a podpísať sa pod diela, ktoré si na seba síce zarobili, ale nedotkol by som sa ich ani s metrovou palicou v kompletnej ochrannej kombinéze proti smrteľným vírusovým ochoreniam. Pravda, väčšina hardrockových veličín už bola v koncoch. Led Zeppelin rezignovane čakali na ranu osudu, Black Sabbath rozmýšľali nad tým, že by nebolo od veci stať sa nielen predkom, ale i zadkom metalu, osvedčené mená čoraz viac zjednodušovali svoj prejav a útočili na prvú signálnu (UFO, Scorpions, Thin Lizzy, AC/DC), nové tváre sa ani len nesnažili predstierať, že ide o niečo iné ako o prachy (Van Halen) a o tom, čo sa porobilo artrockerom, radšej ani nebudem písať. Úmyselne som nespomenul Uriah Heep, pretože tí spravili to isté, čo Rainbow. Skrátka išli s dobou. Ako?

Osem skladieb rezignovalo na komplexnú hardrockovú muziku z éry s Diom a vrhlo sa do náruče rádiového mainstreamu. Už chytľavá, ale zároveň strašne prvoplánová All Night Long ma varuje, že si nemám robiť veľké nádeje. Lenže, figu! Hneď druhá skladba Eyes Of The World je, povedal by som, dôstojný kúsok klasického hard rocku. Iste, ujačané vokály á la Uriah Heep by som oželel, ale to je detail. A ono to vlastne celkom príjemne odsýpa (No Time To Lose, Lost In Hollywood), sem-tam sa emócie dokonca zdajú hlbšie (Makin’ Love, Love’s No Friend), čiže som si na toto dielo evidentne zvykol. Na čo som si nezvykol, je mrzký spotrebný cover Since You Been Gone. Och, jak ja tieto prázdne nútené hity neznášam! Inak, práve Love’s No Friend je asi najlepšia skladba na albume. Posadený hutný melodický kúsok akoby žmurkal na poslucháča, že, aha, keby si nekupoval každú blbosť, mohol tento album znieť inak. Ale máš, čo si chcel, sterilný zvuk á la Danger Zone! Zabudnite na kvalitnú domácu kuchyňu, je doba fast foodov.

Album som mal prvýkrát požičaný v 90. rokoch a ani som si ho nenapálil. Pred niekoľkými rokmi som nevedel, čo od dobroty a kúpil som si ho, že mu dám ešte jednu šancu. A viete, čo, vlastne mi neprekáža. Ani napriek tej záplave kritiky z predchádzajúceho textu a dešpektu, ktorý k nemu chovám, mi vlastne až tak nevadí. Občas si ho vypočujem, keď mám chuť vypnúť. A aha! Kým som tento text dopísal, CD dohralo. Nuž, vypínam.

» ostatní recenze alba Rainbow - Down to Earth
» popis a diskografie skupiny Rainbow


Magnum - Escape From The Shadow Garden - Live 2014 cover

Magnum / Escape From The Shadow Garden - Live 2014

hejkal | 3 stars | 2024-02-12 | #

Po prekvapení, ktoré mi spôsobil stret s albumom The Monster Roars (2022), som sa rozhodol dať tejto skupine ešte jednu šancu. Dovtedy som ju poznal ako otroka 80’s soundu, a teda ako skupinu, ktorá ma nezaujímala.

Nakúpil som preto tri koncertné albumy, pretože moja skúsenosť s hudbou, ktorú nemusím, je, že naživo sa dokáže posunúť do počúvateľnej polohy. A tak sa v mojej zbierke nachádzajú albumy Live At The Symphony Hall (2019), Marauder (1980) a “Escape From The Shadow Garden“ Live 2014 (2015). A práve o poslednom menovanom vám teraz čosi poviem.

Zachytáva koncertné turné zjari 2014 na podporu predaja albumu Escape From The Shadow Garden (2014). V zostave sú Tony Clarkin (gitara), Bob Catley (spev), Al Barrow (basa), Mark Stanway (klávesy) a Harry James (bicie). Ide teda o stabilnú zostavu od roka 2001, kedy sa kapela po odmlke vrátila na scénu. Akurát bubeník Harry James sa v kapele objavoval na preskáčku (2002-2005, 2007-2017). Dnes je z tejto zostavy v skupine iba spevák Catley, keďže Clarkin zomrel na začiatku tohto roka.

Inými slovami, o zohratosti netreba pochybovať. Playlist núka dvanásť skladieb zo šiestich albumov, čo nie je veľa. Napokon, kapela ich vtedy mala na konte už asi dvadsaťšesť (osemnásť štúdioviek). Väčšina z nich je z posledných troch albumov, Escape From The Shadow Garden (tri kúsky), On The 13th Day (2013, dve skladby) a The Visitations (2011, dve skladby). Doplnila ich trojica skladieb z albumu On A Storyteller's Night (1985), jedna vec z albumu Vigilante (1986) a titulná skladba z debutu Kingdom Of Madness (1978).

Dosť bolo suchých faktov, poďme si splniť mokré poslucháčske sny!

Hneď na úvod mi je jasné, že sound je veľmi dobrý, mimochodom, práve preto som si zvolil živáky po roku 2010, snímanie koncertov je dnes inde ako napríklad v 60. rokoch. Čo je dôležitejšie, klávesové intro skladby Live ‘til You Die naznačuje, že zvuk z 80. rokov patrí ku štýlu tohto zoskupenia a „se sťim smiř“. Odhliadnuc od klávesov je prezentovaná muzika melodická, hutná, príjemne chytľavá. Naliehavé baladické hymny á la Freedom Day alebo Unwritten Sacrifice sú silnou stránkou kapely. Viaceré dokonca majú symfonický nádych (Dance Of The Black Tattoo). Ako celok sú skladby zvolené vhodne, myslím si, že v tých časoch by som si takýto koncert naživo určite vychutnal.

Úprimne sa priznám, že ma hudba baví, ale nejako zvlášť som jej zatiaľ neprepadol. “Escape From The Shadow Garden“ Live 2014 je dobrý koncert, prináša melodický rockový virvar vhodný na kulisové počúvanie.

» ostatní recenze alba Magnum - Escape From The Shadow Garden - Live 2014
» popis a diskografie skupiny Magnum


Jethro Tull - The Best Of cover

Jethro Tull / The Best Of

hejkal | 5 stars | 2024-02-10 | #

V polovici 90. rokov som definitívne prepadol úzkou dierou do krajiny zázrakov rockovej muziky z prelomu 60. 70. rokov. Jedným z iniciátorov mojej púte bola skupina Jethro Tull.

Otec mal na kazete nahrané albumy ako Benefit, Aqualung alebo Thick As A Brick, najmä ten prvý ma opantal. Keď som sa rozhodol budovať si zbierku cédečiek, albumy Benefit a Aqualung boli medzi prvými v mojich mojich akvizíciách. Od kamaráta som si krátko nato požičal dvojdiskový výber The Best Of, ktorý vydala firma Chrysalis v roku 1993. Samozrejme, okamžite som si ho napálil a počúval ho do omrzenia. Dnes už vlastním takmer všetko, čo kapela vydala, nuž by sa zdalo, že tento výber je zbytočnosť. Ale nie je!

Predstavte si moje prekvapenie, keď som ho nedávno objavil na pulte v Roxy. Dávno vypredaná položka vo mne okamžite vzbudila príjemné spomienky a konečne, po tridsiatich rokoch, mám v zbierke originálne vydanie!

Oba disky poznám naspamäť, počúvať ich je pre mňa slasť. Zvuk je krásne mäkký, neprebudený, skrátka, verný svojmu pôvodnému zneniu z platní. Prierez kariérou od roka 1968 do roka 1991 obsahuje všetko podstatné v zmysle „best of“ skladieb určených na identifikovanie rozmanitých tvárí Jethro Tull. Ani oskarový herec z druhu chamaeleo calyptratus sa na výrazové prostriedky kapely nechytá! Pokiaľ sa chcete zoznámiť s tvorbou skupiny a získať rýchly prehľad o jej jednotlivých podobách v priebehu času, je to priam ideálna kompilácia. Neviem, čo by som ešte dodal. Pri počúvaní tohto výberu som šťastný.

Podľa mňa je to najlepšia výberovka od Jethro Tull, aká kedy vyšla. Za mňa je to plný počet hviezd pre hviezdnu muziku. Ktovie, čo by zo mňa vyrástlo, keby mi tento výber nerobil spoločnosť v čase formovania môjho hudobného vkusu.

» ostatní recenze alba Jethro Tull - The Best Of
» popis a diskografie skupiny Jethro Tull


Ange - Le Cimetière des Arlequins cover

Ange / Le Cimetière des Arlequins

hejkal | 5 stars | 2024-02-09 | #

Druhý album francúzskej artrockovej skupiny Ange - Le cimetière des arlequins (1973) som dlho zháňal a konečne sa mi ho po rokoch podarilo zaradiť do zbierky.

Francúzsku scénu prakticky nepočúvam. Dom mám pár jednotlivých titulov, ale celkovo mám z vtedajšej scény zo 70. rokov dojem skôr avantgardných sklonov než riadneho rocku. Je možné, že sa mýlim a kdesi na mňa číhajú celé zástupy skvelej muziky, zatiaľ som však zdatný vo vyhýbaní sa roly obete. Doma sme nič nemali a ani počas môjho aktívneho budovania zbierky sa mi do nej francúzska scéna veľmi netlačila.

Každopádne Ange patrí k tým formáciám, ktoré ma chytili na prvé vypočutie (album Par les fils de Mandrin z roka 1976) a odvtedy som jej zanieteným fanúšikom. Prečo?

Atmosféra plná vybičovaných emócií a podmanivých melódií na mňa zaberá. Osem skladieb na tomto albume je oslavou teatrálneho vokálneho prejavu a najmä ódou na organ. Hudba je to teatrálna, čo môže znieť ako klišé, ale tu je to vlastne verný popis reality. Texty sú vo francúzštine, z ktorej neovládam prakticky nič, a tak mám z hudby zhruba rovnaký dojem ako z talianskeho progresívneho rocku. Je to čosi cudzie, ale zvykol som si. Niekedy mám pocit, že hudba stelesňuje nervozitu (Aujourd'hui c'est la fête chez l'apprenti sorcier), schizofréniu (Bivouac final) prípadne melanchóliu (La route aux cyprès). Korunu tomu všetkému nasadí záverečná, ale vlastne titulná, skladba Le cimetière des arlequins. V dobrom.

Osobne som prepadol kúzlu muziky Ange priam nekriticky. Neviem jej asi priznať taký kredit, aký by si zaslúžila. Budem sa preto držať pri zemi a udelím albumu iba päť hviezd. Je ich tam však ďaleko viac, skrytých za horizontom. Úžasná muzika!

» ostatní recenze alba Ange - Le Cimetière des Arlequins
» popis a diskografie skupiny Ange


Molly Hatchet - Beatin' the Odds cover

Molly Hatchet / Beatin' the Odds

hejkal | 4 stars | 2024-02-09 | #

Molly Hatchet vyzýva šťastenu

Beatin’ The Odds, tretí album južanských klasikov Molly Hatchet, vyšiel v roku 1980 a predstavil svetu nového speváka Jimmyho Farrara.

S Molly Hatchet som sa zrazil niekedy okolo roka 1997, kedy sa k nám na videokazete dostal koncert z Rockpalastu, kde kapela hrala neskutočne a zaujali ma dva songy, a síce Devil’s Canyon a The Journey. Najmä tá druhá ma opantala a s bratom sme si povedali, že album s touto skladbou musíme mať! Návšteva predajne Bonton v Bratislave pod Michalskou bránou núkala akurát album Flirtin’ With Disaster a výberovku Greatest Hits, ktorá obsahovala dve nikde inde nedostupné skladby s vtedy novým gitaristom Ingramom. A hoci som nikde nevidel moje dve favorizované skladby, obe cédečká som si kúpil. Lynyrdov sme už vtedy mali celkom zmáknutých, ale túto pokračovateľku ich odkazu sme chceli mať čo najrýchlejšie dohnanú. V predpotopnom internete sme zistili, že to, po čom túžime, sa nazýva Devil’s Canyon, a tak sme naškrabali všetky úspory a dielo si objednali spolu s novinkou Lynyrd Skynyrd Twenty. A potom to už išlo nezastaviteľne. Debut, Silent Reign Of Heroes, dokonca som vtedy v Bontone počúval aj Deed Is Gone, cez slúchadlá. V tých časoch to niektoré obchody umožňovali, vypočuť si album pred kúpou. Ale tento album bol pre mňa príliš 80’s. Dnes mám od kapely takmer všetko, s výnimkou posledného menovaného diela a chýba mi aj Lightning Strikes Twice. Veľmi dlho som ho obchádzal, až zmizlo z pultov. Nie, že by som bez neho nevedel žiť, ale ak sa niekedy v mojej blízkosti objaví, určite si doplním zbierku.

Cesta k tomuto dielu mi trvala veľmi dlho. Nepočítam počúvanie z internetu, ale zohnať originálny album sa mi nedarilo. Netvrdím, že som sa nejako veľmi snažil, predsa len ma nemrzí, ak mi hudba z 80. rokov nezíza z poličky. Napokon som zvolil vďačnú cestu k lacnému riešeniu. Prvých päť albumov kapely v jednom papierovom vydaní v rámci série Original Album Classics. Redundancia diel v zbierke ma nemrzí, lebo sa vošli do ceny jedného albumu, no a ani nezaberajú veľa miesta. Čo sa týka obalu, musím sa priznať, že Frank Frazetta je jedným z mojich najobľúbenejších komiksových obálkarov a jeho Conan Dobyvateľ je fakt skvostný.

Tridsaťdva minúť, štyridsaťtri sekúnd, také krátke je trvanie deviatich skladieb na albume. Našťastie, Južania sú spiatočnícki tradiční a trvá im dlho, kým sa prispôsobia nejakým novotám, nuž muzika znie stále prirodzene a „netrendy“. Titulná Beatin’ The Odds je jedným slovom úžasná. Nečudo, že aj po návrate pôvodného speváka ju kapela stále hrala na koncertoch a tento stav pretrval dodnes. V podobnom duchu odsýpa aj Double Talker, až je škoda, že dnes je táto skladba zabudnutá. Veľmi dobre sa počúva aj prívetivá južarina The Rambler. Vlastne to platí pre celý album. Rezko preluduje Sailor, ale na vrchole stojí južanská hymnická vec Dead And Gone, v ktorej počuť nepriznané vokalistky.

Few And Far Between je klasická hatchetovská boogie záležitosť. Nič americkejšie, než Credence Clearwater Revival neexistuje, nuž nečudo, že kapela zvolila svoj jediný cover práve od Fogertyho a spol. Penthause Pauper z Bayou Country nepatrí k slávnym hitom, ale je to zaujímavá skladba. Vždy som rád, keď kapela zvolí niečo netradičné, keď už pristupuje ku coverom. Záver albumu už nikam neodbočí, odslajduje si južanské boogie Get Her Back a všetko uzavrie nasrdená záležitosť Poison Pen.

Jimmy Farrar celý život spieval ako o dušu a srdce mu zlyhalo 29. októbra 2018. Mal šesťdesiat sedem rokov. Lepší odkaz po sebe zanechať nemohol, Beatin’ The Odds je vynikajúca južanská záležitosť a mám ju rád.

» ostatní recenze alba Molly Hatchet - Beatin' the Odds
» popis a diskografie skupiny Molly Hatchet


Capaldi, Jim - Whale Meat Again cover

Capaldi, Jim / Whale Meat Again

hejkal | 4 stars | 2024-02-06 | #

Bubeníci, ktorí skončili za mikrofónom, sú v populárnej hudbe prítomní odnepamäti. Všetci poznajú Phila Collinsa, ktorý si spočítal, že speváci zarábajú viac. Robert Wyatt zasa nemal na výber. Na jednom večierku vypadol z okna a ochrnul. No a potom je tu Jim Capaldi, bubeník Traffic, ktorý si prešiel od nevšedného rocku cez všetky populárne štýly vrátane diska a späť. S jeho sólovou tvorbou som sa zoznámil prostredníctvom jeho druhého albumu Whale Meat Again (1974).

K albumu som sa dostal náhodou koncom 90. rokov, kedy mi ho požičal jeden kamarát a ja som si ho napálil. Dnes vlastním CD od Esoteric Recordings s jedným bonusom. Dielo má pre mňa zvláštnu atmosféru. Nie je okázalo nabúchané, skôr je to vejár obyčajných skladieb, ktoré sa veľmi dobre počúvajú a ich sila je v nenápadnosti. Capaldi na ňom použil zmes štúdiových hráčov (ktorí mu zväčša  hrali už na debute Oh How We Danced, čím dosiahol zdanie, že má stabilnú skupinu. Samozrejme, vypomáha mu plejáda kamarátov, či už z Traffic alebo z Free. Skrátka, muzikanti, ktorí sa nachádzajú na nahrávkach spoločnosti Island.

Kým sa pustím do jednotlivých skladieb, poznamenám ešte, že sa mi páči tá fonetická viacrozmernosť názvu albumu. Z opätovného veľrybieho mäsa je možné variovať kadečo, we’ll meet again (opäť sa stretneme), well meet again (dobre, stretneme sa), well meat again (dobre, opäť mäso) atď.

Album začína pokojne. It’s Alright má nevtieravú, ale pritom chytľavú náladu, v rádiách by sa vynímala. Titulná skladba Whale Meat Again ukazuje, že Capaldi vie enviromentálne odkazy obaliť do riadne hutného bluesrockového posolstva. To Yellow Sun sa túla americkými prériami s gustom človeka, ktorý sa nikam nenáhli a nostalgicky si užíva doby, kedy sa nemuselo všade ponáhľať. I’ve Got So Much Lovin’ je taká obyčajná skladba v rýchlejšom tempe, vokalistky jej dodávajú zdanie naliehavosti a počas saxofónového sóla je to až neskrývane pozitívna záležitosť. Skvelá vec je soulovo precítená skladba Low Rider, ešte aj ten funky clavinet sa do nej hodí. Predovšetkým však pritvrdila, čo mi vyhovuje. My Brother je už tradične melodicky vďačná pesnička, pekne graduje. Záverečný slaďák Summer Is Fading sa obíde bez dychovej sekcie, zato perkusie počuť odvšadial. Je to vynikajúca skladba, ktorá sa v pravú chvíľu (c)hutne rozbehne a zakončuje ju krátka coda We’ll Meet Again, na platni pôvodne nepriznaná. Na mojom CD je jeden bonus, singlová skladba Tricky Dicky Rides Again, ktorá je veselá, skočná a na gitaru na nej hrá Paul Kossoff.

Z nejakého dôvodu, ktorý neviem presne pomenovať, mi tento album nesmierne sedí. Keď si chcem oddýchnuť od hektického dennodenného kolobehu života, dáva mi všetko, čo k relaxovaniu potrebujem. Na to, že by sa dal celý prehrať v rádiu, je pozoruhodne neprvoplánový. Výborné dielo, odporúčam najmä tým, ktorých odrádza priveľmi ostrá muzika.

» ostatní recenze alba Capaldi, Jim - Whale Meat Again
» popis a diskografie skupiny Capaldi, Jim


Canned Heat - Live At Topanga Corral cover

Canned Heat / Live At Topanga Corral

hejkal | 4 stars | 2024-02-05 | #

Už dlho sa hotujem napísať čosi aj o americkej boogie legende Canned Heat. Dnes som tento rest konečne dohnal, nuž mi dovoľte pripomenúť si koncertný album Live At Topanga Corral (1970).

Šesť skladieb zaznelo v Kaleidoscope Clube v Los Angeles v roku 1969. Problém bol, že kapela mala kontrakt s Liberty Records a vydavateľ nechcel vydať koncertný album. A tak mu manažér Skip Taylor nakecal, že ide o staré nahrávky z Topanga Corralu zo 66. a 67. roku. V skutočnosti zaplatil Wand Records, aby nahrali vystúpenie v Kaleidoscope a to následne vyšlo na tej istej značke pod názvom Live At Topanga Corral.

Ide o album, ktorý od kapely poznám najlepšie. Môj otec mal doma LP, pamätám si, že ma zaujal obal, na skalách sedia divní zarastení trampi, kovboji, čosi také. Neviem, ako inde, ale u nás doma sa Canned Heat tešili priam náboženskému uctievaniu. Priznám sa, že ako dieťa ma táto hudba až tak nebrala, to sa zmenilo až v puberte. Ale, ako sa vraví, lepšie neskôr ako nikdy.

Bullfrog Blues je typická bluesová smršť, aká znie najpresvedčivejšie iba od rodených Američanov. Je to jediná autorská skladba (aj keď som kdesi čítal, že bola inšpirovaná čímsi dávnym, to je blues). Sweet Sixteen je nesmierne pomalé blues od B.B. Kinga plné precítených gitarových sól, ako sa na správnu bluesovú muziku patrí. Swingujúca I’d Rather Be A Devil je síce najkratšia skladba na albume, ale azda najlepšia. Predstavovať komukoľvek, kto má rád blues, skladbu Dust My Broom isto netreba. Slajdová klasika, riff, ktorý sa dodnes „pajcuje“ vo veľkom.  Aj aj som ju hral s viacerými kapelami. Kolísavá harmoniková pecka Wish You Would musela spôsobovať Mayallovi orgazmus. Ono, nečudo, že v tom období Mayall žil v USA a s niektorými členmi Canned Heat nahrával aj albumy (za všetky menujem výnimočný USA Union). Záverečné pomalé blues When Things Go Wrong je jedným slovom skvelé.

Klasická zostava Bob Hite (spev), Alan Wilson (slide gitara, spev, harmonika), Henry Vestine (gitara), Larry Taylor (basa) a Fito de la Parra (bicie) je parádne zohraná, drsnejšia ako šmirgeľ so zrnitosťou 80 UK. Na rozdiel od typického boogie sa predstavuje ako bluesová partia a ide jej to náramne!

Britská biela bluesová vlna bola populárna aj u nás, ale musím uznať, že nikdy nepomenovaná americká biela bluesová vlna bola azda ešte lepšia. Každopádne bola troška iná, zemitejšia. Dôkazom je tento parádny živák. Mám ho rád.

» ostatní recenze alba Canned Heat - Live At Topanga Corral
» popis a diskografie skupiny Canned Heat


Alice Cooper - The Definitive Alice Cooper cover

Alice Cooper / The Definitive Alice Cooper

hejkal | 3 stars | 2024-01-24 | #

Alice Cooper je synonymom pre divadelnú rockovú šou. Nikdy som jeho manierom priveľmi neprepadol, ale občas si ho rád vypočujem.

Náš prvý kontakt prebehol niekedy ďaleko v minulosti, otec mal nahratý „beatclub-like“ klip Under My Wheels. Zaujal ma príbehom, ako si bubeník Neal Smith volával s Keithom Moonom s The Who a súťažili o to, kto bude mať väčšiu bubenícku súpravu. Hneď, ako jeden doplnil napríklad prechoďák, druhý musel hneď dokúpiť dva! Netuším, či je to pravda, odkiaľ sa to vzalo, ale mám ten príbeh rád.

V 90. rokoch som zachytil Poison, skladbu síce nechutne komerčnú, ale zato zvláštne podmanivú. Najmä ma bavil záverečný duet gitarového sóla a spevu, čo je fór, ktorý ma azda nikdy neomrzí.

Časom nasledovali ďalšie letmé kontakty, tu video záznam koncertu Welcome To My Nightmare, tam požičaná výberovka The Greatest Hits (1974) a ešte nejaká, čo si ani nepamätám. Každopádne ma tá jeho prvotná tvorba (teraz nepočítam prvé dva albumy) v rozsahu „bestofky“ oslovila natoľko, že som sa časom porozhliadol po obchodoch a zabral jednodiskový výber The Definitive Alice Cooper. Zavážilo najmä to, že až na dve skladby obsahuje celú starú „greatesthitovicu“.

Muzika je to svojská. Ako bolo na prelome 60. a 70. rokov dobrým zvykom, bola natoľko špecifická, že mala jasne rozpoznateľný punc originality. Keďže Alice Cooper (kapela i frontman) ohromoval najmä vizuálnou pódiovou šou zahľadenou do hororu, akosi sa pod tým teatrálnym nánosom pozabudlo, že ide aj o pomerne zručnú rockovú muziku. Psychedélia, hard rock, sem tam čosi ďalšieho, má to niečo do seba.

Tento výber začína jednou z najikonickejších „cooperovských“ skladieb I’m Eighteen. Tú mám dodnes z jeho tvorby asi najradšej. Vo všeobecnosti sa výber sústreďuje na úspešné songy z obdobia rokov 1971-1978 a doplnili ich dva megahity z prelomu 80. a 90. rokov z albumov Trash a Hey Stoopid.  

Spomínať nesmrteľné klasiky typu School’s Out (čo je skladba obľúbená všetkými študentmi vrátane mojich dcér) alebo Welcome To My Nightmare asi netreba. Čo ma však na tomto výbere potešilo maximálne, je osemminútová brutálna skladba Halo Of Flies.

Booklet obsahuje krátke sprievodné slovo, komentáre ku každej skladbe, ktoré nám až na jednu výnimku pripravil sám Alice Cooper. Údaje o skladbách sú samozrejmosťou, zostavy však uviedli zjednodušene, skrátka tam dali len prvú so Smithom.

Pokiaľ sa chcete zoznámiť s najväčšími hitmi Alice Coopera, je to dobrý výber. Pravda, ak by ste chceli poznať aj obdobie z 80. rokov, prípadne tvorbu z 90. rokov, veľmi vám nepomôže. Mne stačí.

P.S. Ozaj, Alice Cooper na albume The Last Temptation (nie je tu zastúpený ani jednou skladbou) spolupracoval s komiksovou elitou, menovite šlo o duo Neil Gaiman – Dave McKean. Prvý mu písal príbeh, druhý navrhol obal. A príbeh vyšiel aj vo forme zaujímavého komiksu, ktorý dokonca existuje v českej mutácii.

» ostatní recenze alba Alice Cooper - The Definitive Alice Cooper
» popis a diskografie skupiny Alice Cooper


starší »

Copyright © easyaspie.cz Created in 0.1497 s.