Profil uživatele hejkal
Recenze:
Megaton / Megaton
| 2024-10-16 | Megaton, album rovnomennej nemeckej skupiny, patrí k tým dielam, o ktorých básnia a snia mnohí rockoví archeológovia. Kúpil som si ho zhruba v dobe, keď som objavil stránky Progboardu. Zvláštne, že tu až donedávna nemal profil.
Chápem, že pred pätnástimi rokmi nebolo ľahké o ňom čokoľvek napísať, ešte ani len zostavu nikto na internete nepoznal. Doba sa, našťastie, zmenila a ja o tomto zabudnutom hardrockovom kúsku môžem konečne čosi napísať.
Album z roka 1971 bol typickým štúdiovým projektom, na ktorom sa zišli rôzni štúdioví hudobníci a azda kvôli právam svoju totožnosť utajili. V Nemecku sa to dialo pravidelne. Spomeňme si na azda najznámejší prípad – spojenie Kena Henskelyho a kapely Virus v projekte Weed. Megaton bol projekt Lesa Humphriesa, využil dvoch Britov (speváka Jimmyho Bilsburyho a bubeníka Barryho Reevesa) a dvoch štúdiových harcovníkov z Lucifer’s Friend (basáka Bennyho Bendorfa a gitaristu Petra Hessleina), aby spáchal desať rezkých hardrockových skladieb.
Materiál je priam rádiovo priaznivý, žiadna skladba nepresiahne päť minút a aj tie štyri minúty dosiahnu len dve. Jednoduché gitarové vypaľovačky s chripľavým spevákom za mikrofónom ma bavia v miere, ktorú obvykle dosahujem iba pri srdcových záležitostiach. V dobách, kedy som sa snažil vstrebať čo najviac neznámych kapiel zo 70. rokov a osobitne nemeckú scénu, ktorá bola pre môjho otca niečo ako voľná vstupenka do sveta za Železnou oponou, ma Megaton zaujal na prvé vypočutie a už mu to ostalo.
Skladby nehýria originalitou, taká Niagara je sťaby Whole Lotta Love. Kto má rád glam, ten si tu tiež nájde to svoje (Out Of Your Own Little World). No a čo by to bolo za hard rock bez bluesového shuffle? Woman I’m Gonna Make You Mine by tu veru chýbala! Osobne sa mi najviac páči spevná temnota Wanna Be A Hero, temná záležitosť Fairy Tale Song, a ani hypnotická pecka Man In An Aeroplane nie je na zahodenie.
Čo mi, naopak, prekáža, sú perkusie v skladbe Carry It On To The End. Tieto plážové reminiscincie na Karibik nemusím. Našťastie je to len jediná výnimka spomedzi parádnych vypaľovačiek.
Vynikajúci priamočiary gitarový hardrock z počiatku 70. rokov, ako by som mohol nemať rád Megaton? Jasné, že je to skvelá záležitosť, však ju vyskúšajte!
» ostatní recenze alba Megaton - Megaton
» popis a diskografie skupiny Megaton
Deep Purple / = 1
| 2024-10-04 | Deep Purple, synonymum presluhovania, sa oklepali z odchodu gitaristu Stevea Moresa a pred nedávnom vydali ďalší štúdiový album s podivným názvom =1. Aký je?
Prekvapivo lepší, ako som podvedome čakal. Kapela je z väčšej časti vyskladaná z členov najslávnejšej éry, čo je rozhodne plus. Nová posila, írsky gitarista Simon McBride, hrával s Donom Aireym, takže jeho voľba azda až tak neprekvapí. Je rozhodne technicky disponovaný a hrať vie. Avšak, doteraz bola na tomto poste vždy výrazná, ba až geniálna, osobnosť. Preto som bol zvedavý, ako si poradí s odkazom legiend.
Z nabúchaných rockových vypaľovačiek (A Bit On The Side, Now You’re Talkin’) počuť, že kapela našla cestu od podpriemeru k priemeru. Čo je vlastne plus. Trinásť skladieb sa počúva dobre. Nič nenarúša rutinu, ale po predchádzajúcich dvoch zmaroch je to fajn. Odchod Morsea vlial trocha vitality do tuctových odrhovačiek. No, tuctových je možno prisilné slovo, je to skôr očakávaný set obyčajných a prívetivých skladieb (Show Me, Sharp Shooter). Singlovky fungujú (Portable Door, Lazy Sod), skvelo zapadnú aj pomerne vzácne nežnejšie veci (If I Were You, I’ll Catch You). Záverečná košatá Bleeding Obvious má ako jediná ambíciu prísť s nejakou solídnejšou výstavbou, čo z nej robí najlepšiu skladbu albumu.
Napriek niekoľkým kritickým úvahám v predchádzajúcich odstavcoch u mňa pri počúvaní prevládajú pozitívne pocity. Som rád, že sa za Párplov opäť nemusím hanbiť. A malé bezvýznamné plus udeľujem minimalistickému obalu.
» ostatní recenze alba Deep Purple - = 1
» popis a diskografie skupiny Deep Purple
Uriah Heep / Living The Dream
Zo všetkých hardrockových veteránov si práve Uriah Heep udržuje aj v súčasnosti formu, ktorá znesie tie najvyššie nároky. V roku 2018 to potvrdil album Living The Dream.
Myslím si, že album je dobrý. V rámci celej tvorby patrí k tým slušným. V prípade, že by som ho posudzoval v medziach doby vzniku, tak je vynikajúci. To hovorím rovno na úvod, aby bolo jasno.
Hudba je to klasická. Hardrocková, gitarovo-klávesové hradby, hutná rytmika a nad tým solídny spevák, čo viac si od podobnej muziky priať? Originalitu? Novotu? To sú isto príjemné bonusy, ale ruku na srdce, podstatné je, aby to dobre znelo a poslucháč (a teda ja) sa bavil. A to desať skladieb zvláda solídne. Energia je až neuveriteľná, vzhľadom na vek muzikantov. Melodické polevy nad ostrým základom mi chutia, musím povedať, že kapelu som pri turné k tomuto albumu videl aj naživo a skladby fungovali aj v kombinácii so starými peckami.
Nechce sa mi písať o jednotlivých skladbách, všetky sa mi počúvajú s ľahkosťou hélia a dopadom osmia. Keď album vyšiel, bral som ho ako ďalší z radu. A bol to veru solídny rad, žiadna hlušina. Každý refrén si človek vie zaspievať so skupinou už po prvom vypočutí. Dnes ho radím k tomu lepšiemu, čo kapela v novodobých dejinách vytvorila. Keďže pre mňa platí, že kapela vydáva výborné albumy na striedačku s tými menej podarenými, tak je tento kúsok na vrchu sínusoidy medzi dielami Outsider a Chaos & Colour. Keby som predsa len musel vybrať tú najlepšiu skladbu, bola by to majestátna It’s All Been Said. To je definícia Uriah Heep pre nové tisícročie.
Living The Dream je album do pohody. Hard rock v ňom získal ďalší zárez do žulovej dosky zvanej skvelá muzika.
» ostatní recenze alba Uriah Heep - Living The Dream
» popis a diskografie skupiny Uriah Heep
Molly Hatchet / Take No Prisoners
V roku 1981 vydala južanská legenda Molly Hatchet svoj štvrtý album Take No Prisoners, ktorý ostáva v tieni predchádzajúcich aj nasledujúcich titulov. A možno je to škoda, pretože nie je vôbec zlý.
Obal je síce klasicky fantazijný, ale oproti Frazettovi je Vallejo nič moc. Ide o posledný album, na ktorom spieva Jimmy Farrar. A aká je to hudba?
Niekoľko svižných nakladačiek patrí k tomu najlepšiemu, čo album núka. Najlepšia je bezpochyby Bloody Reunion. Nečudo, že ju kapela hráva dodnes. Ale dobre znejú j veci ako Loss Of Control, All Mine alebo Don’t Mess Around, ktoré dnes pozná málokto.
Zaradenie speváckeho duetu Farrara s Joyce „Baby Jean“ Kennedy do Respect Me In The Morning je prekvapivé a osobne si hovorím – načo. Podobne ako rokenrol Long Tall Sally, ktorý síce znie skoro ako od Cactusu, ale asi by mi tu nechýbal.
Za mňa mi na albume nesedí dychová sekcia Tower Of Power, ktorá ma v južarine Lady Luck skôr irituje ako teší. Inak sa tu stále južansky „boogieuje“ a je jedno, či sa to volá Power Play, Don’t Leave Me Lonely alebo Dead Giveaway.
Take No Prisoners je dobrý, miestami veľmi dobrý album, ktorý zráža istá nekonzistentnosť, hlavne pri doplnení soundu o cudzorodé elementy (dychy, speváčka), ktoré sa nevydarili. Ale aj tak si toto dielo hocikedy rád vypočujem. A vy?
» ostatní recenze alba Molly Hatchet - Take No Prisoners
» popis a diskografie skupiny Molly Hatchet
Birth Control / Plastic people
Birth Control patrí k najvýznamnejším kapelám, ktoré na danom území pôsobili v prvej polovici 70. rokov. Sú pre mňa stelesnením svetového hard rocku. Ale neostali len pri ňom. Prvou lastovičkou meniacej sa paradigmy bol album Plastic People z roka 1975, o ktorom si dnes niečo povieme.
V prvom rade ho nahrala zostava, ktorá spolu pôsobila už na albume Rebirth z roka 1973, kde s nimi ešte hral aj gitarista Dirk Steffens. Bez neho potom zaznamenali svoje turné na koncertnom dvojalbume Live (1974). Tým akoby Peter Föller (basa), Bruno Frenzel (gitara), Zeus B. Held (klávesy, dychy) a Bernd Noske (bicie, spev) dali bodku za svojim hardrockovým obdobím a začali poškuľovať po zmene.
A bola to zmena k bohatšiemu soundu a progresívnemu kompozičnému prejavu. Na albume Plastic People využili dychovú sekciu, sláčikovú sekciu a aj spevácky zbor. Nečakajte komplikovaný art rock ako od Yes alebo King Crimson. Kapela sa stále pohybovala na hraniciach tvrdého rocku, ale zároveň brala na ostrosti a namiesto úderného živočíšneho hrania oveľa viac premýšľala.
Už vyše deväťminútová titulná skladba to potvrdzuje mierou vrchovatou. Je skvelá, košatá a zároveň prekvapivo krehká v spievaných pasážach. V Tiny Flashlights dôjde aj na kabaretný jazz rock. Skladby sú dlhé, žiadny singel z nich nezíza. Ozaj, viete, aký singel vyšiel na podporu tohto albumu? Niekdajšia hitovica Gamma Ray rozdelená na polovicu a s obalom zhodným s týmto albumom! Pre mňa je najlepšou skladbou na albume temná a podmanivá hororovka My Mind. Keď si niekedy neviete predstaviť, čo je to atmosférická skladba, tak toto je ono.
Odľahčenie v podobe zdanlivo priamej Rockin’ Rollin’ Roller je iba zdanlivé, v strede sa zrazu zasa zmení nálada skladby a sme v roztečenej melodráme. Prekvapuje ma, akú veľkú rolu na albume dostali syntetizátorové zvuky. Návrat k hardrockovej búrke v podobe skladby Trial Trip ma baví veľmi. Záverečná dumka This Song Is Just For You nevybočuje náladou z doterajšieho diania, mám pri nej pocit, akoby som počúval nejakú taliansku kapelu typu Alphataurus.
Osobne sa nazdávam, že keď už sa má kapela snažiť o zmenu svojho prejavu, mala by na to ísť postupne a nezaprieť svoje prednosti. Potom sa môže stať, že výsledkom bude vynikajúca muzika ako na albume Plastic People. A o ňu ide v prvom rade, nie?
» ostatní recenze alba Birth Control - Plastic people
» popis a diskografie skupiny Birth Control
Freedom / Nerosubianco
Soundtracky k pornu nie sú častými návštevníkmi v zbierkach serióznych zberateľov rockovej muziky. Nerosubianco (1969) od hardrockovej kapely Freedom však stojí za... hriech.
Poznáte to. Všetko ste už počuli, takmer všetko, čo ste kedy chceli mať v zbierke, máte, dépéháčka na luxusné tovary je len smietkou v peňaženke, nuž, čo s načatým dňom? Správne, kúpite si aj to, čo ste kedysi zavrhli. A tak som si minule zadovážil aj debutový album britskej skupiny Freedom, reku, nech to mám všetko.
Netajím sa tým, že mám muziku skupiny rád. Je presne vybalansovaná na bluesových koreňoch s vytvrdeným prejavom. Skrátka, je to pre mňa to pravé. Ale debutový počin sa z jej tvorby vymyká. Nahrala ho v zostave Bobby Harrison (bicie), Mike Lease (klávesy), Steve Shirley (basa, spev) a Roy Royer (gitara) už v roku 1968. V Taliansku. Ako soundtrack k šteklivému filmu.
Netuším, či je hudba zosúladená s obrazom, predmetný film som nevidel. Každopádne ide o príjemný psychedelický rock druhej polovice 60. rokov. Trinásť skladieb podporujú najmä krásne hutne zafarbené hammondky, klavírne trilkovanie, občasné sláčiky, spev je sladký, melodický, skrátka, počúvajú sa dobre. A niektoré skladby sa mi páčia preveľmi. Krehká The Better Side, rocková drsnosť druhej časti skladby Attraction, najlepšia rockovka vôbec – Seeing Is Believing, podobne rázna Decidedly Man... Našli by sa aj ďalšie.
Na mojom CD sú aj bonusy, voľajaké alternatívne variácie albumových skladieb, v podstate nestoja za zmienku a potešia sa im predovšetkým dokumentaristi.
Pokiaľ máte radi sixtiesovú atmosféru a príjemnú muziku, nepochybujem, že z Nerosubianco budete nadšení. Ja na tento typ muziky až tak nie som, ale napriek tomu považujem toto dielko za to lepšie, čo v danom štýle vzniklo. A preto k tretej hviezde pripojím aj štvrtú. Za melodické rockové hody.
» ostatní recenze alba Freedom - Nerosubianco
» popis a diskografie skupiny Freedom
Keef Hartley Band / Live at Essen Pop and Blues Festival 1969/1970
| 2024-09-13 | V tomto roku vyšla dvojdisková rarita, dva koncertné záznamy z vystúpenia kapely Keef Hartley Band v nemeckom Essene v hale Grugahalle.
Obsahujú vystúpenia z 11. októbra 1969 a 25. apríla 1970. Kapela síce stavala na dychovej sekcii, ale jej gro tvorila trojica hráčov, kapelník a skvelý bubeník Keef Hartley, talentovaný basgitarista Gary Thain, ktorý neskôr zažiaril v Uriah Heep a tragicky zahynul v roku 1975, keď sa predávkoval heroínom, a v neposlednom rade spevák a gitarista Miller Anderson, ktorý je na bluesovej scéne jedným z tých hudobníkov, ktorý je cenený fajnšmekrami, ale medzi najväčšie hviezdy sa nikdy nezaradil. Skupina hrala zaujímavú zmes blues, brass, jazz a hard rocku, ktorý vtesnala v rokoch 1969-1972 na päť štúdiových albumov. Ale poďme sa pozrieť na jej koncertnú tvár.
Vystúpenie v roku 1969 zastihlo kapelu v zostave s dychármi Jimmym Jewellom (tenor saxofón) a Henrym Lowtherom (trubka). Repertoár je silno bluesový, čo mám rád. Prakticky celý predstavuje skladby z debutu, akurát tu zaznie ešte Rock Me Baby a skladba Believe In You z druhého albumu The Battle Of North West Six. Ten nahrali v lete toho roka, ale na pulty sa dostal až v novembri. Hutné bluesové kúsky Too Much Thinking, Sinnin’ For You a Rock Me Baby majú v sebe toľko energie a pnutia, že im môže závidieť aj nukleárna fúzia. Nechýba bubenícke sólo, ktoré otvorí parádnu jazzrockovú pecku Leavin’ Trunk. V polohe blues-jazzových nálad to kapele neuveriteľne seklo, čoho dôkazom je Just To Cry s ďalším skvelým bubeníckym sólom, alebo záverečný výňatok zo skladby Believe In You. V úvode zaznejú parádne husle, na ktoré hral Henry Lowther, hoci v booklete ich neuvádzajú. Záznam disponuje parádnym čistým zvukom, pričom zároveň zachoval aj drsnosť živého vystúpenia. Skrátka nemá chybu!
Druhý koncertný disk z roka 1970 má takmer zhodný playlist, vypadla akurát prevzatá Rock Me Baby. Pribudla ďalšia skladba z debutu (Think It Over) a jedna skladba z druhého albumu (Me And My Woman). Kapela sa rozrástla o gitaristu Spita Jamesa (vlastným menom Ian Cruickshank). Ono, sám Keef Hartley pomenoval toto zoskupenie The Nucleus, technicky teda nejde o Keef Hartley Band, i keď v ňom hrali výlučne zakladajúci členovia kapely. Zvuk je opäť viac ako dobrý, hoci na prvý disk troška stráca. Hudobne tu slabé miesto nenájdete. Všetci sólisti (a to sú vlastne všetci hráči) majú priestoru na rozdávanie a patrične ho využívajú. Teší ma možnosť porovnať sólovú exhibíciu Keefa Hartleyho v skladbe Just To Cry, ktorá plynulo nadväzuje na smršť Sinnin’ For You, s tou z roka 1969. Víťaza by som vyberal ťažko.
Keef Hartley Band, kapela, ktorá zahrala aj na Woodstocku, patrila naživo k tým najlepším rockovým zoskupeniam, aké som kedy počul. Album Live at Essen Pop and Blues Festival 1969/1970 je dokonalý!
» ostatní recenze alba Keef Hartley Band - Live at Essen Pop and Blues Festival 1969/1970
» popis a diskografie skupiny Keef Hartley Band
![Nugent, Ted - Call Of The Wild [Ted Nugent and The Amboy Dukes] cover](graphx/covers/7513.jpg)
Nugent, Ted / Call Of The Wild [Ted Nugent and The Amboy Dukes]
Prerod kapely The Amboy Dukes na sólového Teda Nugenta sa v prvej polovici 70. rokov dostal do medzistupňa zvaného Ted Nugent & The Amboy Dukes. Pod týmto názvom vydal tento americký gitarový nespratník jeden koncertný a dva štúdiové albumy. Call Of The WIld (1973) si dnes pripomenieme.
Nugent patrí k tým interpretom, ktorého gitarový hard rock mám veľmi rád, ale kebyže mám hudbu počúvať iba na základe ideovej priazne tých, ktorí ju hrajú, tak by sme sa nikdy nestretli. A bola by to škoda.
Ted melodický, Ted hravý, to je titulný song Call Of The Wild. Je to, ako sa vraví, rokenrol. Klasické rockové trio to perie do poslucháčov bez akejkoľvek snahy o vydýchnutie. Zároveň je veľmi milé, ako pozitívna tá muzika je. Veď taká Sweet Revenge by mohla byť pokojne rádiovým hitom, ak by, pravda, rádiá mali záujem o kvalitnú rockovú muziku. Fascinujúce je, ako sa tu vrstvia viachlasé vokály, to je od Nugenta priam hriech
Vrcholným kúskom albumu je posadená ťažkotonážna facka na líce každému kompromisu, ktorý sa v rockovej hudbe snaží zhubne zapôsobiť. Kdeže! Pony Express si s umravnenou produkciou vytrela tie miesta, ktoré sa v slušnej spoločnosti nemenujú. Na krk jej dýcha svižnejšia Ain’t It The Truth a skoro funkoidná inštrumentálka Renegade. Bluesová meditácia Rot Gut ma baví, ale priznávam, že najviac ma oslovuje skvelá inštrumentálna haluz Below The Belt. Kombinácia flauty a gitary je tu dovedená do dokonalosti. Chvíľkami je to exhibícia, miestami priam balada, ale ako celok je to bomba! Podobne ako čistá heavy smršť Cannon Balls.
Call Of The Wild je bezchybný album hardrockového strihu. Tvrdý, nekompromisný, pritom melodický a pestrý. Až je škoda, že sa Nugent na sólovej dráhe tejto variability vzdal. Nič to! Veď si ho môžem pustiť ešte raz!
» ostatní recenze alba Nugent, Ted - Call Of The Wild [Ted Nugent and The Amboy Dukes]
» popis a diskografie skupiny Nugent, Ted
Embryo / Opal
Pravý nemecký underground z prelomu 60. a 70. rokov si hovel v psychedelických hlbočinách a keď sa predral na povrch, tak sa ho ľudia obvykle báli ako kraka obrovského. Ale našli sa aj takí, ktorí ním boli fascinovaní. A tak si dnes o jednom takomto hlbinnom stvorení čosi povedzme. Jazzrocková skupina Embryo debutovala v roku 1970 albumom Opal, ktorý sa z jej tvorby vymyká.
Ťažká psychedelická tvrdá muzika s jazzovými spodkami nie je určená sviatočnému rockovému poslucháčovi. Veď už len úvodná titulná skladba nemá ani tri minúty, ale kým sa skončí, mám pocit, že mám o polovicu sivých vlasov viac ako na začiatku. Hudbe vynikajúco prospieva violončelo, na ktoré hrá hosťujúci Roberto Detrée. Aj vďaka nemu mám pocit, že počúvam nejaký nevydaný album anglickej skupiny High Tide (You Don’t Know What’s Happening, Revolution). Muzika je to agresívna, ale zároveň má v sebe aj celkom dosť melodiky. Štvorica hudobníkov obsluhuje bicie, perkusie, basu, dychové nástroje, gitaru i spevácky mikrofón. Výsledok pripomína francúzske zemiaky. Zapečené čudo, ktoré však vynikajúco chutí.
Iste, občas je toho „free“ až moc (Glockenspiel), myslím si, že aj Frank Zappa by sa v istých momentoch spokojne usmieval a písal si do notesa poznámky pre ďalšie využitie (End Of Soul). Ako sa dá meditovať pri perkusívnej lavíne doplnenej stonaním Yettiho vo víchre Himalájí, dokazuje skladba Got No Time. Mňa oslovujú najmä priamejšie rockové pasáže, napríklad v skladbe Call. Ale aj tie znejú, akoby sa niekomu, koho zasypala lavína skál a ledva sa spod nej vyhrabal, prebehlo po chrbte stádo mamutov rozmliaždiac aj tých pár kostičiek, ktoré nepolámali kamene. A keby ešte náhodou javil známky života, dorazí ho záverečný orientálny psycho jazz People From The Outer Space.
Ako na prílišné psycho nie som, tak ma tento debut baví. Cítim sa pri ňom ako lovec príšer uprostred polnoci v divočine, bez zdroja svetla a s napätím, odkiaľ na mňa vyskočí ďalšia príšera. A že sa ich tam skrýva požehnane!
P. S. Vlastním CD z roka 2020 od OHR/Breeze Music a je to veru pekne spravený mini-LP sleeve.
» ostatní recenze alba Embryo - Opal
» popis a diskografie skupiny Embryo
Trout, Walter / Broken
Rok sa nám prehupol do svojej tretej štvrtiny a zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sa v bluesových hájoch urodil lepší album ako Broken od Waltera Trouta.
Na poli komerčne prístupnej bluesovej muziky vzniká každoročne množstvo nahrávok, pričom najznámejším kráľom tejto disciplíny je nepochybne gitarista Joe Bonamassa, ktorý prebral štafetu po Ericovi Claptonovi. Za mňa je však tým najlepším protagonistom umenia málom vypovedať veľa Walter Trout. Album Broken je toho dôkazom.
Dvanásť skladieb prináša typické bluesové hody, pomedzi ktoré sa občas votrie rockový kúsok na hranici popu. Takým je hneď úvodná a zároveň titulná skladba, v ktorej spieva bluesová diva Beth Hart. Naliehavá a zároveň poslucháčsky vďačná baladická atmosféra je krásna. Z rovnakého súdka sú aj skladby Talkin’ To Myself a Falls Apart. Spomedzi slávnych hostí mi nedá rovno nespomenúť aj Dee Snydera z Twisted Sister, ktorý odspieval svižnú pecku I’ve Had Enough.
Ťažko sa mi vyberá tá naj skladba, ešte ťažšie je niektorú nevybrať. Najsilnejším kladom albumu je atmosféra, ktorá je často akoby zahalená mrholením v duši, či už v akusticky pretkanej Turn And Walk Away, klasickej No Magic (On The Street), ultrakrehkej inštrumentálke Love Of My Life, prériovej krehuľke Breathe alebo hoci v balade I Wanna Stay. Trout je jeden z najlepších bluesových gitaristov a napriek tomu sa v sólach nepredvádza, melódia je nadovšetko. Zároveň nie je veľa gitaristov, ktorým by to znelo takto skvelo. Mäkko i husto, ľahko i ťaživo, často zároveň. Gitarová exhibícia v pomalom blues Courage In The Dark je toho dôkazom. A keď sa šliapne na plyn, tak tu máme muziku, ktorá by zborila múry Jericha a ani by jej to netrvalo sedem dní (Bleed, Heaven Or Hell).
Nie som práve zanieteným fanúšikom týchto komerčne prívetivých bluesových podôb, ale Troutova ostatná sólovka je taká prirodzená a presvedčivá, že ma baví ju počúvať. Je v nej niečo, čo ma napĺňa spokojnosťou. Za posledné roky som podobnú príjemnú nahrávku azda ani nepočul. Za mňa zatiaľ album roka, nemôžem dať menej ako plný počet hviezdičiek.
» ostatní recenze alba Trout, Walter - Broken
» popis a diskografie skupiny Trout, Walter
Mayall, John / No More Interviews
Od polovice 70. rokov sa Mayall preorientoval na funkové blues s veľkými dychovými a vokálnymi zoskupeniami prevažne černošských hudobníkov. Album No More Interviews z roka 1979 je jedným z tohto obdobia.
Mayall fungoval v USA a k týmto veľkokapacitným bandom začal inklinovať po albume The Latest Edition (1974). Je to pre mňa menej výrazné obdobie, očividne aj pre fanúšikov široko-ďaleko po svete. Pokiaľ som schopný vyhľadávať na internete, o albumy od New Year, New Band, New Company (1975) po Road Show Blues (1982) sa netrhajú ani recenzenti z radov verejnosti na hudobných serveroch. Nemyslím teraz tie naše, tam o ne nezakopne ani Mayallovský fanatik, nieto náhodný poslucháč, skôr mám na mysli veľké všeobjímajúce servery ako Rateyourmusic a pod. Je to zaujímavá anomália, akoby toto obdobie nikto necítil potrebu pripomínať.
Nuž, rozhodol som sa to zmeniť. Veď je to deväť albumov, sedem štúdiových a dva koncertné! Tento album sa nahrával na konci júla 1979 v Los Angeles a zostava obsahovala okrem Mayalla ďalších 12 hráčov, menovite sú to James Quill Smith (sólová gitara), Rick Vito (gitary), Chris Cameron (klávesy), Christiaan Mostert (saxofóny, flauta), Angus Thomas (basa), Ruben Alvarez (bicie, spev), Maggie Parker (spev), Becky Burns (vokály), Ronnie Barron (vokály), Buddy McDaniel (saxofón), George Shaw (trúbka) a Brad Thoelke (trombón).
Album je klasicky bluesový so štipkou jazzových nádychov. Nájdu sa tu klasické Mayallové bluesovky (It’s Hard Going Up, Stars In The Night), veselé skladby (A Bigger Slice Of Pie), netradičné balady (Sweet Honey Bee) i pomalé bluesové bahnenia (Wild New Lover). Našťastie funky ustúpilo do úzadia a vystrkuje rožky iba občas (Falling, Consideration, Gypsy Lady). Za najlepšie skladby považujem klavírnu nádheru Sweet Honey Bee a rýchle svižné blues Take Me Home Tonight.
Album na CD predstavuje pre zberateľov výzvu. Vyšiel iba raz, v roku 2018 na značke Grey Scale a rýchlo zmizol z bežnej distribúcie. Za mňa je výborný, som rád, že sa mi ho tento rok podarilo zaradiť do zbierky.
» ostatní recenze alba Mayall, John - No More Interviews
» popis a diskografie skupiny Mayall, John
Nazareth / Play 'N' The Game
V novembri 1976 sa na pultoch objavil ďalší, už ôsmy album škótskej hardrockovej skupiny Nazareth. Volal sa Play ‘N’ The Game a dnes si o ňom niečo povieme.
Nazareth nie je skupina, ktorá by ma niečím prekvapovala. Naopak, je to taká hardrocková istota. Albumy zo 70. rokov sú pre mňa (možno okrem Exercises) stávkou na istotu, keď mám náladu na nejakú nekomplikovanú kulisovku. A to je priam slovníková definícia Play ‘N’ The Game.
Deväť skladieb (z toho štyri covery) nepatrí k najžiarivejším, myslím si, že kapela vtedy koketovala s absolútnym vyčerpaním, bežne vydávala dva albumy do roka a furt koncertovala. Lenže to je iba historická omáčka, rozhoduje výsledná muzika. A tá je...
Klasicky „nazarethovská“. Úvodná posadená pecka Somebody To Roll sa mi páči. A aj hutný cover Down Home Girl má správne valcujúce tempo. Žiaľ, zvyšok albumu skĺzol do polôh, ktoré ma vyrušovali už aj na predchádzajúcom albume. Mdlý slaďák Flying, príšerná disco koketéria Waiting For The Man... Ešte, že je tu ďalšia skvelá drsná hardrocková jazda Born To Love. Záblesk nádeje rýchlo vyprchá, trojica podivne zvolených coverov I Want To (Do Everything For You), I Don’t Want To Go On Without You a Wild Honey nestojí za zmienku. Akurát prvý menovaný je aspoň bluesový. Záverečná skladba L.A. Girls je obyčajný rokenrol, takže je fajn.
Tento album mám vo verzii dva na jednom CD, spolu s Close Enough For Rock’N’Roll od Salvo (Union Square Music) vyšli v roku 2010. Aj preto sa na disk zmestil jediný bonus, skladba Good Love, béčko singla I Don’t Want To Go On Without You. Ten, podobne ako ďalšie dva single z albumu, v rebríčkoch nebodoval. Samotná bonusovka je príjemne tvrdá úsečná hrmavica, na albume by patrila k najlepším.
Celkovo hodnotím Play ‘N’ The Game slabšími tromi hviezdami. Pár tvrdších skladieb ho nespasí, ale zasa, McCafferty spieva parádne a muzika je to znesiteľná.
» ostatní recenze alba Nazareth - Play 'N' The Game
» popis a diskografie skupiny Nazareth
Blackfoot / Strikes
Blackfoot bola najtvrdšia kapela južanského rocku. Áno, uvedomujem si, že toto meno je činné i dnes, ale zo slušnosti budem predstierať, že táto przniaca anomália neexistuje. Prvý album, ktorý znamenal prielom v kariére, bol pre ňu nepochybne ten s kobrou na obale – Strikes (1979).
Dodnes je tento album medzi fanúšikmi vnímaný ako „ten“ album, typický a vrcholný kúsok južariny á la Blackfoot. Priznávam sa, v tomto ide moje vnímanie proti prúdu. Iste, obsahuje dve absolútne klasiky žánru, smrtiacu pecku Train, Train a klasickú „freebirdovinu“ Highway Song, zároveň však núka viacero podivne „komerčných“ kúskov, ku ktorým sa o chvíľku dostanem.
Deväť skladieb je za mňa trocha nevyrovnaných, viem si predstaviť, že to niekto môže opísať ako pestrý koktail a vnímať to ako klad, mňa však niektoré momenty vyrušujú. Za vynikajúce považujem štyri skladby, okrem zmieneného dua klasík, z ktorých harmonikové kúsky v Train, Train nemajú obdoby, tu ďalej máme príjemnú baladickú Left Turn On A Red Light a v podobnom duchu, hoci viac radio friendly, aj Run And Hide. Aby som neklamal, aj úvodná rozmlátená rocková vec Road Fever je... v pohode.
Čo sa kapele nijako zvlášť nepodarilo, sú covery. Prekvapivý výber od Spirit – I Got A Line On You je taký nemastný-neslaný, čaro originálu mu niekam uniklo. Wishing Well od Free je takmer „tribute“, muzikanti skladbe nič extra nepridali a aj keď ide o jednu z mojich najobľúbenejších skladieb vôbec (pôvodná predloha), viem si predstaviť, že ak by na albume nebola, nechýbala by mi. Koncertná podoba jej sluší viac. Do tretice je tu cover od Blues Image zvaný Pay My Dues, konečne tvrdá rocková vec, azda lepšia ako originál. A keď som už zabŕdol do zbytočných skladieb, vyoperujem rovno aj najokatejší nádor.
Baby Blue je šliapnutie vedľa. Slušne povedané. Asi to chcela byť hitovka, čo sa kapele rozpadla pod rukami. Kvitujem, že si to skupina uvedomila a netlačila túto nudu na singel.
Strikes je dobrý album, na pomery kapely je pomerne „soft“. Kapela má v portfóliu viacero podstatne lepších (debut, nasledujúca trojica kúskov klasickej zostavy), a preto budem prísny v počte hviezd. Ale už len kvôli Train, Train (a Highway Song) stojí za pozornosť každému priaznivcovi dobrej rockovej muziky. Howgh!
» ostatní recenze alba Blackfoot - Strikes
» popis a diskografie skupiny Blackfoot
Ten Years After / Positive Vibrations
Positive Vibrations je posledný štúdiový album pred prvým rozpadom kapely Ten Years After.
Vzťahy medzi hudobníkmi boli napäté, frontman Alvin Lee bol znechutený vyčerpávajúcimi turné a nátlakom vydavateľa, nuž nečudo, že okolnosti jeho nahrávania počuť vo výsledku.
Desať skladieb nesie všetky črty jedinečného soundu kapely, zároveň však akoby rezignoval na svoju nekompromisnosť. Na takmer každej z nich ma čosi vyrušuje. Napríklad vplyvy funky v Nowhere To Run. Harmoniková bluesová selanka Stone Me má uhladenú popovú fazónu, podobne ako Without You. Titulná skladba dokonca znie ako Hendrixov slaďák z Wishu. Najhoršie pokusy o prívetivý zvuk núka It’s Getting Harder.
Pozitívne na mňa pôsobí rokenrol Going Back To Birmingham od Little Richarda, ktorý sa na nič nehrá. Rovnako ako You’re Driving Me Crazy. Za najlepšie skladby však považujem čistokrvné „tenyearsafterovky“ Look Into My Life, Look Me Straight Into The Eyes a I Wanted To Boogie.
Toto je album, ktorý z diskografie Ten Years After počúvam bezkonkurenčne najmenej. Nie je zlý, ale na pomery kapely je priemerný, nič nevyčnieva. Niekedy mi však ku šťastiu stačí aj málo.
» ostatní recenze alba Ten Years After - Positive Vibrations
» popis a diskografie skupiny Ten Years After
Santana / Caravanserai
Caravanserai je pre mňa ťažký oriešok. Lúskam ho už pár dekád a furt nie som bližšie zázraku, ktorý sľubuje šarlatán bez atestácie liečiaci rakovinu. A tak o ňom čosi napíšem, možno prekonám blok.
Keď sa minútu nedeje nič, len čvirikajú vtáky a nejaký jazzový stonač občas čosi blízkovýchodne zakňučí, začínam sa mrviť. Eternal Caravan Of Reincarnation je rozhodne pokojná a nie príliš lákavá meditácia. S Wave Within je Santanov príklon k fusion dokonaný. Nie, že by to nebola remeselne kvalitne odvedená muzika, ale keď som ju počul prvýkrát, tak ma neoslovila. Zdala sa mi po prvých dravých albumoch akási mdlá. A celý život mám tento dojem vpísaný v podvedomí. Prvé vzrušenie sa dostaví až pri Look Up (To See What's Coming Down), len čo z toho, keď to má latinskoamerický rytmický spodok.
A tak ma úplne oslovuje až prvá spievaná skladba Just In Time To See The Sun. Nadväzujúca inštrumentálka Song Of The Wind je pre mňa vrcholom albumu. Zato spievaná otrava All The Love Of The Universe ide mimo mňa. Ešte, že je tam aspoň parádne gitarové sólo. Z nejakého dôvodu sa Santana vzhliadol v zbytočných šamanských vsuvkách, aj Future Primitive treba pretrpieť. Žiaľ, Stone Flower medituje ďalej. Latino fest nazvaný La Fuente Del Ritmo je aspoň svižný, no a na záver tu máme deväťminútovú extázu Every Step Of The Way, ktorá ma naozaj baví.
Caravanserai je hudobne zaujímavý album mixujúci latino prvky s fusion. Ak sú vám tieto vplyvy blízke, budete nadšení. Ja som rezervovaný poslucháč, ale je pravda, že z neskorších Santanových diel, ak nepočítam skvelé živáky, ide o najlepší album, aký nahral.
» ostatní recenze alba Santana - Caravanserai
» popis a diskografie skupiny Santana
Uriah Heep / Acoustically Driven
V roku 2001 vydala britská legendárna hardrocková kapela Uriah Heep koncertný album nazvaný Acoustically Driven. Pôvodne šlo o filmový záznam, ktorý vyšiel na VHS i DVD. Úspešne som oboje ignoroval, pred pár rokmi ma však navnadil kolega z iného hudobného webu, že unplugged je vraj výborný. A tak som si Acoustically Driven zaradil do zbierky.
Keď v 90. rokoch hudobná stanica MTV naštartovala éru unplugged vystúpení (1989-1999), máloktorá kapela tomuto trendu odolala. Neskôr sa síce relácia MTV Unplugged postupne vytrácala, každopádne však ovplyvnila koncertné vnímanie hudobníkov i publika. Uriah Heep v zostave Mick Box (gitara, vokály), Lee Kerslake (bicie, vokály), Trevor Bolder (basa, vokály), Phil Lanzon (klávesy, vokály) a Bernie Shaw (spev) najala sláčikové kvarteto, hromadu pomocných hudobníkov, z ktorých vyčnieva vzácny hosť Ian Anderson z Jethro Tull, a tiež zaradili akustický set do svojho portfólia. Koncert z 9. decembra 2000 v Mermaid Theatre v Londýne zachytili televízne kamery, aby sa na túto jedinečnú udalosť nezabudlo.
Pätnásť skladieb ponúka prierez kariérou od 70. po 90. roky. Kto by čakal najväčšie hity, bude prekvapený (či milo alebo nemilo, to je na každom z nás). Jasné, že sa nezaobídeme bez Lady In Black a kusom Demons And Wizards, ale skladby sú vybrané veľmi svojsky, netypicky, jedinečne, čím sa z tohto albumu stáva zaujímavá záležitosť. 70. roky síce tvoria dve tretiny materiálu, zvolené sú však skôr nehitové skladby z albumov The Magician’s Birthday, Sweet Freedom, Return To Fantasy, Fallen Angel a dokonca trojica kúskov z albumu Wonderworld. Osemdesiate roky sú vyňaté, jediná skladba je z roka 1989, a síce More Fool You. Deväťdesiate roky zastupuje dvojica kúskov z albumu Different World (1991), jedného zástupcu má album Sonic Origami (1998). To sú strohé fakty, ale aká je to muzika?
Akustická, príjemná, ne(vz)rušivá. Zvolený playlist je pre mňa akoby nový, nie som s ním zžitý, čo je fajn, „ikstý“ koncert tých istých skladieb som ani nehľadal. Keďže je to akustický koncert, nálada skladieb je často svojská. Baví ma, ale zároveň jej úplne neprepadnem. Predsa len ma akustické sety až tak nelákajú, hoci existujú výnimky, ktoré milujem (napr. Nirvana, Lynyrd Skynyrd). Riziko sláčikových poliev sa kapele nepodarilo úplne eliminovať, miestami je to precukrované až moc (Echoes In The Dark, Come Back To Me), ale nie je to v miere, ktorá by ma odpudzovala. Koncert graduje, v druhej polovici sa mi zdá živší. V Circus a Blind Eye zahudie na flaute spomínaný Anderson, vizuálne to bolo isto príjemné, hudobne to zasa až tak veľa nepridalo. Teda, okrem Blind Eye, kde celá skladba dostala silný folkový tullovský šat a sekne jej to. To už sme vo finále koncertu, nastupujú nesmrteľné fláky a sú vynikajúce.
Celkovo hodnotím Acoustically Driven ako dobrý a svojim spôsobom jedinečný koncertný zážitok. Príjemná kulisovka.
» ostatní recenze alba Uriah Heep - Acoustically Driven
» popis a diskografie skupiny Uriah Heep
Jane / Between Heaven & Hell
Nemecká skupina Jane v 70. rokoch prešla viacerými premenami, ale jedno si držala. Jedinečný mix gitarovo-klávesových sól. V roku 1977 mala kapela štyroch členov, menovite: Klaus Hess (gitara, spev), Martin Hesse (basa, spev), Peter Panka (bicie) a Manfred Wieczorke (klávesy, spev). Posledný menovaný nahradil Warnera Nadolneho a debutoval na skvelom koncertnom dvojalbume At Home. Nasledoval štúdiový album Between Heaven And Hell, o ktorom si dnes niečo povieme.
Mnohí kritici ho zaraďujú do vlny kapiel napodobňujúcich Pink Floyd. Túto nálepku dostal už predchádzajúci album Fire, Water, Earth & Air (1976). Podľa mňa nie celkom oprávnene. Tu však nemožno poprieť, že Wieczorke prišiel z inej nemeckej kapely, ktorá mala k Pink Floyd bez pochyby blízko, a síce Eloy. S ňou nahral prvé štyri albumy. Cítim potrebu dodať, že do soundu kapely Jane zapadol ako komár do jantáru. Viem si predstaviť, že ukrýva celý Jurský park, len ho vydolovať. Tak poďme na to!
Album obsahuje iba štyri skladby. Tá titulná má skoro dvadsať minút. Začína zlovestne, ale je jasné, že raz sa to zmení. V momente, keď nastúpi typické melodické gitarové sólo, viem, že sa budem baviť. Melancholická atmosféra je narúšaná tu hardrockovým pritvrdením, tam chrámovým chorálom. Albumu doboví kritici vyčítali monotónnosť, ale to je podľa mňa značne povrchný pohľad. Naopak, pozvoľné budovanie atmosféry, rozsiahle plochy, kde sa rodí čosi smutné, ale zároveň nesmierne podmanivé, tak sa mi to páči!
Twilight hardrockovo pritvrdí, tempo sa však nezvýši. V tomto je Jane absolútne jedinečná kapela. Buduje napätie bez potreby zvyšovať tepovú frekvenciu. Balada Voice In The Wind krásne plynie, no a záverečná Your Circle je bez pochyby najtvrdšou a zároveň najodľahčenejšou skladbou na albume. Rokenrol alebo blues v sounde kapely veľmi nepočuť, ale tu máme takmer boogie feeling. Nepochybujem, že by sa skladba uplatnila na hociktorej vrcholnej nahrávke glam rocku.
Between Heaven And Hell je ďalší vynikajúci album od skupiny, ktorú u nás málokto preferuje a v éteri sa hádam ani nezjavila. Je to škoda, rozhodne stojí za pozornosť rockového fanúšika. Tie snové plochy by som vydržal počúvať večne!
» ostatní recenze alba Jane - Between Heaven & Hell
» popis a diskografie skupiny Jane
Mayall, John / Padlock on the Blues
V roku 1999 vydal Mayall album Padlock On The Blues, ktorý považujem za zavŕšenie jeho vydarenej tetralógie Wake Up Call – Blues For The Lost Days – Spinning Coin – Padlock On The Blues.
Zostava Bluesbreakers pozostávala s osvedčených hráčov – Buddy Whittington (gitara), John Paulus (basa), Joe Yuele (bicie) a Tommy Eyre (klávesy). Sound dopĺňajú dychári (Ernie Watts, Darrell Leonard, Joe Sublett), perkusionista (Steve Leshner) a aj hráč na banjo a dobro (Mike Martsolf). Samozrejme, nechýbajú dvaja hosťujúci gitaroví velikáni. V skladbe The Strip sa predstavil niekdajší Mayallov parťák Coco Montoya a v dvoch kúskoch si s ním zahral legendárny John Lee Hooker, ktorý je ako špeciálny hosť avizovaný aj na obale.
Celkovo ide o pokojnejší album. Skladby sa nikam neponáhľajú, titulné pomalé blues je toho dobrým príkladom. Mne sa najviac páči temné kúsky A Hard Road a I’ve Got To Talk To You. Rovnako sú na tom hutné, ale akustické nárezy Somebody’s Watching a Bad Dream Catcher s Johnom Lee Hookerom. Jedna z najživších skladieb je The Strip, rozhodne sa vymyká, podobne ako svižná swingovka Dancing Shoes. Album je vôbec počuteľne viac akustický, čo kvitujem.
Mayall v 90. rokoch chytil, nie druhý, ale hádam piaty dych a vydal niekoľko skvelých albumov, Padlock On The Blues k nim patrí. Je troška iný, zadumaný, introvertný. Mám ho rád.
» ostatní recenze alba Mayall, John - Padlock on the Blues
» popis a diskografie skupiny Mayall, John
Lee, Alvin / In Flight
Ďalší zo zástupu koncertných albumov zo 70 rokov, ktorý nechýba v mojej zbierke, je In Flight z roka 1974 od legendárneho gitaristu Alvina Leeho.
Keď opustil svoju slávnu kapelu Ten Years After, vrhol sa Lee na muzikoterapiu samého seba. S Myronom LeFevreom a kopou kamarátov nahral v roku 1973 úžasne pokojný album On The Road To Freedom a následne sa rozhodol predstaviť publiku svoju novú tvár aj na veľkom koncerte v Rainbow Theatre. Ten sa uskutočnil 22. marca 1974 a v tom istom roku sa na pultoch zjavil aj jeho záznam, dvojalbum In Flight. Pod hlavičkou Alvin Lee & Co. vystúpili známi hudobníci, či už z King Crimson – Mel Collins (saxofón, flauta) a Ian Wallace (bicie), alebo Tim Hinkley (klávesy), Alan Spenner (basa), Neil Hubard (gitara) a vokálne trio Dylan Birch, Frank Collins a Paddie McHugh.
Muzika je výrazne pohodovejšia, časy Leeho exhibícií na Woodstocku boli fuč. Prevláda rokenrol, priame rockové pesničky, skrátka, opäť z muziky vyviera radosť z hrania, pozitívna nálada. Inštrumentálne machrovačky sú striedme, ale účelné. Pár cover verzií sa sústredí na staré rokenrolové hity (Presley, Little Richard, Larry Williams) a rhythm & bluesové kúsky (Herman „Junior“ Parker, Allen Toussaint, Jesse Stone), takže je jasné, o akú muziku tu ide predovšetkým. Alvin Lee dodáva krátke, ale svieže gitarové sóla, niet pochýb o tom, že je to majster svojho remesla. Akurát v tej dobe úplne rezignoval na ego a stačí mu baviť seba i publikum návratom k rockovým koreňom.
A ja mu to žeriem! Od prvých tónov Got To Keep Moving po záverečné tóny I’m Writing You A Letter sa bavím, vôbec mi nevadí, že ide o hodinu a pol trvajúci zážitok. Miestami je to pekne divoká jazda (I’m Writing You A Letter, You Need Love Love Love). Jasné, že sa pohybujeme na celej škále hudobného spektra, od spomenutého rokenrolu cez blues (Every Blues You’ve Ever Heard), country (Mystery Train) až po folkovo krehké balady (All Life’s Trail). Ba aj pár akoby „tenyearsafterovských“ peciek sa tu nájde (Running Round).
Na mojom dvojdiskovom vydaní od Repertoire Records sú aj dva bonusy. Skladba Somebody Callin’ Me je nepoužitá nahrávka z daného koncertu. Put It In A Box je skladba z roka 1977 nahraná v zostave Lee, John Susswell (bicie), Alan Spenner (basa) a Kokomo Singers (vokály). Obe skladby sú vynikajúce.
In Flight je dobrý, ba až výborný živák. Obsahuje materiál, ktorý v Leeho diskografii nikde inde nenájdete a je to naozaj príjemná muzika. Mám pre ňu slabosť a tak dofarbím aj štvrtú protekčnú hviezdu na miestnej škále.
» ostatní recenze alba Lee, Alvin - In Flight
» popis a diskografie skupiny Lee, Alvin
Mayall, John / Wake Up Call
Dnes v noci sme sa dozvedeli, že John Mayall zomrel 22.7.2024. Vybral som z jeho košatej diskografie album Wake Up Call z roka 1993, aby som mu vzdal česť.
V 90. rokoch sa Mayall vrátil do povedomia bluesovej verejnosti sériou vyrovnaných a solídnych albumov. Spoliehal sa na stabilnú rytmiku Yuele-Cortes a na gitaristu Buddyho Whittingtona. Ten však do kapely prišiel až po nahratí tohto albumu. Preto sa pripravte na majstrovstvo chlapíka menom Coco Montoya. Inak zostavu dopĺňa klavesák Tom Canning a druhý sprievodný gitarista David Grissom. Korenie hudbe tu i tam dodávajú perkusionisti, dychári a pár hviezd ranku Micka Taylora, Mavis Staplesovej alebo Alberta Collinsa.
Dvanásť skladieb parádne šliape, vyzdvihol by som prekvapivý kúsok od Johnnyho Neela a Warrena Haynesa – Maydell. Prekvapivý v tom, že si ho Mayall vybral, zaujímavá voľba. Rovnako svižná parádnica Loaded Dice ma baví. Vôbec je tá rýchlejšia a nabudená poloha na albume pre mňa atraktívnejšia než klasická pomalá bluesovina. Preto by som ešte zmienil smršť nie nepodobnú tej na tohtoročnej Pohode, a síce Light The Fuse. Akurát táto je poslom šťastia, nie ako zmienená prírodná katastrofa. Inak, Mayall rád recykluje aj svoje vlastné skladby, napríklad singlovku Nature’s Disappearing z roka 1971 určite poznáte z albumu USA Union. Akurát nie je ani náhodou takáto funkovo rozkokošená!
Inak je to Mayall, precízny, piskľavý, bluesový až do špiku kostí. V 90. rokoch som bol puberťák, priznávam, že na Mayalla som bol alergický. Môj strýko ho miloval, takže som tento album počul najprv u neho. Ale nebral som ho vážne. Môj vzťah k Mayallovi sa zmenil až s jeho koncertom v Bratislave koncom roka 1997 a albumom Blues For The Lost Days. Momentálne som už pár rokov v pokušení zozbierať si jeho diskografiu komplet, zatiaľ mám cca tretinu albumov, tak uvidím.
Každopádne nám Mayall zanechal kvantum skvelej bluesovej muziky a ja mu za ňu ďakujem. Wake Up Call je vynikajúci album moderného blues. Smelo si ho vypočujte!
» ostatní recenze alba Mayall, John - Wake Up Call
» popis a diskografie skupiny Mayall, John