Profil uživatele hejkal
Recenze:
Savoy Brown / The Devil To Pay
| 2024-04-21 | Hľadať ihlu v kope sena je náročná úloha, ale poslucháč, ktorý túži po kvalitnej muzike, inú možnosť nemá. Súčasnosť (internetová) ponúka naozaj obludné množstvo obsahu, aj toho umeleckého, a teda aj záplavu všakovakej muziky. Nie je v ľudských silách vypočuť čo i len promile obsahu, na to je jeden ľudský život prikrátky. Z tohto dôvodu má pre mňa zmysel sledovať hudobné weby a nechať sa navnadiť ľuďmi, ktorí počúvajú to, čo sa mi páči, aby mi odporučili čosi z toho hudobného oceánu. Druhou možnosťou je pokukovať po poznanom interpretovi, ktorý je dlhodobo schopný prinášať muziku, ktorú milujem. A presne tento prípad predstavuje skupina Savoy Brown. V roku 2015 vyšiel pod hlavičkou Kim SImmonds And Savoy Brown album The Devil To Pay.
Osobne považujem Savoy Brown za výbornú skupinu, ale od roka 2011 sa prerodila na najlepšiu bluesrockovú skupinu na svete. Vždy, keď vyšiel jej album, automaticky sa podľa mňa stal najlepším bluesovým albumom roka na celom svete. Tento stav jej vydržal celú dekádu. Môžete s tým polemizovať, ale to je tak všetko. Stret s realitou podobné úvahy vždy odsunie ako smetie ku krajnici. Keď sa dinosaurus rozhodne, že ustojí dopad asteroidu, výsledok je každému zrejmý. Ale má na svoj postoj právo.
Trinásť skladieb ma vždy prenesie do fantázie. Do sveta, kde sa cítim ako doma, príjemne, ba až skvelo. Nie je tu miesto pre zbytočné pochyby, len radosť z okamihu a túžba po extáze. Kim Simmonds je neuveriteľne pohodový gitarista. Hrá s nadhľadom, jednoducho a zároveň podmanivo. Nepamätám si druhého bluesového gitaristu, z ktorého hry by vyžarovala toľká suverenita, pokoj a zároveň energia. Zástupy Claptonov sa krčia v kúte, davy rýchloprstých napätých Satrianiov radšej zdupkali.
Savoy Brown je trio, gitara-basa-bicie. Nič navyše nekazí zážitok. Navyše je len striedma harmonika, ktorú obsluhuje samotný Simmonds. Produkcia sa sústredí na prirodzený zvuk nástrojov, žiadne veľké efekty a triky pre triky. Jednotlivé skladby pripomínajú faunu. Tu sa nenáhlivo plazí slimák (Ain’t Got Nobody), tam beží gazela (Bad Weather Brewing), v rieke číha krokodíl (Whiskey Headed Baby), na strome šantia veverice (Oh Rosa), po stepi uháňa gepard (Watch My Woman), v tráve šuští had (Snakin’) a z temných zákutí Amazonského pralesa, kam neprenikne jediný slnečný lúč, vyletel vampír (Evil Eye). No a keby mal stepný kojot svoju zvučku, bola by ňou na sto percent country bluesová titulná skladba.
The Devil To Pay je bezchybný bluesrockový album. Má v sebe naozajstný život, čím sa stáva jedinečným ako planéta Zem. Mám túto bluesovú planétu rád. Pokiaľ ste ju ešte nenavštívili, neváhajte!
» ostatní recenze alba Savoy Brown - The Devil To Pay
» popis a diskografie skupiny Savoy Brown
Widowmaker / Too Late To Cry
| 2024-04-19 | Widowmaker bola typická „spotrebná“ (hard)rocková kapela druhej polovice 70. rokov. Vydala dva albumy a zmizla do stratena. Too Late To Cry z roka 1977 je druhým z nich a dnes si o ňom niečo povieme.
Oproti debutu sa v zostave vystriedali speváci. Namiesto Ellisa prišiel John Butler (obsluhoval aj harmoniku a klávesy). Sound sa veľmi nezmenil, stále sa rozprávame o melodickom rocku bez väčších ambícií. Azda len príklon k rádiovej komercii je ešte o niečo silnejší. Taká Too Late To Cry by mohla bez problémov okupovať éter, znie ako od Roda Stewarta, nakoľko Butler má správne zachripený hlas. A skladba The Hustler je až ubíjajúco odporná... chcem povedať komerčná.
Čo sa dá robiť, ostatných osem skladieb (rátam aj bonus Talk To Me, ktorý vyšiel v roku 2017 na antológii Running Free) prívetivo (pop)rockuje. Iste, pestrosť štýlov dopĺňa tu akustické country Here Comes The Queen, tam slajdové boogie Something I Can Do Without, inde zasa akože blues Pushin’ And Pullin’ sťaby od Rolling Stones, ale ani za nič sa nevybočí za mantinely hudby pre masy. Osobne sa mi najviac páči rázna Mean What You Say. Takto by mohla znieť rádiová produkcia a nemusel by som premáhať dávivý reflex. Spomeniem ešte pomalú bluesovku Sky Blues, tá stojí za to.
Too Late To Cry núka príjemnú neurážajúcu muziku, keby sa kapela nerozpadla, azda by mohla byť konkurenciou Supertramp alebo Foreigner. Vlastne som rád, že sa tak nestalo. 2,5 hviezdy zaokrúhlim prísne nadol, ale nebojte sa, pokiaľ máte radi obyčajnú rockovú muziku, sklamaní nebudete.
» ostatní recenze alba Widowmaker - Too Late To Cry
» popis a diskografie skupiny Widowmaker
Soft Machine / Bundles
Bundles je ôsmim štúdiovým albumom jazzrockovej kapely Soft Machine. Ide zároveň o prvý z radu, na ktorom hrá nejaký gitarista.
Teda, nie len tak nejaký, samotný Allan Holdsworth! Ostatní členovia sa spolu stretli už na predchádzajúcom albume Seven. Okrem jediného pôvodného člena, klávesáka Mike Ratledgea, tu hrá na basu Roy Babbington a dvaja bývalí hráči zo skupiny Nucleus – John Marshall (bicie) a Karl Jenkins (dychy, piano). To znamenalo, že experimentálny avantgardný jazz vystriedalo dobové fusion.
Kým sa dostanem k albumu, dovoľte mi uviesť, ako som sa k tomuto dielu dopracoval. Soft Machine ma veľmi oslovili svojim debutom, ale od slávneho dvojalbumu Third som so skupinou pretrhal kontakty. Ja na free jazz a zvukovo-ruchovo-šumovo-hlukové koláže nie som. Otec mal rád práve diela od albumu Seven, ale nenalomil ma. Napokon ma dostalo živé vystúpenie kapely v roku 2018 v Múzeu obchodu v Bratislave. Okrem vtedajšej novinky Hidden Details som siahol aj po výberovke Tales Of Taliesin – The EMI Years Anthology 1975-1981 a môj dojem z kapely ako celku sa výrazne poopravil. Funkčné inštrumentálne kompozície, už to nie je zvuková hlušina, ale hudba. Je fakt, že v tom zohráva rolu to, že kapela začala využívať gitaru ako dominantný sólový nástroj. Samozrejme, existuje nekonečné množstvo skvelej muziky bez tohto inštrumentu, predsa len ho však vo fusion uprednostňujem. Práve počúvanie výberu ma presvedčilo, že má pre mňa zmysel kúpiť si albumy Bundles a Softs. Takto fungujem, niekedy potrebujem kapelu ochutnať, prežuť a následne ju začnem uskladňovať v špajze. Ale poďme k Bundles.
Sedem skladieb, z toho úvodná suita Hazard Profile má päť častí, osciluje na vrchole dobového fusion. Nazval by som ho komerčným, ale dnes to asi vyznie smiešne. John Marshall je jedným z mojich najobľúbenejších bubeníkov (jeho sólo Four Gongs Two Drums je lahôdka), nuž ma tento album osobitne zaujímal. Hneď v prvej časti spomínanej hazardujúcej profilovej suity je jasné, že členovia Nucleus mali čo povedať do kompozícií. Je to variácia na skladbu ich predchádzajúcej skupiny, smrtiacu nálož Song For The Bearded Lady. Holdsworth hrá neskutočne! Striedanie nálad je krásne, tu hrá iba klavír, tam si gitara civilne poplače pri ľúbeznej melódii. Vôbec je snaha o melodiku výraznou devízou tohto albumu. Niekedy až tak, že mám pocit, že rytmická sekcia robila konkurz k Rolling Stones (a teda ustrnie v základnom bum-čvach móde). V záverečnej skladbe The Floating World doplnil zostavu hosť Ray Warleigh, jeho flauty majú až psychedelický ťah do skrehnutej atmosféry januárového rána.
Poslucháčska prívetivosť, taká absentujúca počas prvej polovice 70. rokov, kapele podľa mňa prospela a toto dielo sa mi páči veľmi, veľmi a do tretice – veľmi. A vôbec mi neprekáža, že občas je to vlastne „smooth“ jazz.
Inak, je zábavné, ako pri niektorých skupinách vnímam, že nie som úplne ich fanúšik, resp. ich hudobný štýl nie je pre mňa dominantný z poslucháčskeho hľadiska, ale prejde pár rokov a zrazu mám v poličke kopu nosičov a ďalším albumom sa asi nevyhnem. :)
» ostatní recenze alba Soft Machine - Bundles
» popis a diskografie skupiny Soft Machine
Dixie Dregs / Night Of The Living Dregs
Južanský rock je natoľko flexibilný žáner, že v ňom pokojne oxiduje aj fusion. Steve Morse bol a je úžasný gitarista, z rockových technikov ho mám rozhodne najradšej. V roku 1979 vydal so svojou prvou veľkou kapelou Dixie Dregs album Night Of The Living Dregs a je o ňom teraz niečo napíšem.
Hľadať originalitu nie je ľahké, všetko tu už bolo. Ale kombinovať country s fusion, to zasa tak časté nie je. Jednoznačne najslávnejšou kapelou, ktorá toto dokázala, bola práve americká úderka Dixie Dregs.
Ku skupine som sa dostal niekedy koncom 90. rokov, albumy Free Fall a What If som mal napálené od kamaráta. Vtedy som intenzívne spoznával tento žáner a priznávam, že stret s Dixie Dregs pre mňa dopadol rozpačito. Na inštrumentálny jazz rock som vtedy veľmi nedal. Dnes mám v zbierke (zatiaľ) iba tento album, ktorý tvorí štúdiová a koncertná strana.
Osem skladieb ponúka inštrumentálne orgie. Rytmika Andy West (basa) a Rod Morgenstein (bicie) možno nepatrí k často spomínaným, ale vedzte, že bola parádna. Do toho dotvára atmosféru klávesák Mark Parrish a sólové exhibície si delia Morse a huslista Allen Sloan. Výsledný mix inštrumentálneho fusion s country patrí k tým najoriginálnejším a najzaujímavejším. Najviac počuť husle.
Štyrom štúdiovým skladbám dominuje svieža Punk Sandwich, ale osobne milujem aj Country House Shuffle, asi v tom zohráva rolu skvelé bubenícke intro. Každopádne takú odľahčenú dupárňu by ste inde hľadali len ťažko. The Riff Raff ukazuje moju obľúbenú inštrumentálnu schopnosť, husle tu rozprávajú príbeh bez slov a miestami mám z toho pocit, aký vo mne vyvoláva tvorba britskej kapely Gentle Giant. Meditatívne preplávame skrz Long Slow Distance k tomu, prečo som si album kúpil v prvom rade.
Štyri koncertné skladby pochádzajú z festivalu Montreux Jazz Festival, kde kapela vystúpila 23. júla 1978. Ako to býva vo fusion pravidlom, skladby sú nové, na štúdiovkách by ste ich hľadali márne. Z fusion nálady sa vymyká svižná country odrhovačka The Bash. Husle si dosýta zašantia, ale vrcholom sú ultrarýchle gitarové behy Stevea Morsea. Je to smršť a akokoľvek si country dávkujem po veľmi malých dávkach, takto vymakaná prezentácia ma veľmi baví.
Hovorí sa, že hudba je buď dobrá alebo zlá. Sem-tam je však aj hrozná a úžasná. Night Of The Living Dregs patrí do poslednej menovanej kategórie. Veľmi sa mi páči, že muzika nie je akademicky znudená, ale prívetivo živelná a melodická. A preto pridám jednu protekčnú hviezdu k štyrom istým.
P. S. Pre priaznivcov ocenení dodávam, že album získal Grammy za najlepší rockový inštrumentálny výkon.
» ostatní recenze alba Dixie Dregs - Night Of The Living Dregs
» popis a diskografie skupiny Dixie Dregs
Winter, Johnny / Step Back
| 2024-04-12 | Dňa 16. júla 2014 zomrel jeden z najväčších bluesových gitaristov sveta – Johnny Winter. Mal sedemdesiat rokov. Posledným štúdiovým dôkazom jeho majstrovstva tak ostáva album Step Back, ktorý sa na pultoch objavil 2. septembra toho istého roka.
Dielo našťastie stihol dokončiť, dokonca sa po jeho nahratí vybral aj na turné po Európe. Produkoval ho jeho gitarista Paul Nelson a obsahuje trinásť skladieb, z ktorých ani jedan nie je autorská. Bluesové štandardy nahral s plejádou hostí, od Joe Bonamassu (ako inak, kde ten nie je) cez Erica Claptona, Billyho Gibbonsa, Leslieho Westa, až po Dr. Johna, Blues Brothers Horns a dokonca Joe Perryho. Ide teda o prakticky rovnaký model, aký zvolil pri svojom predchádzajúcom albume Roots z roka 2011.
A výsledok je podobný.
Johnny na sklonku života nemusel naozaj nikomu nič dokazovať. Hrá pre radosť, núka viacero skladieb, ktoré prenikli až do popových vôd (Unchain My Heart), prípadne patria ku klasikám blues a rokenrolu (Who Do You Love, Sweet Sixteen, My Babe, Long Tall Sally). Sound je zemitý, moderný, ale pritom stále uveriteľný, presvedčivý, prirodzený. Hostia majú zväčša priestor na nejaké to druhé sólo, pretože, čo si budeme hovoriť, počúvať Wintera a nepočuť jeho sólovú hru, to je ako ísť na koncert a počúvať playback. Našťastie, Johnny je zo starej školy a niečo také mrzké ako je zmierenie sa s druhými husľami mu ani na um nezišlo. Dúfam, že aj mne toto prirodzené muzikantské presvedčenie vydrží po celý život. Blues je emócia, Winter je blues.
Nemá veľmi zmysel vypichovať tú alebo onakú skladbu, predsa len však musím zmieniť countrybluesovú verziu Who Do You Love. Túto skladbu hral hádam každý, kto niekedy pričuchol k blues, existuje naozaj veľké množstvo verzií, ale táto je opäť trocha iná, svojská, originálna. To je veru majstrovstvo, prísť s novou fazetou do zdanlivo preskúmaného vesmíru. A sólová exhibícia Johnnyho Wintera, len akustika a spev, v Death Letter ukazuje, prečo bol jedným z najlepších bluesmanov na planéte Zem.
Album Step Back získal v roku 2015 hneď dve významné ocenenia. Grammy a Blues Music Awards za najlepší bluesový album uplynulého roka. To je však detail, podstatné je, že je to príjemná bluesová muzika. Nebúra hranice, skrátka je a je ako staré pyžamo, v ktorom sa doma cítim najpríjemnejšie. Tri a pol hviezdy zaokrúhlim nahor. Ďakujem, majstre!
P.S. Zaujímavo je riešený papierový rozkladací obal cédečka. Keď ho otvoríte, sám vám vysunie CD. Milé.
P.P.S. Je až znepokojivé, koľkí z hostí už tu s nami nie sú. Leslie West, Dr. John, Billy Gibbons. Mizne nám jedna z najinšpirúcujejších rockových generácií. Aspoň takto tu s nami ostávajú.
» ostatní recenze alba Winter, Johnny - Step Back
» popis a diskografie skupiny Winter, Johnny
VARIOUS ARTISTS / Let The Electric Children Play – The underground story of Transatlantic Records 1968-1976
Príbeh undergroundu na prelome 60. a 70.rokov minulého storočia je téma, ktorá bude ešte dlho poskytovať historikom látku na skúmanie. Jedným z vynikajúcich pramenných materiálov je trojdisková kolekcia Let The Electric Children Play – The Underground Story Of Translatlantic Records 1968-1976, ktorú vydalo Esoteric Recordings v roku 2017.
Koncom 60. rokov sa na britskom hudobnom trhu prudko menili podmienky. Nová rocková muzika opantala poslucháčov a bolo jasné, že to, čo nazývame undergroundom, bude možné predávať v mainstreamovom meradle. Jednou z prvých spoločností, ktorá vydávala túto progresívnu (nezamieňať si s tým, čo sa dnes nazýva progresívny rock) muziku, bola Island. Dokázala konkurovať veľkým značkám, ktoré nelenili a rýchlo začali zakladať odnože zamerané na túto pestrú rockovú revolúciu. Decca vytvorila značku Deram, EMI sa vytasila s labelom Harvest, no a Phillips na konci roka 1969 vytvoril asi najpôsobivejší label Vertigo.
Translatlantic Records založil v roku 1961 Nat Joseph. Pôvodne šlo o folkový label, ale v roku 1967 postupne vydával aj nejaké diela využívajúce elektrické nástroje. Na prelome šiestej a siedmej dekády vydal aj viaceré rockové albumy a pokračoval v tom až do roka 1975. Vtedy Joseph predal trojštvrtinový podiel v spoločnosti skupine Granada Group. Tá ho o dva roky odpredala skupine Marshall Cavendish a Joseph jej predal svoj zostávajúci podiel. V rámci rebrandingu vzniklo Logo Records a to bol koniec Transatlantic.
Poďme sa pozrieť na jej najrockovejšie obdobie. Prezentovaná muzika je kúzelná. Silno folkrocková, ale so zaujímavými presahmi. Je jasné, že Transatlantic zachytávali zväčša menej známe formácie a máloktorá sa preslávila (nepočítam folk rockové veličiny typu Pentangle). Napriek tomu zazmluvnila niekoľko skvelých mien, často na začiatku kariéry. Preto tu nájdeme The Sallyangie, a teda súrodencov Mikea a Sally Oldfieldovcov, debut Petra Bardensa (z Camel) alebo hoci Gerryho Raffertyho a skupinu The Humblebums.
Rockové smršte ako Stray, Jody Grind, Skin Alley alebo Little Free Rock sú mi dôverne známe, rovnako ako jazzrocková kapela Circus, v ktorej hral dychár Mel Collins známy z King Crimson alebo Camel. Zaujímavá je aj tá naozaj undergroundová vetva reprezentovaná kapelami ako The Deviants, prípadne artrockové kapely typu CMU, Marsupilami alebo Gryphon. O folk rocku to je predovšetkým (Pentangle, Carolanne Peg, Gordon Giltrap, Jan Dukes De Grey...), príjemne dopĺňa celkovú mozaiku.
Je mi jasné, že toto nie je úplne prvoligová respektíve slávna muzika, ale je zaujímavá a atmosféra na troch diskoch ma opantáva. Výhodou je, že skladby sú radené takmer bez výnimky chronologicky (dátum vydania sa evidentne sem-tam líšil od nahratia), čím sa pred poslucháčom otvára príbeh rozvoja hudby naprieč deviatimi rokmi, v rámci ktorých sa snažila napodobiť Veľký tresk.
A preto nemôžem inak, ako túto kompiláciu vychváliť. Je dokonalá. A v podstate je úplne jedno, aké skladby sú do nej zaradené a aké chýbajú. Je to nádherný trip do éry, keď sa rock stal mainstreamom a znel originálne.
» ostatní recenze alba VARIOUS ARTISTS - Let The Electric Children Play – The underground story of Transatlantic Records 1968-1976
» popis a diskografie skupiny VARIOUS ARTISTS
Heavenly Cream / An Acoustic Tribute To Cream
Pocta priekopníkom tvrdej muziky v akustickom šate? To býva veľký risk. Projekt Heavenly Cream – An Acoustic Tribute To Cream som však nemohol nechať nepovšimnutý.
Dozvedel som sa o ňom až v obchode s CD, reku, aha, takého čoskoro vyjde. Nelenil som a dielo si objednal. Ja Cream milujem, Ginger Baker je jedným z mojich vzorov a iniciačných bubeníkov, nuž jeho prítomnosť robila z mojich očakávaní priam nevydržateľný pocit. A už je po ňom.
Nahrávka je nesmierne pohodová. Je to v podstate best of Cream nahraný hromadou muzikantov. Štyri skladby odbúchal Ginger, kým, žiaľ, zomrel. Ústredným hudobníkom sa tak stal multiinštrumentalista Malcolm Bruce, syn slávneho otca. A ide mu to! Druhým do partie je gitarista Bernie Mardsen, skúsený veterán, ktorého azda nemusím predstavovať. Pete Brown, otec celého projektu, prizval plejádu muzikantov, ktorých mám veľmi rád. Speváci ako Paul Rodgers, speváčky ako Maggie Bell, gitaristi Clem Clempson, Joe Bonamassa (kde ten nie je pichnutý...), basák Neil Murray a kopa ďalších, vrátane rozsiahlej sláčikovej sekcie.
Mohlo by sa zdať, že pod nánosom hudobníkov sa stratí samotná muzika. Ale práve naopak! Hudba je až subtílna, nikto sa nepredvádza, aranžmány sú vkusné a popravde, často si ich ani nevšímam, lebo atmosféra ma pohlcuje nad rámec analytických tikov môjho mozgu. Občas niečo prekvapí, napríklad dychová medzihra vo Sweet Wine. Nechýbajú tie najväčšie skladby ako napríklad White Room, Sunshine Of Your Love, Politician, Badge, Spoonful, Crossroads a iné (dokopy ich je pätnásť). Take It Back je ediná vymykajúca sa skladba zo zástupu „hitov“. Skvelo ju zaspievala Maggie Bell. A aj jej duet s Bobby Rushom v Sitting On Top Of The World je zaujímavý.
Ako nie som priaznivec tribute albumov, tak ma táto kolekcia akustického Creamu baví. Veľmi. V roku 2023 ma asi nič nezasiahlo viac. Aj preto toto cédečko odporúčam všetkým fanúšikom kapely Cream, má v sebe čosi upokojujúce a zároveň návykové. Hudba sa na nič nehrá, ľahko plynie a je to milá pocta. Viac od nej naozaj nežiadam.
» ostatní recenze alba Heavenly Cream - An Acoustic Tribute To Cream
» popis a diskografie skupiny Heavenly Cream
Blue Öyster Cult / Cultosaurus Erectus
Koncertné video z turné Black And Blue Tour kapiel Black Sabbath a Blue Öyster Cult patrilo k mojim pravidelným zážitkom v druhej polovici 90. rokov. Kým prvá menovaná veličina ma sklamala, k Blue Öyster Cult som sa vracal rád. Skladby ako (Don’t Fear) The Reaper, Cities On Flame, Godzilla alebo Divine Wind patria k tomu naj, čo v rockovej muzike poznám. A práve posledná menovaná „bluesovka“ pochádzala z vtedy aktuálneho albumu Cultösaurus Erectus, ktorý vyšiel v júni 1980.
Priznávam, že ako zamladi, tak aj teraz som veľmi kritický k úpadku rockových kapiel od nástupu disca na výslnie. Snaha zapáčiť sa na úkor muziky, podobne bolí azda len úpadok demokracie. Blue Öyster Cult podmienili svoj úspech stratou rockovej nekompromisnosti, od albumu Agents Of Fortune začali zarábať a svoju podstatu skryli za obraz Doriana Graya. Producenti im patrične spotvorili zvuk (tu Martin Birch) a mohlo sa ísť na vec! Čo sa im musí nechať, dokázali si aspoň uchovať originálnu náladu svojich skladieb, druhú takto znejúcu kapelu nepoznám.
Album má svoje svetlé okamihy. Úvodný epos Black Blade s textom od Michalea Moorcocka (to je slávny sci-fi spisovateľ, keby ste náhodou nevedeli) má zaujímavú vesmírnu atmosféru. Kto čítal príbehy Elrica z Melniboné, bude túto čepeľ dôverne poznať. Divine Wind je unikátna skladba, blues kapela veľmi nepreferovala. Naživo síce znie stokrát lepšie ako v štúdiu (škoda, že ju nehrali na Extraterrestrial Live), ale aj tak si tento akoby blues udržiava zaujímavú odťažitú náladu.
Úpadok svedčiaci počiatku 80. rokov stelesňujú klávesovo zhyzdené kúsky ako Monsters (ten opakovaný swingový kabaret je asi najhoršia pasáž, čo sa na albume nachádza) alebo nepočúvateľná syntetická hrôza Deadline.
A potom sú tu veci, ku ktorým mám ambivalentný vzťah. Kapelou preferovaná skladba The Marshall Plan s odkazom na Smoke On The Water má v sebe záblesky geniality (gitarové sólo, rýchle gitarové sólo), ale aj množstvo, ako vravel Bilbo, rozotieraného kúska masla na príliš veľký krajec chleba. Hungry Boys mi pripomína punkový rokenrol z Wishu, spotrebné nič Fallen Angel a ani akože tvrdý heavík Lips In The Hills už neprinesú nič, čo by som chcel dajako vyzdvihnúť. Výnimkou je romanticky zasnená suita Unknown Tongue. Je to asi jediná skladba, ktorá dokáže z dobového zvuku vyčarovať čosi presvedčivé.
Cultösaurus Erectus je album svojej doby. Všetko dobré sa snaží pochovať pod zhyzdený 80’s sound a klávesové týranie rockerských uší. Darí sa mu to, až na pár výnimiek, na jednotku s hviezdičkou. Hlavne ale absentujú nejaké zaujímavé nápady. Čo už.
» ostatní recenze alba Blue Öyster Cult - Cultosaurus Erectus
» popis a diskografie skupiny Blue Öyster Cult
Williams, Tony / The Joy of Flying
Fusion má jednu veľmi zlú vlastnosť. Množstvo virtuóznych hráčov spolu vykonávalo grupáče s frekvenciou lží rinúcich sa z ruských kanálov. Výsledkom sú stovky, ba tisíce nahrávok, na ktorých hrajú. Poznať to všetko presahuje sily obyčajného rockera, ktorý jazz počúva len rekreačne. Napriek tomu sú albumy, ktoré si ma získali a na ktoré nedám dopustiť. Nepochybujem, že ste uhádli, že reč bude o The Joy Of Flying (1979).
Tony Williams je bubenícke eso, osobnosť, jeden zo zakladateľov žánru fusion. Od polovice 60. rokov až do svojho skonu v roku 1995 toho nahral sólovo i skupinovo naozaj veľké množstvo. Spolupracoval s najväčšími z najväčších (napr. Miles Davis) a aj na tomto albume tomu nie je inak. Kúpil som si ho naslepo, za dobrú cenu v japonskom vydaní z roka 1992. Zaujal ma obal a povedal som si, že prečo nevyskúšať aj niečo netušené. A veru, už pohľad na booklet ma dostal. Celkovo tu Williams využil služby až pätnástich muzikantov. Nechýbajú esá ako Ján Hammer, Herbie Hancock, Stanley Clarke, Michael Brecker, Randy Brecker, George Benson a ďalší. Prekvapila ma účasť gitaristu Ronnieho Montrosea, ale o tom o chvíľku.
Veľmi kvitujem, že hoci ide o inštrumentálky, nie sú dominantne komplikované, ale potrpia si na melódie. Už v úvodnej skladbe Going Far je v podstate rovný rytmus, na sólovom albume bubeníka ide o vec nevídanú, nepočutú. Iste, stále je to vysoko inštrumentálne prevedená muzika, takže by ju len tak niekto nezahral, ale azda si rozumieme. Z muziky skrátka sála pohoda a neprekáža mi ani občasné funky (Hip Skip, Tony). Nálade dominujú, okrem parádne nasnímaných bicích, predovšetkým klávesy a tiež dychy.
Vrcholom albumu je pre mňa koncertná skladba Open Fire. Pôvodne ju nahral Ronnie Montrose na svoj rovnomenný debutový album v roku 1978, táto verzia je z japonského koncertu z 27. júla 1978 formácie The Tony Williams All Stars. Klávesy obsluhuje Brian Auger, na base hrá Mario Cipollina. Ronnie Montrose si schuti zasóluje a výdatne mu sekunduje aj Williams. Je to viac rock ako jazz, čím sa skladba vymyká spomedzi ostatných kúskov na albume. Inak, tri skladby sú hrané len v duu, bubeník a klávesák. Going Far a Eris s Hammerom, Morgan’s Motion s Cecilom Taylorom. A práve druhú menovanú by som zaradil k tomu naj, čo sa na albume nachádza. Úžasná bubenícka smršť, ktorej Hammer zdatne sekunduje. Akoby som v ruke držal mincu a mal si hodiť, či vyhrá hlava alebo orol. A záverečný free jazzový jam Morgan’s Motion s klaviristom mi pripomína budúcnosť Slovenska. Chaos, trieštenie, zmar a napokon zánik, to celé za pár minút.
Celkovo mám pocit, že sedím v prútenom kresle na pláži a pozerám sa na západ slnka vnárajúceho sa do oceánu. Popíjam ľadový džús a je mi fajn. Je to pre mňa taký letný album, asi preto, že včera bolo vonku extrémne teplo. Päťdesiat minút prevažne pohodovej muziky, takéto fusion je radosť počúvať.
» ostatní recenze alba Williams, Tony - The Joy of Flying
» popis a diskografie skupiny Williams, Tony
Laing, Corky / Finnish Sessions
Corky Laing je skvelý človek a svojský bubeník. V kapele Mountain sa výraznou mierou podieľal na jej jedinečnom zvuku, jeho prístup k rytmom je ojedinelý.
Koncom roka 2022 hral v Bratislave, v Múzeu Obchodu s kapelou Corky Laing’s Mountain a bol to veľmi príjemný večer s milovanou muzikou. Ponúkal na predaj svoj posledný album Finnish Sessions, ktorý som si kúpil a nechal od neho aj podpísať.
Krátky album Finnish Session nahraný vo Fínsku s miestnymi hudobníkmi je prekvapivo ostrý, moderný a pritom parádne hardrockovo uveriteľný. Zasa sa raz potvrdilo, že starí borci sa týčia nad omladinou ako Mount Everest nad Mariánskou priekopou. Everyone’s Dream je taká bomba, že by zrovnala so zemou kontinent o veľkosti Afriky. Takto podľa mňa chceli znieť Deep Purple, keď vyrábali svoj paškvil z Wishu Whoosh!. Leslie West by sa podľa mňa potešil, akú skvelú poctu skladá kapele Mountain skladba The Ball. Laing je preslávený svojim zapájaním kravského zvonca do rytmu a aj tu sa tak deje.
Z muziky ide neskutočná energia, taká spídovka Totally Wrong by zahanbila nejednu metalovú partu. Prekvapivo sú na albume zaradené tri slaďáky po sebe. Príjemný kúsok Even More, country balada Pledge a vznešená rocková balada My World. Prekvapivo mi to neprekáža a dojem z hlučnej a nekompromisnej muziky mi to nenarúša. Dva bonusy spieva Maria Hänninen, ale to neznamená, že to bude nejaká uspávanková záležitosť. Naopak, Backbone je ďalšia mountainovská vražda kompromisov v priamom prenose. Ach, jak ja takéto dreňovice milujem! A Whatcha Doin? Nuž, to je skladba, ktorá by mohla byť aj hit.
V roku 2022 lepší hardrockový album hádam nevyšiel (Magnum, Birth Control? Možno...), škoda, že nie je viac v povedomí, zaslúžil by si to.
» ostatní recenze alba Laing, Corky - Finnish Sessions
» popis a diskografie skupiny Laing, Corky
Hendrix, Jimi / :blues
Jimi Hendrix akoby začal tvoriť až po smrti. Toľko nahrávok, koľko mu stále vychádza, by musel nahrávať nepretržite 24 hodín denne aspoň sto rokov, ale predstavte si, stihol to za nejakých päť. Tomu vravím zázrak! Niekoľko pokusov o preniknutie do tohto sveta som podnikol, ale nemá to pre mňa cenu. Vystačím si s niekoľkými výberovkami, oficiálnou predstmrtnou diskografiou a pár starostlivo vybranými koncertnými a posmrtnými nahrávkami, ktoré sa dajú porátať na prstoch jednej drevorubačskej ruky. V roku 1994 vyšla zaujímavá kompilácia nahrávok nazvaná :blues, ktorú som mal kedysi dávno napálenú a dnes už vlastním originál. Prečo?
Pretože je to skvelá muzika.
Kompilácia vlastných i prevzatých skladieb, vydaných i nevydaných kúskov, prierez rokmi 1966-1967. Sú tu rôzne demá, štúdiové jam sessions a tiež koncertné nahrávky. Okrem tradičných spoluhráčov typu Billy Cox (basa), Noel Redding (basa), Mitch Mitchell (bicie) a Buddy Miles (bicie) zahosťuje niekoľko ďalších hudobníkov, z ktorých zaujmú mená ako Jack Casady (basa) a Steve Winwood (organ), obaja hrajú v skladbe Voodoo Chile Blues.
Hendrix bol skvelý bluesman, ale na albumoch sa mu paradoxne veľmi nevenoval. Preto je táto sonda do jeho bluesového sveta žiadúca a výnimočná. Navyše, akokoľvek je blues ortodoxná muzika, Hendrix bol inovátor a aj v rámci limitov pentatoniky a dvanástok sa dokázal pohybovať mimo vyšliapaných cestičiek.
Sú tu prekvapivé momenty. Hneď úvodná Hear My Train Comin’ (acoustic) ponúka iba akustickú gitaru a spev, čosi, čo Hendrix na oficiálnych nahrávkach nikdy nerobil. Jedenásť skladieb velebí blues, blues a nič iné ako blues. Hendrix hrá štandardy (Born Under A Bad Sign, Catfish Blues, Mannish Boy, Bleeding Heart) i vlastné veci. Red House asi pozná každý, ale sú tu aj menej známe kúsky ako Once I Had A Woman alebo Jelly 282. Samozrejmosťou je Voodoo Chile Blues. Dominuje gitara, väčšinu času si uzurpujú nekonečné sóla, tak to mám rád. Navyše, nechýba krátke bubenícke sólo (v Catfish Blues), čo ma teší.
K Hendrixovi som si hľadal cestu dlho, vraví sa, že kto hľadá, nájde, nuž, pre mňa to platí. :blues je album, ktorý počúvam rád a často. Nemá chybu.
» ostatní recenze alba Hendrix, Jimi - :blues
» popis a diskografie skupiny Hendrix, Jimi
Chicken Shack / Unlucky Boy
| 2024-03-31 | Chicken Shack bola v 60. rokoch jednou z typických britských bluesových kapiel. Vydala štyri albumy s minimálnymi personálnymi zmenami a až na niekoľko zaujímavých inštrumentálok nevybočovala z radu „bežných“ bluesových zástupov. To sa zmenilo v 70. rokoch, kedy sa v podstate stala sprievodnou kapelou gitaristu (a speváka) Stana Webba. Zostavy menila častejšie ako Rusko rétoriku o trojdňovej špeciálnej vojenskej operácii. Pre album Unlucky Boy zložil Webb štúdiovú zostavu, v ktorej bol bubeník Paul Hancox (hral aj na minulom albume), basák Bob Daisley, saxofonista Chris Mercer a pianista Tony Ashton. Inými slovami, zostava ako lusk! Album vyšiel v júli 1973 pod hlavičkou Chicken Shack featuring Stan Webb, má teda čerstvo po päťdesiatke, nuž si ho troška pripomeňme.
Úvod albumu patrí ešte dozvuku hardrockových tendencií z albumu Imagination Lady. You Know You Could Be Right je posadená tvrdá pecka a ja by som nedbal, keby si album túto polohu uchoval po celý čas. Ale nie, Webb sa rozhodol vrátiť späť k blues. Pomalá nádhera Revelation je toho dôkazom. A z nastúpenej pohodovej bluesovej cesty už neuhne. Či už ide o autorské skladby (Prudence’s Party, Stan The Man, As Time Goes Passing By, Jamming With The Ash) alebo o prevzaté bluesové štandardy (Too Late To Cry, Unlucky Boy, He Knows The Rules), devízou je absolútna autentickosť, s ktorou kapela hrá dvanástky.
K vrcholom patrí rozhodne (okrem prvých dvoch skladieb) aj typická Webbova melodická inštrumentálka Prudence’s Party, v tomto bol naozaj majster svojho remesla. A aj svižná živelná titulná skladba stojí za vyzdvihnutie.
Kapela v tejto podobe nikdy nevystupovala naživo, hoci Webb, Hancox a Daisley niekoľko vystúpení odohrali. Asi je to škoda. Pár mesiacov po tomto albume vyšiel živý album Goodbye (1974), na ktorom hrá Webb s úplne inými hráčmi. O tejto labutej piesni kapely si však povieme inokedy.
Unlucky Boy je príjemný bluesový album, ktorý si občas rád vypočujem. Viem si predstaviť, že ortodoxného bluesového fanúšika dokonca nadchne. Poznáte ho?
» ostatní recenze alba Chicken Shack - Unlucky Boy
» popis a diskografie skupiny Chicken Shack
Electric Flag / A Long Time Comin'
Amerika, San Francisco, rok 1967, to je kombinácia, z ktorej sa rodila neopakovateľná rocková muzika. Popri hnutí hippies sa tu však dala nájsť aj iná inšpirácia. Mike Bloomfield, gitarista od Paula Butterfielda, stvoril kapelu Electric Flag a v marci 1968 jej vyšiel album A Long Time Comin’.
Pravdou je, že v roku 1967 kapela najprv nahrala soundrack k filmu The Trip, ktorý režíroval Roger Corman, scenár napísal Jack Nicholson a hral v ňom Peter Fonda. Avšak až A Long Time Comin’ bol „naozajstným“ debutovým albumom. Bloomfield vytvoril životaschopný a prirodzený mix blues, soulu a jazzu s bohatou dychovou sekciou, čím predznamenal nástup kapiel ako Chicago alebo Blood, Sweat & Tears. Z množstva hráčov, ktorý sa na desiatich skladbách podieľali, spomeniem aspoň bubeníka. Buddy Miles neskôr zažiaril sólovo, s Hendrixom i Santanom.
Osobne mám Bloomfieldovu tvorbu zaradenú do kategórie – občasné počúvanie. Vlastním prvé dva albumy a The Original Lost Electra Sessions od The Paul Butterfield Blues Band, tento album od Electric Flag, ďalej spolupráce s Alom Kooperom (Super Session, The Live Adventures Of Mike Bloomfield And Al Kooper) a tiež prvý album KGB. A hoci ani jedna z uvedených nahrávok mi nepríde na um, ked mám menovať to naj, čo poznám, vždy ma táto muzika dobre naladí. Je skrátka dobrá, občas aj výborná. Preto chcem pripomenúť aj tento štýlotvorný album, ktorý, zdá sa mi, leží zabudnutý mimo oblasť záujmu rockových historikov z našich končín.
Desať skladieb je predovšetkým bluesových, pričom dychová sekcia im často dáva krídla. Krásne to počuť na sviežej verzii klasiky Killing Floor. Inak, nedá mi nespomenúť aj ďalší album z roka 1968, na ktorom sa bluesmanom podarilo položiť základy jazzrocku, a síce Bare Wires od Johna Mayalla a jeho Bluesbreakers. Vyšiel o tri mesiace neskôr a podľa mňa nie je náhoda, že išlo o prvý Mayallov album, ktorý sa dobre umiestnil v USA (59. miesto v rebríčku Billboardu). Dychy vtedy Amíkov brali. Ale späť k Electric Flag. Akokoľvek životaschopná muzika sa na albume nachádzala, Bloomfield údajne nebol spokojný s odozvou (Billboard pritom album zaradil na 31. miesto), veľmi túžil po úspechu a po tom, aby komerčne uspel. V tých časoch to ešte neznamenalo nič nedôstojné, tobôž nekalé. To len dnes je pop a komercia spájaná s negatívnymi asociáciami (často právom) a aj mnohí poslucháči z toho majú stres, ak sa ich akože pravý a cítiaci umelec nedajbože nedištancuje od širšieho úspechu. Napriek tomu ho kritika velebila a velebí dodnes. Právom. Je to naozaj krásna ukážka absolútne špičkovej bluesovej fúzie so všetkým možným, pričom tá hudba znie rovnako sviežo aj dnes, po vyše päťdesiatich rokoch. Rokenrol, soul, jazz, všetko s blues prirodzene splýva a ani na okamih necítiť akúkoľvek únavu, rutinu, nezáujem. Klobúk dole!
Nebudem opisovať skladbu po skladbe, album nemá slabé miesto. Priaznivci dychových sekcií si prídu na svoje. Pôvodne som si myslel, že dám štyri hviezdičky, ale počas počúvania a písania som si uvedomil, že nepočujem nič, čo by odporovalo piatim. Nuž, ani ja neodporujem! A vy?
» ostatní recenze alba Electric Flag - A Long Time Comin'
» popis a diskografie skupiny Electric Flag
Hammill, Peter / Nadir's Big Chance
Nadir’s Big Chance je piatym sólovým albumom britského hudobného génia Petra Hammilla. Vyšiel 1. februára 1975, a teda v období prvého reunionu skupiny Van Der Graaf Generator.
Hrá na ňom prakticky celá táto skupina – Banton (klávesy, bas), Jackson (saxofón) a Evans (bicie). Iste, hrali aj na minulých Hammillových sólových albumoch, vlastne je čudné, že sa kapela vôbec rozpadla. Behoim siedmich dní na začiatku decembra 1974 spolu nahrali jedenásť skladieb, ktoré tvoria tento album. Sú skôr kratšie, žiadna košatá suita alebo dlhá náladovka tu tentokrát nie je. Zato kapela jasne pritvrdila.
V polohe tvrdého rocku sa tento album cíti veľmi dobre. Nadir’s Big Chance má až punkovo priamočiary ťah. Johnny Rotten zo Sex Pistols bol jeho veľkým fanúšikom, nečudo. Mierne ironický podtón The Institute Of Mental Health, Burning mi tiež evokuje štipku punku. Na priamočiarych skladbách je čo obdivovať, naliehavosť v Nobody’s Business, punkovú nasrdenosť v Birthday Special alebo hoci sofistikovanú stratu príčetnosti v Two Or Three Spectres.
Nechýbajú krehké balady, v ktorých Hammill utvrdzuje moje presvedčenie, že bol najlepším pesničkárom 20. storočia. Či už je to prívetivá Been Alone So Long, nástrojovo plná citlivka Airport alebo neskutočne melancholická, ba až bezradná, Shingle Song, emócie tryskajúce z minimalizmu sú maximálne!
Aby toho nebolo málo, na pery sa derie podmanivá otázka: A čo podriemkavajúce čudo Pompeii, ktoré nie je ľahké kamsi zaškatuľkovať? Aj to má svoje čaro. Prekvapila ma aj nová verzia prvého singla Van Der Graaf Generator, a síce People You Were Going To. Oproti originálu je to tvrdšia a ostrejšia verzia, istá dávka melodiky sa stratila v preklade, ale napriek tomu ide o dobrú vec.
Vrcholom albumu je pre mňa majstrovská melodická smršť Open Your Eyes. Týmto spôsobom sa dnes už nekomponuje.
Považujem tento album za jeden z prístupnejších, rozhodne rockových a opäť dokazujúcich Hammillovu genialitu.
» ostatní recenze alba Hammill, Peter - Nadir's Big Chance
» popis a diskografie skupiny Hammill, Peter
Van Der Graaf Generator / The Quiet Zone / The Pleasure Dome
Posledný štúdiový album progresívnej kapely Van Der Graaf (Generator z názvu pri tomto diele vypustili) zo 70. rokov (a nadlho vôbec) sa volá The Quiet Zone/The Pleasure Dome a vyšiel v septembri 1977.
Album sa vymyká z dovtedajšieho soundu, najmä tým, že z kapely vypadol ako klávesák, tak dychár. Pribudol huslista Graham Smith, ktorý výrazným spôsobom pomohol aj pri Hammillovej najlepšej sólovke Over, ktorá vyšla v apríli 1977. Navyše sa do kapely vrátil pôvodný basák Nic Potter.
Všimol som si na internete, že tento album vyvoláva zmiešané reakcie. Ja s ním problém nemám, naopak, považujem ho za výborný. V opise muziky sa často skloňuje aj termín new wave, čo je pre mňa červené súkno. Našťastie, počujem to inak.
Hammill bol hudobný génius a jeho rukopis je na albume všadeprítomný. Už pri úvodnej skladbe Lizard Play počuť, že to bude klasická temná melancholická jazda po deviatich kruhoch Pekla. Jeho ponurý recitál nemá páru, však si vypočujte The Habit Of The Broken Heart alebo krehkú fresku The Siren Song. Najväčšou devízou kapely je nálada. Hammillov plač podkreslený často iba akustickou gitarou, klavírom a husľami rozpráva príbeh aj tomu, kto po anglicky nerozumie ani ň. Stačí mu na to modulácia hlasu. Vrcholom prvej strany platne (The Quiet Zone) preto bola monumentálna dúha pocitov zvaná Last Frame.
Druhá strana platne (The Pleasure Dome) síce začne rovnako melancholicky (The Wave), ale obsahuje aj zvláštne vybočenie, priam komerčnú a pozitívne znejúcu skladbu The Sphinx In The Face (zopakuje sa krátko i na záver). Kým sa k nej dostaneme, vypočujeme si azda jedinú ráznu skladbu na albume. Cat's Eye/Yellow Fever (Running) je jediná vec, ktorú zložil huslista Graham Smith a jeho paľba je tu naozaj úctyhodná. Keby mali Ukrajinci takéto zbrane a muníciu, mongolská horda fejkujúca Slovanov by bola už dávno minulosťou. Chemical World je psychotické inferno, z ktorého by aj Dante dostal porážku a majstrovská pečať ťaživej tvorby s visačkou Van Der Graaf.
Album The Quiet Zone/The Pleasure Dome je, ako som už spomínal, výborný, ba až dokonalý. Mám ho rád.
» ostatní recenze alba Van Der Graaf Generator - The Quiet Zone / The Pleasure Dome
» popis a diskografie skupiny Van Der Graaf Generator
Nazareth / Rampant
Nazareth v 70. rokoch predstavuje stálicu hardrockového neba. Ktorýkoľvek album si pustím, baví ma. V roku 1974 vydala kapela svoj piaty štúdiový album Rampant a ja mu dnes chcem venovať pár slov.
Vlastním vydanie od Salvo z roka 2010, ktorý obsahuje informačne nabitý booklet. Využijem z neho jednu podstatnú informáciu. Kapela sa rozhodla experimentovať a priblížiť sa americkým koreňom rokenrolu. A preto tu nájdeme i náznak country. Do akej miery sa jej to podarilo?
Obstojne. Už úvodná skladba Silver Dollar Forger má v sebe rokenrolovú hravosť, ktorej hardrockový sound pristane. A tá temná druhá časť skladby s melodickým gitarovým motívom jej sedí ešte viac! Svižné hard-boogie Glad When You’re Gone nemá chybu. Album produkoval Roger Glover (naposledy), nuž jeho sem jeho kamoš Jon Lord nahral klavír, rovnako ako do singlového hitu Shanghai’d In Shangai. V obidvoch skladbách zároveň hosťujú tri vokalistky. Kto je s hudbou Nazareth oboznámený dôverne, toho krásny slaďák Loved And Lost nemôže prekvapiť. Mňa nadchýna! Bluesový rytmus v Jet Lag je veľmi príjemný, Light My Way šokuje priam industriálnym zvukom bicích, no a Sunshine je pre zmenu taká tá akoby country balada, ktorá ma až tak neberie, ale jej subtílnosť je milá. Na záver je tu tradičný cover, dvojdielna záležitosť Shapes Of Things/Space Safari je síce hrubozrnná ako slovenská vláda, ale čosi jej chýba. Aspoň mi to tak znie a neviem, čo by som k tomu dodal. Kvitujem však inštrumentálnu medzihru (a teda druhú časť medley).
Bonusy sú tradične obsiahle, okrem béčka singla Love Hurts – Down –tu je hneď osem skladieb z rádia BBC, vysielaných naživo 17. mája 1973. Sú fajn, ale playlist je logicky naviazaný na predchádzajúce albumy, čo je troška mimo.
Ako som spomínal, hudba sa „zamerikanizovala“, ale album sa presadil najmä doma, v britskom rebríčku dosiahol na 13. priečku (čo je o niečo horšie ako sa umiestnili predchádzajúce dva albumy). Ide nadlho o posledný album, ktorý v Británii bodoval, od Hair Of The Dog už albumy budú žať úspechy v USA. Nepovažujem ho za najlepší album kapely, ale je príjemný. Chýba mu čosi, čo by ma vystrelilo z kresla, ale zasa, takmer nič mi na ňom neprekáža, a preto si ho rád púšťam. A vy?
» ostatní recenze alba Nazareth - Rampant
» popis a diskografie skupiny Nazareth
Zappa, Frank / The Mothers - The Grand Wazoo
V roku 1972 vydal Frank Zappa s The Mothers sólový album The Grand Wazoo s veľmi pekným obalom.
V podstate šlo o ďalší krok smerom od ironickej avantgardnej jazzovej psychedélie smerom k takmer obyčajnému jazz rocku, konkrétne k tomu druhu, pre ktorý sa vžil termín brass rock. Päť skladieb sa počúva samo, ich nástojčivé pridŕžanie sa konvencie za sukne z neho robí takmer „populárnu“ hudbu. Lenže má to aj svoje ale. Zappa bez konskej dávky hudobného humoru akoby nevedel celkom, čo so sebou. A tak „iba“ hrá. V booklete si síce môžete prečítať mimózny príbeh, ktorý je vraj zhudobnený, bez toho by to asi nešlo, hoci hudbe v skutočnosti veľa nedáva. Toto Zappove fusion obdobie sa mi síce z celého jeho diapazónu albumov páči najviac, aj tu však rozlišujem viac a menej obľúbené diela. The Grand Wazoo patrí k druhým menovaným.
Nie, nie je to zlá muzika. Naopak, je dobrá, ba až výborná, jazzová, pohodovo plynie a neruší. Horšie je, že ma ani len nevzruší. Respektíve, iba trošku a iba občas. Na rozdiel od Hot Rats mu táto seriózna tvár nedolieha k duši, je to zle uchytená karnevalová maska spod ktorej prebleskujú tušené hlbiny šialenstva. Ale sú na liekoch, pod dozorom, utlmené na maximálnu mieru. Titulná skladba The Grand Wazoo je trinásťminútová inštrumentálka a dychy v nej hrajú najvýraznejšiu rolu. Pokiaľ ste nikdy nepočuli psychedelický slaďák, skúste For Calvin (And His Next Two Hitch-Hikers). V tejto skladbe zreteľne počuť tú pravú zappovskú iróniu. Pokiaľ ste niekedy mali pocit, že vás hrdúsi realita, vypína vám mozog a prepadávate sa do bezmocnej iracionality, tak táto skladba je umeleckým stvárnením tohto procesu.
Druhá strana platne dáva k dispozícii ďalšiu jazzovú inštrumentálku, tentokrát krátku. Cletus Awreetus-Awrightus je prekvapivo pestrá a zároveň melodická záležitosť. Klávesové intro k Eat The Question mi pripomenulo, že bývali časy, keď sa okolo hlavnej hviezdy kopili skvelí muzikanti a mali priestor na vlastnú sebaprezentáciu. V tomto Zappu uznávam. Ako kapelník sa nikam nedral, zjavil sa v pravý čas a mrskol to tam! Väčšinu času sa však skrýval za palisádou nástrojov a jeho rukopis bol zjavný z kolážovitých skladateľských manierov. Ešte som nespomenul Aynsleyho Dunbara, bubeníka, ktorého si spájam najmä s bluesovou hudbou (John Mayall, Aysley Dunbar Retaliation), ale veru mu to parádne hralo i vo fusion. Meditatívna jazzovka na záver, Blessed Relief, opäť akoby rezignovala na nejaké avantgardné presahy a nechá trúbku s klavírom, nech uspia okolité barové osadenstvo.
The Grand Wazoo je album plný solídnej „konvenčnej“ jazzrockovej hudby, ak sa v súvislosti so Zappom vôbec niekto niečo také odváži vysloviť. Budem prísny vo hviezdičkách, ale nedajte sa odradiť, priaznivci jazz-fusion si isto prídu na svoje.
» ostatní recenze alba Zappa, Frank - The Mothers - The Grand Wazoo
» popis a diskografie skupiny Zappa, Frank
Nice, The / The Thoughts of Emerlist Davjack
Emerson, Lake & Palmer patrí k mojim najobľúbenejším kapelám vôbec. Keď som prepadol čaru muziky zo zlatej éry rocku, považoval som túto rockovú fúziu s klasickou hudbou za niečo neskutočné. Carl Palmer je dodnes mojim najväčším bubeníckym vzorom. Otec mal na VHS nahratý koncert, na ktorom kapela hrala skladbu Rondo. Miloval som ju, a tak som si postupne kupoval cédečka kapely, reku, niekde byť musí. A nebola! Napokon som zistil, že je to pozostatok Emersonovej niekdajšej skupiny The Nice. Logicky, musel som ju počuť! Ako na truc, zohnal som iba koncertný album Five Bridges, kde Rondo nebolo... Od 90. rokov uplynulo pár dekád a The Nice mám komplet. Vlastním dvojdiskový „výber“ The Immediate Collection (1999), ktorý obsahuje prakticky chronologicky zoradené skladby z prvých troch albumov a okolité nevydané single. A dnes som si povedal, že je čas pripomenúť debut tejto fenomenálnej kapely. Aký je?
Od Flower Kings Of Flies po The Cry Of Eugene je to zaujímavá jazda po psychedelicky zaonačenej klasikou ovplyvnenej hudbe. Nechýbajú pomerne ostré rockové vypaľovačky (Bonnie K, War And Peace), kombinácia klávesov a gitary tu funguje na jednotku, pričom rytmika Davison-Jackson patrila v 60. rokoch k tým najlepším na planéte. Samozrejme, kľúčovým kúskom je viac ako osemminútové Rondo. Asi nikdy sa mi neomrzí! Ale milujem aj tie prekvapivo melodické spevné pesničky á la Flower Kings Of Flies, Thoughts Of Emerlist Davejack alebo melancholickú The Cry Of Eugene. A taká Tantalising Maggie núka punk ako vyšitý! Kto sa vyžíva v psychedelickom šepkaní, určite si zamiluje skladbu Dawn.
Z bonusov sú zaujímavé tri kúsky. Béčko singla Azrael (Angel Of Death) je klasický príklad proto hard rocku, gitarista O’List mal na kapelu veľký vplyv a možno je škoda, že nevydržal v zostave dlhšie. Diamond Hard Blue Apples Of The Moon je príjemný, ale zabudnuteľný popík á la Beatles. A America? To je smršť, classical rock vo svojej najlepšej podobe!
Z roka 1967 nepoznám lepšiu nahrávku, v podstate zhrnula všetko podstatné (azda len tomu blues sa programovo vyhla) a pridala aj vlastný pohľad na možnosti koláže klasiky do rockovej muziky. Súhlasíte?
» ostatní recenze alba Nice, The - The Thoughts of Emerlist Davjack
» popis a diskografie skupiny Nice, The
Cactus / 'Ot 'N' Sweaty
Po troch štúdiových albumoch opustili kapelu Cactus dvaja hráči, spevák Rusty Day a gitarista Jim McCarty. Rytmická úderka Appice-Bogert nelenila a prijala hneď trojicu hudobníkov, s ktorými nahrala polovične koncertný album ‘Ot ‘N’ Sweaty, ktorý vyšiel v roku 1972.
Za mikrofón sa postavil vynikajúci Pete French, ktorého výkon na albumoch z roka 1971 In Hearing Of od Atomic Rooster a Growers Of Mushroom od Leaf Hound milujem. Gitary sa chopil Werner Fritzschings a do kapely vnikli aj klávesy, ktoré mal na starosti Duane Hitchings.
Dňa 3. apríla 1972 vystúpila nová zostava na Mar y Sol Pop Festivale v Portoriku, ktorý, mimochodom musel byť super. Emerson, Lake & Palmer majú z tejto udalosti jeden z najlepších bootlegov, aký som kedy počul. Cactus zo svojho vystúpenia zaradili na a-stranu platne tri skladby. Druhú stranu platne nahrali v štúdiách v New Yorku a výsledok sa dostavil:
Album je podľa mňa dosť nesúrodý. Nie hudobne. Stále tu máme ten najtvrdší blues-hard rock, aký sa v tých dobách hrával. Paradoxne bol prvým, ktorý som od kapely počul vcelku, po best ofke. Koncertná časť je dokonalá. Swim je skladba z debutu, tú hádam ani nejde pokaziť. Bad Mother Boogie je svižná jazda, aké kapela vždy vedela na jednotku. Podobne hrávali aj ZZ Top v časoch, keď ešte za niečo stáli. Dlhočizný rokenrolový jam sessions Our Lil Rock-N-Roll Thing je rovnako skvelý. Kapela prosto na pódiu improvizovala a dobre sa bavila. A mňa tiež baví.
Štúdiovú časť otvára jedna z najlepších hardrockových peciek histórie modernej hudby, a síce Bad Stuff. Je škoda, že zvyšok pôsobí skoro bezradne. Bringing Me Down je skôr pohodová klavírna záležitosť, nikdy ma však hlbšie nezasiahla. Bedroom Mazurka je názov, ktorý ma pri prvom strete s kapelou zaujal a bol som zvedavý, o čo ide. A je to melodicky prívetivý blues rock. A tak ma väčšmi chytá až epicky sa tváriaca Telling You. Po Bad Stuff je to jediná štúdiová vec, ktorú by som zaradil na nejaký svoj vlastnoručný výber. Ozaj, opilecká coda Underneath The Arches nestojí za zmienku.
Album ‘Ot ‘N’ Sweaty je dobrý príklad ostrej staromilskej muziky, ktorý však nedosahuje úrovne predchádzajúcich eposov. Mám ho rád aj tak.
» ostatní recenze alba Cactus - 'Ot 'N' Sweaty
» popis a diskografie skupiny Cactus
Scorpions / Taken By Force
Priznávam bez mučenia, Scorpions som roky rokúce obchádzal a neznášal. Komerčné hity z MTV ma nikdy neoslovili. Napokon som sa v novom miléniu dostal k debutovému albumu Lonesome Crow a okamžite som sa na tvorbu tejto nemeckej úderky začal sústrediť s vervou politika túžiaceho ovládnuť verejnoprávne médium. Od druhého albumu Fly To The Rainbow po šiesty, koncertný majsterštyk, Tokyo Tapes hral v skupine gitarista Uli Roth. Okamžite si ma získal a mám toto hardrockové obdobie kapely veľmi rád. Posledný album, ktorý som si zaradil do zbierky pred cca tromi rokmi, je Taken By Force z roka 1977, o ktorom by som rád čosi napísal.
Ide o piaty album kapely, posledný štúdiový počin pre Uliho Rotha. Následné rozlúčkové turné zachytáva už zmienený živák Tokyo Tapes, ale to je detail. Kapela týmto zahodila to, čo vybudovala, v 80. rokoch chytila príležitosť za pačesy a komerčne si polepšila. Nie vďaka mne, od tohto momentu je mi ukradnutá.
Album sa nahrával u Dietera Dirksa v Kolíne a kapela musela najprv nájsť nového bubeníka. Lenners ochorel a nezvládal už s kapelou behať po turné. Za pomoci Michaela Schenkera našli v Londýne nemeckého štúdiového hráča Hermana Erbela. Ten tam fungoval pod pseudonymom Rarebell. Paradoxne, Hendrixov obdivovateľ Roth mal čoraz menšiu chuť hrať hard rock, čím mi pripomína Joea Walsha. A preto sa nahrávanie nieslo v ťaživej atmosfére. Schenker s Meinem boli v jasnej opozícii a mali navrch.
Výsledok sa pretavil do ôsmich skladieb, z ktorých tri sú čisto Rothove. Ide o I’ve Got To Be Free, The Sails Of Charon a Your Light. Zvyšok zložili zvyšní hráči v rôznych pomeroch. Na strane dravého nekomplikovaného hard rocku stojí v čele pelotónu hneď úvodná skladba Steamrock Fever. Zbíjačka, halový pokrik, kapela sa evidentne snaží budiť dojem štadiónovej prezentácie a ja jej to žeriem. Priaznivcom balád ulahodí úvod ďalšej klasickej pecky We’ll Burn The Sky. Do tretice je tu melodicky podmanivá hardrocková manna I’ve Got To Be Free. Tá by sa vynímala aj na raných albumoch kapely. Riot Of Your Time je zadumaná perla Máme tu akustickú gitaru, krásne melodické plochy, progresívne budovanie rytmických predelov, skrátka, z môjho pohľadu ide o najlepšiu skladbu na albume. Spolu so Sails Of Charon, Uli Roth tu dokazuje, prečo bola jeho účasť v kapele priam božským zjavením. Gitara tu pradie sóla ako Sandman pradivo snov. A do tretice je tým naj na albume aj Your Light, nádherná podmanivá rocková skladba, takéto sa dnes už netvoria a je to škoda.
He’s A Woman, She’s A Man je regulárnym heavymetalovým „headbangerom“, úsečné, tvrdé, priamočiare šialenstvo. Záver albumu v podobe katarznej dumky Born To Touch Your Feelings nie je zlý. Vlastne je skvelý!
Myslím si, že najmä v druhej polovici sa album pretavil do prvotriedneho zážitku, kapela si zachovala tvár. A tá bola v 70. rokoch anticky sošná. Aspoň pre mňa. V porovnaní s UFO, kam si ju zaraďujem nielen pre meno Schenker, u mňa preferenčne o chlp víťazí práve Scorpions. Album Taken By Force zapadá do hardrockovej produkcie druhej polovice 70. rokov bez väčších problémov. Je parádny.
Ozaj, vlastním CD od BMG z roka 2015. Obsahuje šesť bonusov, béčkovú (singlovo i doslova) Suspender Love a päť demo nahrávok, priam nedokončených skladieb. Pre kompletistov je to asi zaujímavé, pre mňa skôr do počtu a zbytočná vata, ktorú vypínam.
» ostatní recenze alba Scorpions - Taken By Force
» popis a diskografie skupiny Scorpions