alienshore - @ 14.02.2013 | #

Z krajiny javorového listu pochádza veľa mimoriadne kvalitných skupín rôzneho štýlového spektra. Nie inak tomu je aj u kapely Mystery, ktorá sa do povedomia prog fanúšikov dostala vďaka predošlému albumu One Among The Living, ktorý bol pre nich zlomový. Ďalším štúdiovým počinom s názvom The World Is a Game nenechali nič na náhode a predostreli opäť nápaditú formu svojho melodického prog-rocku. Nepúšťajú sa tu do krkolomnej inštrumentácie, skôr hrajú viac do atmosféry a spevných liniek. Vynikajúci spevák Benoît David je hlavnou devízou na tejto nahrávke a jeho vokál perfektne vystihuje konkrétne melódie. Prekvapením je účasť skvelého bubeníka menom Nick D'Virgilio (Spock’s Beard), ktorý podporil album na celej jeho ploche.

Predohra A Morning Rise svojim spôsobom navodzuje atmosféru za zvuku krásnej akustickej gitary a flauty. Výborný gitarový motív odštartuje jedenásť minútový opus Pride, v ktorej sa rozprestiera nádherný vokál Benoîta Davida. Rytmicky rockovo orientovaný track má v sebe niekoľko zaujímavých hudobných plôch, ale občas znie trochu plocho. Po melodickej stránke je tu plno dojímavých a oduševnených pasáži. Druhá v poradí Superstar je mojim obľúbeným songom. Je tu zase krásna melódia, ktorá má hlavné slovo. V pomalej melancholickej nálade sa otvorí veľmi citlivý refrén. Je tu dobrá práca akustických a elektrických gitár. Ďalšia predohra The Unwinding of Time za preklenie do titulnej kompozície The World is a Game. Skladbu otvára silný melodický motív, ktorý zakrátko nahradí Davidov vokál v ďalšej zaujímavej emocionálnej melódii. V druhej polovici sa objaví rockové premostenie v dynamickejšej rytmike. Pre mňa je vrchol celej dosky skladba Dear Someone. Už len samotný začiatok okamžite zaujme svojou melodickou stavbou. Je to síce veľmi lyrická záležitosť, ale prehovára do mňa najsilnejším možným spôsobom a prebúdza zaujímavé melancholické pocity. Song je postavený na silných melodických linkách, ale musím uznať že aj samotná hudobná zložka je dokonale premyslená a je tu dokonca aj flauta. Melanchóliou naplnená Time Goes By neuteká ďaleko svojim vyznením od predošlej. Smutná melodická téma sa postupne preberá k životu vypracovanými aranžmánmi. Skladba naberá aj vyslovene prog-rockové rytmy a znie to pekne dynamicky. Najdlhšia a zároveň aj posledná nahrávka Another Day predvedie za devätnásť minút všetko podstatné. Prvotná pomalá melódia predvádza Davida v úlohe skvelého rozprávača pocitových nálad. Samozrejme príde na rad aj tvrdšia rocková línia, ktorá nabaľuje na seba ďalšie melodické nápady. Pod ťarchou svojej minutáže znie tento opus opäť trochu plocho. Je to ale dostatočne nápaditá vec, ktorá sa na koniec tohto albumu hodí.

Treba určite spomenúť hlavného skladateľa a gitaristu Michel St-Père, ktorý má na svedomí celý tento počin. Okrem iného sem prispel niekoľkými veľmi peknými gitarovými sólami a vyhrávkami. Celkove je tento album smutný a melancholický, čo sa odráža aj v textových témach, ktoré pojednávajú o ťažších vnútorných pochodoch ale aj o nádeji. Je to cítiť aj v hudbe a mne osobne ponúka zaujímavé rozjímanie nad pocitmi a zároveň aj realitou dnešnej doby. Ak bude táto kapela naďalej napredovať tak ako sa o to snaží momentálne, tak sa mám určite na čo tešiť. Nič nové síce neprinášajú, ale to už nie je tak podstatné lebo pre mňa je dôležitá myšlienka a forma s akou sa hudobníci chcú prihovárať svojou muzikou. Jednoznačne kvalitný album, ktorých nie je vo svete hudby nikdy dosť.

Danny @ 15.02.2013 21:01:46 | #
Vzpomínám si, to je to album, které jsi mi doporučoval, když jsme se bavili o Fly From Here od Yes. Na youtube jsem našel čtyři vzorky: "Pride", "Superstar", "The World is a Game" a "Dear Someone". Vůbec to nezní špatně, otázkou je, kolikrát se k tomu člověk vrátí...

"Pride" jsi vystihl pěkně: zajímavá místa, rytmus na 7 dob (!); Nick D'Virgilio je výborný - přijde mi to ale trochu dlouhé a chvílemi se nic moc neděje. "Superstar" je pěkná a má hezkou akordickou stavbu (malinko tam slyším Gilmoura) s pohybem mezi dur-moll. "The World is a Game" je další pomalá a pro mě slabší než "Superstar" a vyhrávková sóla mě moc nebaví, celkově to ale průšvih není. "Dear Someone" má nejjednoduší koncept z toho, co jsem si poslechl a přitom funguje dobře, ta se mi líbí - flétna je příjemná.
Souhlasím s tebou, je to rozjímavé (a k rozjímání) a hudební menu má být pestré, i taková alba mají smysl. A Benoit David je zase dobrý.

A já si musím ještě jednou pustit "Dear Someone"...