alienshore - @ 10.11.2012 | #

Japonská virtuózna klaviristka sa v roku 2011 rozhodla vydať album v triu a to nie v hocijakom. S podporou hudobníkov ako Anthony Jackson a Simon Phillips je to majstrovská ukážka skladateľského poteciálu tejto vynikajúcej klaviristky.
Hneď prvá skladba Voice dáva tušiť aký bude celý album, klasická klavírna virtuozita v spojení s jazz/fusion cítením. Jednoznačne musím vyzdvihnúť zvukovú úroveň tohto albumu, kde je krásne počuť každého zo zúčastnených. Flashback má čiastočne post-bopový charakter a zároveň sa v nej dosť vyriadi skvelý bubeník Simon Phillips. Koniec skladby zaobstará Hiromi so svojimi úžasnými klavírnymi motívmi. Na trochu inú nôtu teda viac uvoľnenejšiu zahrá Now or Never so zvukom syntetizátora. Dobrým príkladom melodického majstrovstva Hiromi je určite Temptation, kde musí byť každému jasné prečo patrí medzi svetovú špičku. Vo vynikajúcej skladbe Labyrinth sa trochu viac presadí aj legendárny Anthony Jackson, kompozícia ma skvelý ťah a naliehavosť. Veľmi zaujímavá a hravá mi pripadá Desire, kde Hiromi opäť demonštruje svoju skladateľskú nápaditosť. Celkove je album výrazovo veľmi pestrý a je radosť počúvať nadšenie samotných hudobníkov. Siedma skladba patrí iba pani klaviristke a treba naozaj obdivovať silu výrazu v jej rukách. Môj osobný favorit je Delusion, kde sa na začiatku krásne mení melódia a neskôr prechádza do post-bop/fusion. Na konci sa skladba vracia opäť k motívu zo začiatku. Posledný príspevok je samozrejme klasika, ale aranžérsky prerobená do jazzového tria a je príjemným zakončením tohto albumu.
Hiromi nahrala skvelé a veľmi vyrované dielo. Treba však povedať, že album má trochu progresívny nádych a pritom nestráca jazzový charakter. Zároveň je poslucháčsky prístupný a hudobne vynikajúco spracovaný. Treba si to jednoducho vychutnať a vypočuť do sýtosti. Je to hudobný zážitok pre každého fanúšika kvalitnej hudby. Reálne hodnotenie 4,5.

alienshore @ 10.11.2012 20:26:06 | #
Nazdar Palo, súhlasím s tým že v rôznych fúziách sa dá nájsť niečo progresívne. To slovo prístupný je tak trochu v úvodzovkách, lebo nečakám že album teraz budú počúvať fanúšikovia rádiových hitoviek. Práve na to je tu Simon Phillips ako píšeš, aby upútal pozornosť rockových progresivistov. V tomto je Hiromi riadne prefíkaná, lebo im v podstate dáva na tanier moderný post-bop a len to obalí progresívnymi bicími :-). Ak teda nemáš problém s klavírnym jazzom tak by som ti rád odporučil album Brad Mehldau Trio - Ode, nádherný album, len treba viac vypočuť a odmení sa v podobe úžasných majstrovských jazzových melódií a harmónií.