alienshore - @ 11.12.2014 | #

Myslím si osobne, že strata súdnosti niektorých ešte stále žijúcich rockových legiend nemá konca kraja. Hodnotiť tento béčkový výtvor pozitívne mi pripadá minimálne pritiahnuté za vlasy. Z môjho pohľadu sa jedná o vykrádanie najhrubšieho zrna a každý poslucháč Pink Floyd veľmi dobre vie, že s kvalitou albumov ako Animals, Wish You Were Here či Dark Side Of The Moon sa toto nemôže rovnať ani náhodou. Niektoré fragmenty a pasáže sú kompletne prevzaté z iných dosiek a stále vám to bude niečo pripomínať. Tu ani niet čo skúmať a nieto sa ešte nad niečím zamýšľať. Za nevkusný považujem aj obal, ktorý je až primitívne symbolický. Tento projekt mohol zachrániť svojou prítomnosťou Roger Waters, ale to by sa na tomto svete musel viac používať zdravý rozum a nie zbytočná, a nič neriešiaca hašterivosť.

Pocta Rickovi Wrightovi je pekná myšlienka. Nie však v prípade, ak Gilmour vyklepe všetky svoje zásuvky a urobí z kompilácie tzv. "radový" album. Čo mi vyložene vadí je to, že to nie sú spievané skladby. Nevidím tu žiadny koncept, ani myšlienku. Atmosférické sóla v Gilmourovom prevedení majú niečo do seba, to ale nenahradí invenciu a prepracovanosť. Sú to stále tie isté inštrumentálne postupy, bubenícke prechody, veľkolepé klávesy ale tentoraz v akejsi demo verzii. Fanúšikovia si však zaslúžili plnohodnotný album a nie tento nudný podmaz do reštaurácie či supermarketu. Keby niektoré klasické rockové kapely vydali trebárs aj 50-minútovú verziu "kolo kolo mlynské", tak sa stále nájde niekto kto to bude považovať za umenie. Takáto bodka za kariérou je tragikomická a v prípade Pink Floyd aj o to viac bolestnejšia ...

EasyRocker @ 12.12.2014 11:04:12 | #
Ty diskuse jsou na místě, protože PF před odchodem Rogera tvořil dokonalý protipól hudební a ideologické stránky. Je pochopitelné, že po odchodu jedné ze zásadních stran už se rovnováha nikdy neobnoví. Momentary... a The Division Bell si poslechnu rád, nemůžu říct, že ne, ale nikdy ne tak často a intenzívně jako předešlá alba a hlavně - vždycky to beru víceméně jako Gilmourovu sólovku - ono je to logické, jinak to znít nemůže (stačí si poslechnout linii alb DG 1978 - About Face 1984 - Momentary... 1987 a je to jasné), což není jistě špatná představa, ale PF prostě byli vždycky něco víc. Spousta kapel takovou událost ustojí, ale to, co Waters pro kapelu vytvořil, se prostě jen tak z chodu nahradit nedá. Souhlasím s alienshorem, že by bylo načase zvážit, zda se ctí neskončit. Jenže tahle otázka už je po vydání "nového" alba pasé...