alienshore - @ 02.03.2015 | #

Nasledujúca recenzia nebude asi veľmi príjemná, tak odporúčam si k nej zobrať aspoň sladkú sušienku a colu. Steven Wilson nás teda opäť obšťastnil novým albumom a všetci netrpezlivo čakali čo z toho vylezie. Niektorí dostali geniálnu hudbu a iní zase geniálny plagiát. Patrím bohužiaľ k tej druhej skupine, pretože toľko inšpiračných zdrojov som ešte od Wilsona nepočul. Predtým to aspoň vedel zakryť výbornými aranžmánmi a temnou atmosférou. To najlepšie čo stvoril nieslo názov Grace For Drowning, no už hneď nasledujúci The Raven That Refused To Sing bol pre mňa trochu problematický, avšak bol ešte stále kvalitným a prepracovaným výtvorom. Hand. Cannot. Erase predkladá komerčnejšie ladený art-rock, ktorý má zaujať širšie publikum. Mne osobne táto poloha nevadí, pretože ju už skúsila drvivá väčšina legiend progresívneho rocku. Vadí mi skôr ako Wilson rezignoval na detailnejšiu prácu s melódiami a aranžmánmi. Utiahol sa do istoty, z ktorej si môže poistiť svoje teplé miestečko na hudobnom poli, ktoré si samozrejme poctivo vybudoval od úplného undergroundu.

Koncept dosky je založený podľa skutočnej udalosti. Je o mladej žene, ktorá jedného dňa zomrie vo svojej izbe a tri roky sa o ňu nik nezaujíma, napriek tomu že mala priateľov aj rodinu. Záhadnosť príbehu aj emocionalitu sa síce Wilson snaží zachytiť vo svojej podstate a aj mu to ide celkom dobre, len problém je v tom že realita ktorá sa stala je oveľa krutejšia. Hudba teda prináša pocit a Wilsonov pohľad na danú udalosť. Texty sú krásne napísané a majú hĺbku. Aj aranžmány sú prepracované a obsahujú rôzne zaujímavé efekty či orchestrálne prvky. Problém je v tom, že všetky tieto veci vo mne nevyvolávajú skutočné emócie. A aký je dôvod???

Nepočujem totižto svojbytnú osobnosť, skladateľa, producenta, muzikanta Stevena Wilsona ale skôr Rush, Camel, Pink Floyd, Genesis. To ma dokonale odrádza od celého umenia, ktoré je na doske zachytené a skôr ma presviedča k tvrdeniu, že Wilson vyčerpal svoj zdroj a prezentuje viac svoje skúsenosti a štúdiové čary-mary. Chýba mi jeho alternatívna tvár a taktiež komplikovanejšia štruktúra, ktorá by nútila k hlbšiemu bádaniu. Toto je príliš predvídateľná muzika na môj vkus, ale bude vyhovovať určite tým, ktorí majú radi jeho štýlovosť a spôsob spevu. Z aranžérskeho hľadiska počujem už po niekoľkýkrát vyvarené rytmy a motívy, ktoré použil vo svojich predošlých dielach alebo aj v Porcupine Tree. Chcieť od Wilsona, aby nebol Wilsonom by nebolo iste inteligentné, ale ako poslucháč a fanúšik art-rocku vyžadujem viac originality od takého formátu akým Steven Wilson je.

Poďme sa teda pozrieť na to, čo nám Steven ukuchtil. Predohra First Regret je pekná a po nej nasleduje 10-minútová skladba 3 Years Older. Je to ako keby som mal déjà-vu a počul Rush či dokonca Camel spred zhruba 35-tich rokov. To najkrajšie čo ma chytilo za srdce je určite titulná vec Hand Cannot Erase, ale aj tu je vplyv Rush citeľný. Problém s pochopením albumu začínam mať od songu Perfect Life. Pomaly sa to všetko rozlieva do pomalých rytmov a ambientno-orchestrálnych zvukov. Samozrejme k takémuto konceptu sa to aj logicky hodí. Podobne to pokračuje aj pri Routine, ktorá má clivé melódie a obsahuje ženský spev. Home Invasion otvára ostrá metalová gitara a objavujú sa v nej aj nejaké tie jazz/fusion variácie na danú tému. Nadväzuje to pomaly na inštrumentálny trip s názvom Regret #9. Všetko je pekne naleštené a zvukovo presvedčivé, lenže inštrumentálne plochy prechádzajú cezo mňa bez účinku.

Nadýchnutie v podobe klávesovo-akustickej Transcience je milým príspevkom, no po nej nasleduje dlhá a zbytočne natiahnutá Ancestral. Zádumčivá smutná atmosféra prechádza neskôr do paľby riffov a mne to príde trochu mimo misu. Od spomínanej Perfect Life až po Ancestral je to desivá nuda, ktorú som od Wilsona v takejto hustej koncentrácii ešte nezažil. Nahrávka má však aj svoje dobré miesta, ktoré za niečo stoja. Za to najlepšie považujem 3 Years Older, Hand Cannot Erase a nádhernú Happy Returns, ktorá priam až geniálnym spôsobom dostala album do stavu rovnováhy. Výsledok je však veľmi rozpačitý a sterilita hudobného materiálu núti skôr k zamysleniu než k oslavám.

Zo Stevena Wilsona sa stal pán profesor. Odvádza chladnokrvne dokonalú prácu. Zabúda však na to, čo robí rockera rockerom a to je živelnosť, nespútanosť a dokonca aj moment prekvapenia. Na Hand. Cannot. Erase nič také nenájdete. Pod pokrievkou akože umenia drieme aristokratická dekadencia, ktorá pomaly a isto rozožiera aj posledné záblesky umeleckého osvietenia. Album ako taký bude opäť chválený a predajne úspešný. Bohužiaľ vo Wilsonovej diskografii je toto priemerné dielo, ktoré sa jednak okato snaží zapáčiť a pritom čerpá veľké množstvo toho, čo už bolo vymyslené v minulosti. Tento fakt nepovažujem za veľmi pokrokový ak ho teda aplikujem na umelca, ktorý patrí medzi špičku v novodobom art-rocku. Momentálne mi je skôr ľúto kapiel, ktoré prichádzajú s naozaj krásnymi dielami a ostanú za dverami uznania a slávy. Steven Wilson si naopak polepší a pripíše si ďalší bod k dobru ...

Ryback @ 24.07.2016 10:59:49 | #
Alienshore má déjà vu při poslechu alba Hand.Cannot. Erase. Já tam ty Camel samozřejmě slyším také… Já mám ale také třeba déjà vu při poslechu Grace for drowning - jako bych slyšel King Crimson – viz skladby Sectarian nebo kompozice Raider II. No a co? Je snad proto album horší? Steven má prostě všechny ty Pink Floyd, King Crimson apod. rád, má je naposlouchané a tak je logické, že se ta láska obtiskne v jeho hudbě. On to určitě ví, ale proč by se tomu bránil? Vzdává jim tak poctu, vědomě skládá něco podobného, protože se mu taková hudba prostě líbí. Nechce být za každou cenu křečovitě originální a novátorský. Takový Kratochvíl také ne…
Mimochodem spisovatel Bukowski kdysi prohlásil něco v tom smyslu, že nejnudnější spisovatelé jsou ti, kteří si nepřipouštějí žádné ovlivnění a snaží se být od začátku za každou cenu originální.
Neber to Slavo jako nějaký rýpanec a už vůbec ne podnět k hádce, jen nad tím tak v klidu uvažuju a zajímalo by mě, jestli se na věci dokážeš dívat i z tohoto úhlu pohledu, protože tvé odsuzující recenze/reakce (dokážu je v jistém smyslu i pochopit a líbí se mi, že máš názor, za kterým si stojíš) typu: zní to jako seventies… se zde opakují.
Já jsem jenom velký fanda hudby a můžu říct, že se mi nejvíc (co se Wilsona týče) líbí Storm Corrosion (tady jsi třeba evidentní seventies sound nekritizoval) a jeho sólovky právě PROTO, že to připomíná sedmdesátá léta – která mám moc rád. Ale v případě Wilsona se jedná o inspiraci něčím, co má prostě evidentně hodně rád, ne o „kopírování, které mi usnadní práci“. Navíc jeho hudba přetéká emocemi, které jsou JEHO – tak by to mělo být, jasně, ale v hudbě to rozhodně není častý jev.
Kopírování bez vlastního nápadu/vkladu… spíš vidím u skandinávských a italských soudobých skupin… prostě někde úplně jinde…

A na závěr – když vezmu v potaz, v kolika skupinách Wilson působí a jaký široký hudební záběr to je – tak prostě a jednoduše klobouk dolů a nezbývá než si postesknout, že není víc takových Wilsonů…