Mayak - @ 17.11.2015 | #

Byť vo svete progresívneho rocku rešpektovanou a etablovanou kapelou a vydať behom 26. rokov svojej existencie tri štúdiové albumy (a nič navyše, podotýkam) v takmer pravidelných deväťročných cykloch ... hmmm, aj takto môže vyzerať prejav funkčnosti a životaschopnosti rockového telesa ...

ADVENT sa stali vďaka svojbytnosti hudobnej produkcie a špecifickým aranžmánom svojich progresívnych kompozícii vlastne vlajkovou loďou toho, čomu sa začalo nie tak dávno vravieť „pastorálny prog rock“ (zásadne si nemýliť s termínom kresťanský rock a jeho predstaviteľmi, kapelami, ako Servant, Third Day, a predovšetkým Petra, u ktorých je majoritou vo vyznení celku religiozita textov a až následne samotná hudobná kompozícia).

Roky strávené hudobnými aktivitami bratskej dvojice (Henry a Mark Ptak) v prostredí katedrálových a chorálnych zoskupení, ale aj ich inklinácia ku vážnej hudbe vtlačili silnú pečať i do finálnej tvorby ADVENT. Čarovná na hudbe tejto skupiny je však práve vyváženosť medzi pastorálnym trendom skladateľského vkladu Henryho Ptaka a vyložene art/prog rockovo cítiacim skladajúcim gitaristom (a vlastne multiinštrumentalistom) Alanom Benjaminom.

Pôvodne štvorčlenná zostava ADVENT sa v ostatných rokoch (a ich sporadických koncertoch v teritóriu USA) stabilizovala na šesťčlennú zostavu, ktorá nahrala celý, vyše 77 minútový album...

... album dlho očakávaný, istým spôsobom novátorský, s mnohými fragmentami fenomenality, ale napriek tomu že som veľký priaznivec tejto kapely aj toho, čo vytvorila si neodpustím isté kritické postrehy, týkajúce sa celkovej dĺžky albumu a s ňou súvisiace zloženie existujúceho tracks-listu.

V prípade albumu „Silent Sentinel“ by efekt jeho údernosti a priaznivého dopadu na poslucháča pri inej verzii konečného usporiadania skladieb ešte rapídne narástol. Medzi nosné a nesmierne výrazné skladby sú zakomponované nie práve najšťastnejším spôsobom polo-akustické gitarové etudy – improvizačné duetá dvojice Alan Benjamin, Greg Katona („The Uncharted Path“, „Reloj de Sol“, „12/12“, „Second Thoughts“), resp. spievané epizódne medzihry („On the Wings of an Ant“, Verse 1, 2 a 3). Prirodzená dynamika a gradácia postupne plynúceho albumu je takto istým spôsobom narušovaná a brzdená. Čisto môj subjektívny názor je, že redukcia základného albumu len s plnohodnotnými skladbami na magickú hranicu do 60 minút a vydanie dodatkového (bonusového) disku s etudami a krátkymi kompozíciami, či s ďalším, „šuplíkovým“ materiálom by bola proste vhodnejšia a sila a presvedčivosť základného disku by sa blížila (ešte viac) k termínu Dokonalosť...

To, čo robí vydaný album napriek uvedeným výhradám famóznym sú jeho dlhšie a dlhé útvary, predovšetkým pompézne a efektne znejúca otváracia časť albumu („In Illo Tempore“ + „To Dunsinane“), rozšafná „Voices from California“, finálna, gradovaná inštrumentálka „Romanitas“, vrcholom albumu je však samozrejme titulná epická suita, plná nálad, zmien hudobných rytmov a tempa a striedania tichých a dramatických pasáží „Silent Sentinel“ (aj s doplnkovou kompozíciou „Sentinel's Reprise: The Exit Interview“), ktorá nepochybne patrí do zbierky klenotov vedľa kultových opusov, autormi ktorých sú Yes, Genesis, E.L.P., či Pink Floyd.

Táto kapela z New Jersey je v mojich očiach a ušiach veľkou a výraznou, pre svoju neopakovateľnosť kombinácie katedrálového zvuku klávesových nástrojov (v celej škále variability) v podaní bratov Ptakovcov, spolu s intenzívnym art/prog rockovým prejavom gitaristu a multiinštrumentalistu Alana Benjamina. Skladateľsko - aranžérsky potenciál tandemu Henry Ptak & Alan Benjamin je v tvorivej chémii hudby niečo neporovnateľné (ale asi aj vzácne, keďže albumov ADVENT je ako šafránu). Ďalším silným faktorom v hudbe ADVENT sú vokály. Americké kapely Echolyn, IZZ a Advent sú istým spôsobom deti – pokračovatelia hudobných ideí (a foriem spevu) legendy Gentle Giant, každá svojským spôsobom, s prínosom niečoho nového a vlastne originálneho a jedinečného. V prípade ADVENT je to práve spojenie estetiky a pôsobivosti kostolných, či katedrálnych aranžmá zborového spevu s efektom, razanciou a variabilitou (art)rockových viachlasových vokálov, ako to poznáme z hudby 70. rokov predovšetkým v podaní Yes a Gentle Giant.

Nemienim konkrétne popisovať, či analyzovať jednotlivé skladby na albume „Silent Sentinel“. Každý jeho aktívny poslucháč si pri ich variabilite prejde vlastnou škálou pocitov, emócií a nálad.

... a ak sa už „musí“ každý album hodnotiť, v kontexte s napísaným textom vlastne v tomto bode žiadnu dilemu nemám a nepociťujem ...

alienshore @ 17.11.2015 21:55:36 | #
Miro mal by si písať častejšie :-), no ale späť k albumu, súhlasím s kritikou, ktorá je v texte spomenutá, mňa taktiež tie dvojminútové etudy moc neoslnili a skôr to považujem za mínus, pretože materiál na tomto albume je ináč špičkový, 77 minút je príliš veľká klada ..., ale album patrí určite medzi tie najvýraznejšie v tomto roku

hneď na začiatku ma navnadila priam až geniálne cinkajúca predohra In Illo Tempore, takže som sa tešil na ďalšie veci a vyrútila sa na mňa nádherne melodická Voices From California, ďalší skvost ktorý ma zasiahol je Sentinel's Reprise: The Exit Interview hlavne kvôli vokálnym partiám ktoré sú kvalitou na rovnakej úrovni ako tie od Gentle Giant, celkove je v skladbách kopec prepracovaných motívov a nápadov, veľmi sa mi páči aj príjemne zaoblený zvuk tejto nahrávky, jednoznačne je tu čo počúvať a nad čím sa kochať :-) ...