hejkal - @ 07.01.2024 | #

Keby po mne chcel ktokoľvek informáciu, čo je to rokenrol, dostal by odo mňa jedinú odpoveď – Chuck Berry.

Zabudnite na Elvisa, Little Richarda, Jerry Lee Lewisa, Buddy Hollyho a ďalších, Chuck Berry stelesňuje rock & roll. Bol na jeho počiatku, definoval ho, rozvíjal a priviedol na vrchol. Dovoľte mi zaspomínať na neho troška inak. Pre mňa to bol pojem vďaka filmu Návrat do budúcnosti, kde ho Michael Fox sprostredkovane naučil hrať rokenrol. Následne som ho v roku 1993 videl naživo v Bratislave pod Devínskym hradom. Dňa 13. júna toho roka sme tam stáli celá rodina a užívali si jeho povestný kačací krok. A to ešte nebolo všetko. O tejto akcii si prečítate v parádnom spomienkovom článku Chuck Berry na Devíne. Ďalší film, kde som na neho naďabil, hoci tam nehral veľkú rolu, bol Cadillac Records, film o Chess Records s Adrienom Brodym v role Leonarda Chessa. Je to príjemný, aj keď dosť premárnený film, ktorý mám svojim spôsobom rád.

Ale povedzme si pravdu. Jeho muziku som vnímal veľmi okrajovo (ako celé rokenrolové hnutie), pretože okrem príjemného rozptýlenia raz za čas tento žáner nepočúvam. Mám jeho skladby na rôznych kompiláciách (napr. vynikajúca štvordisková knižka A Complete Introduction To Chess) a najmä, jeho veci preberali a preberajú rockeri dodnes. Jeho coververzií je toľko, že na ne naďabím každú chvíľku u každého, kto to kedy s rockom myslel vážne. Mám podozrenie, že nikto na svete nie je toľko hraný ako Berry. Sám som hral s viacerými kapelami iba jediný z jeho hitov, a síce Johnny B. Goode, ale to na veci nič nemení. Inak, vedeli ste, že táto skladba je jediným rokenrolovým zástupcom na zlatom disku určenom pre dve vesmírne lode Voyager, ktoré v roku 1977 vyslali do vesmíru s cieľom ukázať mimozemšťanom našu mnohorakú pozemskú kultúru?

Berry bol búrlivák, sex, drogy a rokenrol spojené s väzením pre všetky tri tieto kľúčové slová... Zaujímavé je, že v 70. rokoch v podstate zanevrel na tvorbu a stal sa cover bandom samého seba. S rôznymi lokálnymi umelcami hral svoje hity po svete, až napokon zomrel ako deväťdesiatročný 18.10.2017.

Táto kompilácia má v sebe všetko. Hity (Maybellene, Roll Over Beethoven, Rock And Roll Music, Sweet Little Sixteen, Johnny B. Goode, Carol, Nadine (Is It You?), My Ding-A-Ling), bluesovky (napr. Wee Wee Hours, No Money Down, Memphis, Tennessee, Do You Love Me, Childhood Sweetheart, I Got To Find My Baby, Confessin’ The Blues, Bio). Rokenrol hrá prím, je všade (napr. School Day, Oh Baby Doll, Sweet Little Rock & Roller, Little Queenie, Back In The U.S.A., Promised Land, No Particular Place To Go, Tulane) a tiahne z neho pohoda. Ja viem, znie to čudne, keď revoltu rokenrolu dnes vnímam ako príjemnú záležitosť, z ktorej cítim nenáhlivosť dôb minulých. Aspoň mi to v dnešných hektických časoch tak pripadá.

Občas sa tam zjavia aj pekelne dobré temné skladby ako Downbound Train, podmanivé náladovky typu Havana Moon alebo Jo Jo Gunne, ostré kúsky á la Reelin’ And Rockin’ (som rád, že je tu aj dlhočizná koncertná verzia) či I Want To Be Your Driver, prípadne bluesové prerábky ako Don’t You Lie To Me. Takéto veci mám najradšej. A Tarantinovú filmovú reminiscenciu zo skladby You Never Can Tell mi nikto nikdy z hlavy nedostane.

Berry žil v ére singlov, nuž nečudo, že sa na ne sústredí aj výberovka The Anthology. Dočítal som sa, že obsahuje všetky á-strany singlov od Chess Records bez sviatočných singlov z rokov 1955-1965, jedenásť béčkových strán, tri single zo 70. rokov, sedem skladieb z albumov a jednu raritu z kompilácie Missing Berries (1990). Päťdesiat skladieb je pre mňa viac ako od Berryho potrebujem k životu, ale som rád, že ich mám.

The Anthology je vynikajúci výber, toto sú dejiny modernej populárnej hudby, krásny medzník na ceste od blues k rocku. Prekvapivo aj cez country, z ktorého Berry čerpal viaceré svoje inšpirácie, aby z nich spravil rokenrolové klasiky (napr. pretvorenie Ida Red na Maybellene). Keď mám chuť na rokenrol, Berry ponúka všetko, čo chcem.  

Antony @ 10.01.2024 12:24:42 | #
Z hlediska kytarové hry mne při poslechu různých rockových kapel, a je celkem jedno jestli GUNS N ROSES, The ROLLING STONES nebo třeba AC/DC, napadnou dvě jména. Bo Diddley a Franny Beecher. Proč? Protože vývoj a souvislosti.
Bo Diddley vynalezl kytarový rytmus opakovaných riffů (Bo Diddley beat, jaro 1955), který je využíván jako doprovodná kytara. Dokonce vynalezl elektrickou kytaru vlastní konstrukce.
Franny Beecher vynalezl kytarové rockové sólo. Už v roce 1948, kdy působil v orchestru Benny Goodmana, začal pracovat na uvolňování kytarové sólové hry od jazzové formy. Když v roce 1954 nastoupil do Bill HALEY & HIS COMETS, byl to už vyzrálý rockový sólový kytarista, který svojí hrou inspiroval mnohé.
Zdůrazňuji, že oba pánové své vynálezy částečně také převzali, to je celkem přirozený proces vývoje. Bo Diddley se zmiňoval, že jej inspirovaly gospely, který slýchal jako náctiletý (tedy v první polovině 40. let), Franny Beecher zase vyšel z kytarové hry rhythm and blues a country western souborů.
Po nich přišel Chuck Berry, jejich vynálezy si šikovně osvojil a doplnil vlastní vynález, rockovou show. Oba výše uvedení instrumentalisté byli statickými hráči, nástroj používali ke hraní, Berry z něj udělal atraktivní předmět pro pódiové předvádění.
Laik tak lehce nabyde dojmu, že Berry vynaleznul všechno, podlehne efektní prezentaci. Mnoho laiků vytvoří skálopevný mýtus. Další jej už jen mechanicky zopakují, aniž by zkoumali historii. Tak vznikají legendy o vynálezci rokenrolu.
Znalec by ale měl znát historické souvislosti, tedy, jak to skutečně bylo, bez ohledu na mýty a legendy.