hejkal - @ 17.11.2024 | #

Nie vždy mám chuť na experimentálne progresívne hudobné besnenie, niekedy (a je to často) dávam prednosť tomu, čo pôsobí na moju prvú signálnu bez akejkoľvek námahy. A takýmto albumom je aj Charlee od rovnomennej kanadskej kapely, ktorú založil gitarista (a spevák) Walter Rossi.

Gitarový hard rock. Priamočiary. Priam chytľavý. Osem skladieb, necelých tridsaťpäť minút čistého ťahu na bránku. Tu blues (Wizzard), tam troška funky (Lord Knows I’ve Won, Let’s Keep Silent), inde zasa baladicky vyznievajúca selanka (A Way To Die). Prím však hrá až hendrixovsky rozkokošený hard rock (Just You And Me, Wheel Of Fortune Turning), prípadne všetko dokopy (It Isn't The First Time). A predovšetkým hromada gitarových sól. Priaznivci glamu isto ocenia miestami až rádiovú vľúdnosť, zástancovia nekompromisného prejavu zasa vydarený ostrý a pritom čistý sound.

Na to, že Rossi takmer každú skladbu nahral s inou rytmikou (vystriedajú sa v nej štyria basáci a dvaja bubeníci), znie album celkom kompaktne. Aspoň pre mňa je to jedna podmanivá vyhliadková jazda po vysnívanom kúsku hudobnej krajiny, kde sa nemusím rozčuľovať, prečo nikto nevyplienil burinu popri ceste, na kieho frasa sa mi tu zjavil akýsi diabolský pokus o „kráčanie s dobou“ a pod.

Skrátka, je to vynikajúca muzika presne podľa môjho gusta. Má veľa spoločného s tvorbou inej kanadskej skupiny, a síce Mahogany Rush. Ako Rossi, tak Marino vychádzajú z Hendrixa, to je jasné aj nahluchlému poslucháčovi. Tak skúste a uvidíte/začujete, či sadne aj vám. Ja som usvedčený fanúšik.

jiří schwarz @ 20.11.2024 00:01:24 | #
Hejkal mi prostě dělá radosti svými vždy výstižnými recenzemi big beatu z počátku 70tek. Pravda, skoro nestačím číst, natož poslouchat (a taky se divím, jak rychle to ten Hejkal píše), tak mám tedy zásobičku na "dlouhé zimní večery".
Stran téhle desky. Asi průměrné zjevení té doby. Ale v žánru, který mám nejraděj, takže 100% příjemný poslech, a pro mě i hezký zvuk. Blues Wizzard, otvírající LP, je moc pěkné. Jak za tím dominantním zvukem baskytary se trochu upozaděna přelévá ohebná kytara zleva doprava, moc pěkný. Jo, škola Jimiho (stopa 5), i když, Jimi to neni, byl fakt jen jeden. Placama mi Charlee připomněli také TYA. Byla to doba s tisíci kapelami v rozpuku, a prosadil se mohli jen nejlepší, nejautentičtější. Na každý pád díky, Hejkale.