nowhere_man - @ 25.11.2011 | #

Yes predsa len vydali nový album. Plný očakávania som ho vypočul prvýkrát v lete. Bol som zvedavý hlavne na post speváka. A som len veľmi rád, že takisto ako v prípade albumu Drama, to dopadlo aj v prípade albumu Fly from here. To znamená, že nový spevák David Benoit ma nesklamal. Dobre, nie je to Anderson, ale do hudby Yes mi sedí. Na čo som bol zvedavý ako druhé, bola nanovo prepracovaná suita Fly from here, ktorú kapela hrávala na koncertoch práve, keď mala za mikrofónom Trevora Horna. A suita nesklamala. Pripomína mi starých dobrých Yes, avšak v roku 2011. Samotná suita má 6 častí - Overtúru a 5 samostatných častí. Už samotná Overture je skvelým úvodom. Prvá časť suity s názvom We can fly je krásnou pohodovou skladbou, ktorú nasleduje moja najobľúbenejšia časť suity - smutná a melancholická Sad night at the airfield. Časť Madman at the screens je návratom k motívom Overture, Bumby ride zas príjemným veselým krátkym spestrením. Suita nám končí časťou We can fly Reprise, ktorá opäť reprízuje, tentokrát motívy časti We can fly.
Po suite nasledujú "normálne" skladby. Zvláštna a príjemná The man you always wanted me to be, zadumanejšia Life on a film set, neskutočne pohodová skladba Hour of need. Potom príde inštrumentálna skladba Howovej gitary Solitaire, ktorá vôbec nie je samoúčelná. Záver albumu zdobí skladba, ktorú mám zrejme najradšej z celého albumu. Je ňou melodická oddychová a pohodová skladba Into the storm.
Skvelý album. Z celého albumu cítim vyzretosť muzikantov i hudby. Na nič sa nehrajú, nesnažia sa opäť búrať hudobné bariéry. Hrajú pohodovú hudbu, veľmi príjemnú. Kľudne by som dal aj päť bodov, pretože album Fly from here sa stal jedným z mojich najobľúbenejších albumov Yes. Ale objektívne musím ubrať hviezdu vzhľadom k ich opusom. U mňa osobne je to však určite za 4 a pol.

fo-ol @ 25.11.2011 20:02:07 | #
No sanci tomu dam, Yes miluju, nevim jestli jsou pro mne porad "No.2 po Beatles" ale rozhodne maji jisty misto v my Top Ten - spolu se Steeleye Span a Clash jako jediny ne-60s.
Alba Yes devadesatych let nezavrhuji ale ani neposloucham - na rozdil od desek McCartneyho, Stones nebo Dylana. Rozhodne to me usi neurazi coz teda o albech Asia rict nemuzu - mezi artrockem a pomprockem mam ostrou hranici libi/nelibi. Nelibi ani Trevor+Trevor 80s verze Yes - takze se spis bojim... dam vedet az poslechnu