alienshore - @ 29.07.2016 | #

Môj vzťah k Uriah Heep je podobný ako k čili papričkám. Oboje nejako zvlášť nevyhľadávam a dalo by sa povedať, že sa im až vyhýbam. Rockové legendy to majú niekedy naozaj ťažké. Najmä vtedy ak majú na konte množstvo priemerných albumov, ku ktorým sa proste človek nevracia, lebo jednoducho niet k čomu. Začiatky Uriah Heep sú oslavované ako výkvet hard-rocku, no ja som schopný vnímať len Demons And Wizards (1973), keďže je kvalitatívne aj pocitovo niekde inde, než všetky ich ostatné klasické albumy. Dlhodobú éru kompozičnej hluchoty a bezradnosti prerušil až Sea Of Light z roku 1996. V danom období prekvapil nemálo fanúšikov svojou energiou a melodickou kvalitou.

Po ňom nasleduje nenápadný Sonic Origami, ktorý je považovaný za akýsi "dobrý" album. Uriah Heep to samozrejme s melodickým rockom skúšali aj predtým, hlavne v 80-tých rokoch, ale nepodarilo sa im vytvoriť dostatočne silnú a pestrú kolekciu skladieb. Tentoraz sa už nenechali vtiahnuť do vyložene hard-rockového soundu z predošlého Sea Of Light a výraznejšie zmäkčili svoj zvuk. Upustili aj od svojich typických klišéovitých póz a nasmerovali aranžmány do väčšej farebnosti a zároveň uvoľnenosti. Sonic Origami je trochu iný Uriah Heep, než na akí sú poslucháči zvyknutí, aj preto je jeho vnímanie rozdielne v tom, či budeme naň aplikovať merítka hard-rocku 70-tých rokov, alebo merítka toho, čo skutočne zosobňuje a tým je melodický rock a AOR.

Between Two Worlds je na začiatok klasický "uriášovský" track, kde zbesilo poletujú hammondy a gitarové riffy. Spomalenie s nežnou melódiou je spomienkou na Davida Byrona. Po nej prichádza na pomery Uriah Heep modernejšie znejúca I Hear Voices s hitovým ksichtom. Trevor Bolder má na konte nielen tento nápaditý kúsok, ale aj iné a tie sú tiež rovnako zaujímavé. Pop-rockové tendencie sem vniesol predovšetkým producent Pip Williams a song Perfect Little Heart prekvapí spočiatku týmito prvkami, avšak ten skvostný refrén opäť stojí za to. Najväčší hit celej dosky je jednoznačne sentimentálna, no zároveň nádherná Heartless Land. Akustická gitara sa objavuje aj v iných skladbách a pôsobí mimoriadne sviežim dojmom.

Nie je zvykom u nich, že každá jedna pieseň je skutočne dobrá a tu sa dá napísať niečo o každej jednej z nich. Skvelá AOR soundom nasiaknutá Only The Young môže byť dobrým príkladom prelievania emócií z jednej strany na druhú. Že sa niečo pozitívne deje s touto kapelou dokazuje aj Question, ktorá vôbec nepotrebuje tvrdé päste, ale vystačí si s jemnou súhrou hlasov, akustických gitár a vznešenej melodiky. Napr. taká Change nevyniká až tak melódiami, ale je zase podložená dobrými aranžmánmi a z toho aj najviac ťaží. Bolder opäť útočí, tentoraz na city a jeho Shelter From The Rain je proste dokonalá zasnená balada v typickom štýle Uriah Heep. Across The Miles je starší AOR hitík skupiny Survivor, ale táto cover-verzia je snáď rovnako dobrá ako originál. Za jednu z tých zásadnejších môžem označiť aj najdlhšiu The Golden Palace s nostalgickou melódiou a príjemnou inštrumentáciou. Ďalšia "bolderovka" Sweet Pretender je opäť parádnym číslom a refrén pohladí dušu snáď každého správneho rockera. Jednoducho čo skladba, to kvalita.

Po Sonic Origami si dali 10-ročnú pauzu a po nej sa opäť vrátili resp. uzavreli do svojho hard-rockového sveta, a korunovali to doskami ako Wake The Sleeper, Into The Wild či Outsider. Do akej mieri vydarenými, nech si posúdi každý sám. Starať sa o svoje korene je samozrejme lepší biznis, než na staré kolená vymýšľať novoty. Inakosť by im totižto zlomila väzy a mohla by im natrvalo prischnúť nadávka typu "slizkí popíkari". A tak Uriah Heep stále natvrdlo spomínajú na zašlú slávu, namiesto životaschopného tvorenia aké predviedli napr. na tomto albume. V ich diskografii neplní Sonic Origami nejako významný bod a určite sa nestane klasikou už len kvôli tomu ako je zameraný. V melodickom rocku a AOR je to však bomba. Je zároveň aj jediným albumom, ktorý v zbierke od nich mám.

horyna @ 30.07.2016 10:52:41 | #
Slavo: solidní šok jsem zažil při zjištění, že recenzi na toto album jsi psal ty a ocenil ho 5*. Desku mám léta doma a dobře ji znám, dokonce jsem na ni před pár měsíci začal recenzi sám psát, ale v půli to zabalil z důvodu- né přílišné atraktivnosti materiálu pro mne v daný okamžik. Jako milovník Byrona, ale i některých dalších alb z jiných etap kapely, tady rozhodně plný počet vytasit nemohu, ale plně tvůj názor chápu a s recenzí do bodky souhlasím. Také na album nazírám pohledem stylu A. O. R., jelikož s hard rockem toto nemá mnoho společného. Když tedy desku zařadím do kontextu s nej alby tohoto stylu (např. s nějakými deskami Journey), v pohodě Sonic... obstojí a zdatně konkuruje. Osobně žel bohu nemám příliš v lásce Shawa a proto bych byl v hodnocení skromnější, na druhou stranu jsem rád, že vydali takové album, jiné, melodické, nápadité, které by jim dnes nejspíš totálně zlomilo vaz, ale alespoň zariskovali. Dnes mám desku na hromádce alb, nachystaných na vyřazení, nejsem si ale jist, zda bych na něj neměl někdy v budoucnu náladu a tak váhám. Možná mu dám ještě šanci :-) Dík za připomenutí a faktické zhodnocení.