hejkal - @ 26.08.2025 | #

Pokiaľ hľadáte dôkaz, že preraziť môže naozaj čokoľvek, kapela Roxy Music je priam etalónom tohto javu. Niečo mi vraví, že koncertný album Viva! (1976) napriek tomu nepozná množstvo ľudí, a tak si o ňom čosi povedzme.

Skupinu som prvý raz počul vďaka klipu Do The Strand, okamžite mi evokoval to najhoršie, čo som si dokázal predstaviť. Bryan Ferry čosi falošne pišťal, do toho skoro punková nálada, ale nie prirodzená, skôr hraná. Vyskúšal som aj debutový album a ešte nejaké skladby a následne celá Roxy Music putovala do koša ku Petrovi Gabrielovi a Davidovi Bowiemu. Čím to je, že je v pope toľko mizerných spevákov s falošným teatrálnym image, ktorý zaberá?

Napriek uvedenému som pred časom zaradil do zbierky koncertný album Viva! z roka 1976. Osem skladieb bolo zaznamenaných na troch vystúpeniach v rokoch 1973-1975. Konkrétne šlo o koncerty v Glasgow Apollo (november 1973), Newcastle City Hall (október 1974) a Wembley Empire Pool (október 1975). Zostava preto pôsobí stabilne, striedali sa akurát basgitaristi. Ono, Roxy Music viac zaujme hľadačov mien ako muzikou, pôsobili v nej rôzne hviezdy hudobného neba, ktoré môžem (Eddie Jobson) i nemusím (Brian Eno). Na tomto albume hrajú v zložení Brian Ferry (spev), Phil Manzanera (gitara), Andy Mackay (saxofón, hoboj), Paul Thompson (bicie), Eddie Jobson (husle, klávesy), John Wetton (basa v piatich skladbách z roka 1974), John Gustavson (basa v skladbe Both Ends Burning z roka 1975) a Sal Maida (basa v skladbách Pyjamarama a Chance Meeting z roka 1973). Špekuluje sa, že niektoré basové party prehral v štúdiu Rick Wills, pretože sa uvádza na obale a v skupine v tom čase nepôsobil. Overiť sa to nikomu nepodarilo. Ozaj, v skladbe Both Ends Burning spievalo vokály duo The Sirens zložené z Doreen Chanter a Jacqui Sullivan.

Štýlovo sa hudba kapely nedá presne vymedziť. Najčatejšie padajú slová ako glam, pop, alternatíva, new vawe, ale aj art rock. Ja by som povedal, že je to rádiová estráda, pozlátko pre nenáročných hľadajúcich čosi snobské na miestach, kam nič vznešené nezavíta. V jednej veci však má rocková hudba obrovskú výhodu. Na pódiách má tendenciu zotrieť umelinu a pritvrdiť. Aj album Viva! Je toho dôkazom.

Osem skladieb pôsobí na prvý pohľad drsne, zvuk je tvrdý, ostrý, muzika má psychedelický osteň, ktorý nezastaví ani pancier. Prvky, ktoré na štúdiovkách otravujú v miere prevyšujúcej tlačovky vládneho splnomocnenca pre preverenie manažovania pandémie, znejú naživo iba ako otravný hmyz. To je pochvala. Taká Bogus Man má jediné šťastie, že má koncertný zvuk, inak by mohla slúžiť na mučenie príslušníkov Hamasu. Kapela má výhodu, že má gitaristu, ktorý sa aspoň na pódiu nebojí zašpiniť si zvuk a hrubozrnne šalieť.

Paradoxne, za najlepšiu skladbu na albume považujem husľovú nervóznu dumku Chance Meeting, ktorá slúži ako intro k Both Ends Burning. Akoby kapela zabudla, že má niečo predstierať a naozaj budovala napätie. Rovnako skvelá je If There Is Something, najmä naliehavá husľová pasáž. Ono, ak kapela nepredstiera punkovú náladu a nepočuť speváka, celkom jej to ide. Do tretice, exponovaná In Every Dream Home A Heartache má silu a viem si ju predstaviť ako hororový soundtrack.

Keby mala kapela silnejší materiál, mohla by miestami znieť viac ako len dobre. A s iným spevákom by mohla byť aj skvelá. Na keby sa však nehrá, a tak tu máme ako-tak počúvateľný koncertný album, ktorý funguje v jednotlivých momentoch, ale ako celok trpí tým, že je od Roxy Music.

hejkal @ 27.08.2025 05:02:48 | #
Nie, že by ma pekný obal nezaujal, ale nepamätám si, že by som si kupoval album len kvôli obalu. Hudba je to, o čo mi ide vždy až v prvom rade. Konkrétne obaly Roxy Music ma nijako zvlášť nezaujali, ba skôr naopak. Každopádne niekedy tento koncert vyskúšaj, mohol by ti jeho psychedelický opar vyhovovať.