hejkal - @ 16.02.2010 | #

Dvojalbumy sú vždy určitým rizikom, dokonca aj pre skupiny, ktoré sa vyžívajú v dvadsať a viac minútových kompozíciách. Genesis sa tejto úlohy zhostili, ako to len povedať, poslucháčsky vďačne.

Z diela ako celku mám podobný pocit ako z Pink Floyd a ich Dark side of the moon alebo Wish you were here. Melodický a pomerne priamočiary (samozrejme, na pomery špičkových hudobníkov s „úchylným“ art rockovým prejavom) poslucháčsky zážitok nič nenarúša a pokojne by mohlo ísť aj o rádiovú hudbu. Vlastne mi je záhadou, prečo toto dielo nemá podobný status u más ako zmienené „Floydoviny“. Iste, je tu aj „povinná“ ďalšia vrstva v podobe koncepčnosti a tak, ale to beriem skôr ako dobový folklór, než naozaj prekážku k poslucháčskej obľube. V mojom prípade sa Lamb vypracoval na jeden z najobľúbenejších kulisových sprievodov popri práci, pretože sa ľahko vstrebáva a neruší pri výkone, naopak podprahovo dodáva energiu.

Ťažko niečo osobitne vypichnúť, celé predstavenie je špičkové, možno by som zmienil dlhú a nádhernú In the cage, „Camelovskú“ Hairless heart, typicky štruktúrovanú „Genesisovinu“ The lamia, čo si hovie ako pekinský palácový pinč v mäkkom vankúši alebo hoci ďalšiu z rady klasicky znejúcich skladieb The colony of slippermen, ktorá síce nie je práve jedinečnou ukážkou génia, ale pôsobí živšie ako väčšina prítomného neagresívneho materiálu. Z rovnakého súdka je aj posledná menovitá vec, Riding the scree.

The lamb lies down on Broadway. Ďalší z albumov, ktoré systematicky počúvam pomerne krátko, ale s o to väčším pôžitkom.

hejkal @ 19.02.2010 12:52:12 | #
Radím zhlboka dýchať, neradno sa s infarktom zahrávať. Tak a teraz môžeme pokračovať. Čo sa ti nepáči? Že si Genesis rád pustím ako kulisovku? No bože. Sú na svete onakvejšie javy, ktoré rušia harmóniu psychickej pohody, vlastne ma teší, že si sa k nim nedopracoval, to by si možno neprežil.