Who, The - Live at Leeds (1970)
Reakce na recenzi:

Hneď na úvod poznamenám, že som svoje pôvodné CD zamenil za 2CD Deluxe edition, čiže vnímam Live at Leeds ako dvojhodinovú jazdu.
Myslím, že každý, kto sa zaujíma o rockové nahrávky z koncertov, už o tomto diele aspoň počul. Obvykle sa spája s titulmi ako zásadný, skvelý, neopakovateľný a pod. Skoro by som súhlasil.
K The Who nemám vybudovaný žiadny blízky vzťah, jednotliví protagonisti tvoria priveľmi nesúrodú zmesku, ktorá však spolu vytvára absolútne jedinečný mix. Kým bubeník je šialený a to predovšetkým naživo, najlepším hudobníkom je pre mňa Entwistle. Rád si vypočujem aj Daltreyho, čo však na tejto skupine fakt nemusím, je gitarista. Páči sa mi, že Pete (podobne ako Ringo) vidí svoje hráčske schopnosti triezvo a nehrá sa na nejakého macha. Rozhodne sú jeho skladateľské schopnosti nadpriemerné, ale jeho sóla... no, trpím (ich a aj ja:)).
Live at Leeds má niekoľko jedinečných vlastností. Dáva na frak celej štúdiovej produkcii skupiny (ktorá mi moc nereže), je surová, neprikrášlená, dokonca aj tie ich lalalá hitíky typu I’m a boy znejú ako niečo, čo si zaslúži označenie „hard“. Z pôvodnej dosky (ale aj pre rozšírenú edíciu to platí) vyčnievajú veci ako Young man blues, kde sú Who absolútne bomboví, ďalej v coveroch Summertime blues a Shakin’ all over, nemôžem opomenúť smrteľný mix klasiky My generation a zmesky z Tommyho a v neposlednom rade aj záverečnú pohodičku Magic bus (čo ma privádza ku konštatovaniu, že platňa koncentrovala naozaj to najlepšie a tej by som dal päť hviezdičiek, ale to už predbieham).
Super je, že druhé CD obsahuje prakticky kompletné prevedenie Tommyho naživo, čo naplnilo moju túžbu počuť to podobne, ako sa to v útržku zjavilo vo filme Woodstock. Štúdiová verzia je priveľmi uškrtená, film je výborný, ale toto živé prevedenie má energiu, ktorá prekonáva všetky menované. See me feel me nikdy neznelo lepšie.
Vynikajúci koncert si vždy rád vypočujem a Live at Leeds toto spĺňa na 100%.
V konečnom dôsledku by som to mal asi ohviezdičkovať. Tommy za päť, prvý disk za 4, a to hlavne kvôli Townshendovi a skladbám Happy Jack a I’m a boy, ktoré veľmi nemusím. Celkovo zaokrúhlim nadol z dôvodu, že v mojom osobnom rebríčku živých albumov mám viacero iných favoritov. Od Who však lepší album nepoznám.
Filozof @ 09.02.2010 07:53:14 | #
Myslím, že je dobré to zařadit do kontextu. Who jsou prostě Who a to je na nich nejcennější. Jistě máte naposlouchán veškerý další rock té doby, takže prostě musíte ocenit, že se nesnaží být podobní mnoha jiných skupinám, kterých je hromada. Oživují to a celou scénu 60tých let zpestřují.
O jejich koncertech a šílenostech se psalo roce 65 a píše i dnes - nemají v tom konkurenci. A do jejich divoké jízdy, soubojů s nástroji, mlácení do beden, zapalování kytar a podobně prostě "mlátička" mOOn patří. Tam by se jemná, vycizelovaná hra, nebo i mistrovství a dynamika jinak dost hlasitého Bakera prostě nehodily, případně zrácely.
Pro Who byl Moon potřeba. Navíc to byl symbol - tvář jejich klaunství - mrkněte na některý z dokumentárních filmů o nich - to Vám hodně napoví.