stanley - @ 19.11.2007 | #

nedávno jsem zalovil ve svém domácím archivu a oprášil tuhle starou záležitost.pak jsem náhodně nakoukl sem a zjistil jsem,že kupodivu nikdo ještě neudělal recenzi nebo neposlal názor na toto album.

cream jsem vždycky vnímal jako takové otce zakladatele pro další vývoj rockové hudby v létech následujích (mám na mysli léta 70.).vždycky jsem cítil jejich vliv na pozdější vrcholnou tvorbu led zeppelin,deep purple a to nemluvím o dalších a dalších.

pamatuji si,že pod vlivem pochvalných recenzí jsem si toto album pořídil.

bohužel z odstupem let musím říct,že revoluční počin ještě nemusí sám o sobě být pozitivní."velikost" resp.pozitivitu tohoto díla proto spatřuji v tom,že po něm přisli mnozí,kteří dokázali podstatně rozvinout motivy v něm obsažené.kdyby se to však nestalo,zůstalo by jen toto album a cream se svým těžkým zadkem,nudou a sploštělou virtuozitou.chápu toto album jako určitý most mezi starým dobrým blues a jeho africkými kořeny resp.spíše řečeno afroamerickými a pozdějším hard rockem ala led zeppelin.nejsem odborník přes škatulkování a zařazování hudby do žánrů,protože každá hudba má něco do sebe.

myslím,že možná budu sám v takto kritickém názoru.ale nechápu toto album jako hudbu progresivní,spíš jakési přemostění.a přiznávám se (a hluboce se za to omlouvám),ale u tohoto alba se mi podařilo i usnout.hudebních nápadů tam prostě pro sebe přiliš nenacházím.vzhledem k tomu,že v téže době stále ještě tvořili mírně rozhádaní beatles,nelze neporovnávat.u beatles co píseň,to nápad,posunutí hudby o mílové kroky dopředu.

u cream bohužel vidím zhlédnutí se v americkém blues zahraném rockověji.přesto dám tři hvězdy.

hejkal @ 30.05.2010 06:22:01 | #
Keďže tu dávnejšie prebehla zaujímavá debata o kvalitách Ringa Starra a Gingera Bakera, dovolím si sem odcitovať pár statí z knihy Bubny a bubeníci od Alexa Strieženca. Rozhodne stoja za zamyslenie.

Ringo Starr:

Technická zručnosť Ringa sa ani nepriblížila k vtedajšiemu americkému priemeru a asi väčšina pedagógov v ňom videla vzor antibubeníka. Vyzeralo to ako vtip, keď sa o niekoľko rokov v ankete Melody Makeru umiestnil na druhom mieste za Buddy Richom a pred takými džezovými velikánmi, ako je Tony Williams a Elvin Jones. Sám hlásal, že nikdy nemal rád bubnové sóla.

Príťažlivosť Ringa nenachádzame v jeho virtuozite, ale v živelnom, vkusnom a z hľadiska nálady pesničiek trefnom štýle bubnovania. Jeho najväčšie prednosti pramenia práve z jeho nedostatkov. V dôsledku svojej chabej techniky praktizoval úplne svojský štýl, ktorý sa stal jeho vizitkou.

Newyorský profesor Wilfried Mellers:

„Je nezmyslom ľutovať, že členovia Beatles alebo akejkoľvek skupiny v rockovej hudbe sú prakticky hudobní analfabeti. Je to vlastne len návrat od vizuálnej (písanej) kultúry ku prastarej sluchovej a ústnej slovesnosti.“

Triviálne jednoduché bubnovanie Ringa, z ktorého vyplývala jeho protirečivá popularita, núkalo príťažlivý príklad pre tisíce začínajúcich bubeníkov. V tom čase sa už virtuozita bubeníkov pôsobiacich na pôde džezu vyšplhala do nevídaných výšok. Dobehnúť ich alebo sa im len priblížiť sa zdalo skoro nemožné. Ringo znamenal nádej pre chlapcov z ulíc, pre bubeníkov garážových kapiel, ktoré vtedy vznikali ako huby po daždi.: hľa, aj tak sa dá získať popularita, sláva a peniaze. Pre jeho štýlotvornosť viacerí vynikajúci bubeníci z oblasti rockovej muziky často spomínajú Ringa ako svoj vzor. On bol ten, kto všetko hral zle (inak), a preto bol dobrý.

Ringo Star:

„Každý na mňa nadával, tvrdili, že neviem bubnovať. Nepostrehli, že je to môj štýl. Nevedel som, ani som nechcel hrať tak, ako ostatní. Keď som došiel do USA, spoznal som sa s Jimom Keltnerom, ale aj s inými bubeníkmi. Oni sa mi sťažovali, že sa im hnusí chodiť do štúdia, lebo tam od nich stále chcú, aby hrali ako ja. Bolo to veľké zadosťučinenie po toľkých poníženiach.“

A teraz Ginger Baker:

Bubenícko-technická zdatnosť Bakera je brilantná, jeho štýl nesie znaky džezového, bluesového, ale aj afrického etnického bubnovania. Ako černošské bubnovanie, aj jeho hra obsahuje veľa živelne primitívnych, podľa jedného kritika až „zvieracích“ prvkov. Jeho hra na dvoch veľkých bubnoch mala nesmierny význam pre nasledujúcu bubenícku generáciu. Bakerove hudobné paterny na dva veľké bubny základné kamene tohto spôsobu hrania v rockovej hudbe. Aj keď Bakerovo najplodnejšie obdobie pripadá na koniec 60. rokov, kritik magazínu The International Musicial ešte v roku 1980 písal o ňom: „Stále je najlepším rockovým bubeníkom na svete.“

Naproti tomu, Bobby Eliot, bubeník od Hollies promínal, že slovo rock v džezových kruhoch patrilo medzi „dirty words“. Pravda je taká, že 60. roky prebehli viac-menej vo vzájomnom odmietnutí priaznivcov týchto dvoch hudobných žánrov. Spomínaný Ringo hlásal: „Bol som zarytý rocker. Keď niekto hral džez, zdalo sa mi, akoby pobehovali okolo bubnov potkany.“ Buddy Rich v jednom interview bezohľadne vyhlásil, že Ginger Baker je ako bubeník diletant. Nasledoval ich nevkusný slovný súboj v hudobnej tlači.

Na záver uvediem prestížnu Hall of Fame časopisu Modern Drummer, ktorá asi poteší fanúšikov oboch zmienených, pretože tam sú:

2010: Phil Collins
2009: Mitch Mitchell
2008: Ginger Baker
2007: Jack DeJohnette
2006: Charlie Watts
2005: Stewart Copeland
2004: Mike Portnoy
2003: Simon Phillips
2002: Steve Smith
2001: Dennis Chambers
2000: Dave Weckl
1999: Roy Haynes
1998: Ringo Starr
1997: Terry Bozzio
1996: Vinnie Colaiuta
1995: Elvin Jones
1994: Larrie Londin
1993: Jeff Porcaro
1992: Max Roach
1991: Art Blakey
1990: Bill Bruford
1989: Carl Palmer
1988: Joe Morello
1987: Billy Cobham
1986: Tony Williams
1985: Louie Bellson
1984: Steve Gadd
1983: Neil Peart
1982: Keith Moon
1981: John Bonham
1980: Buddy Rich
1979: Gene Krupa