hejkal - @ 07.11.2023 | #

K AC/DC mám nevyhranený vzťah. Nie, že by ma Youngovci nebavili, ale... Je to ideálna skupina do „best of“ riešenia. Ibaže! Došlo na dvojdiskovú  Live – 2CD Collector’s Edition.

Ono je to tak, že AC/DC vlastne nevydali ani jednu normálnu spotrebnú výberovku. Ich výberové boxy a pod., keď už vôbec vyšli, obsahovali skôr raritky a nevydané veci, ako prierez hitmi. A o tie mi v súvislosti s touto kapelou ide. Ako, jasné, dávno-pradávno som si zo všetkých albumov zadovážil dva pre mňa najpodstatnejšie, a síce Highway To Hell a Back In Black. Čosi som si v dávnych dobách i napálil, ale po nudnom a nevýraznom sklamaní nazvanom Ballbreaker (1995) som na skupinu zanevrel. A to až do albumu Black Ice, ktorý som si po vydaní kúpil len tak a vcelku sa dá. Fór je v tom, že jediná použiteľná „výberovka“ toho, čo od AC/DC chcem, je vlastne album Live (1992). Ten som mal dlho napálený, ale v čase Covid-karantény som sa opäť obzeral, či neexistuje nejaké elegantné riešenie. A naskytla sa možnosť kúpiť si dvojdiskovú verziu Collected Edition. No a dnes už mám skoro všetko, čo v 70. rokoch vydali.

Okrem chýbajúceho kúsku Big Gun (titulný song k filmu Last Action Hero z roka 1993) je to veľmi vydarená kolekcia skladieb obsahujúca prakticky celý prierez tvorbou a so všetkými hitmi, ktoré si človek pamätá z videoklipov. Turné k The Razors Edge zachytilo kapelu v skvelej forme. Na dvojdiskovej edícii je pôvodná prirodzená kolekcia hitov doplnená o niekoľko skladieb, ktoré pochádzajú ako z 80. rokov, tak z obdobia s Bonom Scottom. A práve tieto ukazujú AC/DC ako kapelu, ktorá dokáže zahrať aj viac ako párminútové odrhovačky „na jedno brdo“. Jailbreak má takmer štvrť hodinu, Let There Be Rock dvanásť minút a High Voltage desať a pol minúty. Počúvať Angusa, ako to mydlí na gitare, je zážitok.

Ono, samotná hudba ničím neprekvapí. Je to AC/DC. Johnson s kovovým hrdlom škrieka o dušu, rytmika šliape, no a sólová gitara si robí, čo chce. Pravdepodobne každý rockový poslucháč si pri niektorej skladbe dokáže zanôtiť s kapelou, keď už nie slová, tak aspoň melódiu. Ozaj! Ako kuriozitka je na rozšírenej edícii zaradená minútová skladba Bonny, čo je popevok z jednej starej írskej ľúbostnej balady. Keby jej nebolo, nič sa nestane, ale tak, je tu pre zberateľov.  

Jediná nevýhoda kolekcie sa vtelila do dlhých niekoľkosekundových páuz medzi skladbami, čo narúša ilúziu koncertu. Zvyknúť sa na to dá, ale myslím si, že ich mohli zrušiť (alebo aspoň výrazne skrátiť).

Som rád, že si som si tento dvojdiskový variant zaobstaral. Priamočiary hard rock, štipka blues, známe skladby, v podstate nič viac od kapely nepotrebujem.

hejkal @ 08.11.2023 07:07:43 | #
Áno, súhlasím, ale ako vravím, ja som AC/DC spoznal cez MTV a celý ten humbug okolo nich mi nikdy nedával ani náznak zmyslu. Jednotvárna rytmika ma odrádzala a v podstate ma odrádza dodnes. A ani po spoznaní jej tvorby zo 70. rokov sa u mňa nedostavil ten pocit, že wau, však oni hrali kedysi čosi iné a lepšie. Nehrali. Skrátka to nie je prípad Scorpions alebo Aerosmith, že boli kedysi super a zopsuli sa až časom. AC/DC sa nezopsuli, oni hrali furt to isté (a viem, že mikroskopom vybavení fanúšikovia si ani toto nepripustia, ale pre mňa to tak je). 

A tiež súhlasím, že patria k tým málo rockovým skupinám, ktoré sa páčia a poznajú ich aj ľudia, ktorí inak nad rockovou hudbou ohŕňajú nosom. Akurát Beatles by som tam úplne neradil, to je popový fenomén, pre mňa sú to čajoví rockeri, ich sláva nie je o rocku. Jasné, hard rock je záležitosťou minority, dodnes si pamätám ťažkú kvízovú otázku spred pár rokov v jednom hudobnom médiu pre mladých, že či vedia, v akej kapele sa preslávil Ritchie Blackmore. Žijem v rockovej bubline, ale vnímam realitu, rock je menšinový žáner a jeho niekdajšie veličiny sú mnohým ukradnuté, ba o nich ani nepočuli. A na Slovensku je to vynásobené stonásobne.