hejkal - @ 22.01.2026 | #

Rokmi som si ustálil svoje preferencie na Mayallove albumy zo 60. rokov. Tri z nich považujem za najlepšie, dva dokonca za prelomové. Na prvom mieste sa mi usadili rovno dva. Bare Wires ako jeden z dôležitých albumov predznamenávajúcich fúziu rocku a jazzu a Blues From Laurel Canyon, čoby najlepší psychedelický bluesový album tejto dekády (a asi aj vôbec). Na druhom mieste je Blues Breakers With Eric Clapton, to je skrátka klasika a pre biele blues doslova základný kameň. Inými slovami, z trojice gitaristov Clapton-Green-Taylor je to práve posledný menovaný, ktorý podľa mňa u Mayalla najviac vyčnieval. Podobne ako neskôr v Rolling Stones, ale tam to zasa nebolo práve ťažké.

Mick Taylor s Mayallom vydal tri štúdiové albumy, tým prvým bol dobrý, ale ničím extra sa nevyznačujúci Crusader. Bare Wires som už spomínal, a tak sa poďme pozrieť na Blues From Laurel Canyon.

Mayall sa vybral do Los Angeles a album vznikol ako jeho reflexia na tento trip. Pomohli mu s ňou traja muzikanti, okrem Taylora aj Steve Thompson (basa) a Collin Allen (bicie). V skladbe First Time Alone hrá na gitaru Peter Green. Dvanásť skladieb spichli za tri dni (26.-28. augusta) v Londýnskych Decca štúdiách, pričom asi netušili, že tvoria majstrovský kúsok svetovej bluesovej galérie. Netušili to ani vtedajší poslucháči, v Britskom rebríčku bol tridsiaty tretí, v americkom šesťdesiaty ôsmy.  

Hudba je to pestrá, miestami až novátorská. Mayall neváhal zapojiť priam world music prvky, či už v geniálnej šamanskej skladbe Medicine Man alebo v psychedelickom vrchole Fly Tomorrow. Koketéria s jazzom, ktorej sa mal o chvíľku venovať vo väčšej miere, je tu tiež (Miss James). Osobne ma oslovujú najmä tvrdé smršte Vacation, 2401, Long Gone Midnight a finálna deväťminútová jazda Fly Tomorrow. Ale aj drsné bluesové kúsky typu Ready To Ride, Somebody Acting Like A Child alebo The Bear nemajú chybu. Paradoxne, za najsilnejší moment považujem tichú dumku First Time Alone. Hudba šepkom nikdy neznela silnejšie! Vlastne tu všetko znie správne a ja sa nemusím báť, že by ma čosi vyrušilo, prekvapilo v negatívnom zmysle slova.

Mayall sa s Blues From Laurel Canyon rozlúčil s vydavateľstvom Decca a presunul sa k Polydoru. Na rozlúčku im venoval svetové dielo, ktoré by mal poznať každý seriózny záujemca o populárnu hudbu 20. storočia (netvrdím, že sa mu musí páčiť). Ja som z neho dodnes nadšený!

P.S. Nedá mi, musím sa osobitne zmieniť o bubeníkovi Collinovi Allenovi. Je to zaujímavý týpek, hral s mnohými veličinami a dokonca písal texty (napr. pre McCartneyho skupinu Wings). Osobne si ho cením ako u Mayalla (nielen na tomto albume, ale jaj pri reunione Bluesbreakers v 80. rokoch), tak pre jeho pôsobenie v Stone The Crows. A fanúšikom progresívneho rocku isto neušlo, že hral aj v holandskej kapele Focus na albume Hamburger Concerto. Jeho štýl vychádza z poctivej jazzovej školy, nevyčnieva, ale ani sa nesnaží redukovať svoj prejav na strohý metronóm. Veď už v úvodnej skladbe Vacation môžete počuť, že sa ani na sekundu nezastaví, neskĺzne k rutine. Dnes je to pre mnohých bubeníkov neprekonateľná výzva...

hejkal @ 22.01.2026 18:03:45 | #
USA Union je super, milujem ho. Patrí medzi Mayallove najlepšie diela. Nespadá síce do 60. rokov, ale Mayall aj tak svoje najlepšie diela vydal až neskôr, len už nemali tú dobovú tlačenku ako na počiatku s Claptonom.