hejkal - @ 22.08.2011 | #

Rozhodol som sa, že predsa len sa v zástupe nekritického i kritického obdivu oplatí do davu vkliesniť aj pohľad takpovediac neobdivný. Vzhľadom na to, že existuje a žiadny svetský ani iný zákon ho nezakazuje, možno napomôže zamysleniu sa nad dielom, ktoré je zdanlivo dokonalo preskúmané a široko uznávané. Cieľom týchto viet nie je vyvolávať plamenné diskusie (hoci sa im nebránim) a ani dajako úmyselne šokovať a už vôbec nie sú mierené k spochybňovaniu pozície, ktorú si táto skupina vydobyla v dejinách populárnej hudby a pri konštituovaní moderného hudobného priemyslu. A prevažne nemám záujem ani riešiť jednotlivých protagonistov. Ide o to, že ma jednoduché a bezpochyby šikovne vyskladané davové piesne veľmi nezaujímajú. V hudbe prevažne hľadám ťaživé emócie a nie šľahačkové polevy, radšej mám drsný rock než marcipánový „ročík“ z cukrovaru, vyžívam sa v dlhočizných sólach (nech už si o ich prekonaní básnia prekonaní čo len chcú) a nie v krátkych sledoch upozadnených motívov šumiacich kdesi pod viachlasými lízankami. Preto si tu prečítate len o hudbe a ako ju vnímam, nič viac ani menej.

Magical mystery tour vnímam ako odpoveď na hipisácku vlnu z USA. Nanešťastie mi príde nepresvedčivá. Šesť skladieb k filmu má v sebe jedného favorita, ktorý zachraňuje účasť tohto albumu v mojej zbierke, a síce I’m a walrus. Ale po poriadku. Rozjuchaná titulná skladba by mohla menej dychovať, The fool on the hill si nie som schopný zapamätať, tak nevýrazne ma míňa, aj keď má zdanlivo krehkú a príjemnú atmosféru (okrem priblblých netextových pasáží), keď ju počúvam, je fajn. Divné. Flying má správny nádych, ale mohla by sa aj rozbehnúť a nie hneď skončiť. Z Indiou na mňa nechoďte, preto nič nepoviem o Blue jay way. Všetko odpudivé zo značky Beatles sa vtelilo do Your mother should know. Bŕŕ. Ešte, že je tu naopak všetko najlepšie, čoho sa od nich dá vypočuť. Áno, I am a walrus má rockový drajv, naliehavú gradáciu slohy, podmanivý refrén, vlastne je zázrak, že je to ich dielo. Túto skladbu milujem.

Päť prilepených singlov trpí práve dobovým „beatlesáckym“ zameraním na masy, a preto sú plné melodickej nudy, ktorá však neurazí a v porovnaní s neskoršími dekádovými popovými grcmi je to stále kvalita. Zameriam sa na pozitíva. V Hello goodbye sú nejaké prechody na bicie, Strawberry fields forever je presvedčivo pokojná s výborným psychedelickým záverom. Penny Lane končí už po troch minútach no a Baby you’re rich man má aspoň trochu snahy priamočiaro zdrsnieť. Víťazne z nich napokon vychádza nesmrteľná klasika All you need is love. Pretože je to jasne vyprofilovaná skladba s posolstvom, ktoré je jednoducho nadčasové, dá sa jej odpustiť mnohé.

Spolu s Let it be je to najnudnejší počin od Beatles, aký som kedy počul (prvé albumy nie sú nudné, to by som im zbytočne lichotil a Yellow submarine nepočítam). Ale má mroža a to sa nedá ignorovať.

hejkal @ 23.08.2011 15:19:02 | #
Petr - jednu vec som sa naučil pri umení naučil, prestal som sa trápiť, čo hovoria iní. Naopak, rád nachádzam pestrofarebné názory, vždy ma prinútia sa daným dielom zaoberať aj inak ako rutinne, zvyknuto. Rovnako som sa už dávno prestal zožierať tým, že ma niektoré dielo, akokoľvek "kvalitné", neoslovuje. Nemám problém vyjadriť nadšenie i jeho absenciu. A strach z toho, že sa to "nesmie", prípadne, že budem za vola, blba, ignoranta, neznalca atď. som nikdy nepoznal. To v pohode prežijem.
adam - naozaj ma mrzí, že tebou avizovaný "správny" návod na vnímanie hudobného diela pre mňa nie je relevantný. Rešpektujem však tvoje vnímanie.