bullb - @ 24.07.2017 | #

Kedysi v polovici sedemdesiatych rokov minulého storočia sa ku mne dostala táto nahrávka. Popíšem moje vtedajšie pocity: Podľa dostupných materiálov je to vraj hard rock made in USA, veľmi žiadaní a populárni.
Prvé počutie: Žiadne ťažkotonážne gitary, ale ľahučká a hravá gitara vynikajúco sólojúca. Výborná vymakaná basová gitara a spievajúci bubeník! Jednoducho nič, čo by sadlo do vzorca hard rock v európskom ponímaní. Ale bola to láska na druhé počutie.
Pôvodne trio, a to veľmi zdatné (o čom svedčia live nahrávky) sa na tomto a aj na predchádzajúcom rozšírilo na kvarteto. Zdá sa, že to pomohlo, Craig Frost a jeho hra na hammondov organ k tejto muzike patrí.
Úvodná Shinin' On sa umiestnila ako singel na popredných miestach. Tu však musíme hovoriť o amerických a kanadských rebríčkoch. Európa bola zdržanlivá. To platí aj o albume.
Grand Funk sa nebáli prizvať dychovú sekciu do druhej skladby To Get Back In. Zobrali klasiku The Loco-Motion, ktorá po dlhých rokoch opäť bodovala v rebríčkoch. Vypaľovačky Please me a Gettin' Over You ukazujú klasickú tvár, ktorou sa preslávili. Siahli po „koreňoch“ v skladbách Mr. Pretty Boy a Little Johnny Hooker.
Mark Farner, Mel Schacher, Don Brewer sa stali mojimi sprievodcami po odľahlých končinách Ameriky. Dodnes.

Jarda P @ 24.07.2017 11:03:19 | #
Po megaúspěchu s jejich nejlepší deskou We´re An American band nastal u Grand Funk nezadržitelny pokles kavlity dalších desek. Zatímco ještě na Born To Die je dobrá půlka desky, na Shinin´On jen pár skladeb, na All the Girls... dostoupil úpadek vrcholu. Osobně si nejvíce cením období od Survival po We´re An American band. Že to uměli naživo svědčí nejen jejich slavný Live z roku 1970, ale také pozdější Bosnia se závěrečným doprovodem symfoňáku.