alienshore - @ 08.02.2016 | #

Občas niekedy zájdem do minulosti, no v zásade to nerobím často, keďže z prvej polovice 70-tých rokov je naozaj ťažké vyberať perly alebo "perličky", čo by stáli za zmienku. Väčšina vecí z tohto obdobia znie pre mňa na jedno kopyto. Tentoraz som si ale vybral Baker Gurvitz Army a ich debut, keďže ho poznám veľmi dobre a je pomerne obľúbený medzi rockermi. Nebudem sa zmieňovať o tom, aký významný je bubeník Ginger Baker alebo akí dobrí muzikanti sú bratia Gurvitzovci. To až také dôležité nie je, dôležitá je vždy len samotná hudba.

Na obale sú teda štyria hladní lovci, ktorí sa rozhodli niečo dobré uloviť. Nakoniec ale všetko, čo malo nohy utieklo a vrátili sa domov s prázdnymi rukami. Tento nemiestny sarkazmus by som pretransformoval do podoby – prišli štyria (resp. hlavne traja) muzikanti do štúdia a nevedeli zrazu, čo majú hrať. Presne tak znie debut Baker Gurvitz Army. V danom období môjho dospievania som mal z tejto platne vždy akýsi divný pocit, že títo lovci si uvarili skôr vodu na chlípanie, namiesto poriadneho žrádla. Nevyzretosť materiálu podporujú aj kadejaké inštrumentálne vsuvky, slaboduché spomalené refrény a samoúčelné exhibície.

Help Me je ako úvodná pecka relatívna dobrá, ale kazia ju pomalšie úseky a ten koniec kde stále omieľajú "help me" je naozaj otravný. Ide sa teda na číslo dva a Love Is nám povie ako vyzerá láska v inštrumentálnom podaní – fakt bizarná predstava. Refrén k skladbe Memory Lane znie tak, akoby ho napísali päť minút pred dvanástou. Keď už nevedeli ako ďalej, tak si povedali – čo keby si tam Ginger trochu zabúchal? A veru aj zabúchal a je to nakoniec jediná vec, čo tam za niečo stojí. Inside Of Me patrí medzi najlepšie kúsky, proste blues-rock ako sa patrí. Avšak prichádza "vrchol" v podobe I Wanna Live Again. Tak slizký song o tom ako strašne chcem žiť sa nepočuje každý deň. V podstate nechápem, čo táto pop-gospelová záležitosť tu vlastne robí, keďže pred sebou máme hard-rockový album. Tak a to je koniec prvej strany vinylu.

Otočíme na druhú stranu a pustíme si Mad Jack. Nie je to rozhodne žiaden zázrak. Je to priemerná rocková skladbička s dlhými nudnými sólami. Prekvapí však až na samotnom konci, keď Ginger Baker tam začne čosi kvákať s typickým anglickým prízvukom. Ďalšiu, čisto blues-rockovú inštrumentálku 4 Phil vám zahrá v bare kadejaká kapelka a presne tomu zodpovedá aj jej vyznenie. Paradoxne na jej konci sa začne niečo diať, ale to už chlapci nemali záujem vymýšľať nové veci. Prichádza konečne posledná Since Beginning. Tentoraz je to taká solídna variácia na art-rock a skupinu Yes, i keď až také veľké opisovanie by som od týchto muzikantov nečakal.

Debut Baker Gurvitz Army je niekedy zbytočne preceňovaný opus, ktorý neprináša ani jednu skladbu, ktorá by bola hodná zápisu do zlatého fondu rockovej hudby. Tento status si zaslúži hneď druhý album Elysian Encounter, kde konečne našli samých seba a predviedli hard-rock na vysokej úrovni. Bohužiaľ, je "len" druhým v poradí a tak akési prvé miesto zastáva práve tento emocionálne aj hudobne nevyrovnaný počin. Osem skladieb znie tak, ako by ich nahralo osem rôznych skupín. Pestrosť je skvelá vec, ale toto zaváňa dezorientovanosťou a neistotou, ktorá sa dá pripísať aj syndrómu začínajúcej kapely. Nasledujúce albumy sú našťastie o niečom inom.

Hodnotenie: 2,5

EasyRocker @ 10.02.2016 06:12:34 | #
Naprosto, téměř 100% ně souhlasím s přístupem alienshora i hejkala. Píšu o hudbě tak, jak mě oslovila, ne podle toho, že tam bylo 150 studiových a jiných novinek, protože k čemu ty jsou, když to mou duši nijak neoslovilo. To je bohužel přístup většiny kritiků (proto taky, přiznám se, oficiální kritiky moc nesleduju, ba téměř vůbec), hodnotit umělecký a estetický přínos díla. No mě to ni nedává, protože jejich uši jsou jen zase jeden z milionů párů uší, jako ty moje, a jejich pohled je jen další z milionů, jako ten můj. Štve mě ten jejich přístup, hodnotit a přistupovat k hudbě chirurgicky a pokud nevyhoví jejich stanoveným (často nesmyslným) kritériím, tak ji prostě setřou. Hudba je čistě subjektivní záležitost, jejíž vjemy zpracovává centrální nervová soustava, nic více, nic méně. Takže každý z těch milionů jí vnímá a cítí jinak. To je přesně důvod, proč mě řada věcí z opěvovaných 60.-70. let neoslovila (i když dá se říci že většina ano), zatímco mě klidně oslovilo mnoho věcí z 80. a 90. let, a je mi úplně jedno, co si o tom myslí estetičtí dogmatici od tisku. Oslovila mě spousta dobrého popu, naproti tomu mám třeba problémy se spoustou desek opěvovaných ELP, Uriah Heep nebo i Beatles. Že je to esteticky dokonalé, může zajímat obdivovatele soch nebo obrazů, ale já jsem holt posluchač hudby...