hejkal - @ 06.01.2010 | #

Začnem trošku zo širšia. Keď skupina dospeje do bodu, kedy hrozí stagnácia, respektíve rozpad, má na výber buď obmeniť zloženie, rozpadnúť sa alebo vytrvať. Ťažko povedať, čo je horšie. Predovšetkým, keď do toho vstupuje vydavateľ, ktorý trvá na dodržaní zmlúv. Ak odchádza zakladajúci člen, po ktorom je skupina pomenovaná, nazdávam sa, že by to mala zabaliť a minimálne zmeniť názov. Albumy, ktoré nahrá celé osadenstvo proti svojej vôli, obvykle nebývajú veľmi podarené. Ak existuje báza nahrávok, ktoré sú k dispozícii z minulosti, nie je „odveci“ spraviť best of a pichnúť ich tam ako lákadlo. Ak ich je dosť, môžu byť vydávané aj za samostatný album. Priznám sa, celkom nerozumiem prípadu s názvom Remains to be heard. Tam nastal prípad, že k takýmto veciam nahralo časť členov s kopou hráčov, ktorí boli po ruke, niekoľko skladieb, aby zapatlali druhú stanu platne. Hm. Ale po poriadku.

Klopkanie na úvod trvá pridlho, našťastie to napokon prestane baviť basáka a spustí sprievodnú linku, čo vytrhne z letargie aj zvyšok osadenstva a spustia trhanú bluesovú vec Invitation to a lady. Je viac ako výborná a potvrdzje, že stará dobrá Retaliation bola výnimočná skupina. A tento pocit ešte zosilnie pri hromovládnej Blood on your wheels, čo je skladba inšpirovaná haváriou lietadla z roku 1967, ktoré sa snažilo pristáť na letisku v Manchesteri a zahynulo pri tom 72 ľudí. Už kvôli tejto skladbe možno ďakovať vydavateľovi, že trval na vydaní albumu prakticky neexistujúcej skupiny. Upokojenie v podobe skladby Downhearted má až očistný účinok, obzvlášť príjemné sú sprievodné hammondky. Akustická gitara a spev kombinovaný s pískaním vo Whistlin’ blues celkom fungujú, takže nie je problém vychutnať si aj Keep your hands out, poslednú šuplíkovú skladbu skupiny.

Zvyšok albumu nie je zlý, ale je o niečom inom. Trúbky, perkusie, evidentná snaha nahrať niečo narýchlo a neprehliadnuteľný fakt, že Dunbar už nie je člen, to všetko sa podpísalo na tom, že výsledné „sejšny“ sú výrazne nesúrodé. Annette Bronx má celkom dobrý hlas, čo vynikne hlavne v skladbe Sleepy town sister a akustický blues Bloody souvenir z celej tej plejády vecí vyniká. Krehký začiatok skladby Toga s husľami a Annettiným hmkaním nemá chybu, ale nakoniec to trvá pridlho a záver albumu je tak mierne psychicky roztrasený.

Celkovo hodnotím ako dobrý počin, ako kompilácia nevydaných skladieb a okamžitá znáška nápadov bez skupinového tmelu je to viac ako podarené.

Filozof @ 08.01.2010 14:21:32 | #
Hejkal
No nevím. "Nazkoušená improvizace"... není to protimluv? :-)
Pokud hrají spolu trvale, jistě mohou improvizovat i všichni dohromady - předpokládám především v jazzu, ale bude to asi hodně náročné.
Jinak na všech koncertech je běžné, že jeden improvizuje sólo a druzí jsou v pozadí - dělají mu podkres. Sólisté se pak střídají - a tady se používají ty nacvičená znamení ap. - kdo kdy má nastoupit.
Výjimečně jsem viděl, že se třeba dva střídají po frázích, "odpovídají si", či se dubblují.

Pokud se týká jamů na závěr koncertů a hlavně festivalů - musíš jistě vědět, že se dělají běžně - na festivalech vlastně pokaždé. Bývají hodně oblíbené, jestli z nich vzejde něco pozoruhodného záleží spíš na invenci hudebníků a na tom, zda si sednou. V neposlední řadě také na momentální náladě. Těm samým hudebníkům to jednou sedne a jednou ne.
Nějak nevím, proč by mne mělo překvapit, že to dělali i v Rockpalastu.

Šlo mi spíš o to, zda to nějak více poznáš z pozice hudebníka. Tady beru za odpověď Tvůj pocit že to hudebně je nic moc.

Mimochodem - tu znalost historie nahrávky jsi nabyl kde?