Reakce na recenzi:

moonySK - @ 17.04.2012

RELAYER.

Keď som sa nedávno znovu zbláznil do Yes, toto LP som predtým vôbec nemal napočúvané. Kdesi som zachytil To Be Over z Queen Park Rangers, ale kvôli zvukovej stránke som si ju nemohol vychutnať. No keď som sa raz vybral trochu popozerať ceny placiek na internet, zbadal som jednu šokujúcu. V akcii tam vtedy mal jeden súkromník túto platňu (prvé anglické vydanie) v úplne skvelom stave za 9 eur!!! Nemohol som odolať a tak ma platňa čakala na pošte o pár dní neskôr. Zapol som gramec, vložil som nádhernú platňu do prehrávača a obal som postavil pred seba. A v tom...

Z reprákov sa ozval začiatok "The Gates of Delirium" - jemné šumenie Morazovych kláves a Whiteovej hajtky s flažoletmi Steva Howea a pomyslel som si - starí dobrí Yes. Keď sa úvodná téma "Prelude" presunula do nepravidelného "la-la-lala" začal som iba dúfať - prosím nesklam ma! Zrazu som sa ocitol len pred samotným Andersonom a jeho akustickou gitarou a keď sa pridala celá kapela celý som bol zaliaty radosťou. Akokeby vychádzalo slnko nad celým tým nepekným dňom keď pršalo, blesky šľahali a kvapky stekali na zarosené okno. Ale čo to - opus sa začal uberať (nebojím sa povedať) hard-rockovým smerom, aby sa znovu vrátil do čarokrásnych vôd anjelskeho hlasu Jona Andersona. Zostáva tu sám iba s vokálmi Squirea a Howea - a v tom sa znovu téma začína rozvíjať najprv popri čudnom beate basgitaristu a bubeníka do "repeatu" hard-rockovej témy. A zrazu prichádza druhá časť "Battle" kde hrá Alan rytmičák o dobu dopredu a objavia sa tú sóla nádejného klávesáka Patricka Moraza a už vtedy legendy elektrickej gitary Steva Howea. Druhá časť naberá na obrátkach keď tu prichádza veľmi zvláštna pasáž, kde hrá Chris Squire nepravidelné basové ostináto. Počuť tu zvuk rinčiacich mečov a brnení, dokonca občas mám pocit ako keby som začul aj ručiacich fanúšikov na koncerte. Téma graduje a po tzv. kapelnej explózií prichádza posledná, tretia pasáž "Battle", keď tu Morazov moog a Howeova slide gitara spolu s kapelou hrajú znovu úplne nepravidelný rytmus a zakončujú celú "Battle" ešte pár ozvenami z ticha. A potom prichádza kľud po bitke, čarokrásna pasáž "Soon" ktorá ma aj po toľkých prehraniach doháňa k slzám. Znovu tu vedie prekrásny hlas a slide gitara. Postupne sa posledný krát pridajú bicie a vo veľkolepom finále sa postupne stíši celá hudba, aby dala vyniknúť posledným tónom gitary a klávesov.

Keď po dvadsiatich minútach znovu otvorím oči, ovanie ma jemné "trilikanie" Morazových klávesov a ja si začnem myslieť...nie nezačnem, pretože ma zrazu preruší tupý Alanov rytmičák a je to jasné - zasa nejaký experiment Yes. Nastupuje basa a znovu opakujú úvod až kým Alan nezahrá krátke sólo na bicích a ustáli sa na "šestnástinkovom" rytme v doprovode z úžasným (?funky? - pripomína mi nejaké Bondovky) riffom Chrisa Squirea. Pridá sa celá kapela spolu s vokálmi a hrajú nepravidelný rytmus až kým nevygradujú až do Steveovho úžasného sóla. Pridá sa Patrick a spoločne hrajú asi dve minúty v božských výšinách - a tu zrazu prichádza na scénu krátka sloha Jona Andersona spolu s tichou gitarou a v tom sa všetko opakuje ako na začiatku - trilikanie, Alan a riff. Steve potom opakuje Squireov riff na slide gitare najprv pomaly, potom rýchlo a potom zase pomaly aby to prerušilo zábavné/strašidelné zborové "cha-cha". Prichádza Moog Patricka Moraza a téma sa znovu opakuje v rôznych rýchlostiach až kým nevyústi znovu v "cha-cha" a v strhujúci záver. Osobne považujem skladbu "Sound Chaser".

Prichádza posledná skladba "To Be Over", ktorú snáď nebudem ani rozoberať, len poviem že to, čo páni v tejto skladbe spravili ma občas doháňa k slzám a eufórií z toho, že mám sluch a ním počujem tie nádherné veci, ktoré kedy Yes spravili.

Tento album je možno na prvé počutie nestráviteľný, ale určite zásadný. Je jeden z mojich obľúbených, možno po Fragile najobľúbenejší.

5