Profil uživatele moonySK


Recenze:

King Crimson - Beat cover

King Crimson / Beat

moonySK | 5 stars | 2013-03-31 | #

BEAT.

Poznám len málo kapiel, ktorým comeback pomohol v ďalšej umeleckej tvorbe. A o to menej kapiel, ktoré po jednom skvelom (čo skvelom - geniálnom) albume dokázali urobiť ďalší, ktorý sa aspoň minimálne vyrovná predošlému. King Crimson dokázali oboje. Beat sa stal kvalitatívne totožným albumom ako bol Discipline. Miestami i lepším...

Úvodná skladba Neal Jack and Me začína tam, kde doznieva Discipline. Máme tu úchvatný text, inšpirovaný The Beat Generation (takisto ako aj Heartbeat, Sartori in Tangier, Neurotica a The Howler). U mňa táto skladba jednoznačne predbehla Elephant Talk, a keď zostanú len gitary s Belewovym naliehavým hlasom, viem, že počúvam album s rovnakým potenciálom ako bol Discipline. Prichádza "hitová" Heartbeat, ktorá má všetky predpoklady hitového singlu, ale pritom tam stále zostáva ten čarokrásny duch King Crimson. Gitary sa krásne dopĺňajú, Bruford zjemní svoju rytmiku a celú skladbu sprevádza pípanie, pripomínajúce tep. Tretia v poradí, inštrumentálna Sartori in Tangier patrí Levinovmu čudu Chapman Stick, s ktorou vytvára prvé, tajomné šumy. Na to nadviaže ostrou linkou, pravidelne opakovanou. Pridajú sa k nemu aj Frippertronics a spolu s Brufordom (a dokonca aj Belewom na bubnoch!!!) odohrajú štyri minúty čistej novodobodej "krimsoňáckej" hudby. No a pre mňa po nej prichádza vrchol albumu, najkrajšia pieseň s názvom Waiting Man. Opäť raz Chapman Stick, do ktorého sa po pár taktoch pridá známa drevená bednička, použitá aj v Sheltering Sky. Občas hrajú spolu, občas opačne... Do toho spieva Adrian Belew neskutočné texty a po tom sa pridá aj Robert Fripp. No a to je naozaj balzam na dušu. Radím vypočuť keď máte naozaj zlú náladu. No a druhú stranu otvára neurotická Neurotica. Kompozíciou mi trošku pripomína Indiscipline - všetci hrajú rozdielne a pritom spoločne - swingujúca basa, do nej záchvevy skreslených gitár, a bubeník sa môže aj pretrhnúť. Do toho ešte hovorí Adrian svoje nezmyselné texty, znovu čerpajúce z obdobia bítnikov. A zrazu zlom - máme tu 7/8 tému (bicie mi miestami pripomínajú Stewarta Copelanda z The Police). Gitara opäť plachtí hore dole až taký rachot! Naozaj nerozumiem, čo musí človek zjesť, aby tvoril takúto hudbu. Krása, naozaj krása. Potom príde zaľúbená Two Hands, ktorej text napísala spolu s Belewom jeho manželka. Máme tu ďalší hitový potenciál, jemnú gitaru podkreslujú perkusie a sólo znovu raz tvorí Frippertronics. Z ticha nastupuje aj ďalšia The Howler, z ktorej miestami až mrazí. Nastáva tu priam epilepsia zvukov, v ktorých sa ani najlepší odborník nevyzná. Hodné využitie zvukových efektov len doplňuje celkový pocit zo skladby. Potom kapela bez varovania prejde do "regé" pasáže, kde sa znovu rytmika obracia ako palacinka na dobre vymastenej panvici. Záver albumu smutnej Requiem, kde hrá Fripp priam trúchlivé melódie na svojej plačlivej melódie...avšak len do momentu, kým sa nepridá bezpražcová basa spolu s bicími. To mi príde ako boj medzi rytmikou a melódiou. Doteraz netuším kto vyhral.

Beat je pre nového poslucháča asi trošku menej stráviteľný ako Discipline, o to však náročnejší na počúvanie a rovnako geniálny ako jeho starší brat. U mňa má tento album vyhradené svoje miesto. 5/5

» ostatní recenze alba King Crimson - Beat
» popis a diskografie skupiny King Crimson


King Crimson - Discipline cover

King Crimson / Discipline

moonySK | 5 stars | 2013-03-30 | #

DISCIPLINE.

King Crimson ma ako kapela vždy fascinovali. Majestátny génius Robert Fripp, vždy usadený na svojej stoličke a zahĺbený vo svojich arytmických postupnostiach, si po dlhej odmlke zavolal naspäť svojho dlhoročného priateľa Billa Bruforda, aby spolu spáchali niečo nové. Predpoklad fanúšikov bol jasný, kompozičný návrat do dôb Lark's Tongues in Aspic alebo Red. No to sa však nenaplnilo. Prišla totiž úplne nová odnož kapely, ktorá sa nedá zaradiť ani do jedného hudobného žánru. Zostavu doplnili páni muzikanti, Tony Levin (známy spoluprácou s Gabrielom) a Adrian Belew (Frank Zappa).
Po rôznych rozporuplných albumoch znovuobnovených kapiel ako Love Beach (ELP) alebo Tormato (Yes) sa zdalo, že sa King Crimson tiež stanú revivalom sebe samým. To však bol fatálny omyl - dovolím si povedať, že štvorica hudobníkov vytvorila prevratnejší album ako In the Court of Crimson King.

Elephant Talk - úvod celého albumu patrí Levinovmu čudu - Chapman Stick sa zachveje a udá rytmus celej piesni. Nastáva obrovský šok pre všetkých poslucháčov. Žiadna éterická Starless alebo temná Red, ale miestami až funky motív, do ktorého sa pridá spevavý rap Adriana Belewa. Text pojednáva o zbytočnosti komunikácie. Päť slôh - päť písmen a "obyčajné" slová. Je to všetko len reč. Po akejkoľvek výstrahe prechádza album do druhej piesne, a to Frame by Frame, kde sa šialenosť Belewa kombinuje s kľudným Frippom, hrajú spolu rôzne motívy a dokonca to zachádza až do takých šialeností, keď sa pred začatím spevu jedna gitara oneskorí a hrá motív o desatinku sekundy neskôr. Bruford tu hrá priam s nervóznym nasadením, ako keby sa mu ruky predbiehali. Harmónie sa stupňujú - a znova tu zostávajú iba Belew a Fripp. Pletú sa do seba a predsa tým vytvárajú "disciplínu". V tom so sebou seknú a prichádza jemná Matte Kudasai, ktorá ma jemnú atmosféru (neviem prečo ale tie gitary mi pripomínajú čajky) a necháva nás upokojiť sa po tých dvoch priam nepochopiteľných skladbách. No a záver prvej strany vypĺňa opak názvu albumu - Indiscipline. Hrozivá nervozita sprevádza celú kapelu v úvodnej minúte, vybalia tu priam strašidelný riff a Belewova gitara zavíja o dušu. No čistá zmätenosť. Fripp s Levinom sprevádzajú aj Belewove litánie. A keď skríkne - už je to tu zase, protichody hlavnej rytmiky Bruforda s celým harmonickým motívom, človek sa môže rovno zblázniť. I REPAT MYSELF UNDER STRESS I REPEAT MYSELF UNDER STRESS I REPEAT MYSELF UNDER STRESS I REPEAT - výbuchy agresie, zmätenosť, nervozita, strach, hrôza. To všetko obsahuje táto štyriapolminútová skladba. Po prvej strane mám pocit že ma po otočení vinylu nič nemôže prekvapiť, to som však na omyle. Prichádza Thela Hun Ginjeet - názov tvorí anagram pre "Hot in the Jungle" - zaujímavý motív s priam šamanským nápevom, kde sa kapela, ktorá hrá na štyri, zase prieči a vytvára perfektnú "disciplínu" so sedemosminovým Frippom. Stred skladby vypĺňajú zvukové koláže, hlasy, ktoré nahral sám Adrian Belew. Predposledná skladba s názvom The Sheltering Sky je obzvlášť zaujímavá. Bruford hrá na svojej novej hračke - naladenej drevenej bedničke, Belew s Levinom hrajú zase jemný motív vhodný aj do hotelového výťahu, no a Fripp sa vytasí so svojimi "Frippertronics", záhadnou skrinkou plnou zvukov, efektov a rôznych čarov. Skladba je čisto inštrumentálna, necháva priestor vyhrania sa so zvukmi. No a nadišiel čas na poslednú skladbu albumu, titulnú Discipline, čo je úplný opak už spomínanej Indiscipline, či už na albume alebo v reáli. K tejto skladbe nedokážem nič povedať, môžem sa iba skloniť pred schopnosťami týchto štyroch hudobníkov a dopĺňam pre zaujímavosť všetky zmeny rytmiky v piesni: 5/8 a 5/8, 5/8 a 4/4, 5/8 a 9/8, 15/16 a 15/16, 15/16 a 14/16, 10/8 a 20/16, 15/16 a 15/16, 15/16 a 14/16, 12/16 a 12/16, 12/16 a 11/16, 15/16 a 15/16, 15/16 a 14/16. Bicie hrajú celý čas na 17/16. Trošku sila, však?

Tento album je rozhodne zásadný v celej tvorbe King Crimson. Tu prišiel zlom, nový deň pre celú históriu kapely. Je to album plný sily a dôkaz o tom, že aj progresívny rock môže byť "in" v roku 1981. Napokon, dokázali to rovnako trikrát po sebe. 5/5

» ostatní recenze alba King Crimson - Discipline
» popis a diskografie skupiny King Crimson


Wilson, Steven - The Raven That Refused To Sing (And Other Stories) cover

Wilson, Steven / The Raven That Refused To Sing (And Other Stories)

moonySK | 5 stars | 2013-03-28 | #

THE RAVEN THAT REFUSED TO SING.

Čo majú spoločné kapely ako Yes, Genesis, Jethro Tull, Pink Floyd alebo King Crimson? Určite sa všetkým vybaví odpoveď - progresívny rock. Ale nie len to. Všetky tieto kapely ovplyvnili Stevena Wilsona, zakladateľa a lídra úspešnej kapely Porcupine Tree. A na jeho treťom sólovom počine je to počuť viac ako kedykoľvek predtým. Donedávna som o Stevenovi ani len nepočul. Moje uši zamestnávali viac staršie albumy, najnovšie som objavil The Mahavishnu Orchestra. Pri listovaní v jednom nemenovanom rockovom časopise som objavil zmienku o tomto albume. Viac ako samotné mená a vznik ma zaujal práve obal. Čímsi ma upútal, ťažko povedať čím, možno preto, že podobný zjav mesiaca mám zafixovaný odnepamäti. Veľké čierne oči a otvorené ústa na šedom kruhu. Tento album som si po prečítaní nadšených recenzentov stiahol a neľutujem.

Úvodná Luminol ma dostala hneď v úvodných dvoch minútach na kolená. Basová linka ako keby vypadla z repertoáru Chrisa Squirea, hnev zmätených gitár, krásny melotron...a tu sa zrazu pridá nečakaná priečna flauta. Som uchvátený a počúvam ďalej. Po štyroch intenzívnych minútach, ktoré môžem priradiť k tomu najlepšiemu čo som za posledné roky počul, prichádza kľud a jemné zvonenie Wilsonovej gitary. Prichádza spev a jemné vokály. Kapela odohrá pár veršov v doprovode melotronu, známeho z nahrávok neskorších Beatles alebo Rolling Stones. Jemné motívy na klávesy s "ta-dá" vokálmi mi zase pripomínajú Yes, páči sa mi, že sa gitarista neschovával a priamo vyznal svoje inšpirácie. Chvíľková pauza a zrazu - BUM! Prichádza smršť, kapela hrá temné, ale krásne melódie, ktoré vo mne miestami evokujú postapokalyptické vízie. Kapela sa s klavírom vracia k úvodnému motívu, Guthrie Govan vytasí brilantné sólo a je tu koniec. Nádherná dvanásťminútová kompozícia ma presvedčila že si album vypočujem celý, aj keby ma mal nudiť. To sa však nestalo.
Prichádza Drive Home, jemná skladba s výnimočným postavením na celom albume. Úvodný rytmus vo mne evokuje jemnejšie momenty Opeth a Akerfeldtove vplyvy cítim možno pre jeho nie dávnu spoluprácu s Wilsonom. Zlom prichádza v momente, kedy akustická gitara zahrá s efektom podobným skladbe Hey You od Pink Floyd. Neskutočné sólo, ktoré je asi najlepším na celom albume zahrá znovu Govan. Kapela sa utíši a prichádza ďalšia dlhšia kompozícia, a to The Holy Drinker, ktorú drží priam "lordovský" organový motív. Ten sa po úvodných minútach, ktoré sú v znamení kapelnej improvizácie rozvinie už aj so spevom. Pre túto skladbu sú typické časté zmeny v rytmoch, niekde sa hrá na štyri, niekde na šesť alebo na päť. V sóle si mohutný Hammond krásne doberá jemnú flautu. Prichádza útlm, skladba pokračuje jemným klepaním na činel. To však ešte ani netuším, že vzápätí zareve skreslený kláves, no a to sa znovu rozbehne celá kapela ktorá bez akéhokoľvek varovania končí.
The Pin Drop po troch vynikajúcich skladbách pôsobí mierne nevýrazne, no keď si ju pár krát zopakujete, zamilujete si ju tiež. Dychový hráč Theo Travis si tu zahrá krásne saxofónové sólo. Ďalšia The Watchmaker už však priemerná určite nie je. Berie si všetko, čo ponúkajú známe klasické opusy ako The Cinema Show, Supper's Ready alebo Shine On You Crazy Diamond, ktorých podobnosť tu určite neprehliadnete. Po akustickom úvode prichádza 6/8 flautovo-gitarové sólo (tu si všimnite v harmonickom slede podobnosť s koncom prvej časti Shine On Your Crazy Diamond, kde hrá Dick Parry sólo na saxofón). Kapela sa znovu vracia až po sólovom vstupe Stevena Wilsona, ktorého spev doprevádza klavír. Tu sa zase objavujú vplyvy Rush, výrazná je miestami najmä basa. Zase prichádza kapelná explózia a je tu ohromný koniec ďalšieho dvanásťminútového eposu. No a potom prichádza nádherný a jemný zlatý klinec albumu, titulná skladba The Raven that Refused to Sing. Klavír pokladá akordy len tak, ledabolo. Spev kapelníka priam hladí na duši, a keď prichádza spev "havrana" (talkbox), zhŕňam svoje postrehy nad celým albumom a príde mi ako veľká poklona všetkým vplyvom Stevena Wilsona. Posledný krát sa pridá kapela, znovu v 6/8 tempe. Klavír tu dominuje a takisto sa s nami ako jediný nástroj lúči hlavnou témou skladby, párom čarokrásnych harmónií.

Niekomu možno príde nesympatické, keď sú v nových skladbách zjavné vplyvy legendárnych kapiel. Ja si však s radosťou púšťam tento album už dobrý týždeň raz za deň a tie vplyvy nevnímam ako nejaké kopírovanie. Steven Wilson dokázal rozvinúť tieto motívy do ešte krajšej podoby ako sa to darilo kapelám pred štyridsiatimi rokmi. 5/5

P.S.: Skúste si aj Vy niekedy porovnať obal so skutočným mesiacom. :)

» ostatní recenze alba Wilson, Steven - The Raven That Refused To Sing (And Other Stories)
» popis a diskografie skupiny Wilson, Steven


Doors, The - The Doors cover

Doors, The / The Doors

moonySK | 5 stars | 2013-01-04 | #

THE DOORS.

Keď sa s odstupom času pozriem do minulosti, všimol som si, že kapiel typu The Doors bolo absolútne minimum - poetické básne založené na prevažne klávesových motívoch všetkých druhov. A k tomu fakt, že za svoju až príliš krátku kariéru nahrali šesť kvalitných albumov im iba pridáva na dôležitosti, ktorú zohrávajú vo vodách rock and rollu.

Break on Through a rytmus bossanovy - úvodný trhák, ktorý vás chtiac či nechtiac dá postrčí ku klepaniu nohami alebo vrteniu zadkom - vynikajúca pilotná skladba a singel. The Doors to hneď v úvode rozbalili vo veľkom a pokračujú druhou The Soul Kitchen, ktorá ma mierne černošský motív. Jimove hypnotizujúce vokály vás prenesú až ku strhujúcemu refrénu, kde to celé vybuchne. Tretia The Crystal Ship je asi najkrajšou skladbou celého albumu, vybavujú sa mi celé rady vecí, ktoré by sa pri nej dali robiť... Odľahčí ju Twentieth Century Fox , ktorá perfektne vystihuje klubové ženy roku 1967, a z ktorej príklad si asi vzal náš ""pop-idol"" Rytmus pre svoje "Zlatokopky". Legendárna Alabama Song, ktorú prevzali kopy vtedajších kapiel a spevákov, je v podaní The Doors asi najlepšia a najoptimistickejšia. No a k legendárnej Light My Fire asi nie je moc čo napísať. Kus poctivej roboty, výrazný singlový potenciál, výborný text a neskutočné Rayovo a Robbyho sólo. Ešte musím vyzdvihnúť Johna Densmora, ktorý tu búcha ako o život a výborne dopĺňa tieto improvizácie.

Druhá strana začína obľúbenou koncertnou vecou kapely - Back Door Man, ktorá ma však najlepšie aranžmá asi priamo na štúdiovej LP. Nasledujú tri veľmi prehliadané veci, najmä preto, že nasledujú po siedmych dokonalých piesňach. Beatová a veselá I Looked at You by však bol výborný singel typu Hello I Love You. Jednoduchý textík o láske v podobe Jima Morrisona vždy osvieži a poteší každého fanúšika. Temnejšia End of the Night je priam mystika sama. Sála z nej ťažký opar "leta lásky", unavenosť zo všetkých prehýrených nocí... Take It as It Comes je asi jediné poslabšie miesto celej platne. Má však v sebe dravosť Break on Through a výbornú klávesovú/basovú linku v refréne a v tichších pasážach. No a záver albumu patrí neuveriteľnej The End. Hľadám slová, ktorými by som opísal tento 11-minútový epos. Či už hudba, ktorá sa dokonale prelína s Jimovou - dovolím si povedať - priam apokalyptickou básňou. Plížiaci sa prízrak dospeje k absolútnemu vrcholu, kde sa Jim priam vyškrieka zo všetkých svojích túžob. Záver. Zážitok.

Ticho.

The Doors sú tu.

5

» ostatní recenze alba Doors, The - The Doors
» popis a diskografie skupiny Doors, The


Fermata - Pieseň z hôľ cover

Fermata / Pieseň z hôľ

moonySK | 3 stars | 2012-10-16 | #

Pieseň z hôľ.

Tento album je jeden z mála slovenských platní, na ktoré sa prilepila nálepka "majstrovský kus". Ja si však myslím, že tento album je akýmsi hľadaním sa a topením sa v mori motívov. Jeho predchodca, debutová platňa Fermáty je myslím si oveľa počúvateľnejšia, dá sa z nej vydedukovať a zachytiť oveľa viac zvratov, vychutnať si lepšie postavené improvizácie atď. Pre mňa je tento album albumom dvoch skladieb s veľkým S. A to: Pieseň z hôľ a Vo Zvolene zvony zvonia. Tieto skladby majú v sebe čaro nevídaného, skvele znejú, majú fantastickú "kostru" a na nej sú navešané ozdôbky - rôzne sóla, improvizácie a vyhrávky. Dá sa povedať, že si viem s tou hudbou predstaviť tie témy...pieseň z hôľ...zvony v Zvolene ktoré na poludnie odbíjajú...To však nedokážem povedať o ostatných skladbách. Či už v úplne čudnej skladbe Svadba na Medvedej lúke, kde si Zeleňák strihol sólo v úvode, a potom sa kapela stratila v motívoch a čaro skladby išlo na úkor technickej zručnosti. Možno Posledný jarmok v Radvani chce napraviť atmosféru funky začiatkom so zvonivou basou...ale predsa len znovu skončí v totálnom zmätku. Keď som otočil LP, a pustil Priadky, tie jediné ma nejako tak potešili a vydržal som ich počúvať bez toho, aby som sa hľadal v tretej osmine dvadsiateho taktu sóla :). Dole Váhom, tam sa črtal celkom pekný motív, no škoda že to zostalo len pri dvoch minútach. K záverečnej nič dodávať nebudem, ako som už napísal...čosi skvelé, a som rád že na nasledujúcom Huascarane to chalani vytiahli na oveľa lepšiu métu. Možno je to však tým, že nemám až tak rád free jazz, ktorý ponúkali vlastne skladby 2-4. Pre mňa je to "příliš mnoho not".

3

» ostatní recenze alba Fermata - Pieseň z hôľ
» popis a diskografie skupiny Fermata


Squire, Chris - Fish Out Of Water cover

Squire, Chris / Fish Out Of Water

moonySK | 5 stars | 2012-08-09 | #

FISH OUT OF WATER.

Nakoľko tvorbu ranných Yes (minimálne po rok 1977) mám zmapovanú dobre, nemohol som si nevšimnúť nenahraditeľnú zložku ich tvorby. Basgitara. Ten úžasný a jedinečný zvuk, dravý a rezavý Rickenbacker 4001 a samozrejme dokonalý vokál majstra tohto nástroja Chrisa Squirea v eposoch ako Close to the Edge alebo The Gates of Delirium (a ešte stojí zato spomenúť moju milovanú Sound Chaser). Tak sa jedného dňa stalo, že aj mňa zlákal pocit spoznania jeho sólovej tvorby, ktorá však obsahuje iba jediný jeden počin, a to práve po vytvorení spomínanej platne Relayer. A keď som sa doňho započúval, prišlo mi veľmi lúto, že to zostalo len pri jednej LP...

Hneď na mňa zapôsobil obal - ako aj vzhľadom tak aj spracovaním kompletného dizajnu - obal sa ďaleko líšil od krajiniek a fantázií Hipgnosis a výtvarných vzorov, ktoré sme mohli vidieť na platniach jeho rodnej kapely. To, čo však prišlo a doľahlo na mňa z reproduktorov, bolo o to zaujímavejšie.

Úvodná Hold Out Your Hand mi samozrejme pripomína Yes, ale ako inak, keďže je tam Chris už odnepamäti (je to zakladajúci člen). Je však veľmi svieža, hravá, a dokonca aj tie rôzne zmeny v taktoch mi nevadia, zvykol som si, hehe. Basa tu predvádza famózny výkon hodný len tohto pána, ktorý patrí do špičky basových velikánov. Hneď do ďalšej, už valčíkovej You By My Side (Chris myslím dokonca tieto dve piesne na koncertoch a rôznych promovideách neoddeľoval) prechádza kapela aj so symfonickým orchestrom veľmi plynulo. Táto pieseň je úplne nádherná, priam dojímavá, ja som mal čo robiť aby mi nevyhrkla slza (to bude tým textom, hehe). Po rôznych sólach a prenádherných vokáloch sa s nami rozlúči pieseň nádherne položeným akordom, a už nastane chvíľa pre orchestrálny začiatok mojej najobľúbenejšej skladby z celého albumu Silently Falling. Zase famózny text, fascinuje ma ale, aké kompozičné postupy použil Chris pri tvorbe tohto eposu. Z jemnej pasáže prejde do arytmickej "Hopefully/Hopefully" a kapela pomaly môže naberať na obrátkach, tempo sa stupňuje a bubeník Bill Bruford prejde do hravého paradiddlu, až kým príde zlom - a zase orchester zopakuje tému. Znovu sa pridá Chrisov vokál, ešte sa to vystupňuje a skladba pomaly končí. Majestánosť, alebo úplna dokonalosť - neviem ako by som nazval túto skladbu. Keď si myslím, že už nič nemôže dohnať túto vec, prichádza zase skvelá Lucky Seven, čo je 7/8 skladba, ktorej šťavu dodáva dokonca aj saxofón. No a záver patrí majestátnej Safe (Canon Song), v ktorej urobil Squire tak neskutočný symfonický podklad, až mi je z toho do plaču. Krása, pokoj a záver ma dokonale uspáva. Nastáva vo mne totálna katarzia.

Toto je druhý album, ktorému sa podarilo vytvoriť mi neskutočnú atmosféru, a dohnať všetky moje emócie až na hranu. Prvý je Fragile. Viem, že album nebol moc komerčne úspešný, a že mu bolo pripisované
kopírovanie a vykrádanie Yes - to ma zaráža. U mňa má táto platňa od teraz jedinečné miesto. Nakoniec aj ďakujem Bohu, že je iba jedna. Viac by som asi nezniesol...

100000000

» ostatní recenze alba Squire, Chris - Fish Out Of Water
» popis a diskografie skupiny Squire, Chris


Emerson, Lake & Palmer - Trilogy cover

Emerson, Lake & Palmer / Trilogy

moonySK | 5 stars | 2012-08-06 | #

TRILOGY.

Po vydaní Pictures at an Exhibtion, ktoré zostali aj naďalej súčasťou ich koncertov (kvôli bohatšiemu repertoáru museli byť skrátené len na jednu verziu Promenade, medley o Babe Yage a The Great Gates of Kiev - viz. koncert v Tokiu 1972) sa Emerson Lake and Palmer pustili do ďalšieho štúdiového albumu, v poradí už tretieho. Album nesie príznačný názov Trilogy a v kvalite nezaostáva za ostatnými platňami.

Album otvára The Endless Enigma, pt.1 - zo začiatku tajomné privítanie minimoogu, všelijaké perkusie a šialenstvo klavíru, prelínanie hammondov s írskými gajdami - a v tom svižne nastúpi celá kapela a prichádza ozajstný začiatok celého albumu - tu zrazu vystrieda ťažký Emersonovský riff mierne baladická pasáž Grega Lakea. Voľne prejdú do naliehavej pasáže "Please, please open your eyes!/I still don´t know who I am." Úvod sa vydaril, nesie všetky doterajšieho soundu kapely. Znovu šialenstvo a už je tu jemná Emersonova vsuvka Fugue. Nechávam sa unášať na vlnách jemných klávesových tónov, keď sa napokon znovu pridáva kapela a slávnostné prejdú do opakovania ústrednej témy v pokračovaní The Endless Enigma, pt.2. Krásny temný záver, až mi behá mráz po chrbte. Prichádza neskutočná Lakeova baladická From the Beginning, ktorá ma ešte viac ohromila než Lucky Man z prvotiny. Vynikajúce aranžmá s perkusiami a jemnou basou, jemné sóličko - a celú pieseň už len umocní Emersonov koniec zahratý na syntetizátore. The Sheriff je asi jediné slabé miesto celej platne - môj postoj k týmto úletom asi poznáte - a preto je iba takým odľahčením vcelku vážneho albumu. Zábavný je najmä úvod, kde Palmer nechtiac tresne o rám jedného z bubnov a zahreší si do fekálií, hehe. Prichádza mierne hitová prerábka Copelandovej Hoedown z baletu Rodeo. Na koncertoch znie veľmi sviežo, tu však mám pocit, ako keby kapela šľape presne podľa metronómu, a to uberá piesni na celkovej živosti. Inak je skvelá a celkovému aranžmánu nemám čo vytknúť.

Druhú stranu otvára asi vrchol celého vrcholového albumu, titulná pieseň Trilogy. Prenádherný čistý spev Grega Lakea, ktorý už toľkokrát zahviezdil napríklad v debutovej Take a Pebble, The Sage alebo From the Beginning, sa teraz predvádza ako opora Emersona keď kopíruje klavírnu linku. Greg sa s nami nachvíľu rozlúči ozvenou "Goodbye, goodbye", a Keith pokračuje sám. Prerastie do 5/8 klavírneho riffu a tu už exploduje celý nákladiak progresivného rocku v nesmierne neskutočne bombastickej šialenej pasáži plnej syňtákov, perkusií a hudobných doplnkov. A toto milujem na Emerson Lake and Palmer najviac. Strhujúce prekvapenia, ktoré ma položia úplne na zadok. Mierne poľavia, presúvajú sa do mierne funky rytmu a nechávajú priestor pre návrat Grega Lakea. No a keď zaznejú posledné tóny, som úplne v extáze a...a skladbu si púšťam ešte raz, hehe. Kapela nepoľaví ani v nasledujúcej Living Sin. Tá je už však o niečom inom, tvári sa dosť dravo a to sa mi páči. Lake tu inak predvádza neskutočný baritón. No a záver albumu? Prichádza akási obmena Ravelovho Bolera, možno nejaké jeho pokračovanie vo forme Abaddon´s Bolero. Začína typickým "bolerovským" trilíkaním, jemné údery na rytmičák a minimoog prerastú do nespútaného zverstva forte fortissimo a nastáva kompletná deštrukcia, hehe. Typický záver, ani tentokrát nesklamal. Svojou monumentálnosťou sa ponáša aj ponad The Great Gates of Kiev.

Keby Emerson Lake and Palmer skončili práve týmto albumom, skončili by v tom najlepšom. Lenže nie...oni si mädlili ruky a chystali to najlepšie, čo kedy spravili. Epos a monumentálny pilier, ktorým by sa dalo zhrnúť celé dianie klasického, art, progresívneho alebo akéhochcete rocku na svete. Ale o tom potom. Teraz je to znovu a jednoznačne za

5

» ostatní recenze alba Emerson, Lake & Palmer - Trilogy
» popis a diskografie skupiny Emerson, Lake & Palmer


Emerson, Lake & Palmer - Pictures at an Exhibition cover

Emerson, Lake & Palmer / Pictures at an Exhibition

moonySK | 5 stars | 2012-08-04 | #

PICTURES AT AN EXHIBITION.

V prvom rade musím zložiť pochvalu tomuto triu, že sa odvážne chytilo pôvodného diela (Modest Mussorgsky a jeho klavírne dielo Картинки съ выставки – Воспоминание о Викторе Гартмане alebo po anglicky Pictures at an Exhibition - A Remembrance of Viktor Hartmann) - ale hlavne pre dve veci - že z pôvodných podkladov nezostalo minimum, ako to u známych progrockových skupín býva (viď. Collegium Musicum a Concerto in D.) a za odvahu, že hneď prvý album vydaný naživo nebol len akousi kompiláciou "best-of" prehraných live, ale dovtedy štúdiovo nevydané Pictures at an Exhibition.

Úvodná Promenade je doslovnou citáciou prológu pôvodného diela, zahraná čisto organom a neskôr aj basgitarou. Hneď nato nadviaže Palmer breakom na The Gnome, kde sú neskutočné stop-times, a hlavne je to zahrané až s dokonalou presnosťou a nasadením, ktoré tomu dodáva tú strašidelnú atmosféru. Emerson tu vytiahne všetky registre syntetizátorov a napokon dokáže vyčarovať aj chladnú októbrovú zimu s pocitom blížiacej sa búrky - prvý vrchol albumu. Prichádza opakovanie ústredného motívu Promenade už aj s vynikajúcim textom, ktorý napísal Greg Lake. Na to nadviaže krátkou vyhrávkou Emerson, a rozlúči sa s nami syňtákovým glissandom. Nastáva druhý vrchol albumu - baladická a snivá, prekrásna Lakeova The Sage. Nemôžem ani popísať slovami, čo pri nej cítim. Greg ma zavedie do všetkých kútov sveta, počuť tu až španielské motívy...pocit toreádora v aréne, vzlykanie ľudí nad hrobmi padlých ruských vojakov....a napokon znovu príde text a ukončí celú dojímavú pieseň. Nestihnem sa ani spamätať, a už je tu zase škrekot Moog-u a iných elektronických oblúd :) Nastáva čas pre improvizácie The Old Castle/Blues Variation (nehnevajte sa, ale niektoré časti beriem ako dvoj/trojskladby) a perfektný syntetizátorový motív, ktorý prerastie do "blúzovej" formy v ktorej si Emerson perfektne zasóluje na Hammonde. Ešte sa posledný krát zopakuje Promenade, v ktorej sa stihnú pridať aj Palmerove bicie - a už je tu grandiózne medley o babe Jage, a to The Hut of Baba Yaga/The Curse of Baba Yaga/The Hut of Baba Yaga(Reprise) - čo je neskutočný rock až priam hardrock a sú tu šialené pasáže, ktoré vôbec v tvorbe Emerson Lake and Palmer obdivujem, napríklad po úvodnej basovej vyhrávke v The Curse of Baba Yaga. Pochválim hlavne úžasnú prácu Carla Palmera. No a nakoniec prichádza vynikajúce finále celých obrázkov z výstavy - The Great Gates of Kiev, v ktorej sa dá zhrnúť celá vitalita, genialita a hráčske umenie tejto kapely - a to nepočítam zase vynikajúci Lakeov text s konečnou frázou "There is no end to my life/No beginning to my death/Death is life. No a finálny kapelný boom.

Je tu zachytený aj prídavok, zase výborná prerábka klasického diela Luskáčik - Nutrocker - čo je srandovná rockabillyovka, ktorú aranžoval počiatkom šesťdesiatych rokov Kim Fowley.

Čo dodať k tomuto opusu? Je to prvý veľký zlom v celej kariére kapely, neskutočný album, ktorý hrdo vlastním a často si ho púšťam. Pre mňa úplne jednoznačne

5

» ostatní recenze alba Emerson, Lake & Palmer - Pictures at an Exhibition
» popis a diskografie skupiny Emerson, Lake & Palmer


Emerson, Lake & Palmer - Tarkus cover

Emerson, Lake & Palmer / Tarkus

moonySK | 3 stars | 2012-07-29 | #

TARKUS.

Začnem trocha porovnaním s debutom. Nakoľko album Emerson Lake and Palmer ma hneď chytil a nepustil (The Barbarian, Take a Pebble, Knife-Edge alebo Lucky Man), bolo ťažšie vysporiadať sa s nasledujúcim. Očakávania boli veľké, to čo som však dostal, ma úplne neuspokojilo...

Tarkus ako epos je vynikajúci, a bol som v siedmom nebi, keď som počúval túto skladbu. Od úvodnej Eruption som cítil, že kapela skvele nadväzuje na prvky ktoré použila už v The Barbarian. Po erupcií nasleduje pokojnejšia Stones of Years, v ktorej sa plne ukáže hlasový potenciál Lakea. Kapela sa zase presunie k akémusi zopakovaniu úvodu v hromovej Iconoclast, kde sa zase Emerson vyžíva v synťákoch a iných zverstvách, hehe. Pokračuje v Mass, kde sa znova pridáva Lake. Tretí krát sa zopakuje hlavna téma Manticore. Prichádza tretia Lakeova vec Battlefield, ktorá vo mne evokuje pasáže z albumu King Crimson In the Court of the Crimson King. Vystrúhlika si tu aj perfektné gitarové sólo. A už je tu veľkolepý a grandiózny záver a finále celej suity, Keithov Aquatarkus, kde nakoniec znovu zopakuje skoro všetky témy, a kapela sa s nami rozlúči doslovnou explóziou nástrojov. Čo k tomu dodať, neskutočná skladba a u mňa je právom jednou z najobľúbenejších art-rockových eposov vôbec.

Prichádza druhá strana albumu, ktorá však vôbec nie je dokonalá. Začína vtipnou skladbou Jeremy Bender, ktorá odštartovala všetky takéto skladby aj na ostatných albumoch v podobe The Sheriff alebo Benny the Bouncer. Bitches Crystal napokon musí zachraňovať celú B-stranu, pretože je asi najlepšia z celého druholigového mixu, ktorý sa objavil na tejto polovici. The Only Way a pokračovanie Infinite Space je akýmsi pokusom skĺbiť a vytvoriť niečo na spôsob Take a Pebble a The Three Fates, ale musím skonštatovať, že až na pár svetlých momentov sa im to vôbec, ale vôbec nepodarilo. Prichádza ďalšia vata, ktorá sa tvári na vážnu nôtu A Time and a Place, ale zase je to len pieseň triedy B.
No a kapela sa lúči s rockabilly v podobe Are You Ready Eddy? - ale povedzme si na rovinu - predsa to je až na takú vážne tváriacu sa kapelu veľký úlet.

Z tohto niekym vychvaľovaného albumu a niekym podceňovaného albumu mám pocit asi taký ako z Pink Floyďáckeho opusu Meddle - to čo nadniesla vynikajúca suita, to pokazila druhá strana. Preto musím byť prísny a zaokrúhlim to presne

A-strana: 5+
B-strana: 2-

3

» ostatní recenze alba Emerson, Lake & Palmer - Tarkus
» popis a diskografie skupiny Emerson, Lake & Palmer


Pink Floyd - The Final Cut cover

Pink Floyd / The Final Cut

moonySK | 5 stars | 2012-07-13 | #

THE FINAL CUT.

Vždy som sa bál vojny.
Vždy som sa bál atómových konfliktov, zbraní, krvi, mŕtvol a ľudskej nenávisti.
Vždy, už odmalička.

Roger Waters napísal tento album ako poctu svojmu otcovi, ktorý zomrel v druhej svetovej vojne. Napísal to v čase, keď hrozila vojna medzi blokmi, keď olympiáda znamenala ďalšiu príležitosť pre teroristov, keď si nemal ani najmenšiu šancu reálne predpovedať čo sa zajtra stane. Ale pre mňa má predsa len špeciálny význam...
Je to jeden z albumov, pri ktorom neberiem ohľad na konflikty v kapele, ani okolnosti, za ktorých boli texty a hudba urobené. Takisto je môj názor, že by sa nemal brať Final Cut ako akýsi doplnok The Wall alebo niečo, pri čom sa egocentrický Waters uspokojil a mohol kľudne rozpustiť celú kapelu. Vôbec.
Tento album sa nedá počúvať len tak, musí byť na to chvíľa, nedá sa to počúvať pri obede alebo keď idete do práce. Človek sa musí najprv započúvať do textov a trošku pochopiť, čo Waters napísal.

Z každej strany sa na teba deň čo deň valia správy typu "samovražedný útočník zabil seba a ďalšich dvadsiatich ľudí v centre Tripolisu", "ruské vojenské zložky sa presúvajú ku Sýrií", "medzi Amerikou a Čínou sa zase vyhrocuje konflikt o územia"...a ty prídeš doma z roboty, z mašinérie, ktorá ťa žmýka a dá ti len to najnutnejšie a pýtaš sa sám seba..."tell me truth, tell me why was Jesus crucified?"

A keď myslíš, že po vojnách, konfliktoch a tvojich osobných prehrách sa to všetko skončilo...prichádza "Two Suns in the Sunset".

Čo k tomu dodať, Waters to vystihol.

5

» ostatní recenze alba Pink Floyd - The Final Cut
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd


Rolling Stones, The - The Rolling Stones [EP] cover

Rolling Stones, The / The Rolling Stones [EP]

moonySK | 3 stars | 2012-07-02 | #

THE ROLLING STONES (EP)

Prvá EP "stoneov". Cítiť z nej ešte viacmenej neskúsených hudobníkov, hráčska nevyváženosť a chybičky. Nachádzajú sa tu štyri neautorské piesne, ktoré sú bohužiaľ zvukovo nahraté za "červenou hranicou" a tak mi miestami trhalo ušné bubienky. K zmieneným piesňam nie je čo veľmi dodať, sú to proste rock and rollové covery známejších autorov.

Keďže v diskografií Rolling Stones nie sú pridané SP platne, môžem zmieniť dva single, ktoré sa dostali do obehu ešte pred januárom 1964 a touto EP. Boli to "Come On/I Want to Be Loved" a "I Wanna Be Your Man/Stoned".

Hráčsky priemer pri všetkých zmieňovaných platniach a tak nemôžem dať viac ako tri hviezdy.

» ostatní recenze alba Rolling Stones, The - The Rolling Stones [EP]
» popis a diskografie skupiny Rolling Stones, The


Yes - Relayer cover

Yes / Relayer

moonySK | 5 stars | 2012-04-17 | #

RELAYER.

Keď som sa nedávno znovu zbláznil do Yes, toto LP som predtým vôbec nemal napočúvané. Kdesi som zachytil To Be Over z Queen Park Rangers, ale kvôli zvukovej stránke som si ju nemohol vychutnať. No keď som sa raz vybral trochu popozerať ceny placiek na internet, zbadal som jednu šokujúcu. V akcii tam vtedy mal jeden súkromník túto platňu (prvé anglické vydanie) v úplne skvelom stave za 9 eur!!! Nemohol som odolať a tak ma platňa čakala na pošte o pár dní neskôr. Zapol som gramec, vložil som nádhernú platňu do prehrávača a obal som postavil pred seba. A v tom...

Z reprákov sa ozval začiatok "The Gates of Delirium" - jemné šumenie Morazovych kláves a Whiteovej hajtky s flažoletmi Steva Howea a pomyslel som si - starí dobrí Yes. Keď sa úvodná téma "Prelude" presunula do nepravidelného "la-la-lala" začal som iba dúfať - prosím nesklam ma! Zrazu som sa ocitol len pred samotným Andersonom a jeho akustickou gitarou a keď sa pridala celá kapela celý som bol zaliaty radosťou. Akokeby vychádzalo slnko nad celým tým nepekným dňom keď pršalo, blesky šľahali a kvapky stekali na zarosené okno. Ale čo to - opus sa začal uberať (nebojím sa povedať) hard-rockovým smerom, aby sa znovu vrátil do čarokrásnych vôd anjelskeho hlasu Jona Andersona. Zostáva tu sám iba s vokálmi Squirea a Howea - a v tom sa znovu téma začína rozvíjať najprv popri čudnom beate basgitaristu a bubeníka do "repeatu" hard-rockovej témy. A zrazu prichádza druhá časť "Battle" kde hrá Alan rytmičák o dobu dopredu a objavia sa tú sóla nádejného klávesáka Patricka Moraza a už vtedy legendy elektrickej gitary Steva Howea. Druhá časť naberá na obrátkach keď tu prichádza veľmi zvláštna pasáž, kde hrá Chris Squire nepravidelné basové ostináto. Počuť tu zvuk rinčiacich mečov a brnení, dokonca občas mám pocit ako keby som začul aj ručiacich fanúšikov na koncerte. Téma graduje a po tzv. kapelnej explózií prichádza posledná, tretia pasáž "Battle", keď tu Morazov moog a Howeova slide gitara spolu s kapelou hrajú znovu úplne nepravidelný rytmus a zakončujú celú "Battle" ešte pár ozvenami z ticha. A potom prichádza kľud po bitke, čarokrásna pasáž "Soon" ktorá ma aj po toľkých prehraniach doháňa k slzám. Znovu tu vedie prekrásny hlas a slide gitara. Postupne sa posledný krát pridajú bicie a vo veľkolepom finále sa postupne stíši celá hudba, aby dala vyniknúť posledným tónom gitary a klávesov.

Keď po dvadsiatich minútach znovu otvorím oči, ovanie ma jemné "trilikanie" Morazových klávesov a ja si začnem myslieť...nie nezačnem, pretože ma zrazu preruší tupý Alanov rytmičák a je to jasné - zasa nejaký experiment Yes. Nastupuje basa a znovu opakujú úvod až kým Alan nezahrá krátke sólo na bicích a ustáli sa na "šestnástinkovom" rytme v doprovode z úžasným (?funky? - pripomína mi nejaké Bondovky) riffom Chrisa Squirea. Pridá sa celá kapela spolu s vokálmi a hrajú nepravidelný rytmus až kým nevygradujú až do Steveovho úžasného sóla. Pridá sa Patrick a spoločne hrajú asi dve minúty v božských výšinách - a tu zrazu prichádza na scénu krátka sloha Jona Andersona spolu s tichou gitarou a v tom sa všetko opakuje ako na začiatku - trilikanie, Alan a riff. Steve potom opakuje Squireov riff na slide gitare najprv pomaly, potom rýchlo a potom zase pomaly aby to prerušilo zábavné/strašidelné zborové "cha-cha". Prichádza Moog Patricka Moraza a téma sa znovu opakuje v rôznych rýchlostiach až kým nevyústi znovu v "cha-cha" a v strhujúci záver. Osobne považujem skladbu "Sound Chaser".

Prichádza posledná skladba "To Be Over", ktorú snáď nebudem ani rozoberať, len poviem že to, čo páni v tejto skladbe spravili ma občas doháňa k slzám a eufórií z toho, že mám sluch a ním počujem tie nádherné veci, ktoré kedy Yes spravili.

Tento album je možno na prvé počutie nestráviteľný, ale určite zásadný. Je jeden z mojich obľúbených, možno po Fragile najobľúbenejší.

5

» ostatní recenze alba Yes - Relayer
» popis a diskografie skupiny Yes


Yes - Tales From Topographic Oceans cover

Yes / Tales From Topographic Oceans

moonySK | 3 stars | 2012-04-12 | #

TALES FROM TOPOGRAPHIC OCEANS.

Urobiť skvelú dvojplatňu je dôkazom vyspelosti kapely ako takej. Bohužial Tales from Topographic Oceans ako celok na mňa pôsobí nedorobene, priam pozliepane. Prevažujú tú nerozvinuté výpady jednotlivých členov nad jednotnosťou suít, je to viac menej klávesovo-textársky album.

Keby som sa mal presunúť na hodnotenie jednotlivých strán, bude to ťažšie. The Revealing Science of God je veľmi pekný úvod, ktorý by však mal končiť 13-14. minútou, pretože sa iba zbytočne naťahuje a koniec je nedorobený. The Remembering je na tom už štruktúrne lepšie, ale ako záplata za málo nápadov je tu až príliš textu Jona Andersona. Tretia strana patrí mojej najobľúbenejšej kompozícií z tohto projektu (možno aj z toho dôvodu že som bubeník), je to pre mňa veľkolepý epos a púšťam si ju najčastejšie z celej platne. Veľké finále, záver celej dvojplatne Ritual /Nous Sommes Du Soleil/ je naozaj vydarený, ale stále sa tu bavíme o predlžovaní kompozície a pre mňa sa tu nájdu miesta, ktoré ma neskutočne nudia.

Rick Wakeman sa naozaj pekne rozlúčil s druhou epizódou Yes a nováčik Alan White sa tu prejavil ako skvelý bubeník. Je však naozaj veľmi náročné počúvať platňu na jeden hlt a absolútne ju nedoporučujem nováčikom u kapely.

3

» ostatní recenze alba Yes - Tales From Topographic Oceans
» popis a diskografie skupiny Yes


Black Sabbath - Never Say Die! cover

Black Sabbath / Never Say Die!

moonySK | 3 stars | 2012-01-15 | #

NEVER SAY DIE!

Ako sa vyvíja všetko živé, tak sa vyvíjala aj hudba Black Sabbath. Tento fakt som nevedel donedávna prijať, pretože som si myslel, že Sabbath tvoria podladené Iommiho riffy (prajem mu mimochodom všetko dobré a rýchle vyliečenie), Wardove tlmené bubny a Geezerove nekonečné basové linky (Osbournov spev sa od albumu Paranoid veľmi nevyvíjal, alebo aspoň ja som to nepocítil)...ale skutočnosť bola iná. Tony hrá vo väčšine piesní v E-tuning, Bill Ward už nemá pod blanami uteráky alebo handry a Geezer už hrá viac-menej predvídateľne. K tomu všetkému prispieva perfektná hra na klávesy od Dona Aireyho.

Tieto fakty Black Sabbath podľa zástupu "fanúšikov" na ich hudbe veľmi neprospeli, ale prečo nie...? Prvá Never Say Die je veľmi roztopašná, až z nej mám pocit ako keby sa v žilách hudobníkov po albume Technical Ecstasy objavila nová krv. Ďalej príchádza perfektná pieseň Johnny Blade so zábavným textom a taktiež peknou syňtákovou predohrou. Prichádza prvý zlatý klinec albumu, a to pieseň Junior´s Eyes, ktorá ma svojou atmosférou konečne vtiahla do albumu a začal som nerozumieť tomu, ako som tento album mohol tak dlho odmietať. Viac-menej známa singlovka A Hard Road ma veľmi neprekvapila, zato som si pri nej spieval a húkal pri nekonečnom fade-out vetu AAAAAAAAALWAYS A HAAAAAAAARD ROAAAAAAAAD :). Druhá strana začína celkom peknou piesňou Shockwave. Air Dance je veľmi zaujímava pieseň, ktorú keby naspieval niekto iný ako Ozzy tak by som určite nepoznal že je to Black Sabbath. Páči sa mi však koniec piesne - swingový rytmus so syňtákovo-gitarovým sólom. A prichádza najlepšia pieseň albumu Over to You, ktorá je väčšinou ľudí podcenovaná a prehliadaná, ale ja si myslím že by sa uplatnila aj na opuse ako Sabotage alebo na predošlej Technical Ecstasy (tam by len pomohla). No a záver albumu? Patrí zvláštnej dvojskladbe Breakout/Swinging the Chain ktorej veľmi nerozumiem a tak uberá na mojom hodnotení - mám pocit, že bola vytvorená pre minutáž (hlavne Breakout) a už vôbec nechápem zaradenie dychovej sekcie. Swinging the Chain je naspievaná Wardom, ktorý nemá vôbec zlý hlas ale pieseň ako sama o sebe je nezáživná a nemyslím si, že Sabbathi s Ozzym mali horší záver albumu. Škoda.

Každopádne sa mi tento album pozdáva a myslím si, že si moje hodnotenie 3 a pol hviezdy úplne zaslúži. Musím však zaokrúhliť nadol, pretože albumu Sabbath Bloody Sabbath som dal štyri a je oveľa lepší ako Never Say Die.

3,5

» ostatní recenze alba Black Sabbath - Never Say Die!
» popis a diskografie skupiny Black Sabbath


Deep Purple - The House of Blue Light cover

Deep Purple / The House of Blue Light

moonySK | 2 stars | 2012-01-09 | #

THE HOUSE OF BLUE LIGHT.

Včera som si pozeral moju zbierku albumov, a našiel som tam zaprášené napálené CD House of Blue Light, ktoré som si napálil za čias mojej purplománie. Zabudol som na akékoľvek predsudky, chyby, rozpory v kapele a pustil som si s chuťou tento album.

BAD ATTITUDE - táto pieseň sa mi vždy páčila, považujem ju jednu z najvydarenejších z éry 80. a 90. rokov Deep Purple.
THE UNWRITTEN LAW - moja najobľúbenejšia skladba s albumu, výborná rytmika, perfektný úvod - keď Gillan spieva s vyhrávkou Blackmorea vždy spozorniem a zježia sa mi všetky chlpy na krku ;).
CALL OF THE WILD - pre mňa podpriemerná skladba kapely, nemohol som sa dočkať kedy skončí, zaradil by som ju na Slaves and Masters a kľudne by som ju prenechal Turnerovi, pomohla by aspoň tam.
MAD DOG - ďalšia celkom priemerná skladba, ale uznávam dobrý riff, slohy nič moc.
BLACK AND WHITE - celkom pekná vec, pripomína mi lepšie veci z Perfect Strangers.
HARD LOVIN´ WOMAN - ak to má byť odkaz na Hard Lovin Man z In Rock tak je to fakt humus, či už po hudobnej a textárskej stránke, fakt o ničom vec.
THE SPANISH ARCHER - táto pieseň je druhým zlatým klincom LP, evokuje vo mne niečo z Who Do We Think We Are, nemožno jej uprieť temnú atmosféru ktorú som nepočul od čias Stormbringera.
STRANGEWAYS - totálna vata, nič čo by som považoval za viac ako priemer.
MITZI DUPREE - veľmi zábavná skladba, a to aj z hudobnej stránky, škoda že je to iba čistá profesionalita.
DEAD OR ALIVE - vynikajúci riff, perfektný záver albumu ako aj u predošlého CD Not Responsible.

Celkovo na mňa tento album pôsobí ako aj Stormbringer, cítim tu snahu, ale nakoniec to nie je nič iné ako len profesionálny výkon piatich hudobníkov, ktorých spája meno a peniaze. Perfect Strangers bolo predsa len o niečom inom.

2

» ostatní recenze alba Deep Purple - The House of Blue Light
» popis a diskografie skupiny Deep Purple


Black Sabbath - Vol.4 cover

Black Sabbath / Vol.4

moonySK | 5 stars | 2011-12-06 | #

VOLUME 4. /po druhý krát/

Tak ako sa mení deň s nocou, Slnko a Mesiac, svetlo a tma, zmenil som aj ja svoj pohlad na Black Sabbath. Možno si niektorí teraz pomyslíte, čo takýto človek robí na progboarde, predsa za svojim názorom si budem stáť, nie? Človek robí chyby. Ja som takú urobil pri mojom prvom názore na tento album. Naozaj, všetko má svoj čas. Teraz nastal pravý čas aby som napísal môj finálny názor.

Black Sabbath je veľmi zvláštna kapela. Na prvé počutie vás chytí, pohladí na duši, druhý raz si vás obmotá okolo prsta a vašu dušu obalí svojou podstatou. Od drtivého nástupu Wheels of Confusion až po posledné tóny neskutočnej Under the Sun som cítil veľkú neistotu. Každý tón som prežíval, snažil som sa čo najväčšmi dostať do atmosféry, a hľa - PODARILO SA.

Takisto som tento album počúval veľmi veľa krát. Je veľmi zaujímavé, ako sa môj chladný odstup a pohľad na tento album premieňa na slzy pri nádhernej Laguna Sunrise. Myslím že to hovorí za všetko. Ďalšie slová sú myslím zbytočné.


» ostatní recenze alba Black Sabbath - Vol.4
» popis a diskografie skupiny Black Sabbath


Pink Floyd - A Foot In The Door  : The Best Of Pink Floyd cover

Pink Floyd / A Foot In The Door : The Best Of Pink Floyd

moonySK | 2 stars | 2011-12-06 | #

A FOOT IN THE DOOR.

Best-of si neplánujem kúpiť, stačilo mi jej stiahnutie. Narýchlo urobená pre kampaň Discovery/Immersion/Experience - whypinkfloyd.com, veľmi zvláštne vybrané piesne, nezastúpenie albumov Animals, Meddle ani Atom Heart Mother. Pripúšťam fakt, že spraviť na jednom CD prierez celou tvorbou Pink Floyd je "impossible", radšej by som bol za 2CD, ale jeden dvojdisk tu už predsa máme - Echoes: The Best of Pink Floyd z roku 2001, a ten je neporovnateľne lepší. Určite lepším riešením by bol re-remaster spomínaného dvojdisku. Takisto prechody medzi piesňami sú nedokončené, fade-out a hneď zase fade-in, povytrhávané z kontextu, opakujem sa - vidno že je to robené v zhone. K piesňam samotným sa netreba vyjadrovať.

Fajnšmekrom (ako aj mne) neodporúčam, ale novému fanúšikovi by som toto CD s radosťou strčil do diskmena.

2

» ostatní recenze alba Pink Floyd - A Foot In The Door : The Best Of Pink Floyd
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd


Yes - Fragile cover

Yes / Fragile

moonySK | 5 stars | 2011-11-06 | #

FRAGILE.

Nedávno som dostal u mňa veľmi neobvyklú chorobu - vyhasnutie. Nemohol som počuť žiadnu hudbu, zdala sa mi otrepaná, opočúvaná, žiadny koncert pre mňa nebol dosť dobrý, teda všetká činnosť spojená s hudbou mi bola cudzia. Oslovil som môjho dobrého kamaráta, aby mi poradil nejakú kapelu, poprípade nejakú dobrú LP ktorá by ma znovu vrátila do života. Hneď ako som túto žiadosť dopovedal, kamarát mi povedal - Fragile. Prosím? Fragile? To je od Yes? Áno, Yes, 1971, Howe Squire Anderson Bruford Wakeman. Ale nie, veď ja Yes skoro vôbec nepočúvam, mám od nich Close to the Edge, a ten album okrem pár úryvkov nemusím...Pusti si to! - nakázal mi. Vzápätí mi začal opisovať taký istý stav, aký sa uňho dostavil po istom čase počúvania skvelej hudby. Siahol po kapele, ktorú nemal zbehnutú a pustil si od nej jedno CD. Jedno jediné CD. Jediné CD, ktoré mňa vrátilo do formy, do života a znovu do kruhu môjho internetového domu, ktorému som sa toľko vyhýbal. FRAGILE. Hneď ako som zapol prehrávač, sadol som si, zatvoril oči a vtom sa z fade-in ozval prvý flažolet. Vedel som, že bude už len dobre.

Roundabout sa privalila ako víchrica do mojich obitých ušných bubienkov a rozoznela moje srdce, ktoré v nasledujúcich minútach lietalo cez oblaky nádhernej hudby. Keď skladba skončila, rozplakal som sa. Bol som vďačný za každú sekundu, ktorú som strávil pri hudbe vôbec. Od prvej piesne, na ktorú si pamätám. Od prvého momentu, od prvého hlasu, od prvého tónu, o ktorom viem. Od začiatku. Nechal som plynúť svoje emócie a započúval som sa do nasledujúcich vecí, krásnej Wakemanovo-Brahmovej Cans and Brahms, jemnej akustickej We Have Heaven s priam nebeskými vokálmi, až po prvý vrchol albumu South Side of the Sky. Ako som vďačný matkám hudobníkov, že nosili pri srdci týchto géniov. Keď sa mi v mysli začalo brieždiť a aspoň čiastočne začalo upadať moje opojenie z prvej časti albumu, prišla veľmi čudná Five Percent for Nothing. Dočítal som sa o nej, že má čosi spoločné s vnútornými finančnými problémami Yes. Po nej nasledovala výborná Long Distance Roundaround, cez ktorú som sa konečne odvážil otvoriť svoje ústa a začal som si pospevovať popevok piesne. Pri konci som sa znovu dostal do "ráže". Prišla neskutočne upokojujúca inštrumentálka The Fish, pri ktorej sa mi skoro oddelila duša od tela a chcela mi vyskočiť medzi najvyššie hviezdy. Po nej prišla ďalšia, jemná akustická Mood for a Day, ktorá ma vo svojich tónoch obalila do éterického rozpoloženia medzi nebom a zemou. A nakoniec, prišlo niečo, niečo viac, ako vôbec dokážem opísať. Pod názvom, ktorý mi prišiel po predošlých dvoch piesňach ako niečo jemné, niečo čo ma uvedie do srdca svitania, prišla ostrá basová linka, ktorá ma z môjho opojenia zase dostala do reality. Potom ale zase prišiel Anderson a s jeho jemným hlasom ma chcel zhypnotizovať, aby moja myseľ znovu upadla do duchovnej nemoty, ale ja som sa nedal. Vydržal som to len tak tak až do konca. Keď album skončilo, vytiahol som disk, vložil som ho do obalu. Sadol som si a zostal som ako obarený. Než som sa znovu spamätal, prešla asi pol hodina. Hneď som zavolal kamarátovi, aby som mu opísal moje vzrušenie z práve prežitých zážitkov. Neviem čo dodať. Týmto si u mňa Yes zaslúžilo právom ohodnotenie jednej z mojich najobľúbenejších kapiel.

Ako plynie čas, chronologicky počúvam diskografiu kapely, a uvedomujem si, že každý album má podobnú silu ako Fragile. Nie však rovnakú.

FRAGILE je jedinečný.
FRAGILE je iba jeden.
FRAGILE.

» ostatní recenze alba Yes - Fragile
» popis a diskografie skupiny Yes


Metallica - Lulu cover

Metallica / Lulu

moonySK | 0 stars | 2011-10-24 | #

LULU (napísané pred vydaním)

Koncom minulého roka zverejnila Metallica ako aj Lou Reed správu, že pracujú na spoločnom projekte a mal by výjsť koncom októbra tohto roku (31.10.2011). Ja som sa osobne ako veľký fanúšik Metallicy a Lou Reeda tešil na tento projekt, a začiatkom septembra, keď vyšiel prvý singel z tohto albumu (ešte nedostupný na youtube alebo soundcloud), vydal portál rollingstone zaujímavý článok. Prirovnával tento singel a postupne viaceré piesne ako Pumping Blood a Mistress Dead za skĺbenie opusov Master of Puppets a Berlin. Moje nadšenie prekvitalo. O pár dni neskôr som sa celý nedočkavý vrhol na youtube, keď mi kamarát oznámil, že singel je tam zavesený. Nemohol som uveriť vlastným ušiam. Hrôza a des. Obyčajný sekaný riff ako zo St. Angeru a odrecitované texty Reeda do seba nezapadajú ani trochu. Keď pieseň skončila, pozrel som sa na reakcie, kde svietil taký pekný červený panel s kúštikom zelenej farby na konci - aha - to sú dislikes a likes! Výborne, zase mi ročné očakávanie prinieslo obyčajné sklamanie a nechuť pustiť si akýkoľvek album od týchto interpretov. Myslím si, že Lou Reed bol vždy podceňovaný básnik, ale teraz patrím k tým druhým. Ak teda má album pokračovať v tom, ako ho vykreslili v pilotnom singli, nestojí nieže za kúpu, ale ani za čas na stiahnutie.

» ostatní recenze alba Metallica - Lulu
» popis a diskografie skupiny Metallica


Pink Floyd - The Dark Side of The Moon: Live at Wembley 1974 cover

Pink Floyd / The Dark Side of The Moon: Live at Wembley 1974

moonySK | 5 stars | 2011-10-20 | #

THE DARK SIDE OF THE MOON: LIVE AT WEMBLEY 1974

Som veľmi rád, že som zainvestoval do kúpy box-setu Immersion: The Dark Side of the Moon. Okrem skvele prepracovaného mixu originál albumu je tu vedľa tohto CD aj live vydanie albumu natočené v Empire Pool, Wembley z novembra 1974. Ďalej sú tu napríklad pôvodné "skoré" mixy albumu z júna 1972, demá Wrighta (Us and Them), Watersa (Money) a nevydané skladby, či už živé (Morality Sequence, Travel Sequence z Brightonu 1972) alebo jedna úplná rarita, skladba pripravovaná na nikdy nevydaný album Household Objects (The Hard Way), DVD, Blu-Ray disky, memorablie, alebo množstvo plagátov a bookletov. Poďme však k live vydaniu albumu.

Okrem skvelého zvuku tento album priniesol aj veľa rozšírení albumu, ako dlhšia Speak to Me, On the Run, Money alebo Any Colour You Like, kde hudobníci rozvinuli dlhočizný surový jam, ktorý kontrastuje s uhľadenosťou štúdiového vydania. Gilmourov hlas je oveľa nižšie položený, bicie sú veľmi živé, basa pulzuje od začiatku do konca, púšťa sa do perfektných improvizácií (Money), a Rick Wright znie perfektne ako vždy. Je to neskutočne kvalitný koncert s množstvom výborných pasáží, či už bubenícke sólo na začiatku Time, improvizácie alebo veľkolepý záver v piesni Eclipse. Mix je extrémne vyvážený, za čo pánovi producentovi Guthriemu patrí veľká vďaka. Osobne sa teším aj na ďalšie vydania Immersion: Wish You Were Here a The Wall.

5

» ostatní recenze alba Pink Floyd - The Dark Side of The Moon: Live at Wembley 1974
» popis a diskografie skupiny Pink Floyd


starší »

Copyright © easyaspie.cz Created in 0.0703 s.