Reakce na recenzi:

hejkal - @ 17.07.2012

A je to tu! V roku 1969 sa Amíci vyhrievali na výslní zapichujúc americkú vlajku do prachu Mesiaca a celý svet im závidel. A neboli by to Briti, keby s odvetou nenaložili džentlmensky. Vykašľali sa na vesmírny program a preslnené strany, najali Pink Floyd a dobili odvrátenú stranu Mesiaca a ako bonus aj celú planétu Zem. Dark side of the moon spája desať skladieb tak, že jedna končí počas štartovania druhej, čím sa docielilo vzácneho pocitu celistvosti. Napriek tomu si dovolím svoj obľúbený krok-sun-krok postup v písaní, takže do toho!

Pár psychedelických zvukov na úvod klame telom, Speak to me je v postate predohra k Breathe (in the air). Tá sa prihovára jemnou gitarkou, pokojným rytmom, ktorý by poplietol každého latinskoamerického tanečníka a v neposlednej rade tichým šumom klávesov, ktoré dopĺňa spev, ktorý by sa uplatnil pri krotení divej zvery. A bez prestávky sa pridáva nervóznejšia skladba On the run, v ktorej sa klávesy až podozrivo podobajú neskorším elektronickým hrôzam, ktoré zaplavili rádiá. Synonymom tohto kúsku by mohlo byť "duševná nevyrovnanosť". Rozoznejú sa zvony, pretože z času na čas nás čas prinúti si ho uvedomiť, o čom presvedčivo informuje chmúrnejšie intro skladby Time. Po dvoch minútach sa z nej stane príjemná rocková vec s tak sladučkým refrénom, že má éter poskladaný k nohám už vopred. Gilmour zaskučí typickým podmanivým sólom a na viac slov nemám čas, a preto sa presúvam k The great gig in the sky. Klavírik, selanka, a tu zrazu ženský bezslovný spev, ktorý ma totálne odrovnáva, chytá za srdce, prípadne na iných miestach, o ktorých slušný muž nevraví a neslušný ich pomenúva výrazmi, o ktorých azda netreba hovoriť, všetci ich povinne vykrikujeme už od predškolského veku. Nádhera (teraz nemyslím to obchytkávanie). Cink, kasa a prachy, nesmrteľný hit a klasika v jednom, to je superskladba Money. Mám ju rád a nikdy sa mi neopočúvala, takže verím, že jej to ostane až do konca môjho života. Spraviť z nie celkom tuc-tuc rytmu hitovku, to je znak génia, ktorému bežní géniovia (po vzore bežného pracieho prášku) môžu iba závidieť. Plus to úžasné dlhočizné gitarové sólo s "džemovaciou" medzihrou... Čo dodať. Krehká balada Us and them má v sebe niečo prchavé a chytľavé zároveň, osobne mi prekáža saxofón, znie ako z barovej scény béčkového hollywoodskeho filmu z 80. rokov. Ale je to krásna pieseň, to áno. Refrény sú mohutné ako priemerný Američan (a teda sú nadpriemerné). Any colour you like je vlastne mohutná inštrumentálna dohra predchádzajúcej skladby. V momente, kedy sa zapojí sólová gitara v sekaných rytmických búchancoch, je to paráda. A spevná dohra Brain damage by utíšila aj Cunami. Konečne sa v texte ozve aj názov albumu, vôbec je to pekný textík, páči sa mi spojenie slov lunatic a moon. Kontrast mohutných refrénov, organových vsuviek a jemnocitného okolia zvládla skupina na jednotku. A vyvrcholí v zatmení, Eclipse napokon už iba tepe do ticha.

Priznávam, veľmi dlho ma tento album výraznejšie neoslovil. Je príjemný a v tom je jeho sila, zároveň je však iný, ako tupá rádiová produkcia pre masy, nuž mi nie je celkom jasné, prečo ho masy zožrali aj s navijakom. A potom, že zázraky sa nedejú. Celok je pre mňa dobrý, ale nič, čo by ma uviedlo do extázy, som z tohto pomerne neagresívneho diela nikdy nepocítil (OK, Money a The great gig in the sky sú výnimočné), nuž ho nemôžem považovať za to naj, čo skupina stvorila. Bez ohľadu na nespochybniteľné miesto, ktoré v našich dejinách zaujíma a ktoré mu nikto nevezme (kým po pár tisícročiach zmizne v prachu histórie). Monument, ktorý zvádza k automatickým superlatívom, na jeho škodu (a na moju) nie som automat. Na druhej strane, je to výborná oddychová muzička a aj hodnotenie je preto na výbornú.