Reakce na recenzi:

hejkal - @ 04.03.2015

Jimi Hendrix toho po sebe za života nezanechal ani zďaleka tak veľa, ako niektoré súčasné továrenské rockové veličiny, napriek tomu ho z historických kníh nikto nevymaže (nie, posmrtné stohy diel s akože jeho tvorbou naozaj nerátam). Pretože nie je podstatné kvantum, ale kvalita. A tej sa mu podarilo narvať na štyri albumy v miere vysoko prevyšujúcej ľubovoľnú ročnú produkciu populárnej hudby za uplynulých tridsať-štyridsať rokov. Electric Ladyland má tú česť byť dvojalbumom, nuž sa mohol vyšantiť dosýta.

Dnes si album prakticky každý, i ten najneznalejší hudobný fanúšik, spojí s All along the watchtower, "dylanovkou" s azda najúžasnejším "fílingom", aký kedy kto narval do gitarového sóla. Vlažní rockoví fanúšikovia isto prihodia videoklipom dotvorený hit Crosstown traffic, gitarovo-orientovaní poslucháči spoznajú azda najpreberanejší Hendrixov kúsok Voodoo chile (slight return), bestofisti doplnia baladu Burning of the midnight lamp a... To veru nie je ani zďaleka všetko, čo sa na dvoch platniach nachádza.

V prvom rade sa Jimi vydal priďaleko do ríše psychedélie, na úvodný zvukový výplach And the gods made love radšej rýchlo zabudnúť. Typický "hendrixovsky" rozkúskovaný slaďák Have you ever been (to Electric Ladyland nedosahuje prívetivosti iných jeho skladieb podobného razenia. Ba čo viac, nikdy mi tam nesedeli tie cukrové vokály. Naopak, dlhočizný bluesový bahnitý kúsok Voodoo chile nemá chybu, v tom by sa utopil nejeden sviatočný poslucháč. Vrchol albumu. Ako by znel Hendrix čoby dobový popík, ukazuje syxtýsovka Little Miss Strange. Gitara je však šťavnatá ako vždy. Zaujímavejšia je spevná veselica Long hot Summer night a typicky "po hendrixovsky" rozkolísaná Come on (part 1). Nekorunovanou perlou albumu je nekompromisná pecka Gypsy eyes, čudujem sa, že ju neradili na početné výbery. Saxofónová(!) blusová improvizácia Rainy day dream away nie, že by bola zlá, ale pôsobí na mňa ako niečo, čo má len zaistiť dostatočnú minutáž. Mohutná balada 1983... (a merman I should turn to be) je ďalším drahokamom na albume. Berie dych, čo je pri takmer štvrťhodinovej minutáži pomerne nebezpečné. Ale nech, stojí to za to! Dozvuk zvukov Moon, turn the tides... gently gently away nerátam. Papuľnaté našliapnuté blues Still raining, still dreaming je mňamka pre mlsné jazýčky. Gitara sa háda s klávesmi, celé je to dravé ako niektoré úseky povodia Amazonky, kde je zakázané kúpať sa. A ešte som nespomenul House burning down, čo je klasická ukážka toho, ako si Hendrix predstavuje hard rock.

Bez ohľadu na historické súvislosti je toto môj najmenej obľúbený Hendrixov album, nuž ho počúvam zriedka. Má v sebe však viac ako dosť neopakovateľných momentov, a preto ho neradno podceňovať!