Reakce na recenzi:

Jardo - @ 30.03.2015

Za ten čas, čo sa venujem počúvaniu hudby, som počul mnoho skvelej muziky, ale aj mnoho takej, čo som už nikdy viac nechcel počuť. Rôzne žánre, rôznych interpretov (tým netvrdím, že „všetko“ – to sa ani nedá, určite sa nájdu takí, ktorí toho počuli viac, ako ja). Získal som mnoho umeleckých diel a objavil tak kvantum pokladov, ale tiež zažil aj sklamania, či slepé uličky. Moje doterajšie skúsenosti mi hovoria, čo môže byť to „pravé“ a čo nie. Pripadám si tak ako hubár, ktorý chodí na osvedčené miesta, pretože vie/tuší/predpokladá, že sa mu to oplatí a nazbiera tak plný košík, výdatnú porciu. Alebo inak: po tých skúsenostiach a množstve strateného času (no tak dobre, možno až tak stratený nebol, pretože som si aspoň rozšíril obzory a presvedčil sa, že kráčam správnym smerom) sa už nemienim brodiť bahnom (dobre, aj k tomu zvykne prísť, aby som zostal v „aktuálnom dianí“), aby som sa dostal k niečomu, čo možno stojí len za vypočutie. Tak to bolo aj v tomto prípade. Išiel som smerom, kde nájdem bohatú úrodu. Stačilo mi niekoľko „indícií“. Stačilo mi vedieť, že sa jedná o hard bluesrock a album vydaný v roku 1970. Keď som si prečítal meno John „Pugwash“ Weathers – čo je môj obľúbenec (odkedy som prvý krát počul, ním skvele nabúchaný, Octopus - môj top album od Gentle Giant), tak môj záujem ešte vzrástol. A keď som zbadal ďalšie meno – Gary Pickford-Hopkins, tak bolo vymaľované. Kto ho nepozná, s tým sa nemám chuť baviť o hudbe – neberte to vážne, iba mi je ľúto, že taký výborný spevák je tak málo známy. Poznám ho z Wild Turkey (mimochodom vynikajúca kapela), kde ma očaril. Napriek tomu, že tu nie sú žiadne veľké hviezdy (hoc´pre mňa sú, ale u väčšiny poslucháčov asi ťažko), tak som na základe toho všetkého, mal vysoké očakávania, čo sa však môže aj vypomstiť...

Hneď s prvom piesňou sa moje naozaj vysoké očakávania začínajú napĺňať, pretože už od začiatku sa na nás valí drsný hard/bluesrock s „nasratým“ chrapľavým spevom v podobe Freedom train. Čo viac si človek môže priať? Nič! To je dokonalé... Mortimer tu parádne chrapčí. V nastúpenej línii pokračuje aj Don´t want. Tu ma však, v porovnaní s prvou piesňou, viac zaujala rytmika. Ďalší zásah do čierneho. A konečne tu je aj Gary! Odd song je balada s krásnym Pickford-Hopkinsovým spevom, ktorú v strede preruší veselá, rytmická pasáž. Ku koncu sa pekne rozbehne aj sólová gitara. S Eagle song sa opäť vracia tvrdosť. Zdobí ju skvelý riff, ako aj nádherná melodická stredná časť, kde úžasne vyhrávajú klávesy a gitara, no perfektná je tu tiež basová linka. Za mikrofónom je zas Mortimer. Nasleduje baladická krása s dokonalým Garyho vokálom (na čo som sa tak veľmi tešil) a rozprávkovým názvom Where snow lies forever. Zhudobnená nádhera!

Jemnosť vystrieda hard bluesrock s názvom Mother grease the cat, ktorá sa tiež môže pochváliť vynikajúcim riffom. Kapela šľape, ako nejaký výkonný stroj. Veľmi pôsobivé je, keď po peknej melodickej časti nastúpi tvrdšia „naspídovaná“ – nazývam to speed hard/bluesrock, kde je tiež výborný riff a to isté platí o „Mortyho“ speve. Nesmie chýbať ani sólo a ja zas nesmiem nepochváliť môjho obľúbenca Johna „Pugwasha“ za predvedenú hru na bicie. Po tvrdšej piesni je tu ďalšia balada s nie práve romantickým názvom – Time to die. Jej ozdobou je prekrásne vybrnkávanie. Skladba sa nesie na snovej vlne, no pritom je aj úžasne melodická. Doteraz boli balady poznamenané Pickford-Hopkinsovým spevom, ale túto má na starosti Mortimer. K zmene došlo aj v nasledujúcej Prelude to a blindman, pretože tvrdé skladby dovtedy spieval „Morty“, no v tejto zaobstaral vokály Pickford-Hopkins. A musím skonštatovať, že je to vynikajúci spevák – nespravodlivo zabudnutý! Album ponúka mnoho vydarených riffov a tak to je aj v tejto piesni. Takýto hard bluesrock milujem. Rytmika poctivo maká a pieseň ozvláštni ústna harmonika. Sólo je samozrejmosťou. Basová gitara je tu fantastická – bodaj by nie, keď na nej hrá Jack Bass! Ten sa pre tento nástroj musel narodiť :-D Po tvrdej skladbe príde zjemnenie v akustickej a veselej Mystic mountains, ktorú spieva Gary. Dobrá nálada z toho len tak srší. Titulná pieseň je fantastickým ukončením tohto albumu. Jedná sa o poriadny hard bluesrock s poriadnym Mortimerovým chrapľákom (zo začiatku mi tu trochu pripomína Boba Hodgea z Catfish). Weathers je výborný a Bass so svojou basou detto. Opäť riff, čo stojí za zmienku. Klávesák Ryan ponúka výbornú hru nielen tu, ale aj na celom albume a je veľmi cennou súčasťou tohto týmu.

Mám silný pocit, že páni muzikanti nahrali tento album na moju objednávku. Toto tvrdenie je síce z kategórie sci-fi, ale čo iné mám napísať? Veď sa jedná o ideálnu kombináciu dvoch esenciálnych žánrov.

P. S. Autorom, ako aj spoluautorom väčšiny skladieb je John Weathers, ktorý tiež zohral hlavnú úlohu pri formovaní skupiny (viď profil). Vidíme tak, že jeho prínos pre kapelu je značný. Ďalší autor, menom Graham Stevens, je gitarista Graham Williams, ktorý si vtedy neželal byť uvedený svojim menom. Okrem skvelých riffov, mu teda patrí vďaka aj za hudobné nápady.