Profil uživatele Jardo
Recenze:
Alvin Lee & Mylon LeFevre / On The Road To Freedom
| 2016-03-15 | Keď som tu prečítal recenziu na tento album, tak som spozornel. Alvin Lee je nepochybne gitarový velikán a môj veľký obľúbenec. Lákalo ma toto spojenie dvoch multiinštrumentalistov, hoci o tom druhom, menom Mylon LeFevre som dovtedy nič nepočul. Nemožno nespomenúť aj tú plejádu hviezd(!), ktoré tu účinkujú (najmä Pattova prítomnosť ma potešila), ako hostia, ale podstatná je samotná hudba a konečný výsledok – pocity z nej...
Z tejto vzájomnej spolupráce hudobníkov mám veľmi dobrý pocit. Hudba je to uchu lahodiaca. Vo veľkej miere sa tu využívajú akustické nástroje, ktorých hru obe hlavné hviezdy tohto projektu zvládajú na výbornú. Oceňujem aj príťažlivé a živo pôsobiace aranžmány, vďaka ktorým toto dielo vonia sviežosťou. Vyzdvihnúť chcem ešte prácu s vokálmi a ich vzájomné harmonické prepojenie, ktoré naozaj poteší a robí mi veľkú radosť.
Z nahrávky cítiť pohodu amerického juhu a skvelá nálada je tak zaručená. Táto hudba je nabitá kladnými emóciami od začiatku do konca, je čistá, priezračná... Veľmi, veľmi príjemná záležitosť. Spojenie týchto hudobníkov a nápad urobiť niečo také, ako je tento počin, si neviem vynachváliť.
Album možno nepatrí medzi tie, ktoré vás ihneď ohromia, či priklincujú, ale to vôbec ani nevadí. Dôležitá je výsledná spokojnosť a radosť, teda pocity, ktoré pri počúvaní tohto diela mám a tie sú na nezaplatenie.
» ostatní recenze alba Alvin Lee & Mylon LeFevre - On The Road To Freedom
» popis a diskografie skupiny Alvin Lee & Mylon LeFevre
Chain / Toward the blues
| 2016-03-09 | Bluesrock z Austrálie alebo Chain.
Úvodná 32-20 z dielne „diabolského“ Roberta Johnsona to rezko odštartuje; rytmika ide naplno a harmonika hrá, ako divá. Svižná Snatch It Back And Hold It obsahuje pekné gitarové sólo. Harmonika v šľapajúcej Boogie kvíli tak, že ak to nahlas pustíte susedovi, tak má z toho poriadny hlavybôľ. Pohodička a veget prichádza s Booze Is Bad News Blues, harmonika hrá prím. V prípade Albert Goose's Gonna Turn The Blues Looses nejde o žiaden hlavybôľ, pretože toto už vášho suseda donúti, aby... nie, políciu zavolať nestihne, pretože si amputuje obe uši. Na konci príde rad aj na bubenícke sólo a veruže by sa tento kúsok vynímal aj na prvých dvoch albumoch Captaina Beefhearta, čo platí aj o Black and Blue – neskutočná vec, ktorú treba počuť.
Bonusy sú fajn. Ctia si tradíciu blues a zároveň sú „chainovsky“ svojské.
Bluesrock sa mi zrejme neopočúva nikdy a takto podaný duplom nie.
» ostatní recenze alba Chain - Toward the blues
» popis a diskografie skupiny Chain
Bang / Bang
Mojej pozornosti, ako milovníkovi stariniek, neušla ani táto americká výbušná partia - Bang.
Od začiatku je jasné, že sa tu bude servírovať tvrdá rocková hudba, čo badať už úvodnom drsnom kuse menom Lions, Christians. Ešte radšej mám razantnú hardrockovinu The queen, kde sa tvrdé riffy sekajú jedna radosť. Nemôžem si pomôcť, ale keď počujem väčšinu dnešných kapiel hrajúcich tvrdú rockovú hudbu, nejako im to nemôžem uveriť. Cítim z toho nielen nejaké prehnané siláctvo, ale predovšetkým samoúčelnú „tvrdosť pre tvrdosť“, čo sa mi pri týchto kapelách prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia nestáva a bodka. Nasleduje balada Last will a ako neverím rečičkám o slobode človeku zotročenému nezmyselnými vášňami, tak týmto „tínedžerom“ nemôžem zasa uveriť pokus o túto baladu. Nepíšem to preto, že sa na hardrockovom albume zrazu objavila „mäkkota“ – to vôbec nie je dôvodom, veď napríklad krásnu akustickú baladu Lady lake of innersfree považujem za vrchol, inak drsnej nahrávky Kingdom come od Sir Lord Baltimore. Spomínaná pieseň mi tu proste nesedí a neznie presvedčivo tak, aby som im to zhltol – radšej mali ostať pri svojich tvrďárňach.
Come with me vracia kapelu do polohy, ktorá im skutočne ide, t. j. poriadne hardrockové riffovanie je späť. Naozaj v nej počuť tapping alebo ide len o (moje) zdanie? Fanúšik tejto hudby si zgustne aj na ráznej Our home a o ťažkotonážnej Future shock ani nehovorím – tá je ukážková. Hardrockovica, kde svoj priestor dostane aj melodika sa volá Questions a podobné možno konštatovať aj o záverečnom čísle Redman.
Kto si tyká s hardrockom, pre toho to bude to pravé orechové.
» ostatní recenze alba Bang - Bang
» popis a diskografie skupiny Bang
Chain / Two of a kind
Starý, dobrý blues(rock) je mojim obľúbeným spoločníkom a hoci Two of a kind môže byť toho dôkazom.
Žiaden iný žáner nie je tak bohatý na emócie (pozdravujem progmetalistov), ako blues. Každý žáner sa dá naučiť hrať a súhlasím, že aj blues. Veď bluesové klasiky, štandardy sú pomerne jednoduché a dvanástku zvládne hádam každý, kto sa gitare nejaký ten čas už venuje. No má to jeden háčik a tým je cítenie, feeling. Nie každý vie zahrať blues presvedčivo. Nie každý ho vie podať uveriteľným spôsobom. Nie každý má to bluesové cítenie. Jednoducho blues sa oklamať nedá. A ak je zahraný tak, že (umelecká) výpoveď interpreta navodí jedinečné pocity u poslucháča, potom je to hudba, ktorú viem počúvať aj hodiny a vôbec mi nevadí, že jej prislcho označenie „jednoduchá“.
A presne také sú aj prvé štyri piesne tohto albumu, čo je časovo približne jeho polovica. Dokážem to počúvať dookola. Druhú časť albumu tvorí takmer dvadsať minútová skladba s názvom How to set fire to an elephant, ktorá bola nahraná naživo 7. júna 1973 v Garrison Disco klube. V štúdiu k nej boli pridané nejaké špeciálne efekty. Mám túto dlhočíznu skladbu rád a počúva sa dobre, no v porovnaní s predošlými predsa len zaostáva. Je tam viac psychedélie a chuti experimentovať. To prvé by nevadilo (a ani nevadí), dokonca ani to druhé, ak by moje pocity z hovorili jasnou rečou: „áno“. Samozrejme, že hlavné slovo v nej má blues, ale niektoré zvuky (asi tie, čo tam boli štúdiovo dodané – sakra, načo to robili – takto pohnojiť živý záznam fušovaním zo štúdia) mi vadia, čo platí aj o určitých experimentálnejšie ladených častiach. Ako celok to teda nemá až takú silnú výpovednú hodnotu, ako prvé štyri piesne. Sú tu však solídne inštrumentálne výkony a príde aj na bubenícke sólo, ktoré je fajn korením. Suma sumárum však nemôžem povedať, že túto skladbu nemám rád, veď ponúka aj zaujímavé pasáže.
Perličkou je, že ako nájomní hudobníci tu hrajú a spievajú aj členovia kapely Muddyho Watersa: James "PeeWee" Madison a George "Mojo" Beauford. Napriek niektorým „prehreškom“ (tie štúdiovo dodané zvuky do live materiálu im neodpustím) považujem tento album za fajnový a teší sa u mňa obľube.
» ostatní recenze alba Chain - Two of a kind
» popis a diskografie skupiny Chain
Aristocrats, The / Tres Caballeros
Keď som tu zbadal profil tejto kapely tak som trochu zbystril pozornosť, ale až recenzia na tento album ma poriadne nakopla a povedal som si, že Aristokratom sa musím pozrieť na zúbok. Ťažko už k albumu napísať niečo, čo tu ešte nie je, keď alienshore ho dôkladne zrecenzoval, ale pokúsim sa o pár slov, pretože nahrávka ma skutočne zaujala.
Takže v prvom rade zaujmú inštrumentálne prednosti, schopnosti a zručnosti týchto hudobníkov a hovoriť o virtuóznom ovládaní svojich nástrojov je preto viac, ako na mieste. Tu však treba podotknúť, že v tomto prípade sa virtuozita nerovná akademickej nude a suchopárnosti – to ani náhodou, hriech niečo také pomyslieť! Každý jednotlivec vrazil svoje inštrumentálne zdatnosti (a kompozičné nápady) v prospech celku a nikto tu nehrá len na vlastné tričko. Vieme (či už z prostredia športu alebo aj hudby, ale aj zo života), že keď je jednotlivec natoľko opantaný svojou výnimočnosťou (či „výnimočnosťou“?), že nevidí nikoho len seba, vtedy prinesie svojmu okoliu/tímu atď skôr zlyhanie, neúspech alebo skazu. Také niečo sa ale na Tres caballeros nekoná, všetci ťahajú za jeden povraz a keď k tomu pripočítame vyššie spomenuté (vysoké) hudobné kvality – inštrumentálne i skladateľské, tak tu máme naozaj neobyčajný počin. A netreba zabúdať na humor, ktorý tu je prítomný a ktorý dodáva tomuto dielo ešte viac na výnimočnosti.
Páni hudobníci sa evidentne bavia a spolu im to veľmi klape, ladí a aj napriek tomu, že náhravka je čisto inštrumentálna a má takmer hodinu, počúva sa jedna radosť, zbehne rýchlo. Títo traja muzikanti s ľahkosťou a bravúrou zvládajú beh žánrami, ako progresívny rock, džezrock, či fusion a ich vzájomné prelínanie. Nahrávke okrem toho všetkého bráni v jednotvárnosti aj striedanie rýchlejších a pomalších častí, tvrdých a pokojnejších pasáží/skladieb (aby som ich aspoň trochu opísal, keď už nie menovite). Tvrdosť tu však neznie samoúčelne a sem-tam sa dotknú aj teritória hardrocku a čo je ešte viac nezvyčajné, cítiť tu aj určité spriaznenie s južanským rockom a ľahké dotyky vánku tohto štýlu. A samozrejme aj obálka je super.
Na Aristokratoch oceňujem, že aj napriek svojim virtuóznym schopnostiam ostávajú pri zemi, majú zmysel pre humor a ich hra sa nezvrtla na ego masírujúce inštrumentálne predvádzanie sa. A ďalej sa pýtam: ktorá kapela si toto všetko dovolí? Ktorá kapela aj napriek určitej „serióznosti“ inštrumentálnej hudby, či istej „vážnosti“ (žánrov) progresívneho rocku alebo fusion si dovolí koketovať so southern rockom (aj keď iba jemne, či ľahučkými dotykmi alebo len v náznakoch)? Jedinečné a originálne zároveň! A tiež by som nečakal, že by sa v progu/fusion mohla ocitnúť zmienka o ZZ Top, čo ma veľmi milo prekvapilo (aj keď je samozrejme, že ich možno do southern rocku zaradiť iba z hľadiska toho, že sú situovaní na americkom Juhu (Texas) – veď, kto počul ich hudbu /a najmä prvé štyri vynikajúce albumy/ vie, že sa jedná o perfektný bluesrock).
Album som počul už viackrát a zakaždým ma dostal. Super trio!
P. S. Pôvodne som zmýšľal napísať reakciu na recenziu, ale nakoniec to dopadlo takto.
» ostatní recenze alba Aristocrats, The - Tres Caballeros
» popis a diskografie skupiny Aristocrats, The
Moloch / Moloch
Bluesrockové vykopávky sú mi srdcu (a ušiam) blízke a prelom šesťdesiatych – sedemdesiatych rokov je v tomto zlatou baňou.
Kto sa vyžíva v dobovom bluesrocku pre toho tu netreba písať veľa riadkov o tomto zabudnutom diele. Komu prináša bluesrock potešenie, ten bude spokojný. Komu je tento žáner blízky, narazil na príjemného spoločníka. Netvrdím, že tento album tromfne známe bluesrockové veličiny amerického kontinentu, odkiaľ aj skupina Moloch pochádza, ale hudba, ktorú ponúka má čosi do seba a počúvam ju naozaj rád. Bodaj by nie, veď sa jedná o bluesrock a s tým si smelo tykám a hoci to pre niekoho môže byť „stále tá istá hudba“, mňa vedia osloviť nielen velikáni tohto žánru, ale aj zabudnuté skupiny, ktoré sa v ňom našli a ktoré nemali to šťastie presadiť sa – ako napr. Moloch. Nájdeme tu rýchlejšie i pomalšie bluesrockové čísla... a s podrobnejším opisom končím (a netreba zabúdať na originál Goin´ down) – niečo som už napísal, no podstatné je, že fanúšikovia dobového bluesrocku tu azda nemôžu šľapnúť vedľa. Dokonca bluesrock je jediný štýl, o ktorom mám ako-taký prehľad aj v súčasnosti a oslovujú ma aj (niektorí) jeho dnešní predstavitelia.
Vivat bluesrock!
» ostatní recenze alba Moloch - Moloch
» popis a diskografie skupiny Moloch
Hartley, Keef / Lancashire hustler
Lancashire hustler nie je radovým albumom Keef Hartley Band, ale sólovým projektom bubeníka a šéfa tejto kapely.
Po vydaní posledného albumu Seventy second brave sa Hartley vydal na koncertnú šnúru po Európe s Mayallom a tiež bubnoval na dvoch albumoch Vinegar Joe. Z uvedeného teda vyplýva, že Keef bol v tom čase naozaj zaneprázdnený (podobný pocit želám zažiť našim politikom) a táto nahrávka vyšla, aby sa splnilo to, čo už bolo napísané... Nie, zmienka o Keefovi v biblických proroctvách nie je, ale v kontrakte s Decca to tak napísané bolo. Hartley preto začal zháňať hudobníkov a rezultátom toho je kapela pozostávajúca z jeho kamarátov a minulých i súčasných kolegov. Gitarista a spevák Junior Kerr hral na poslednej štúdiovke KHB – Seventy second brave a tam sa tiež objavil aj starý známy Mick Weaver. Obidvoch Keef oslovil k spolupráci na jeho sólovke a to sa týka aj producenta Burnsa. Zostavu ďalej tvorili kolegovia z Vinegar Joe – Robert Palmer a Elkie Brooks, ktorí tu však spievajú „len“ sprievodné vokály, čo je škoda (najmä v prípade Elkie). Dvojica bola rada, že mohla prispieť a pritiahli so sebou aj klávesáka Jeana Rousellea. Post hlavného speváka obsadil Junior Kerr - (ne)známy (ako komu) z kapely Bronco. Keef sa s ním spoznal ešte ako člen Artwoods a Kerr v tom čase vystupoval s Alan Bown Set.
Sám Hartley znášal najhoršie odchod Garyho Thaina, na ktorého nedal dopustiť a s ktorým si spoluprácu a súhru nevedel vynachváliť. Všetci vieme, že odišiel do Uriah Heep. Nájsť preto dobrého basáka nebolo jednoduché a nakoniec sa ním stal Philip Chen, ktorého odporučil producent Burns, nakoľko sa mu zapáčil, keď ho počul nahrávať s Rodom Stewartom.
Nahrávku otvára Circles, ktorá bola zložená Robertom Palmerom na prvý album Vinegar Joe. Je to absolútna pohodovka, nesúca sa v strednom až pomalom tempe, s ktorou nemôžem byť nespokojný. Zaručene pohladí uši, proste balzam. Nasleduje You & me, ktorá si to namierila k americkému rádiovému mainstreamu a patrí k tomu slabšiemu, čo tu možno nájsť (no nejedná sa o nič strašné). Shovel a minor je „keefovská džezo-blúzia“ – myslím tým hartleyovskú fúziu rocku, jazzu a blues, ktorú tak milujem. Aranžérsku prácu tu odviedol aj Pete Gage, manžel Elkie Brooks. Počuť tu aj dychy, no v booklete nie je ani jedno meno hudobníka – zaujímavé. Na gitaru tu hrá Jim Mullen z Vinegar Joe (hral aj s Pete Brownom alebo Brian Augerom), ktorého meno by sme v personálnom obsadení tiež márne hľadali. Ešte skôr však Hartley uvádza, že práve on bol vhodným doplnením gitarovej hry Juniora Kerra a dobrou voľbou. Sumár: Shovel a minor je perfektné číslo. Ďalej tu je pomalá a pôsobivá Australian lady, k napísaniu ktorej vzal Hartley inšpiráciu, keď boli s Mayallom na turné v Austrálii a tam stretol jednu dámu. Keef ju Mayallovi tak trochu ukradol – tú skladbu samozrejme. Vyniká tu hra na trombón, ktorý obstaral Don Lusher (v personálnom obsadení uvedený nie je). A v závere počuť rozprávať aj Hartleyho mamu.
Južanská pecka Action je celkom určite ozdobou albumu a pozitívna energia, ktorá z nej ide vás doslova zvalcuje. Know something patrí (podobne, ako druhá pieseň) k tomu menej zaujímavému a prelína sa v nej typická hudba KHB s jej novšou formou, prezentovanou na tejto Keefovej sólovke. Predposledná skladba sa volá Jennie´s father a aj tu pomohol s aranžmánmi muž Elkie Brooks – tie sláky stoja za pochvalu. Je to melodická pohodovka, ktorá sa príjemne počúva, no keď sa rozbehne, je z toho ešte väčší zážitok. Skvelé! Dance to the music je posledný kus tejto nahrávky a nebudete veriť, ale Miller Anderson (v kreditoch nie je uvedený) sa (na chvíľu) vrátil a spolu s Elkie Brooksovou tu spieva sprievodné vokály k tým Rodenovým hlavným. Dychová sekcia (ani jedno meno z nej tu nie je uvedené – iba „aranžér“ Derek Wadsworth) je energická a to platí vôbec o celej piesni, ktorá sa nesie na pozitívnej, energickej, melodickej rockovej vlne. Spev je úžasný a gitarové sólo detto. Paráda!
K albumu mám podobný postoj, ako k Seventy second brave od KHB, čiže prvé dva štúdiové klenoty a neskorší živák nemôže ohroziť ani náhodou. Tiež sa nemôže porovnávať s The time is near..., ale na druhej strane ma zaujal viac, ako Overdog a teda ani s ním s nemôže porovnávať zasa z tej opačnej strany.
Napriek tomu, že Hartleyho produkcia ponúka aj pôsobivejšie diela, mám tento album rád, pretože sú tu piesne, ktoré naozaj vedia potešiť, či dobre naladiť a to rozhodne nie je málo!
» ostatní recenze alba Hartley, Keef - Lancashire hustler
» popis a diskografie skupiny Hartley, Keef
Big Sleep / Bluebell Wood
| 2015-11-17 | Z jednej jednoalbumovej raritky do ďalšej. Aj tak by sa dalo nazvať „putovanie“ Garyho Pickforda-Hopkinsa a Johna „Pugwasha“ Weathersa spolu s Philom Ryanom od hard blues rockových Ancient Grease (s jediným dielom Women and children first) do tejto kapely, ktorá má na konte len tento album s pekným obalom. Prvé dve mená vám určite dačo hovoria a boli lákadlom aj pre mňa.
Je azda zrejmé, že pieseň s názvom Death of hope nebude oslavná tancovačka maturantov po urobení skúšok. Je to pokojná, smutná (tu je to brané ako plus – fakt ten smútok perfektne zhudobnili) a veľmi pôsobivá skladba s krásnym klavírom, sláčikmi a precíteným spevom, akurát ten jednoslabičný popevkový úsek ma úplne rozhodil. Odd song sa nachádza aj na jedinom albume spomínaných Ancient Grease a je to pekná balada s ešte krajším Garyho spevom, ktorá sa v určitom úseku náhle preberie. Baladická Free life si pokojne plynie, neskôr zvýrazní melodiku a ku koncu si aj zarockuje. Auntie James neurazí, ale sú tu aj lepšie kúsky. Saint & sceptic sa vyznačuje skvelou atmosférou, jemným a precíteným spevom. Potom nastúpia sláčiky, ktoré sa teda riadne rozšantia a bubeník s nimi tiež. Pekná klavírna hra s pokojným spevom pieseň vráti do predošlej polohy. Vyše desať minútová titulná skladba ponúka všetko, čo tu je servírované a je to podané celkom zaujímavým spôsobom – pokoj, jemnosť, atmosféra, melodika, gradácia. Medzi to menej zaujímavé patrí predošlou dekádou nadýchaná Watching love grow a „senzusovka“ When the sun was out.
Vykopávka, ktorá poteší. Naozaj sa hodí ako spoločník jesenných večerov.
» ostatní recenze alba Big Sleep - Bluebell Wood
» popis a diskografie skupiny Big Sleep
Coma / Financial tycoon
Coma je ďalšia zappoidná kapela z Dánska. Jej debut však neprišiel v čase rozmachu miestnej (a vôbec) svetovej progresívnej scény, ale o niekoľko rokov neskôr.
Ako je už v úvode naznačené, hlavý inšpiračný zdroj týchto muzikantov je americký hudobník Frank Zappa. Jeho vplyv je tu cítiť takmer všade. Sú to podobné hudobné postupy, hojné využitie saxofónov, ba dokonca aj v textoch a speve to možno postrehnúť. Spevu je tu málo, ale keď sa ozve, napr. hneď na začiatku, tak aj to frázovanie je typicky zappovské, nehovoriac o dávke humoru, ktorá je ďalším poznávacím znakom jeho tvorby a ktorá tu tiež nechýba. Okrem svojského Zappu, kapela uviedla aj svoje ďalšie inšpiračné zdroje: Jimi Hendrix – prekvapivo v súvislosti s ostatnou muzikou, King Crimson a John Coltrane. Inšpiráciu čerpali aj od krajanov Dr. Dopo Jam. Na základe toho všetkého si možno vytvoriť určitý obraz o tu prezentovanej hudbe. Saxofón ponúka počúvateľné vyhrávky, čo je fajn, no niekedy sa mi zdá, že je tu toho saxofónovania až príliš – najmä, keď je až veľmi „free“ a uletený. Gitara tu v porovnaní s ním nedostáva až toľko priestoru, no keď sa prihlási k slovu, počúvaj sa to naozaj dobre. Dal by som jej viac miesta.
Coma na svojom debute ponúka v celku príjemnú zmes progresívneho rocku/ avant-jazzu a napriek tomu, že som z albumu nepadol „na zadok“, počúva sa veľmi dobre.
Všetci Zappa-pozitívni by tu mali zvýšiť pozornosť.
» ostatní recenze alba Coma - Financial tycoon
» popis a diskografie skupiny Coma
Dr. Dopo Jam / Entrée
Kapela Dr. Dopo Jam je ďalšou z rozmanitej a bohatej dánskej rockovej scény sedemdesiatych rokov.
Čo je potrebné hneď zdôrazniť, to je určitý vplyv Franka Zappu. Hudba je tu plná všelijakých zvratov, úletov, srandičiek, humoru a muzikantských vtipov. V ich poňatí progresívneho rocku sú prítomné tiež džezové prvky a silná je tu dychová sekcia, ktorú tvoria saxofóny, trúbka a flauta. Oproti dychovým nástrojom je tu gitara zastúpená v menšej miere, no keď príde na jej sóla a vyhrávky, vždy ma poteší. Je zaujímavé sledovať striedanie jednotlivých motívov. Takto si človek môže vytvoriť určitý obraz o muzike, ktorú táto nevšedná skupina hrá. Predovšetkým v prvej dvadsaťpätminútovej piesni Opening je to najviac počuť, ale (v menšej miere) tiež aj v ostatných.
Ako sa zvykne hovoriť, toto nie je na prvý posluch a je to tak aj dobre. Obvykle nie som veľmi naklonený rôznym, až avantgardne podfarbeným, experimentom a úletom, ale tu je to podané takým spôsobom, že nahrávku počúvam ozaj rád.
Milovníci Franka Zappu, by rozhodne nemali tento album obísť len tak.
» ostatní recenze alba Dr. Dopo Jam - Entrée
» popis a diskografie skupiny Dr. Dopo Jam
Fusion Orchestra / Skeleton In Armour
Človek nikdy nevie, čím ho môže neznáma rocková kapela prvej polovice sedemdesiatych rokov prekvapiť. A že sa jedná o zaujímavé kúsky, o tom by mohli rozprávať viacerí, ktorí tejto muzike holdujú. Jedným z takých príjemných prekvapení je aj jednoalbumovka Fusion Orchestra. Netypický a pozornosť pútajúci je obal albumu s názvom Skeleton in armour. Pozostáva zo série drevorezieb od Hansa Holbeina, pomenovanej Tanec smrti.
Po úvode v podobe niekoľko sekúnd znejúcich fanfár, nasleduje takmer dvanásť minútová Sonata in „Z“, kde kapela predstavila svoju verziu progresívneho rocku. O zaujímavé momenty nie je núdza a pieseň dosť rýchlo zbehne. Inštrumentalisti sú zdatní, no tu chcem vyzdvihnúť rýchle gitarové sólo a speváčka, hráčka na syntetizátor – Jill Saward, ponúkne aj sólo na flautu. Pieseň sa nesie v dosť rýchlom tempe, miestami je až hardrockovo tvrdá a jednoducho baví. Ďalšia dlhšia skladba sa volá Has I left the gas on? a má necelých deväť minút. Skupina tu pokračuje v tom, čo sme počuli v druhej piesni, no v porovnaní s ňou, táto o niečo zaostáva. Trochu mi prekáža spev Jill Saward, jednoducho mi veľmi nesadol a viac ma tešia inštrumentálne časti. Ako odľahčenie pôsobí necelú minútu trvajúca OK boys, now´s you´re big chance, kde počuť aj harmoniku. Nasleduje titulná skladba, v ktorej to kapele proste ide. Jeden skvelý motív tu strieda ďalší, no opäť zopakujem, že inštrumentálne časti ma bavia viac, ako tie spievané. When my mama´s not at home je veselá pesnička, ktorá by mohla znieť aj z rádia. Vôbec tu nemuselo byť osem sekundové čudo Don´t be silly Jilly. Nasleduje takmer dvanásť minútová Talk to man in the sky, ktorá ponúka opäť heavy progovú hudobnú porciu. Neviem prečo, ale vokál Jill Saward ma až tak neberie. Proste je to tak – na to neexistuje nejaký logický rozbor – neoslovil ma až tak, ako hudba, ktorá sa tu odohráva. Ale pozor! Keď začne spievať pred šiestou minútou, počúva sa to výborne. Zmenila polohu hlasu, spôsob podania, vokálny prejav a to ma zaujalo viac, ako jej doteraz prezentovaný spev. Netrvá to však dlho, no nevadí, pretože potom príde striedanie pekných momentov a všelijakých vyhrávok. Fanfáry, ktoré odštartovali túto svojskú nahrávku, ho aj ukončujú.
Jediný album tejto skupiny je vydarený a svedčí o jej schopnostiach. Škoda, že sa nepresadila a nevydala toho viac. Kvalitu na to mala.
» ostatní recenze alba Fusion Orchestra - Skeleton In Armour
» popis a diskografie skupiny Fusion Orchestra
Vacation / Resurrection of Vacation
Živák, ako debutový album? Prečo nie?! Belgická skupina s názvom príjemným pre každého školáka (a krk dám na to, že pre učiteľov takisto), začala práve takto.
Nahrávka bola urobená v belgickom rádiu a jej zvuk je špinavý, neotesaný, čo môže kaziť poslucháčsky zážitok, no na druhej strane sa k tejto hudbe hodí. Vystúpenie je živelné a nespútané. Po úvodnom potlesku tu máme hneď vrchol albumu – gitara, ktorú „riadi“ Luigi Collu tu ponúka klasikou inšpirované sólovanie a to je ozajstný ušný orgazmus alebo eargazmus, ak chcete. Neoklasika z dôb, kedy o jej názve ešte nikto netušil a kedy sa ešte nevedelo o žiadnom Malmsteenovi. Potom sa to zvrtne do jedného veľkého závodu v sólovaní, pravda iba s jedným súťažiacim. Perfektné predstavenie tohto neznámeho gitaristu. Rytmika má na tom tiež svoj podiel, veď Ignoti a Wery makajú, akoby im nadriadený vyhrážal, že ak „nestihnú termín“, bude zle. Ku koncu skladby sa opäť objaví neoklasické sólovanie. To bola takmer sedem minútová pieseň s názvom Vacation, ktorej sa neviem nabažiť. Necelú hodinu trvajúci živý záznam sa nesie v znamení toho, čo sa nazýva biele elektrické blues, hardrocku a heavy bluesrocku. Collu má na svedomí efektné riffy, skvelé vyhrávky, improvizácie a vynikajúce gitarové sóla. Rytmika zasa pracuje poctivo a nemôžem jej nič vyčítať. Jediné, k čomu mám malú výhradu je spev. Niežeby sa spev na celej nahrávke nedal počúvať – to vôbec nie, no nájde sa zopár miest, kde spev „ťahá za uši“ – akoby to spievali niekde v krčme. Inak sú tu Sonnyho vokály podobné tým Hendrixovým, s hlasivkami prepitými od alkoholu a to sa už počúva fajn. Najväčším plusom, okrem toho nekonečného sólovania, ktoré sa tiahne celým albumom, je nasadenie. Kapela dala do toho všetko.
Títo Belgičania chceli pôvodne vydať štúdiový album, no žiadna spoločnosť s nimi neuzavrela zmluvu, tak si to vydali na vlastné náklady, pričom použili záznam zo svojho vystúpenia v rádiu. Lepšie urobiť nemohli.
» ostatní recenze alba Vacation - Resurrection of Vacation
» popis a diskografie skupiny Vacation
Every Which Way / Every Which Way
Po ukončení činnosti Nice sa Brian Davison určite nechystal na hudobný dôchodok. Rozhodol sa založiť skupinu a hľadal budúcich spoluhráčov. Bol som zvedavý, či to bude hudba v duchu jeho predchádzajúcej kapely alebo niečo iné.
Názov prvej, takmer desať minútovej, piesne znie Bed ain´t what it used to be a je to parádny džezík, šmrcnutý psychedéliou a progresívnymi rockovými prvkami. Predovšetkým tu však ide o tú atmosféru(!), ktorú dosiahli ich prepojením a skombinovaním. Úžasné je sólo na saxofón a tiež to gitarové. Spev je veľmi presvedčivý. Skvelý úvod!
Castle sand je hotová atmosférická bomba. Plynie pomaly, až ospalo, ale moje uši sú v strehu od začiatku do konca. Do celkovej džezovo-psychedelickej atmosféry sa veľmi hodí Bellov smutno-naliehavý vokál a veľa tu robí tiež flauta. Môže pripomínať Warm Dust z druhého albumu.
Z úplne iného súdka, ako úvodné dve skladby, je Go placidly, ktorú zdobí rozprávkové vybrnkávanie, vznešená flauta a jemný, miestami až krehký spev. Očarujúca melodická kráska!
Druhou najdlhšou je, takmer deväťminútová, All in time, plná silných melódií. Priam lahôdkovo sa tu mieša skvelý melodický rock s džezom a rockom progresívnym. Peach má na svedomí ďalšie vynikajúce saxofónové sólo a Hedley zasa to gitarové. Zruční to muzikanti!
Nasleduje najkratšia a najtvrdšia pieseň na albume – What you like. Hviezdny bubeník „nahodí“ napínavý rytmus, ktorý je úvodom k dramatickej hudbe, ktorá sa tu potom odohráva, za výraznej podpory nepokojnej basgitary. Davison je úžasný – nastolil pocit, akoby pochodovala nejaká armáda, idúc do veľkého boja. Všetko trvá necelú minútu a razom sa to zvrtne do ťažkého džezrockovania, ktoré tiež netrvá dlho a tieto dve polohy sa ešte vystriedajú... jedna úchvatná pasáž vymení tú druhú – niečo perfektné! Potom príde na rad moje obľúbené sólovanie, počas ktorého je Davison proste super.
Posledná sa volá The light a ide o ďalšiu, džezom dýchajúcu pieseň so skvelou atmosférou. Bellov precítený spev jednoducho žeriem a korunu všetkému nasadzuje, emócie hlboko zasahujúce gitarové sólo.
Davison si na výbere spoluhráčov naozaj dal záležať a na výsledku to je aj počuť. Možno by sa zdalo, že on je len niekde v pozadí, ale všetko drží pohromade a všetko to aj klape. Tento počin ma oslovil hneď na prvý pokus, ale každým počúvaním to bolo stále lepšie. Album, ktorý sa v čase vydania vôbec nepresadil a ktorý je na míle vzdialený od popularity, mi dokáže dať neporovnateľne viac, ako oveľa známejšie alebo iné, odbornou kritikou chválené (a tým vonkoncom nemám na mysli mainstream).
P. S. Dám ruku do ohňa za to, že ak by tu nehral Brian Davison, tak o existencii tohto albumu by snáď vedela len nejaká tretia odmocnina z tej hŕstky, čo ho poznajú teraz.
» ostatní recenze alba Every Which Way - Every Which Way
» popis a diskografie skupiny Every Which Way
Klan / Mrowisko
Niektoré diela možno smelo považovať za svetové, hoci sa v „celosvetovom“meradle nepresadili. Prvý dlhohrajúci album poľskej skupiny Klan – Mrowisko, spievaný v rodnej poľštine, je toho dôkazom. Zapísaniu sa do širšieho povedomia fanúšikov rockovej hudby, bránil aj jazykový hendikep. Aby však bolo jasné, žiaden jazyk nepovyšujem a žiaden nepokladám za „menejcenný“. Iba je proste fakt, že anglicky spievajúce kapely mali/majú väčšiu šancu sa presadiť - osloviť väčšie množstvo poslucháčov. A aj tak sa mnohé z nich, v obrovskej konkurencii, nepresadili. Akú teda šancu mali tie, ktorých texty boli väčšine sveta nezrozumiteľné? No, dosť bolo filozofovania. Pokúsim sa priblížiť toto dielo s názvom Mrowisko. Za zmienku stojí, že sa jedná o hudbu k baletu. Tu mi ihneď príde na um o rok staršia fantastická prvotina dánskych Ache – De homine urbano, ktorá je tiež hudbou k baletu.
To, čo sa odohráva na albume, sa dosť ťažko opisuje. Ide o vydarené a svojské prepojenie artrocku s džezrockom, no počuť môžeme aj prvky vážnej hudby. Dominantné postavenie tu majú klávesy a ich prostredníctvom tu Maciej Gluszkiewicz predvádza skvelé predstavenie. Úžasný je tiež aj bubeník, ktorého neviem vynachváliť. Je to naozaj pestrofarebná hudobná mozaika, pri ktorej nuda nemá miesto. Svoje tu robia aj zborové spevy, ktoré sú veľmi pôsobivé a zaujímavo dotvárajú celkové vyznenie albumu, k čomu prispejú svojou štipkou (naozaj len štipkou) aj nejaké tie avantgardné odbočky. Netreba zabudnúť na zmeny tempa, ako i (prekvapivo) tvrdších a jemnejších pasáží. Jeden krajší motív strieda druhý a tak to je od úvodného spevu vtákov až po ich záverečný štebot (žeby sa Yes inšpirovali práve tu? – veď Close to the edge vyšiel o rok neskôr – síce pochybujem, že vedeli o existencii Mraveniska, ale táto myšlienka sa mi mihla hlavou).
Osobitý charakter tomuto dielu dodáva spev v poľštine. Vokálny prejav Mareka Alaszewského je výrazne emotívny, až teatrálny a má veľký podiel na tom, že toto dielo pôsobí tak veľkolepo. Tu treba spomenúť aj jeho melodické gitarové sóla, ktoré by mohli slúžiť ako muzikoterapia pre zronených.
Hudba na albume je skvelou kombináciou progresívneho rocku, fusion a vyššie uvedených prvkov. Aj keď to ani zďaleka nie je "čisto fusion" album, vzhľadom na rok vydania, sa v tej Amerike mohli len diviť, ako niekde za železnou oponou, v zajatí socializmu, nejakí Poliaci, poznačení "komunistickou zaostalosťou", zvládli to „ich fjúžn“. Razom by im spadol hrebienok.
A čo na záver? Môžem napísať, že sa jedná o jedinečné dielo, ktoré mi prináša intenzívny umelecký zážitok? Môžem! Môžem iba „obyčajne“ skonštatovať, že ma to strašne baví? Takisto! Obe tvrdenia sú pravdivé, veď, ak ma niečo osloví, je jedno, či to so všetkou vážnosťou okomentujem, ako umelecké dielo, niečo pompézne, hlboký a pôsobivý zážitok, interesantná muzika atď (čo je pravdivé a výstižné zároveň) alebo iba napíšem, že ma to jednoducho baví a len prosto vyjadrím, že je to „super zábava“ (pretože sa fakt skvele bavím a ani na chvíľu nenudím). Podstatné je, že ma to zasiahne a prináša pozitívne pocity, kladné emócie – však o to aj ide – a ak ma niečo zaujme, tak sa k tomu chcem vracať. Všetko uvedené v prípade Mrowiska určite platí!
» ostatní recenze alba Klan - Mrowisko
» popis a diskografie skupiny Klan
Exkursions / Exkursions
Nehanbím sa za to, že počúvam aj skupiny, o ktoré by zakopol len málokto. Jednou z nich je jednoalbumovka Exkursions. Ten obal je však hrozný. Troch vyobrazených hudobníkov by som zväčšil a to nudné, nemastné-neslané pozadie by tak zmizlo. Trio hudobníkov je fajn počet, rok vydania tiež, nuž sa pozrime albumu na zúbok...
Už v prvej piesni, Picture woman, v sebe trojica nezaprie korene z Chicaga. Bluesrock s recitatívnym vokálom je v ich podaní presvedčivý. Hendrixovské gitarové sólo padne vhod a rovnako tak aj pritvrdenie ku koncu piesne. Dry ground je jemnejšia, no hovorený spev možno počuť aj tu. V druhej časti sa táto, džezom nadýchnutá, skladba skvelo rozbehne, aby sa potom mohla pomalšie ukončiť. Nasleduje krásna a pomalá Baby you lied. Chicagské blues jak vyšité! Jej hodnotu dvíha aj miestami chrapľavý spev, čo k tomu naozaj veľmi pasuje. Korunu všetkému nasadzuje bezchybné gitarové sólo. Určite sa jedná o jeden z vrcholov albumu. Výrazne rytmickú What happened to me považujem zas za najslabšiu. Zabudnime na recitatívny vokál, tu sa priamo rapuje. Neprepočuteľné je i slovo „Jesus“ – hádate správne, ich texty sú kresťansky ladené, čo považujem za jeden z hlavných charakteristických znakov skupiny. Third eye je už iná káva. Prvé dve minúty sa nesú v znamení exhibície sólovej gitary a počúva sa to jedna radosť. Potom to už je klasický bluesrock so spevom-nespevom, čiže s recitatívnym vokálom. Spolu to však pôsobí veľmi príjemne. V podobnom duchu pokračuje aj You & me s perfektnou basovou linkou. Hádže niekto všetkých kresťanov do jedného vreca? Myslíte si, že všetci z nich sú poserovia alebo čudáci typu Ned Flanders? It´s been set down vás vyvedie z omylu. Skvelé bubenícke sólo začne túto surovú bluesrockovú pecku. Gitara je drsná, ako šmirgeľ a posúva doterajšiu produkciu skupiny do inej dimenzie. Uchulahodiaci špinavý zvuk hrdzavej gitary robí zdatnú konkurenciu aj všetkým tým bu-bu-bu metalistom. Druhý vrchol albumu. Posledná, Would you believe sa vyznačuje smutnou atmosférou, ale mám ju rád.
Kresťania, pristúpte a počúvajte. Nekresťania nenechajte sa odradiť tým, že je to pre vás „ideologicky nevyhovujúce“ A vy, agnostici, montanisti, polyteisti, deisti, panteisti, dualisti, tí, čo ste pod anatémou, heretici – učiňte pokánie a užívajte si túto muziku, pretože uveriť jej nie je ťažké. Nehrá sa na nič „vyššie“, iba si poctivo hrá to svoje.
» ostatní recenze alba Exkursions - Exkursions
» popis a diskografie skupiny Exkursions
Ancient Grease / Women and children first
Za ten čas, čo sa venujem počúvaniu hudby, som počul mnoho skvelej muziky, ale aj mnoho takej, čo som už nikdy viac nechcel počuť. Rôzne žánre, rôznych interpretov (tým netvrdím, že „všetko“ – to sa ani nedá, určite sa nájdu takí, ktorí toho počuli viac, ako ja). Získal som mnoho umeleckých diel a objavil tak kvantum pokladov, ale tiež zažil aj sklamania, či slepé uličky. Moje doterajšie skúsenosti mi hovoria, čo môže byť to „pravé“ a čo nie. Pripadám si tak ako hubár, ktorý chodí na osvedčené miesta, pretože vie/tuší/predpokladá, že sa mu to oplatí a nazbiera tak plný košík, výdatnú porciu. Alebo inak: po tých skúsenostiach a množstve strateného času (no tak dobre, možno až tak stratený nebol, pretože som si aspoň rozšíril obzory a presvedčil sa, že kráčam správnym smerom) sa už nemienim brodiť bahnom (dobre, aj k tomu zvykne prísť, aby som zostal v „aktuálnom dianí“), aby som sa dostal k niečomu, čo možno stojí len za vypočutie. Tak to bolo aj v tomto prípade. Išiel som smerom, kde nájdem bohatú úrodu. Stačilo mi niekoľko „indícií“. Stačilo mi vedieť, že sa jedná o hard bluesrock a album vydaný v roku 1970. Keď som si prečítal meno John „Pugwash“ Weathers – čo je môj obľúbenec (odkedy som prvý krát počul, ním skvele nabúchaný, Octopus - môj top album od Gentle Giant), tak môj záujem ešte vzrástol. A keď som zbadal ďalšie meno – Gary Pickford-Hopkins, tak bolo vymaľované. Kto ho nepozná, s tým sa nemám chuť baviť o hudbe – neberte to vážne, iba mi je ľúto, že taký výborný spevák je tak málo známy. Poznám ho z Wild Turkey (mimochodom vynikajúca kapela), kde ma očaril. Napriek tomu, že tu nie sú žiadne veľké hviezdy (hoc´pre mňa sú, ale u väčšiny poslucháčov asi ťažko), tak som na základe toho všetkého, mal vysoké očakávania, čo sa však môže aj vypomstiť...
Hneď s prvom piesňou sa moje naozaj vysoké očakávania začínajú napĺňať, pretože už od začiatku sa na nás valí drsný hard/bluesrock s „nasratým“ chrapľavým spevom v podobe Freedom train. Čo viac si človek môže priať? Nič! To je dokonalé... Mortimer tu parádne chrapčí. V nastúpenej línii pokračuje aj Don´t want. Tu ma však, v porovnaní s prvou piesňou, viac zaujala rytmika. Ďalší zásah do čierneho. A konečne tu je aj Gary! Odd song je balada s krásnym Pickford-Hopkinsovým spevom, ktorú v strede preruší veselá, rytmická pasáž. Ku koncu sa pekne rozbehne aj sólová gitara. S Eagle song sa opäť vracia tvrdosť. Zdobí ju skvelý riff, ako aj nádherná melodická stredná časť, kde úžasne vyhrávajú klávesy a gitara, no perfektná je tu tiež basová linka. Za mikrofónom je zas Mortimer. Nasleduje baladická krása s dokonalým Garyho vokálom (na čo som sa tak veľmi tešil) a rozprávkovým názvom Where snow lies forever. Zhudobnená nádhera!
Jemnosť vystrieda hard bluesrock s názvom Mother grease the cat, ktorá sa tiež môže pochváliť vynikajúcim riffom. Kapela šľape, ako nejaký výkonný stroj. Veľmi pôsobivé je, keď po peknej melodickej časti nastúpi tvrdšia „naspídovaná“ – nazývam to speed hard/bluesrock, kde je tiež výborný riff a to isté platí o „Mortyho“ speve. Nesmie chýbať ani sólo a ja zas nesmiem nepochváliť môjho obľúbenca Johna „Pugwasha“ za predvedenú hru na bicie. Po tvrdšej piesni je tu ďalšia balada s nie práve romantickým názvom – Time to die. Jej ozdobou je prekrásne vybrnkávanie. Skladba sa nesie na snovej vlne, no pritom je aj úžasne melodická. Doteraz boli balady poznamenané Pickford-Hopkinsovým spevom, ale túto má na starosti Mortimer. K zmene došlo aj v nasledujúcej Prelude to a blindman, pretože tvrdé skladby dovtedy spieval „Morty“, no v tejto zaobstaral vokály Pickford-Hopkins. A musím skonštatovať, že je to vynikajúci spevák – nespravodlivo zabudnutý! Album ponúka mnoho vydarených riffov a tak to je aj v tejto piesni. Takýto hard bluesrock milujem. Rytmika poctivo maká a pieseň ozvláštni ústna harmonika. Sólo je samozrejmosťou. Basová gitara je tu fantastická – bodaj by nie, keď na nej hrá Jack Bass! Ten sa pre tento nástroj musel narodiť :-D Po tvrdej skladbe príde zjemnenie v akustickej a veselej Mystic mountains, ktorú spieva Gary. Dobrá nálada z toho len tak srší. Titulná pieseň je fantastickým ukončením tohto albumu. Jedná sa o poriadny hard bluesrock s poriadnym Mortimerovým chrapľákom (zo začiatku mi tu trochu pripomína Boba Hodgea z Catfish). Weathers je výborný a Bass so svojou basou detto. Opäť riff, čo stojí za zmienku. Klávesák Ryan ponúka výbornú hru nielen tu, ale aj na celom albume a je veľmi cennou súčasťou tohto týmu.
Mám silný pocit, že páni muzikanti nahrali tento album na moju objednávku. Toto tvrdenie je síce z kategórie sci-fi, ale čo iné mám napísať? Veď sa jedná o ideálnu kombináciu dvoch esenciálnych žánrov.
P. S. Autorom, ako aj spoluautorom väčšiny skladieb je John Weathers, ktorý tiež zohral hlavnú úlohu pri formovaní skupiny (viď profil). Vidíme tak, že jeho prínos pre kapelu je značný. Ďalší autor, menom Graham Stevens, je gitarista Graham Williams, ktorý si vtedy neželal byť uvedený svojim menom. Okrem skvelých riffov, mu teda patrí vďaka aj za hudobné nápady.
» ostatní recenze alba Ancient Grease - Women and children first
» popis a diskografie skupiny Ancient Grease
Mama Lion / Preserve wildlife
Niekedy mi nejde do hlavy, ako mohol niektorý muzikant ostať v zabudnutí a výraznejšie sa nepresadiť aj napriek svojim nesporným kvalitám. Za všetkých takých muzikantov spomeniem jedno meno – Rab Munro, famóznym hlasom disponujúci spevák škótskych Hate. Ak by som mal uviesť jedno ženské meno, nepochybne by to bola Lynn Carey, ktorá (o i.) spievala v kapele Mama Lion. Skupinu založil basák a producent Neil Merryweather, ktorý prizval Lynn Carey k spolupráci, pretože už mala spevácke skúsenosti (viď profil). A čo sa na albume odohráva?
Najväčšou ozdobou albumu je jednoznačne spev Lynn Carey. Hudba tu hrá až druhé husle. Tým však nechcem spochybniť prínos muzikantov. Po inštrumentálnej stránke sa jedná o bluesrock, melodický rock (miestami hard), ako i rokenrol. Je to dobre namiešaný koktejl. Samostatnou kapitolou je však spevácky výkon Lynn Carey, ktorá tu predviedla celý svoj hlasový register. Stačili mi prvé štyri sekundy úvodnej Ain´t no sunshine a vedel som, že mám do činenia s výnimočnou speváčkou. Badať tu aj inšpiráciu od legendárnej Janis, ale upozorňujem, že ide len o inšpiráciu, pretože Lynn Carey si ide vlastnou cestou. Aj v tom však bola veľkosť Janis – inšpirovať mnohé a mnohé. Tu však treba podotknúť, že Lynn nedosahuje také výšky, ako spomínaná legenda, no v „spodkoch“, si trúfam povedať, je ešte príťažlivejšia. Predvádza tu celý hlasový register, ktorým disponuje a počúva sa to prenáramne. Len žasnem a nestačím sa čudovať. V súvislosti s názvom skupiny, ju môžem charakterizovať, ako divokú, neskrotnú levicu. Fantastická je keď „pritlačí na pílu“, ako napr. v Ain´t no sunshine, Be bad with me, Ain´t too proud to beg, It´s only a dream – ej, to ja babizňa - poriadny životabudič a neskutočná dávka energie. Tá ma teda riadny hlas! Jej silové poňatie spevu, však pôsobí úplne prirodzene. Neskutočne, ako narába s hlasom, ako ho ohýba a štylizuje do rôznych polôh, kreácií. Veľmi zaujímavo znie jej vokál v miernejšej forme, kde vynikne jej krásny zamatový hlas (Candy man, Can´t find my way home), čo nádherne demonštruje v poslednej Cry, kde jej vokál nabral až soulový rozmer. Neuveriteľne nádherné!!! Svojim jedinečným vokálnym predstavením vyniesla album do výšin...
Album sa stal jedným z mojich favoritov a to vďaka vokálnemu výkonu Lynn Carey, ktorý má úplne, ale úplne odrovnal. Absolutórium.
» ostatní recenze alba Mama Lion - Preserve wildlife
» popis a diskografie skupiny Mama Lion
Sainte Anthony´s Fyre / Sainte Anthony´s Fyre
Technická poznámka na úvod:
Keď som prvýkrát počúval túto hardrockovú vykopávku, nemal som z toho ktovieaký výborný pocit. Hneď pri druhom prehrávaní som zistil, prečo. Pri mojej premiére som to počúval na zníženej hlasitosti, pretože tak si to vtedy vyžadovali okolnosti. To bola chyba! Tu netreba s hlasitosťou šetriť a ak chceme mať skutočný zážitok, je potrebné dať „volume“ doprava. Vtedy vynikne všetko, čo má.
Predslov alebo krátka úvaha:
Nikdy som si „dopredu neurčil“, že ma budú oslovovať (aj) tvrdšie podoby rocku, ako i prevažne hudba z určitého obdobia. Nikdy som si nehovoril, že tvrdá hudba sa mi „musí páčiť“ len preto, že je „tvrdá“. Veď to ani nie je možné, pretože, emócie sa oklamať nedajú. Pocity, ktoré sa dostavia pri počúvaní sú reálne a tu nehrajú úlohu žiadne mená hudobníkov, či interpretov (ani tie najväčšie) a tiež ani žánrová zaradenosť. Keď sa dostaví sklamanie, nedá sa „nasilu“ donútiť radovať sa z danej hudby iba preto, že to hrajú moji obľúbenci alebo preto, že to je proste hudobný žáner, ktorý mi je najbližší. Áno, emócie a pocity sa oklamať nedajú. To, že ma zaujíma väčšina hardrockových nahrávok točiacich sa okolo roku 1970 je proste výsledok toho - tá hudba na mňa zapôsobila, zasiahla ma a drží. Rovnako to je aj s tou „tvrdou“ hudbou – čo ma osloví, ma jednoducho osloví. Čiže vôbec nejde o tú „tvrdosť“ (veď potom by som automaticky počúval len extrémne formy metalu), ale o to, ako daná muzika na mňa (za)pôsobí, ako ju vnímam. No, dosť bolo kecov, ideme k podstate...
(„Recenzia“):
Protometalové trio Sainte Anthony´s Fyre je dôkazom vyššie uvedeného. Ich hudba si ma získala. Títo chalani nám servírujú poriadny hardrockový rachot. Heavyrockový hrmot so silou buldozéra si to, bez okrás, bez „hrania sa na niečo“, valí vpred. Je to tak poctivé, tak reálne a uveriteľné. Napriek tomu, že album uzrel svetlo sveta dávnejšie - v roku 1970 (zase ten rok!), tak tento protometalový nárez znie až neuveriteľne živo a predovšetkým skutočne, na rozdiel od mnohej tvrdej rockovej hudby súčasnosti, ktorá mi znie umelo, strojene a neprirodzene. Nie, nie som zaujatý, iba opisujem, ako na mňa daná hudba pôsobí. Opakujem, pocity a emócie sa oklamať nedajú. Teda, potrebné je to vnímať tak, ako to je napísané. Nič iné za tým nehľadajte. Koniec-koncov, v druhom odstavci je to jasne uvedené a v tomto kontexte sa to má aj vnímať.
Ako tak počúvam to hlučné a výbušné hrmotanie, konštatujem, že týchto mladých Američanov si viem živo predstaviť so sekáčikmi na mäso a rôznymi nožmi, pracujúcich niekde v mäsiarni, ako tam proste „do toho režú“ (podobne, ako na albume) alebo ako členov nejakej demolačnej čaty. Kto by to povedal, že neotesanosť a surovosť môže byť tak príťažlivá. Pri počúvaní tejto hudby mám sto chutí vymyslieť nové pomenovanie subžánru, ako drsný alebo surový rock. Áno, je to síce drsná hardrocková záležitosť, ale neznie nejako samoúčelne typu: „buďme tvrdí a drsní, iba preto, aby sme boli tvrdí a drsní a hudba je až na druhom mieste“ alebo „tvrdosť je náš cieľ a hudba iba prostriedok“ – presne tak na mňa pôsobia mnohé tvrdé nahrávky, ktoré sa objavili o desaťročia neskôr.
Je úplne jedno, či to, čo sa tu odohráva, nazvem hardrockové rinčanie, heayvrocková surovosť alebo protometalový nárez – výstižné je každé pomenovanie. Dôležité je však to, že hudba a radosť z nej, entuziazmus a zápal je to hlavné, podstatné a tá tvrdosť, surovosť s tým všetkým úplne prirodzene splýva. Americký hardrock sa vždy vyznačoval jednoduchosťou a tak to je aj s týmto albumom. Hudba je to jednoduchá, ale jej výpovedná hodnota má svoju silu.
Podobné pocity som mal aj pri inom albume z rokom „narodenia“ 1970 – Kingdom come. Tamten je však mimo akýchkoľvek kritérií a hodnotení. Sainte Anthony´s Fyre ponúkajú číru radosť z hudby a výdatné potešenie. Nikoho zrejme neprekvapí skutočnosť, že obdivovali Blue Cheer.
Explozívna hardrocková nálož!
P. S. Pár poznámok k niektorým piesňam:
Nepokojne bublajúca basgitara Toma Nardiho, v úvodnej Love over you, začína toto ohnivé predstavenie. Gitarové sólo tu počas svojej jazdy skĺzne až ku klasickej hudbe. Greg „Ohm“ Onushko si zrejme zaspomínal na minulosť, keď na husliach hral diela klasických majstrov (hral prvé husle na trentonskej strednej). Nardiho basa tu počas sóla vyšíva ostošesť. V pozadí je tu slabšie počuť druhú „duchovskú“ gitaru. Greg nebol spokojný so zvukom v štúdiu, tak otvoril dvere, vyšiel von a túto gitaru nahral na konci chodby.
Za zmienku stojí aj Star light, kde má sólo každý nástroj. Najväčšou hviezdou je zrejme Greg Onushko, bubeník do toho jednoducho mláti a v dobrom svetle sa ukázal basák. Druhá naj pieseň albumu.
Nesmiem vynechať ani Lone soul road s napínavým gradujúcim riffom. Keby som mal niekomu urobiť prehliadku tých najzaujímavejších riffov, tento by určite bol medzi nimi. Geniálny riff! Najsilnejšia pieseň na albume.
Na tretí stupienok by som umiestnil Chance of fate s vynikajúcim rezavým riffom a refrénom skvelým, po vokálnej stránke, ako aj po tej inštrumentálnej. Výborné je aj gitarové sólo – pochúťka. Skupina je tu dobre zohratá a počúva sa to jedna radosť.
Stručne o každom „z tých troch“:
Mozgom kapely je gitarista a spevák Greg Ohm. Jeho hlas má taký bluesový feeling a gitara je hrdzavá, surová a ostrá.
Tom Nardi – prezentuje sa úžasnými basovými linkami. Odviedol tu perfektnú prácu. Bez neho by to nefungovalo. Veľmi dôležitý člen.
Bob Sharples – úderná jednotka kapely a jej hnací motor. Vytrieskal z bubnov, čo sa dalo.
Hudba z dielne Sainte Anthony´s Fyre si ma svojou bezprostrednosťou totálne získala.
P. P. S. Čo je ešte potrebné spomenúť:
Zvuk je drsný, ako šmirgeľ a poriadne špinavý, takže to je výstraha pre všetkých audiofilov – vyhnite sa tomu, lebo vás nezachráni ani dvadsaťštyri hodinové počúvanie Dark side of the moon. Ten ZVUK je fakt veľkým plusom. Nemá chybu a robí tu strašne veľa.
Nie je to myslené, ako dehonestácia diela Pink Floyd (sám ho milujem), iba narážam na ten zvukový rozdiel.
» ostatní recenze alba Sainte Anthony´s Fyre - Sainte Anthony´s Fyre
» popis a diskografie skupiny Sainte Anthony´s Fyre
Nitzinger / One foot in history
Rok po debute, prišiel Nitzinger so svojim druhým albumom, v nezmenenej zostave. Mám ho radšej, ako prvotinu.
Take a picture je hardrock na úvod, ktorý môže byť. Plusom je chrapľavý spev a basgitara. Melodická Motherlode spočiatku zaváňa južarinou a jej druhá časť sa nesie v inštrumentálnom duchu, kde sa predvedie aj bubeníčka Linda Waring, čo kvitujem. Good bless the pervert ukazuje tvrdšiu polohu kapely. Earth water znesie pomenovanie melodický (hard)rock, ako i southernrock. Rýchlejšiu a tvrdšiu tvár kapely vystrieda tá pokojnejšia a presne taká je Driftwood. S piesňou Let the living grow je tu opäť nitzingerovský hardrock, ktorého kladom je aj rozbehnutá sólová gitara pred koncom. The cripple gnat bounce sa pohybuje na rozmedzí hardrocku a južariny, javu tak typického pre túto kapelu. Gitary sú skvelé a Linda Waring sa tu ukázala vo veľmi dobrom svetle. Titulná pieseň je príjemná balada, ktorú si spokojne vychutnávam. Má skvelú atmosféru. V príjemnom (až na ten „oú“ refrén) baladickom duchu sa nesie aj Uncle John, s dvoma výbornými gitarovými sólami.
Samostatnou kapitolou je bonus v podobe takmer desať minútovej (dvoj)piesne Texas blues/Jelly roll. Ide o záznam z vystúpenia na známom festivale Mar Y Sol v Portoriku, v roku 1972. Je to bezpochyby vrchol albumu. Všetci tu odviedli fantastickú a poctivú prácu. Kapela je úžasne zohratá. Prenádherné pomalé blues sa počúva až takmer so slzami v očiach. Gitara krásne spieva, plače, narieka. Dúfam, že ma nikto neobviní z rúhania, či nebodaj rasizmu, ale toto prekonáva aj černošských bluesmenov, ktorých mám inak veľmi rád, no pred týmto kapitulujem. Tomu hovorím hudba s veľkým H. Je to tak poctivé, tak uveriteľné a ja len ľutujem, že nevyšiel celý záznam z vystúpenia skupiny. Aká škoda! Názov piesne a predovšetkým ten fantastický výkon má na svedomí to, že keď počujem/vidím slovo Texas, ihneď mi príde na um John Nitzinger, hoci odtiaľ pochádza viacero výborných hudobníkov.
V porovnaní s prvým albumom, je jeho nasledovník viac kompaktnejší. Nie sú tu výraznejšie rozdiely, kontrasty - ako to bolo na debute. Nič nevyčnieva. Výnimkou je len posledná, bonusová(dvoj)pieseň, zo živáku. Tá je neskutočná!
» ostatní recenze alba Nitzinger - One foot in history
» popis a diskografie skupiny Nitzinger
Nitzinger / Nitzinger
Meno John Nitzinger určite nie je neznáme pre fanúšikov Bloodrock. Podpísal sa pod niekoľko piesní na ich druhom albume. Potom sa vydal aj na „sólo“ dráhu.
Jeho prvý album otvára energická južanská pecka L. A. Texas boy, ktorá robí tomuto žánru naozaj dobrú reklamu. Radím ju k tomu najlepšiemu na albume. Zdobí ju energia, pekné melodické riffy a v „zborovom“ refréne chcem vyzdvihnúť hlas Lindy Waring, bubeníčky kapely, ktorá tu prispela sprievodnými vokálmi. Inak, v tej dobe to určite nebol rozšírený jav – žena za bicími (v rockovej kapele). Mne príde na um iba Donna Kurtz Nugent z psychedelických Stone Circus. Ticklelick je rýchly rokec. Nasleduje pekná pomalá pieseň so zvláštnou atmosférou, menom No sun. Tu chcem opäť vyzdvihnúť spevácku vložku Lindy Waring. Životabudič Louisiana cock fight je ďalšia vydarená južarina. Aj nie príliš domýšľavý jedinec si zrejme domyslí, že Boogie queen je proste boogie. Treba dodať, že pomalšie a počúva sa veľmi dobre.
Najtvrdšia pieseň na albume sa volá Witness to the truth, kde Nitzinger koketuje s hardrockom. Najprv som jej nevedel prísť na chuť, ale postupne som si ju obľúbil. Doteraz, s výnimkou druhej piesne, som s prezentovanou hudbou spokojný. Tu niekde sa to však začína lámať. Nasleduje nie príliš výrazná Nature of your taste, kde za zmienku snáď stojí len refrén a aj tu svojim hlasom prispela bubeníčka. My last goodbye tvoria rezké riffy, ako i svojské, pomalšie časti. Nie je to nič extra, ale môže byť. Enigma je skôr pomalšia skladba so zborovým refrénom, kde ani neviem, čo by som vyzdvihol. Snáď tu gitarovú linku. Ako celok ma veľmi nezaujala. Hero of the war tiež veľa vody nenamúti, ale sólová gitara je tu dobrá. Na albume sa nachádzajú ešte bonusy: King´s X a Pretty boy shuffle. Prvá je tvrdšia, ale nemá čím osloviť. Druhá je veselá a spevná, kde chcem pochváliť basovú gitaru.
Celkom vydarený album, kde polovica skladieb má čo povedať a tá druhá zas nie je veľmi výrazná. Je to iná hudba, akou sa Nitzinger prezentoval, v úlohe skladateľa, na Bloodrock II. Pohodovka.
» ostatní recenze alba Nitzinger - Nitzinger
» popis a diskografie skupiny Nitzinger